Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1Scud/5/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200671 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014200671.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie, t. č. miesto pobytu: XX T. Q., B. B. H. T., L. Q., Z., zastúpený JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím I. st. správneho orgánu - Oddelením cudzineckej polície PZ v Trenčíne č. p.: PPZ-HCP- BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013 bola podľa ustanovenia § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o pobyte cudzincov) posúdená žiadosť účastníka konania M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, v zmysle § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. Oddelenie cudzineckej polície PZ v Trenčíne v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov žiadosť účastníka zamietla. Proti rozhodnutiu I. st. správneho orgánu podal účastník (žalobca) odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval II. st. správny orgán - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, ktorý rozhodol napadnutým rozhodnutím č.p.: PPZ- HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013 tak, že rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ v Trenčíne č. p.: PPZ-HCP-BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov bola zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky štátnemu príslušníkovi Nigérijskej federatívnej republiky pánovi M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, v zmysle § 59 ods. 2 Zákona o správnom konaní, potvrdil a odvolanie účastníka konania proti tomuto rozhodnutiu v plnom rozsahu zamietol. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia mal súd zistené, že žiadateľ (žalobca) už v minulosti požiadal o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. V súvislosti s pozitívnym výsledkom Slovenskej informačnej služby bola jeho žiadosť zo dňa 14.02.2011 rozhodnutím OCP PZ v Prievidzi č. UHCP- NR-PD-P-25-12/2011 v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) v tom čase platného zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, zamietnutá. Na základe podaného odvolania bolo rozhodnutie potvrdené II. st. správnym orgánom - Riaditeľstvom cudzineckej polície v Nitre rozhodnutím zo dňa 23.03.2011 č. UHCP- NR-242-001/2011. Účastník konania (žalobca) dňa 05.05.2010 uzavrel v Lagose, Nigérijská federatívna republika, manželstvo s L. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, trvale bytom X., F. XXX/X. Z manželstva sa dňa 01.05.2013 v Bojniciach narodil syn E. M. T., štátny príslušník Slovenskej republiky. Manželia nežijú v spoločnej domácnosti. Manželka cestuje za žiadateľom na návštevu do Nigérie dva až trikrát do roka. Žiadateľ (žalobca) v konaní v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nie je prenasledovaný ani nikto z jeho príbuzných. Od roku 2008 obchoduje s autami, predáva osobné a nákladné vozidlá. Žiadateľ (žalobca) bol naposledy v Slovenskej republike v roku 2008. Na výživu dieťaťa neprispieva. Žiadosť žiadateľa o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky bola zamietnutá v súvislosti s § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt v zmysle § 42 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov uviedol skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou a nemôže z vlastného rozhodnutia odtajniť informácie pod stupňom utajenia „Dôverné“. V danom prípade bolo z vyjadrenia Slovenskej informačnej služby zo dňa 13.06.2013 pod č. 65/12-V-22-80/2013-S, pod stupňom utajenia „Dôverné“ zistené, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike dôvodné podozrenie z ohrozenia verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zvážil aj hľadisko súkromné. V napadnutom rozhodnutí došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva účastníka konania na súkromie a rodinný život, garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a z Deklarácie o právach dieťaťa a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným. Správny orgán berie na zreteľ hlavne právo dieťaťa, zvažoval vyváženosť verejného záujmu a ochranu práv väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný život účastníka konania. Správny orgán má znalosti o trestnej činnosti účastníka (žalobcu), ktorá mala za následok administratívne vyhostenie z územia Rakúska do Slovenskej republiky, v ktorej mal v tom čase účastník konania povolený pobyt. Na základe uvedených skutočností účastník konania, ako aj jeho manželka si boli vedomí, že je predpoklad, že účastníkovi konania bude opätovne nepovolený pobyt a že nebudú môcť spoločne žiť na území Slovenskej republiky. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca, v ktorej navrhoval napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ v Trenčíne č. p.: PPZ-HCP-BB8-378-025/2013- PP zo dňa 30.09.2013, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p., pretože podľa neho došlo k porušeniu ústavne garantovaného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, resp. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, porušenie práva na rodinný život podľa čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a porušenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa. Žalobca ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že rozhodnutie žalovaného, ako aj I. st. správneho orgánu, neobsahovali žiadne skutkové dôvody, na základe ktorých sa v konaní rozhodovalo a sú založené najmä na tzv. nešpecifikovaných utajených informáciách, ktoré do konania doložila Slovenská informačná služba. Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je nedostatočne odôvodnené, pretože žalovaný správny orgán sa dostatočne nevysporiadal s námietkami žalobcu v odvolacom konaní, z ktorých vyplývalo, že žalobca nesúhlasí s priebehom dokazovania v konaní, najmä že nevykonal potrebné dokazovanie, že sa nevysporiadal s otázkou závažnosti, nebezpečnosti a primeranosti ohrozenia, že neodôvodnil údaje ohrozenia a že riadne a určito neobjasnil skutkový stav a podklady pre rozhodnutie. Prvostupňový orgán, ako aj II. st. správny orgán neumožnili žalobcovi v konaní o udelenie trvalého pobytu na päť rokov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom tak, ako toto právo garantuje Ústava SR v čl. 48 ods. 2. Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/21/2013 zo dňa 16.10.2013, ďalej na rozsudok Ústavného súdu SR zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. ÚS 49/2001 a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/68/2011 zo dňa 15.03.2013. Žalobca ďalej tvrdil, že nie si je vedomý žiadneho konania, pre ktoré by mohol byť odôvodnene považovaný za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Rozhodnutia správnych orgánov boli založené výlučne len na dôkazoch, ktoré podliehajú utajeniu a ktoré žalobcovi neboli sprístupnené. Žalobca v dôsledku konaní použitých utajených skutočností, súvisiacich s jeho údajnou nebezpečnosťou, nemal doposiaľ reálnu možnosť účinne brániť svoje práva a záujmy, nakoľko presne nevie, za čo konkrétne je považovaný za nebezpečného. Žalobca v konaní pred žalovaným správnym orgánom nemal prístup k účinnému opravnému prostriedku a nesprístupnením dôkazných prostriedkov bolo žalobcovi umožnené sa len brániť, a to len formálne, ale nie skutočne. Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku uviedol, že až po udelení alebo neudelení súhlasu a v prípade udelenia súhlasu po oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou a vyslovením obhajoby žalobcu, bude môcť správny orgán rozhodnúť o ďalšom postupe v prerokovanej veci a rozhodnúť. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Európskeho súdneho dvora vyplýva, že štáty aj v prípade uplatňovania tzv. bezpečnostných dôvodov musia dodržiavať základné zásady a princípy uplatňované v právnych štátoch. Jedná sa predovšetkým o aplikáciu zásady účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania. Štáty musia účastníkom v konaní sprístupniť všetky podklady pre rozhodnutie, pričom len výnimočne je možné dôvody utajiť a dôkazy nesprístupniť. Ak aj v takýchto situáciách platí, že účastník konania musí byť oboznámený minimálne s podstatou dôvodov, na základe ktorých bolo rozhodnutie prijaté, hlavne musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku. Žalovaný správny orgán, ako aj I. st. správny orgán sa dostatočne nevysporiadali ani s právom žalobcu na rešpektovanie jeho rodinného života, pričom vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby príslušný zásah bol primeraný sledovanému cieľu a aby existovala tzv. naliehavá spoločenská potreba národnej bezpečnosti odôvodňujúca zásah do rodinného života. Správne orgány sa taktiež vôbec nezaoberali skutočnosťou, či ich postupom nebude porušený aj Dohovor o právach dieťaťa, a to konkrétne Zásada najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže žalobca má na území Slovenskej republiky svoje dieťa, slovenského štátneho občana. Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci Zambrano, v prípade maloletých občanov Európskej únie sú členské štáty povinné vydať ich rodičom povolenie na pobyt ( a povolenie na zamestnanie), pretože v opačnom prípade by boli deti - občania únie nútené vycestovať za rodičmi. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, v ktorom navrhoval, aby súd žalobu zamietol. K veci ďalej uviedol, že v prípade žalobcu bolo preukázané vyjadrenie Slovenskej informačnej služby zo dňa 13.06.2013 pod č. 65/12-V-22-80/2013-S pod stupňom utajenia „Dôverné“, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike dôvodné podozrenie z ohrozenia verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán riadne zvážil aj hľadisko súkromné. Napriek skutočnosti, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou a nemôže z vlastného rozhodnutia odtajniť informácie pod stupňom utajenia „Dôverné“, tak I. st. správny orgán, ako aj žalovaný odvolací orgán riadne zvážil a posúdil, či odopretím udelenia povolenia k pobytu účastníkovi konania na území Slovenskej republiky nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecné platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v Správnom poriadku. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov je vo vzťahu k Zákona o správnom konaní lex specialis. Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Dňa 24.02.2014 bola žalovanému doručená žiadosť právnej zástupkyne žalobcu o informáciu, či v prípade nahliadnutia do spisového materiálu sa bude môcť oboznámiť s utajovanými skutočnosťami doloženými Slovenskou informačnou službou. Žalovaný informoval právnu zástupkyňu žalobcu, že už v I. st. konaní bola dňa 26.08.2013 požiadaná Slovenská informačná služba o zrušenie stupňa utajenia v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) Vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z.z. o administratívnej bezpečnosti. Dňa 18.09.2013 bola doručená písomnosť od Slovenskej informačnej služby č. 62/12-20-1942/2013, v ktorej je uvedené, že Slovenská informačná služba nesúhlasí so zrušením stupňa utajenia písomnosti č. 65/12- V-22-80/2013-S a trvala na tom, aby bolo s poznatkami k účastníkovi konania zaobchádzané ako s utajovanou skutočnosťou. Žalobcovi nebolo upreté právo na prístup k účinnému opravnému prostriedku, nakoľko žalobca využil riadny opravný prostriedok a využíva možnosť dať preskúmať zákonnosť rozhodnutia nezávislým súdom. Krajský súd má možnosť oboznámiť sa s podkladmi obsahujúcimi utajované skutočnosti za účelom kontroly správnej úvahy správneho orgánu ohľadom posúdenia, či správny orgán pri rozhodovaní nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a či v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobil správny záver o nutnosti zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu. V prípade žalobcu správne orgány brali na zreteľ aj záujmy maloletého dieťaťa žalobcu a riadne zvažovali vyváženosť záujmu verejnosti a ochrany práv väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný život žalobcu. Žalobcovi bola už v minulosti zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky pre dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Takisto majú znalosť aj o trestnej minulosti účastníka konania, ktorá mala za následok administratívne vyhostenie z Rakúska do Slovenskej republiky, v ktorej mal v tom čase účastník konania povolený pobyt. Odvolací orgán mal za to, že na základe uvedených skutočností účastník konania a aj jeho manželka sú si vedomí, že je predpoklad, že účastníkovi konania bude opätovne nepovolený pobyt a že nebudú môcť spoločne žiť na území Slovenskej republiky. Žalovaný vychádzal aj zo skutočnosti, že účastník konania nie je z územia Slovenskej republiky vyhosťovaný, nezakazuje sa mu vstup na územie Slovenskej republiky a ani nijako sa mu neobmedzuje sloboda pohybu a pobytu, ale v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov sa len rozhoduje o jeho zamietnutí jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Na pojednávaní dňa 11.02.2015 zástupkyňa žalobcu k veci uviedla, že v súvislosti s vyjadrením Slovenskej informačnej služby žalobca nevie, čo bolo ako dôkaz použité proti nemu. V konaní bolo porušené právo žalobcu na vyjadrenie sa k dôkazom. Žalobca nemá žiaden záznam vo výpisoch z registra trestov. Žalobca neporušil ani jeden z bezpečnostných dôvodov, pre ktorý by sa mal žalobcovi zakázať pobyt na území Slovenskej republiky. Pokiaľ Slovenská informačná služba dala pozitívne stanovisko ohľadom žalobcu, zástupkyňa žalobcu je toho názoru, že to robí ako prevenciu proti tomu, aby mohli cudzinci požiadať o pobyt na území Slovenskej republiky. V rozhodnutí správnych orgánov chýba správna úvaha, v rozhodnutí nie je špecifikované, ako sa konaním žalobcu zasiahlo do bezpečnosti republiky. Neprimeraným spôsobom bolo zasiahnuté do práv žalobcu na súkromný život, došlo k porušeniu Ústavy SR a medzinárodných noriem. Zástupkyňa žalobcu ďalej poukazovala na to, že v súvislosti so zásahom do bezpečnosti štátu dala sťažnosť na Ústavný súd SR aj ombudsmanka SR. Návrh ombudsmanky bol dvakrát odmietnutý, aj to sa stalo z procesných dôvodov. Zástupca žalovaného na pojednávaní k veci uviedol, že nesúhlasí s tvrdením zástupkyne žalobcu, že SIS má tendenciu robiť preventívnymi opatreniami nejakú zábranu, pokiaľ ide o pozitívne stanoviská ohľadom cudzincov. Má vedomosti o tom, že asi vo viacerých ako sto prípadoch, keď bola podaná žiadosť o trvalý pobyt, len v piatich alebo šiestich prípadoch bolo pozitívne stanovisko SIS. Nejde teda o hromadný jav. Vecou sa zaoberala aj Generálna prokuratúra SR, ktorá nevytkla správnym orgánom žiadne porušenie. Podnet ombudsmanky na Ústavnom súde SR bol tiež neúspešný. Manželka žalobcu musela vedieť o činnosti žalobcu ešte pred uzavretím manželstva, preto manželia musia niesť aj riziko súvisiace s pobytom žalobcu na území SR. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (v medziach žaloby), oboznámil sa s obsahom spisu Slovenskej informačnej služby č. 65/12-V-22-80/2013-S so stupňom utajenia „Dôverné“ ohľadom žalobcu M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Nigérie a po preskúmaní veci a postupu dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (1); v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"), (2); rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (3). Z rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013 súd zistil, že žalobca si podal dňa 16.04.2013 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Abuji, v Nigérii, žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Žalobca uzavrel dňa 05.05.2010 v Lagose, v Nigérii, manželstvo so štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, pani L. O.. Dňa 01.05.2013 sa manželom na území Slovenskej republiky narodil spoločný syn E. M. T.. V správnom spise je pripojená žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov zo dňa 15.04.2013, sobášny list zo dňa 12.08.2010, register trestov Generálnej prokuratúry SR zo dňa 08.04.2013, podľa záznamu registra trestov nemá žalobca záznam v registri trestov Generálnej prokuratúry SR. Ďalej bol pripojený výpis z registra trestov Policajného zboru Nigérie zo dňa 20.03.2013, podľa ktorého žalobca nemá žiadne záznamy vo výpise z registra trestov. Z pripojeného oznámenia Slovenskej informačnej služby č. p. 65/12-20-1942/2013 zo dňa 05.09.2013 vo veci zrušenia označenia stupňa utajenia - odpoveď, mal súd zistené, že na základe žiadosti Oddelenia cudzineckej polície PZ v Trenčíne o zrušenie stupňa utajenia utajovanej písomnosti zo dňa 18.06.2013 pod č. 65/12-V-22-80/2013-S Slovenská informačná služba nesúhlasila so zrušením stupňa utajenia. Slovenská informačná služba trvala aj naďalej na tom, aby bolo s poznatkami k osobe M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie, zaobchádzané ako s utajovanou skutočnosťou. Podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. a), b) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliada na a) verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu. V zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona o pobyte cudzincov; na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov; ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 120 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. Súd po oboznámení sa s obsahom spisu Slovenskej informačnej služby pod č. 65/12-V-22-80/2013-S so stupňom utajenia „Dôverné“, na základe ktorého rozhodoval aj žalovaný, dospel k záveru, že aplikácia ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov bola použitá správne. Súd považoval za potrebné vyžiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti za účelom kontroly správnej úvahy správneho orgánu ohľadom posúdenia, či správny orgán pri rozhodovaní nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a či v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobil správny záver o nutnosti zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu. Súdy teda v rámci súdneho prieskumu majú možnosť, zároveň povinnosť, oboznámiť sa s obsahom utajovanej skutočnosti, v čom je zároveň prejav garantovaného práva účastníka konania na súdnu ochranu, ako aj prístup k súdu. Tento prístup však nie je absolútny, ako je tomu aj v predmetnom prípade, keď je obmedzený tým, že sa jedná o utajované informácie o účastníkovi konania a podlieha špeciálnemu režimu v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných skutočnostiach a zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe. Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z.z.; informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom Policajného zboru a prokuratúry, a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie poskytuje aj iným štátnym orgánom, ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 46/1993 Z.z.; získané informácie sa poskytujú iba na splnenie účelu vyjadreného v odsekoch 4 až 6 a § 1 ods. 3. Informácie podľa odseku 6 sa poskytnú len za podmienky, že ich poskytnutím nedôjde k ohrozeniu plnenia konkrétnej úlohy informačnej služby podľa tohto zákona alebo k odhaleniu zdrojov a prostriedkov informačnej služby alebo k odhaleniu totožnosti jej príslušníkov alebo osôb konajúcich v prospech informačnej služby; to neplatí, ak by bol následok spôsobený neposkytnutím informácií zjavne závažnejší ako následok, ktorý hrozí ich poskytnutím. V danom prípade informácie podané Slovenskou informačnou službou majú charakter druhej vety ustanovenia § 2 ods. 6 Zákona o SIS. Avšak aj v tomto prípade Slovenská informačná služba poskytuje informácie len za splnenia osobitných podmienok špecifikovaných v odseku 7 citovaného ustanovenia. Vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou Slovenskej informačnej služby oboznámiť. Správny orgán na základe vyjadrenia sa splnomocnenej osoby dňa 26.08.2013 požiadal Slovenskú informačnú službu o zrušenie stupňa utajenia v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) Vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z.z. o administratívnej bezpečnosti. Slovenská informačná služba nesúhlasila so zrušením stupňa utajenia č. p.: 65/12-V-22-80/2013-S a trvala na tom, aby bolo s poznatkami k účastníkovi konania zaobchádzané ako s utajovanou skutočnosťou. V danom prípade došlo k stretu záujmov v súvislosti so žiadosťou o udelenie trvalého pobytu, a to verejného práva - verejný záujem, miera ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny a súkromného práva, záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny. Otázkou stretu týchto záujmov sa zaoberal aj II. st. správny orgán - žalovaný, zaoberal sa stretom týchto záujmov aj súd. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že právo na rodinný život, právo dieťaťa bolo v tomto prípade obmedzené v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ohrozenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia (§ 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov). Súd dospel k záveru, že uprednostnenie tohto práva pri aplikácii testu proporcionality je dôležitejšie, než právo na ochranu rodiny, súkromia a práv dieťaťa. K žalobnej námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia súd poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 120 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu Zákona o správnom konaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní lex specialis. Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantuje právo na prístup k súdu, avšak toto právo na prístup k súdu nie je absolútne. Podlieha implicitne pripusteným obmedzeniam, pretože so zreteľom na jeho povahu ho štát v niektorých prípadoch musí upraviť predpismi v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia by neboli zlučiteľné s čl. 6 ods. 1, ak nesledujú legitímny cieľ alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý má byť dosiahnutý. Krajský súd zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 je súladná s čl. 6 ods. 1 Dohovoru s prihliadnutím na cieľ - bezpečnosť štátu, ktorý má byť dosiahnutý. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Toria proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené súd zastáva názor, že pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu vychádzali z obsahu informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre rozhodnutie podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, postupovali v súlade so zákonom a v ich postupe súd nevidel žiadne pochybenie. Súd poukazuje aj na vyslovený právny názor Ústavného súdu SR v Náleze IV.ÚS 308/2011-90 zo dňa 25.01.2012 v súvislosti s hodnotením zákonného postupu správnych orgánov a súdu podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ktoré ustanovenie taktiež ukladá správnemu orgánu v odôvodnení uvádzať iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a neumožňuje mu bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (v danom prípade k výroku o zrušení doplnkovej ochrany), z ktorého vyplýva záver, že zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťažovateľa.“. Krajský súd má za to, že v danom prípade je zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, pričom v rámci súdneho prieskumu sa s informáciami SIS oboznámil aj súd. Skutočnosti uvedené v stanovisku Slovenskej informačnej služby so stupňom utajenia „Dôverné“ aj podľa názoru súdu sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. K jednotlivým žalobným námietkam súd po preskúmaní veci dodáva, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili, preto žalobné námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie skutočnosti, prečo došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným, súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého ak správne orgány zistia, že žalobcovia sú hrozbou pre Slovenskú republiku z dôvodov v ustanovení vymenovaných, uvedú v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že v takomto prípade nie je potrebné bližšie odôvodňovať v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, prečo bol uprednostnený záujem verejný, keďže priamo zákon ukladá, ako má v takomto prípade správny orgán rozhodnutie odôvodniť (porovnaj stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku 1Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010). Pokiaľ žalobca vytýkal porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku súd poukazuje na aplikačnú prednosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov z dôvodov vyššie ozrejmených. Aj keď žalobca vo všeobecnosti namietal nemožnosť oboznámiť sa s písomnými materiálmi, resp. vytýkal správnym orgánom v oboch stupňoch otázku hodnotenia dôkazov, v podstate namietal konkrétne len skutočnosť, že nebol oboznámený sa informáciou SIS a žalovanému vytýkal, že jediným vykonaným dokazovaním bolo len opätovné vyžiadanie informácie zo SIS. Súd nepovažuje za dostatočné výhrady voči postupu správneho orgánu len vo všeobecnej rovine. K nemožnosti oboznámenia sa žalobcu s obsahom utajovanej skutočnosti, sa súd vyjadril vyššie. Je zrejmé, že v rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nemohli byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán dospel k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie z dôvodov vyššie uvedených. Súd nezistil v danom prípade svojvôľu štátneho orgánu, ak po oboznámení sa s obsahom listiny SIS so stupňom utajenia „Dôverné“, rozhodol o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu, pričom súd má za to, že poznajúc obsah tejto listiny správny orgán v súlade so zákonom vyhodnotil obsah informácie SIS o tom, že v danom prípade existuje hrozba zo strany žalobcu pre bezpečnosť štátu. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/21/2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/68/2011, rozhodnutie I. ÚS 49/2001 Ústavného súdu SR, k tomu súd uvádza, že sa jedná o iný skutkový stav, nie sú pre rozhodujúci súd záväzné, pri rozhodovaní bolo potrebné prihliadať na obsah informácie SIS ako utajovanej skutočnosti, jedná sa v danom prípade o iný skutkový stav. Okrem toho jedná sa o utajované informácie, ktoré súd nemôže porovnávať. Správnemu orgánu nemožno vyčítať nezákonnosť jeho rozhodnutia, resp. absenciu jeho zákonných náležitostí za podmienok, keď zákon samotný stanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie správny orgán iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu - žalovaného považoval rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože žalobca nemal v konaní úspech (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.