Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2Scud/4/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201080 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014201080.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu J. L. L., nar. X. X. XXXX, bytom P. V. D. XXXX/X, XXX XX L., zastúpeného advokátkou Mgr. Jarmilou Vargovou, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava proti žalovanému Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-36-001/2014-SK zo dňa 10. júna 2014 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-36-001/2014-SK zo dňa 10. júna 2014 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ-HCP-BB7-247-014/2014-PP zo dňa 10. marca 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 , písm. a), c) a e) O. s. p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 70.-Eur na súdnom poplatku a zaplatiť ich právnej zástupkyni žalobcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 10.3.2014 vydané Oddelením Policajného zboru Žilina, ktorým bola zamietnutá žalobcova žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v zmysle § 48 ods. 2, písm. c) tohto zákona. Žalobca namietal nezákonnosť spočívajúcu v tom, že žalovaný v konaní nepostupoval v súlade s inštrukciami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými v rozhodnutí č. 1Sža 18/2013, ktorým bolo zrušené predchádzajúce zamietavé rozhodnutie žalovaného. Najvyšší súd v rozhodnutí poukázal na potrebu takého postupu žalovaného, ktorý by bol v súlade so zásadami dobrej správy a ktorým by správne orgány poskytli pomoc žalobcovi pri preukazovaní skutočností, ktoré musí preukazovať prostredníctvom orgánov krajiny pôvodu podľa článku 25 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. Namietal tiež iné ďalšie pochybenia a to, že žalovaný rozhodol len na základe jedného vyjadrenia, ktoré sa na osobu žalobcu nevzťahuje. Podľa žalobcu zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci. Tiež namietal, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Žalobca poukázal na to, že je osobou, ktorej bola poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, na základe čoho sa považuje za osobu, ktorej bol na území SR udelený prechodný pobyt. Žalobca je etnickým Kurdom, ktorý pochádza zo Sýrie a v krajine pôvodu nie je registrovaný a je bez štátnej príslušnosti. Patrí do skupiny neregistrovaných Kurdov a táto skupina nemá žiadne identifikačné, či registračné doklady, ide o tzv. maktumin. Preto nemohol predložiť žiadne dôkazy k svojej identite. Na Slovensku pracuje a nikdy nebol odkázaný na štátnu sociálnu podporu. Chýbajúci identifikačný doklad znemožňuje, aby podal žiadosť o iný druh trvalého či dlhodobého pobytu a aby požiadal tiež o štátne občianstvo. Súčasne nemá možnosť žiadneho spôsobu, ktorým by si mohol obstarať potvrdenie o tom, že je bez štátnej príslušnosti, pretože nemôže kontaktovať zastupiteľský úrad ani žiadny iný orgán krajiny pôvodu, nakoľko by takýmto konaním spôsobil to, že by stratil status osoby s doplnkovou ochranou. To boli dôvody, prečo požiadal o trvalý pobyt na základe § 46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého môže ministerstvo vnútra udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte cudzincov osobe bez štátnej príslušnosti. Takéto rozhodnutie síce patrí do úvahy správneho orgánu, avšak táto úvaha musí byť v medziach stanovených zákonom a výsledné rozhodnutie nesmie byť diskriminačné alebo vychádzajúce z nespoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalobca namietal, že žalovaný rozhodol na základe toho, že Úrad hraničnej a cudzineckej polície PPZ vo svojom stanovisku uviedol, že cudzinec nemá automaticky nárok na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, a to najmä po tom, ako sa preukázali ďalšie zistené skutočnosti o stave predmetného prípadu, ktoré vnášajú pochybnosti do prehlásenia účastníka konania o skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Preto vyhodnotil žiadosť ako nedôvodnú a nesúhlasil s udelením trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Skutočnosť, ktorá vznáša pochybnosť malo byť vyjadrenie Veľvyslanectva Slovenskej republiky Damask, podľa ktorého 7. 4. 2011 bol v Sýrii prijatý Prezidentský dekrét č. 49, ktorým bola udelená všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území Sýrie štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky. Žalovaný bez toho, aby poznal obsah predmetného prezidentského dekrétu, na základe tohto vyjadrenia považoval za preukázané, že žalobca má občianstvo Sýrskej arabskej republiky, a preto nespĺňa podmienku, na základe ktorej možno udeliť trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v nezákonnom postupe, keď žalobca bol síce vyzvaný na to, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, avšak rozhodnutie bolo vydané skôr ako uplynula lehota na vyjadrenie. Žalobca vo svojom vyjadrení k podkladom rozhodnutia navrhol doplnenie dokazovania obsahom predmetného prezidentského dekrétu a ďalšie návrhy, čo žalovaný teda nemohol akceptovať, keďže rozhodnutie vydal predtým, ako sa oboznámil s vyjadrením žalobcu. Žalovaný v odvolacom konaní nevidel v takomto postupe pochybenie s odôvodnením, že odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním prvostupňovým a účastník môže navrhovať dôkazy až do vydania druhostupňového rozhodnutia. Žalobca navrhol, aby z týchto dôvodov súd napadnuté rozhodnutie zrušil, nakoľko vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, konanie je zaťažené vadou, ktorá mohla za následok nezákonné rozhodnutie a vydané rozhodnutie je v rozpore s obsahom správneho spisu. Záver, že žalobca je osobou, ktorá má štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky, je nepravdivý a nekorešponduje ani s vyjadrením a ani s obsahom predmetného prezidentského dekrétu. Poukázal tiež na to, že predmetný prezidentský dekrét konštatoval, že „inštitúcie udelia príslušnosť sýrsko-arabskú tým osobám, ktoré sú registrované ako cudzinci v provincii al-Hasaka. To znamená, že len osoby, ktoré boli evidované ako cudzinec (ajanib). Išlo o osoby, ktoré boli pozbavené štátneho občianstva cenzom z roku 1962 a boli potom registrované ako cudzinci. Kurdi spadajúci do tejto skupiny osôb dostali doklady preukazujúce: „jeho meno nie je na zozname osôb Sýrskych Arabov špecifikovaných pre oblasť Hasaka“. Ostatní Kurdi, teda tí, ktorí v roku 1962 nemali štátne občianstvo boli považovaní za tzv. maktumin, teda neregistrované osoby, ktoré sú právne neexistujúce pre štátne orgány Sýrie. Žalobca nemá registračný list, pretože nie je ajanibom a nie je občanom Sýrie. Žalovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne právne posúdil. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe konštatoval, že tak prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci, pričom boli zobraté do úvahy všetky okolnosti uvádzané žalobcom. Poukázal na to, že udeliť trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov možno len v tom prípade, kedy cudzinec preukázal, že nemá štátnu príslušnosť v štáte, v ktorom sa narodil. Žalobca v správnom konaní nepredložil žiadny doklad, ktorý by túto skutočnosť preukazoval o sebe alebo o svojich rodinných príslušníkoch, o ktorých tvrdí, že sú takisto osobami bez štátnej príslušnosti štátu, v ktorom sa narodili a v ktorom mal žalobca svoje predchádzajúce bydlisko. Žalobca to preukázal len svojím vlastným prehlásením. Pripustenie čestného prehlásenia je vecou voľnej úvahy správneho orgánu. V danom prípade bolo pripustené ako dôkaz. Na základe právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 1Sža/18/2013 zo dňa 16. 7. 2013 bolo správne konanie doplnené o podklady na rozhodnutie. Ďalej vo vyjadrení uviedol, že bez splnenia podmienok na udelenie trvalého pobytu možno v zmysle zákona riešiť situáciu tých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých postavenie nie je možné riešiť iným legálnym spôsobom, ale Slovenská republika má záujem na riešení statusu týchto štátnych príslušníkov tretích krajín tak, aby boli na území Slovenskej republiky na oprávnenom pobyte. Podľa žalovaného ide o prípad, keď cudzinec nemá žiaden druh pobytu. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že prvostupňový správny orgán sa opätovne obrátil na Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, ktorý je kompetentným orgánom na podanie stanoviska, či možno žalobcovi udeliť povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda osobe, ktorá nespĺňa podmienky. Kompetentný orgán uviedol, že cudzinec nemá automaticky právny nárok na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas a to najmä potom, ako sa preukázali ďalšie zistené skutočnosti v stave predmetného prípadu, ktoré vznášajú pochybnosť do čestného vyhlásenia účastníka konania o skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Ďalej tento orgán poukázal na to, že žalobca má priznané postavenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky a to doplnkovú ochranu na základe zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, na základe čoho sa v zmysle tohto zákona považuje za cudzinca s udeleným prechodným pobytom. Z týchto dôvodov žiadosť bola posúdená ako nedôvodná a nebol daný súhlas s udelením trvalého pobytu na neobmedzený čas. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal, že prvostupňový orgán musel rešpektovať rozhodnutie kompetentného orgánu Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava. Poukázal tiež na to, že Slovenská republika nie je viazaná článkom 27 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti v tom zmysle, že vydá osobný doklad každej osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá nemá platný cestovný doklad. Slovenská republika vydá doklad len osobám bez štátnej príslušnosti zdržujúcim sa na území Slovenskej republiky, ktorým povolila dlhodobý ale trvalý pobyt. Žalobca sa považuje za cudzinca s udeleným prechodným pobytom. Podľa Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti a jeho dodatku sa za osobu bez štátnej príslušnosti považuje osoba, ktorá nie je podľa zákonov žiadneho štátu považovaná za občana takého štátu. Na základe stanoviska Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Damasku pod č. 5044/2014-SYBB zo dňa 7. 2. 2014, v ktorom je uvedené, že Prezidentským dekrétom č. 49 vydaným dňa 7. 4. 2011 bolo udelené všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území Sýrie štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky, vznikla pochybnosť o tvrdení žalobcu o jeho postavení osoby bez štátnej príslušnosti. Napriek týmto faktom žalovaný poukázal na to, že v predmetnom konaní žalobca nebol ani žalovaným a ani prvostupňovým správnym orgánom označený ako štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky tak, ako to uvádza v žalobe. Žalovaný nesúhlasil s tým, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože žalovaný nesprávne na základe vyjadrenia Veľvyslanectva Slovenskej republiky prišiel k záveru, že žalobca má občianstvo Sýrskej arabskej republiky. Žalobca nepodložil svoje tvrdenia dokladmi. Nepreukázal akýmkoľvek podkladom napr. zamietnutím žiadosti o štátne občianstvo, samotnou žiadosťou alebo tým, že rodinní príslušníci využili Dekrét prezidenta Sýrskej arabskej republiky č. 49 zo dňa 7. 4. 2011, na základe ktorého sa udeľuje všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území Sýrie štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky. Žalovaný nemal dôvod spochybňovať informácie získané od iného štátneho orgánu, teda od Veľvyslanectva Slovenskej republiky. Tento orgán v úvode konštatoval, že žalobca je podľa ich názoru štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, avšak ďalej v texte uvádza, že je to na základe splnenia určitých podmienok ako sú podanie žiadosti, poplatok a pod.. Žalovaný čiastočne uznal za oprávnenú námietku žalobcu o vade konania spočívajúcej v tom, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané skôr, ako sa žalobca vyjadril k podkladom rozhodnutia. Súhlasil s tým, že správny orgán má takú povinnosť umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Uviedol však, že so všetkými skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení, ktoré žalobca podal, druhostupňový správny orgán sa riadne zaoberal v odvolacom konaní, keď mohol využiť postup v súlade s § 57 ods. 1 zákona o správnom konaní, pričom ale dospel k záveru, že vo vyjadrení nie sú také skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaný nesúhlasil s námietkou rozporu rozhodnutia s obsahom administratívneho spisu. Konštatoval, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti, preto žalovaný nevidí žiadny rozpor medzi obsahom spisu a rozhodnutím správneho orgánu. Žalovaný k súčasnému postaveniu žalobcu, na ktoré sa v žalobe odvolával, uviedol, že je si vedomý toho, že žalobca má sťažené možnosti podať žiadosť o sýrske občianstvo. Neznamená to však, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Podľa žalovaného skutočnosť, že žalobca je osobou bez štátnej príslušnosti, by bola preukázaná rozhodnutím sýrskeho štátneho orgánu, že sa mu na základe Dekrétu prezidenta č. 49 zo 7. apríla 2011 štátne občianstvo nepriznáva. K námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že prvostupňový správny orgán ako aj druhostupňový správny orgán boli povinné rešpektovať rozhodnutie kompetentného orgánu, ktorým je Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, ktorý vyhodnotil podklady rozhodnutia ako spochybnené a žiadosť žalobcu ako nedôvodnú. Navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a 246a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorému mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a po preskúmaní veci na nariadenom pojednávaní dňa 15. januára 2015 dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd z obsahu spisu zistil, že žalobca v žiadosti o trvalý pobyt na neobmedzený čas uviedol ako štát svojho narodenia Sýriu s tým, že ako národnosť uviedol národnosť kurdskú a ako adresu posledného bydliska v cudzine uviedol B., O. v P.. Žiadosť odôvodnil tým, že žiada o trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov z dôvodu, že je bez štátnej príslušnosti. Uviedol, že mu v Slovenskej republike bola poskytnutá doplnková ochrana. Že mu ako Kurdovi nikdy nebude umožnené v krajine pôvodu viesť normálny život. Ďalej, že sa mu narodil syn, ktorého vychováva s družkou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a Slovensko považuje za svoj domov, pričom riadne pracuje, má priateľov a rozpráva po slovensky. Zároveň uviedol, že iný doklad ako cudzinecký pas vystavený Slovenskou republikou nemá a nemôže sa preukázať ani výpisom z registra trestov pričom vyhlásil, že sa žiadneho trestného činu v krajine pôvodu nedopustil. Priložil kópiu pracovnej zmluvy na doloženie, že je schopný uhrádzať si svoje výdavky a Ministerstvo vnútra požiadal o to, aby rozhodlo v jeho prospech. K žiadosti priložil sebou podpísané čestné vyhlásenie, že sa nedopustil v krajine pôvodu konania, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako úmyselný trestný čin, ďalej že je považovaný za osobu bez štátnej príslušnosti a jeho rodičia a súrodenci sú rovnako osobami bez štátnej príslušnosti. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 22.02.2012 zamietol žiadosť o udelenie trvalého pobytu žalobcovi. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas. Konštatoval, že čestné vyhlásenie žalobcu nestačí na preukázanie, že žiadateľ je osobou bez štátnej príslušnosti. Ďalej v odôvodnení konštatoval, že žiadateľ má na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt na základe doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, na základe čoho sa v zmysle § 27a ods. 1 tohto zákona považuje za cudzinca, ktorému sa udelil prechodný pobyt. Má teda na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt a to znamená, že právo rodiča na starostlivosť o výchovu dieťaťa v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky nie je neudelením trvalého pobytu obmedzené. Na základe odvolania žalobcu bolo rozhodnutie druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 23. apríla 2012 potvrdené z dôvodu, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď žiadosti nevyhovel. V konaní o preskúmaní zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím 1Sža 18/2013 zo dňa 16. júla 2013 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 2Scud 6/2012-50 zo dňa 15. marca 2013 tak, že vyššie uvedené druhostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bolo, že konanie predchádzajúce vydaniu druhostupňového rozhodnutia bolo zaťažené vadami spočívajúcimi v tom, že sa prvostupňový správny orgán a následne ani druhostupňový správny orgán neriadili správnym poriadkom, keď sa nevysporiadali s čestným prehlásením žalobcu o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti v zmysle § 39 zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok a nevyhodnotili ho v zmysle § 34 správneho poriadku a nevyhodnotili rozhodnutie Migračného úradu MV SR o poskytnutie doplnkovej ochrany, následkom čoho bol záver o tom, že žiadateľ nespĺňa podmienky stanovené zákonom pre udelenie trvalého pobytu cudzincovi podľa § 46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, predčasný. Z rozhodnutí totiž nebolo zrejmé, či čestné prehlásenie pripustili ako dôkaz (§ 39 správneho poriadku) a ani to, ako ho vyhodnotili. Ďalej najvyšší súd poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov neustanovuje, akým konkrétnym dokladom má žiadateľ bez štátnej príslušnosti preukázať skutočnosť, že nie je príslušníkom žiadneho štátu, pričom z § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že žiadateľ musí preukazovať, že nemá štátnu príslušnosť k tomu štátu, v ktorom mal svoje prechádzajúce bydlisko alebo pobyt. Ďalej v odôvodnení zrušovacieho rozhodnutia najvyšší súd zdôraznil: „Najvyšší súd SR považuje za dôležité zdôrazniť, že v situácii, keď právny predpis nedáva jednoznačnú odpoveď na určitú právnu otázku a túto nebolo možné vyložiť ani v systémových súvislostiach s ostatnými predpismi, tak aby bola rozumne a spravodlivo zodpovedaná, bolo povinnosť správneho orgánu (pri posudzovaní otázky preukazovania skutočnosti, že nemá príslušnosť k štátu, v ktorom má svoje predchádzajúce bydlisko alebo pobyt ako orgán, ktorému bola zverená otázka posudzovania žiadosti o povolenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, hoc aj žiadateľ nemá na ňu nárok), postupovať v súlade so zásadami „dobrej správy“ tak, aby cudzinec - žiadateľ o daný typ pobytu neutrpel na svojich právach ujmu, najmä s prihliadnutím na jeho dovtedajší legitímny postup v dobrej viere v podmienkach právneho štátu založeného na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, ktoré bránia výkladu a aplikácii nejasných a neurčitých (nejednoznačných) právnych noriem na ťarchu adresáta právnej normy postupujúceho v dobrej viere“. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že bolo v rozpore s princípom dobrej správy, že sa správne orgány nevysporiadali s čestným vyhlásením žiadateľa spôsobom predpokladaným správnym poriadkom, keď žiadateľovi bola iným správnym orgánom, ktorým je Migračný úrad MV SR poskytnutá doplnková ochrana práve na základe údajov žiadateľa o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Najvyšší súd dal správnym orgánom do pozornosti Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti a dodatok k tomuto Dohovoru, s ktorým vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 621 zo dňa 7. 12. 1999 s výhradou: „Slovenská republika nie je viazaná článkom 27 v tom zmysle, že vydá osobný doklad každej osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá nemá platný cestovný doklad. Slovenská republika vydá osobný doklad len osobám bez štátnej príslušnosti zdržiavajúcim sa na území Slovenskej republiky, ktorým povolila dlhodobý alebo trvalý pobyt. Poukázal na znenie článku 25 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého ak by osoba bez štátnej príslušnosti pri využívaní svojho práva potrebovala pomoc orgánov cudzej krajiny, na ktoré sa nemôže obrátiť, zmluvný štát, na ktorého území má takáto osoba pobyt, zabezpečí, aby jej takúto pomoc poskytli jeho orgány. Podľa odseku 2 orgán alebo orgány uvedené v odseku 1 tohto článku osobám bez štátnej príslušnosti vydajú alebo zabezpečia vydanie dokladov alebo osvedčení, aké by normálne doručili cudzincom od ich alebo prostredníctvom ich štátnych orgánov. Takto vydané doklady alebo osvedčenia nahrádzajú úradné dokumenty doručované cudzincom od ich alebo prostredníctvom ich štátnych orgánov a považujú sa za platné, ak neexistuje dôkaz o opaku. Najvyšší súd upriamil pozornosť správnych orgánov na to, že na preukázanie skutočnosti, že cudzinec nie je štátnym občanom štátu, v ktorom mal predchádzajúce bydlisko alebo pobyt, je v prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že takúto okolnosť mal preukázať cudzinec s pomocou orgánov cudzej krajiny, Slovenská republika ako zmluvný štát Dohovoru v zmysle článku 25 zabezpečí, aby jej takúto pomoc poskytli jej orgány. Teda, pokiaľ správny orgán v zmysle § 34 správneho poriadku vyhodnotí čestné vyhlásenie žalobcu ako také, ktoré nepreukazuje danú skutočnosť, poskytne žalobcovi súčinnosť a poučí ho akým spôsobom má preukázať neexistenciu štátneho občianstva a v prípade potreby zabezpečí, aby mu takúto pomoc poskytli jeho orgány. V ďalšom konaní žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Následne si vyžiadal vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby. Požiadal MV SR Migračný úrad o oznámenie, na základe ktorých dôkazov bolo preukázané, že žiadateľ je osobou bez štátnej príslušnosti v konaní, v ktorom mu bola poskytnutá doplnková ochrana. Migračný úrad žalovanému oznámil, že vykonal dokazovanie prostredníctvom dostupných informácií o krajine pôvodu Sýria, podľa ktorých v roku 2008, kedy pricestoval na Slovensko, žilo v Sýrii 300 000 až 360 000 osôb kurdskej národnosti bez štátnej príslušnosti. Týmto neboli v danom období vydávané žiadne doklady totožnosti a nemôžu ich preto vlastniť. Preto bola zobratá do úvahy výpoveď žiadateľa a táto osoba bola vyhodnotená ako osoba bez štátnej príslušnosti. Správny orgán si vyžiadal aj stanovisko Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave a to z dôvodu, že o udelení daného druhu rozhoduje Ministerstvo vnútra SR zastúpené týmto úradom. Prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu, aby predložil na tvrdenia v čestnom vyhlásení relevantné dôkazy. Žalobca predložil osvedčenie o pobyte opatrené okrúhlou pečiatkou Ministerstva samosprávy, Kraj Alhasakah, mesto Alqamishli nad osobnou fotografiou žalobcu a overovacou pečiatkou starostu sídliska v Alsinaah s prekladom opatreným prekladateľskou doložkou prekladateľa L.. Al B. I., U... Ďalej prvostupňový správny orgán požiadal ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR o preverenie, či žalobca a jeho rodičia a ostatní rodinní príslušníci sú štátnymi príslušníkmi Sýrskej arabskej republiky alebo či sú osobami bez štátnej príslušnosti. Žiadosť obsahuje len označenie žalobcu a dátum narodenia. Ako odpoveď na to daný orgán uviedol, že Prezidentským dekrétom č. 49 vydaným dňa 7. 4. 2011 bolo udelené všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území Sýrie štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky. Na základe toho konštatujeme, že menovaný cudzinec, ktorý bol v minulosti bez štátnej príslušnosti, je v súčasnosti štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky. To isté platí aj o jeho rodičoch a ostatných rodinných príslušníkoch. Ďalej sú uvedené historické súvislosti a politické pozadie, podľa ktorého Kurdom, ktorí nevedeli preukázať v roku 1962, že žijú na území provincie HASAKA od roku 1945, nebolo priznané Sýrske občianstvo a boli im vystavené červené identifikačné preukazy a boli považovaní za tzv. cudzincov, a teda boli osoby bez štátnej príslušnosti. V roku 2011 v apríli prezident v snahe limitovať nespokojnosť kurdskej menšiny vydal predmetný dekrét. Podľa vedomostí dotazovaného orgánu sa rozhodnutie o udelenie občianstva v praxi začalo realizovať osobám, ktoré o vydanie sýrskych identifikačných preukazov požiadali, boli po splnení určitých podmienok (podanie žiadosti, poplatok, atď.) aj vystavované. Ďalej sa v spise nachádza zamietavé stanovisko Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície k žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. Prvostupňovým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-247-014/2014-PP zo dňa 10. marca 2014 bola žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietnutá. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe odpovede Veľvyslanectva SR Damask na žiadosť správneho orgánu o preverenie, či žalobca, jeho rodičia a ostatní rodinní príslušníci sú štátni príslušníci Sýrskej arabskej republiky alebo osoby bez štátnej príslušnosti, v ktorej bolo uvedené, že Prezidentským dekrétom č. 49 vydaným 7. 4. 2011 bol udelené všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území Sýrie štátne občianstvo Sýrskej republiky. Tiež na základe toho, že Veľvyslanectvo SR Damask v odpovedi konštatovalo, že žalobca, ktorý bol v minulosti bez štátnej príslušnosti, je v súčasnosti štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky. To isté platí o jeho rodičoch a ostatných rodinných príslušníkoch. Veľvyslanectvo SR v Damasku tiež uvádza, že podľa ich konkrétnych poznatkov sa uvedené rozhodnutie o udelení štátneho občianstva v praxi aj začalo realizovať - osobám, ktoré o vydanie sýrskych identifikačných preukazov požiadali, boli po splnení určitých podmienok (podanie žiadosti, poplatok, atď.) aj vystavované. Z toho pre prvostupňový správny orgán vyplýva, že účastník konania nie je osobou bez štátnej príslušnosti ale je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, a preto nespĺňa podmienky pre udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej prvostupňový správny orgán v odôvodnení uviedol, že kompetentný na rozhodnutie podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a preto požiadal o stanovisko Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktoré bolo záporné. Žalobcovi bolo priznané postavenie medzinárodnej ochrany tzv. doplnková ochrana podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, na základe čoho sa podľa § 27a ods. 1 zákona o azyle považuje za cudzinca s udeleným prechodným pobytom. Tým nie je narušená jeho osobná integrita a existenčná platforma na území Slovenskej republiky. Preto bolo stanovisko nesúhlasné. Prvostupňový správny orgán uzavrel, že na podklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa stanoviska Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava zo dňa 3. 3. 2014 cudzinec nemá automaticky právny nárok na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas a to najmä potom, ako sa preukázali ďalšie zistené skutočnosti v stave predmetného prípadu, vznášajú pochybnosť do prehlásenia účastníka konania o skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Okrem iného bolo tam konštatované, že žalobca sa v súčasnosti považuje za cudzinca s udeleným prechodným pobytom, je to preto, že mu bola poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Tým nie je narušená jeho osobná integrita a existenčná platforma na území Slovenskej republiky. Preto tento úrad posúdil žiadosť ako nedôvodnú a vydal nesúhlasné stanovisko. Preto prvostupňový správny orgán musel rešpektovať rozhodnutie kompetentného úradu. K odvolacím námietkam, že prvostupňový správny orgán nepostupoval v súlade s inštrukciami uvedenými v rozhodnutí NS SR 1Sža 18/2013 uviedol, že žalobca nespĺňa zákonom stanovené podmienky na udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. V takých prípadoch Ministerstvo vnútra SR môže udeliť trvalý pobyt osobe bez štátnej príslušnosti na neobmedzený čas, ale nemusí tak urobiť. Vzhľadom na to, že žalobca relevantným dokladom nepreukázal skutočnosť, že je osobou bez štátnej príslušnosti, bolo pripustené ako dôkaz čestné prehlásenie účastníka konania. Na základe názoru Najvyššieho súdu SR bolo v prvostupňovom konaní vykonané šetrenie a prvostupňový správny orgán sa maximálnej miere snažil postupovať v súlade so zásadami dobrej správy tak, aby žalobca neutrpel ujmu na svojich právach. Z odpovede migračného úradu bolo zistené, že žalobca bol vyhodnotený ako osoba bez štátnej príslušnosti na základe jeho vyhlásenia v azylovom konaní v roku 2008. Ďalej z toho, že tento úrad zistil, že v danom čase bolo v Sýrii 300 000 až 360 000 kurdskej národnosti bez štátnej príslušnosti. Ďalej prvostupňový orgán zistil, že v Sýrii bol 7. apríla 2011 prijatý Prezidentský dekrét č. 49, na základe ktorého bolo udelené všetkým tzv. cudzincom, ktorí žili na území sýrske štátne občianstvo Sýrskej arabskej republiky. Vzhľadom na to, že boli teda v konaní zistené podklady, ktoré vzniesli pochybnosť o tom, že žalobca je bez štátnej príslušnosti, musel prvostupňový správny orgán zobrať zreteľ na túto skutočnosť. K odvolacej námietke, že tvrdenie prvostupňového správneho orgánu k Dekrétu prezidenta Sýrskej republiky č. 49 zo 7. apríla 2011 nie je pravdivé a tento dekrét sa ani v spise nenachádza, uviedol, že prvostupňový správny orgán vychádzal z toho, ako akú odpoveď podalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Damasku, ktorú nemal dôvod spochybniť. K námietke, že o občianstvo je potrebné požiadať, čo žalobca nemôže urobiť, žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že má za to, že aj keď účastník konania pre sťažené možnosti žiadosť nepodal, neznamená to automaticky, že je osobou bez štátnej príslušnosti. K odvolacej námietke vady konania spočívajúcej v tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané skôr ako uplynula lehota na podanie vyjadrenia uviedol, že táto je čiastočne dôvodná, avšak trvá na tom, že ide o jedno konanie, žalobca mohol podávať návrhy až do rozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán sa riadne oboznámil s tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k podkladom rozhodnutia a zaujal stanovisko, že nie sú v ňom uvedené také skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Uzavrel, že po zvážení a preskúmaní spisového materiálu a posúdení okolností uvádzaných v odvolaní zistil, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky. Podľa čl. 25 ods. 1, 2 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti 1. Ak by osoba bez štátnej príslušnosti pri využívaní svojho práva potrebovala pomoc orgánov cudzej krajiny, na ktoré sa nemôže obrátiť, zmluvný štát, na ktorého území má takáto osoba pobyt, zabezpečí, aby jej takúto pomoc poskytli jeho orgány. 2. Orgán alebo orgány uvedené v odseku 1 tohto článku osobám bez štátnej príslušnosti vydajú alebo zabezpečia vydanie dokladov alebo osvedčení, aké by normálne doručili cudzincom od ich alebo prostredníctvom ich štátnych orgánov. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 34 ods. 1, 3, 5 zákona č. 71/1967 Zb. (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 59 ods. 1, 2 správneho poriadku (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. (2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 46 ods. 1 a ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov (1) Policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý pobyt na neobmedzený čas štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a) má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43, alebo b) je dieťaťom mladším ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas. (2) Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone b) osobe bez štátnej príslušnosti. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že žalobca žije na území Slovenskej republiky od roku 2008, pričom rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad ČS:MU-806-16/PO-Ž-2008 zo dňa 17. februára 2009 bola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky a následne bola žalobcovi táto doplnková ochrana predlžovaná Žalobca preukazoval, že je osobou bez štátnej príslušnosti rozhodnutím o poskytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a svojim čestným vyhlásením. Žalobca v priebehu konania predložil na žiadosť správneho orgánu o doplnenie podkladov o dôkazy o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti, úradné potvrdenie o svojom predchádzajúcom pobyte v Sýrskej arabskej republike. Správny orgán túto listinu nijakým spôsobom nevyhodnotil a napriek tomu konštatoval, že jediným dôkazom, že žalobca je osobou bez štátnej príslušnosti je jeho čestné prehlásenie. Žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán v rozhodnutí uviedli, že čestné prehlásenie bolo v správnom konaní pripustené ako dôkaz, ale v oboch rozhodnutiach absentuje, čo z tohto dôkazu bolo zistené a akou úvahou bol správny orgán pri jeho hodnotení spravovaný. Odôvodnenie obsahuje len to, že z odpovede Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Damasku zaujal prvostupňový správny orgán stanovisko, že žalobca „..nie je osoba bez štátnej príslušnosti, ale je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky..“. Ďalej bolo rozhodnutie podľa jeho odôvodnenia založené na tom, že orgán kompetentný udeliť trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov nesúhlasí s jeho udelením najmä potom, čo sa preukázali „ďalšie zistené skutočnosti v stave predmetného prípadu, ktoré vznášajú pochybnosť do prehlásenia žalobcu o skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti“. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcova námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu bola dôvodná. Záver prvostupňového správneho orgánu, že z odpovede Veľvyslanectva SR v Damasku vyplýva, že žalobca je občan Sýrskej arabskej republiky, nie je v súlade s týmto oznámením. Veľvyslanec síce v oznámení zo dňa 7. 2. 2014 konštatoval, že vzhľadom na dekrét prezidenta republiky č. 49 zo dňa 7. 4. 2011 je dotazovaná osoba (menovaný cudzinec) občanom Sýrskej arabskej republiky, avšak urobil tak bez toho, aby disponoval podstatnými informáciami o tom, že žalobca požíva doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky od začiatku roku 2009 a zdržuje sa na území Slovenskej republiky od konca roku 2008. Veľvyslanec zároveň uviedol, že občianstvo nie je automatické a že je potrebné, aby bola podaná žiadosť atď.. Prvostupňový správny orgán nemohol mať pochybnosť o tom, že žalobca niekoľko rokov pred prijatím prezidentského dekrétu, na ktorý sa odvoláva veľvyslanec vo svojom oznámení a ktorý mal umožniť poskytnúť občianstvo Kurdom žijúcim na území Sýrskej arabskej republiky, toto územie opustil a žije na území Slovenskej republiky na základe doplnkovej ochrany. Táto skutočnosť, ako aj námietka žalobcu o tom, že podľa jeho vedomosti sa dekrét netýka všetkých Kurdov žijúcich a narodených v Sýrii a tiež, že bolo potrebné verifikovať, či žalobca je osobou, ktorej sa prezidentský dekrét týka, boli práve dôvodom na doplnenie dokazovania, napr. upresnenou žiadosťou o overenie skutočnosti príslušnému veľvyslanectvu. Námietka nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúcej v tom, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán sa dôsledne neriadili názorom Najvyššieho súdu vyjadreným k tejto veci rozhodnutím 1Sža/18/2013 zo dňa 16. júla 2013, bola dôvodná. Pokiaľ čestné vyhlásenie žalobcu vyhodnotili ako dôkaz, ktorý nie je spôsobilý preukázať danú skutočnosť, bolo ich úlohou poučiť žalobcu, akým spôsobom má preukázať neexistenciu štátneho občianstva a v prípade potreby zabezpečiť, aby mu pomoc poskytli orgány Slovenskej republiky. Žalobca ale v konaní nebol správnym orgánom poučený o tom, aké konkrétne dôkazy má predložiť. Žalobcova námietka nezákonnosti spočívajúcej v tom, že konanie pred správnym orgánom bolo zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, bola dôvodná. Prvostupňový správny orgán v rozpore s citovaným § 3 ods. 2 správneho poriadku neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, nakoľko jeho výzva bola len formálna, keďže rozhodol skôr ako uplynula lehota na vyjadrenie. Tým zaťažil konanie vadou. Argumentácia žalovaného, že žalobca vo vyjadrení neuviedol nič, čo by mohlo privodiť zmenu rozhodnutia a že sa v druhostupňovom konaní s tvrdeniami žalobcu zaoberal, neobstojí, pretože nič nemení na tom, že prvostupňový orgán porušil zákon a odňal žalobcovi právo priznané zákonom. Tým zaťažil konanie chybou, ktorú nie je možné odstrániť v druhostupňovom konaní. Podľa citovaného § 59 ods. 2 správneho poriadku je odvolací orgán povinný zrušiť prvostupňové rozhodnutie vždy vtedy, keď zistí dôvody na jeho zrušenie. Žalovaný sa tým neriadil napriek tomu, že konanie bolo zaťažené chybou, ktorú v odvolacom konaní už nie je možné odstrániť a prvostupňové rozhodnutie nezrušil, hoci tu existoval dôvod na jeho zrušenie. Neobstojí ani obrana žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo stanoviska kompetentného orgánu, ktorý mal v kompetencii rozhodnúť o udelení trvalého pobytu žalobcovi a keďže tento orgán nesúhlasil s udelením trvalého pobytu, musel rozhodnúť tak, že žiadosť zamietol. K tomu je potrebné uviesť, že v prípade, že sa účastník správneho konania obráti na správny orgán, ktorý nie je príslušný na rozhodnutie, je tento správny orgán v zmysle § 20 správneho poriadku povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Žiadny právny predpis, vzťahujúci sa na toto konanie, neupravuje taký postup, aby nepríslušný správny orgán bol povinný obrátiť sa na kompetentný správny orgán so žiadosťou o stanovisko a na základe tohto stanoviska rozhodnúť. Takýto postup je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Podľa §46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je ministerstvo vnútra tým správnym orgánom, ktorému zákon zveril rozhodnutie o tom, či žiadateľovi bez štátnej príslušnosti bude trvalý pobyt na neobmedzený udelený, alebo bude jeho žiadosť zamietnutá. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd zrušil napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa § 250j ods. 2, písm. a), c) a e) O. s. p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 70.-Eur ako náhradu zaplateného súdneho poplatku. Žalobca výslovne uviedol, že trovy za právne zastúpenie v tomto konaní si neuplatňuje, preto mu súd ich náhradu nepriznal. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu na NS SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.