Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 25Sp/63/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201329 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014201329.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci navrhovateľa: N. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX U. XXX, korešpondenčná adresa: ÚVTOS Leopoldov, Gucmanova 19/670, 920 41 Leopoldov proti odporcovi: Centrum právnej pomoci Bratislava, Nám. Slobody 12, P. O. Box 18, 810 05 Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Hlohovec, so sídlom M. R. Štefánika 1, P.O.BOX 115, 920 01 Hlohovec o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 6354/2014 zo dňa 18. 07. 2014 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie odporcu sp. zn. 6354/2014 zo dňa 18. 07. 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. b/, c/, a d/ O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Odporca rozhodnutím sp. zn. 6354/2014, ev. č. KaHC-30241/6354/2014-42012/2014 zo dňa 18. 07. 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o žiadosti navrhovateľa ako žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi dňa 30. 05. 2014 rozhodol tak, že žiadateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5 zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zák. č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 327/2005 Z. z.“). Žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci v dvoch právnych veciach. Prvou právnou vecou, do ktorej žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci, bolo konanie vo veci ústavnej sťažnosti. Druhou právnou vecou, do ktorej žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci bolo podanie občianskoprávnej žaloby, ktorej podaním sa žiadateľ chcel domáhať posúdenia, či postupom súdov nedošlo v jeho prípade k porušeniu práva na prístup k súdu, na súdnu ochranu, na účinný opravný prostriedok, a pod.. Odporca o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci v oboch veciach rozhodol s odôvodnením, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ na odporcu obrátil, nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Odporca svoje rozhodnutie odôvodnil pre každú vec samostatne. V prvej právnej veci odporca dôvodil tým, že podstata ústavnej sťažnosti žiadateľa spočíva v tom, že žiadateľ tvrdí, že k zásahu do jeho ústavných práv došlo tým, že mu odporca (kancelária Trenčín) nepriznal právnu pomoc do konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (kde zameškal lehotu na podanie sťažnosti) a Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu potvrdili. V konaní pred odporcom (kancelária Trenčín) bolo preukázané, že žiadateľ podal ústavnú sťažnosť oneskorene, následkom čoho zmeškal prekluzívnu lehotu, a právna pomoc mu teda do konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nemohla byť priznaná, s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Odporca uvádza, že bolo nepochybne preukázané (v konaní pred odporcom, aj pred súdmi), že ústavnú sťažnosť žiadateľ podal v jednom prípade 2 mesiace a 24 dní po právoplatnosti rozsudku a v druhom prípade dokonca 6 mesiacov a 7 dní po právoplatnosti rozsudku. Z tohto dôvodu žiadateľ nepochybne v jednom prípade premeškal lehotu o 24 dní a v druhom ju premeškal o viac ako 4 mesiace. Nič na tom nemení ani argumentácia žiadateľa, že o plynutí lehoty nemal vedomosť, keďže mu advokát oneskorene zaslal súdne rozhodnutia. Odporca považuje za absolútne absurdné, keď žiadateľ tvrdí, že napriek zmeškaniu zákonom upravenej lehoty došlo k zásahu do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu zo strany súdov a zo strany odporcu. Tiež nevylučuje, že v konaní mohlo dôjsť k porušeniu povinností zo strany advokáta, avšak na zmeškanie zákonnej lehoty zo strany žiadateľa toto opätovne nemá vplyv. V druhej právnej veci odporca svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podstata tejto veci spočíva v skutočnosti, že súdy žiadateľovi neoznámili, že vo veci budú rozhodovať, ani že rozhodli a ako (a bez prítomnosti žiadateľa), pričom rozhodnutie zaslali len ustanovenému advokátovi žiadateľa, ktorý mu ich postúpil až po uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Z obsahu žiadosti vyplýva, že chce zažalovať súdy, resp. štát za to, že uvedené je zle doriešené, keďže je toho názoru, že primárne musí rozhodnutie obdržať navrhovateľ, až potom ustanovený advokát. Z obsahu administratívneho spisu pre odporcu vyplýva, že žiadateľ sa v občianskom súdnom konaní chcel domáhať preskúmania postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. To, čoho sa však žiadateľ chcel domáhať podľa odporcu jednoducho nie je možné. Na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov súdov slúžia riadne a mimoriadne opravné prostriedky. V danom prípade žiadateľ využil všetky riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon dával k dispozícii. Keďže v správnom súdnictve nie je prípustné dovolanie, jedinou možnosťou, ktorou bolo možné dosiahnuť prieskum vydaných rozhodnutí, a ich súlad s ústavou, bola ústavná sťažnosť. Žiadateľ možnosť podania ústavnej sťažnosti využil, avšak k jej podaniu došlo oneskorene. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že ide o bezúspešnosť sporu. Z dôvodu nutnosti kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc sa odporca s ohľadom na skutočnosť, že nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci, splnením ďalších podmienok nezaoberal a žiadosti o poskytnutie právnej pomoci z tohto dôvodu nevyhovel. V zákonom stanovenej lehote podal navrhovateľ proti napadnutému rozhodnutiu odvolanie a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť. V odvolaní navrhovateľ namietal, že jeho žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v obidvoch právnych veciach je dôvodná. Podľa navrhovateľa každý má právo nechať si „preskúmať“/napadnúť konečné súdne rozhodnutie ústavnou sťažnosťou. V prípade navrhovateľa o to viac, že ústavnou sťažnosťou napáda porušenie svojho práva na prístup k súdu - t. j. porušenie práva na súdnu ochranu, ku ktorému došlo nesprávnym a nezákonným rozhodnutím všeobecných súdov. Argumentácia odporcu o neopodstatnenosti jeho ústavnej žiadosti je neakceptovateľná, lebo predbieha skutkové zistenia Ústavného súdu SR a tieto sa snaží nahradiť svojimi skutkovými zisteniami. Ďalej navrhovateľ uviedol, že rovnako tak má právo nechať napadnúť žalobou aj ten stav, ktorý viedol k porušeniu jeho práv, keď mu rozhodnutie súdu nebolo riadne a včas doručené, čím mu bolo znemožnené podať ústavnú sťažnosť v lehote. ESĽP rozhodol, že práva prevzaté Dohovorom niekedy vyžadujú prijatie pozitívnych opatrení, vtedy sa štát nemôže obmedziť na to, aby ostal pasívny. Právo zabezpečiť riadne a účinné právo, patrí to tejto kategórie záväzkov. Navrhovateľ uviedol, že ak si štát v jeho prípade uvedenú povinnosť prevzatú Dohovorom nesplnil - čoho dôkazom je, že aj keď ústavnú sťažnosť v inkriminovanej veci podal do troch dní po obdržaní rozhodnutí súdov, aj tak už bolo po lehote, tak má právo si uplatniť žalobou, aby súdy rozhodli, či si štát svoj záväzok prevzatý dohovorom splnil tak, ako mal alebo nie. A je jedno, či je za porušenie zodpovedný štát priamo, alebo prostredníctvom svojich konkrétnych orgánov. V závere uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti - a závery vyslovené ESĽP v totožných veciach, sú tvrdenia odporcu neobhájiteľné z právneho hľadiska a predčasné, lebo sa snažia predísť skutkové zistenia súdneho orgánu, ktorý ako jediný má právo vyslovovať záver či došlo k porušeniu práva alebo nie. Odporca sa podaním zo dňa 07. 08. 2014 vyjadril k odvolaniu a žiadal, aby súd rozhodnutie odporcu potvrdil. V písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava obsahu rozhodnutia o nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci a jeho odôvodnenia. Vo vyjadrení zopakoval dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že oba spory, v ktorých sa žiadateľ obrátil na odporcu so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci, sú zrejme bezúspešné. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 250f ods. 1 a 2 O. s. p. (žalovaný s prejednaním veci bez pojednávania súhlasil a žalobca sa k výzve súdu k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, ktorá mu bola doručená dňa 27. 04. 2015, a ktorá obsahovala doložku a v zmysle § 250f ods. 2 O. s. p. v stanovenej lehote 15 dní nevyjadril, pričom sa predpokladá, že proti prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky). Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia sa oboznámil s obsahom z administratívneho spisu a vykonal dokazovanie nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia oboznámením sa s listinami: žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie právnej pomoci, rozhodnutím odporcu z 02. 06. 2014 o prerušení konania a rozhodnutím z 02. 06. 2014, ktorým predbežne nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci, ďalej s potvrdením o príjme navrhovateľa vystaveným Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a Ústavom na výkon väzby Leopoldov zo dňa 04. 06. 2014 s prílohami, vyhodnotením príjmovej a majetkovej situácie žiadateľa v nárokovom konaní vypracovaným odporcom 10. 06. 2014, doplnením žiadosti navrhovateľa - žiadateľa doručeným 20. 06. 2014, pripojeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 25Sp/35/2013 zo dňa 25. 10. 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014. Z administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľ doručil odporcovi 30. 05. 2014 žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v dvoch právnych veciach. Prvou právnou vecou, v ktorej žiadal o poskytnutie právnej pomoci, bolo konanie vo veci podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, predmetom ktorej malo byť posúdenie prípadného porušenia žiadateľovho práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s vydaním rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014 z 27. 02. 2014. Druhou právnou vecou, v ktorej žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci, bolo konanie vo veci podania občianskoprávnej žaloby v súvislosti s postupom Krajského súdu Trnava vo veci sp. zn. 14S/68/2007 a sp. zn. 14S/103/2007 a následným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014), v dôsledku ktorých mohlo byť porušené právo navrhovateľa na prístup k súdu (k Ústavnému súdu Slovenskej republiky) tým, že rozhodnutia nedoručili navrhovateľovi, ale iba ustanovenému advokátovi, ktorý tieto rozhodnutia poslal navrhovateľovi po lehote. Navrhovateľ k žiadosti nepripojil žiadne doklady. Odporca rozhodnutím sp. zn. 6354/2014 č. k. KaHC-30241/6354/2014-30655/2014 zo dňa 02. 06. 2014 predbežne nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci. Ďalej rozhodnutím z 02. 06. 2014 sp. zn. 6354/2014 č. k. KaHC-30241/6354/2014-30710/2014 konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci prerušil a vyzval žiadateľa, aby v lehote 10 dní doplnil údaje týkajúce sa skutočností rozhodujúcich pre posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že odporca žiadateľa vyzval na písomné vyjadrenie, z ktorého bude zrejmé, čo žiadateľ požaduje a v prípade ak požaduje právne zastúpenie do konania vo veci ústavnej sťažnosti, mal uviesť, ktoré rozhodnutie ktorého súdu chce ústavnou sťažnosťou napadnúť. Ďalej vyzval žiadateľa na písomné vyjadrenie, či podanou žiadosťou požiadal o právnu pomoc vo viacerých konaniach, a ak áno, uložil mu povinnosť označiť veci, v ktorých žiada o poskytnutie právnej pomoci spisovými značkami. Navrhovateľ - žiadateľ na výzvu odporcu doručil 20. 06. 2014 písomné vyjadrenie, v ktorom konkretizoval, v akých konaniach žiada žiadosťou (ktorej formulár doručil v prílohe tohto podania) o poskytnutie právnej pomoci. Z predmetného písomného vyjadrenia vyplýva, že v prvej veci žiada o poskytnutie právnej pomoci vo veci podania ústavnej sťažnosti, ktorou chce napadnúť konečné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/5/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/35/2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Centra právnej pomoci (kancelária Trenčín) zo dňa 17. 06. 2013 sp. zn. 3N 3646/2013. Ústavnou sťažnosťou chcel napadnúť predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžo/5/2014 z dôvodu, či rozhodnutiami a konaním súdov a neposkytnutím právnej pomoci nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k Ústavnému súdu a práva na súdnu ochranu. Vo vzťahu k druhej právnej veci, v ktorej žiadal poskytnúť právnu pomoc uviedol, že by chcel podať žalobu voči Krajskému súdu Trnava a Najvyššiemu súdu SR, jednalo by sa o žalobu proti „štátu“ - Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, vo veci ich konania a postupu pri doručovaní rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, pretože konečné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR neboli doručené navrhovateľovi a kým mu boli doručené, uplynula lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti uvedeným rozhodnutiam. Z predmetného podania vyplýva, že žalobca chcel podať občianskoprávnu žalobu za účelom zistenia, či uvedeným postupom súdov, ktorý mal za následok „oneskorené“ doručenie vyššie uvedených rozhodnutí navrhovateľovi došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu. Žalobou chcel teda napadnúť nesprávny spôsob doručovania predmetných rozhodnutí. Z písomného podania navrhovateľa zároveň vyplýva, že z dôvodu potreby podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžo/5/2014 podať do dvoch mesiacov od jeho vydania, túto sťažnosť už navrhovateľ podal dňa 28. 05. 2014, aby predišiel zmeškaniu lehoty. Ďalej poukázal na to, že občianskoprávnu žalobu je potrebné podať do dvoch rokov vo veci postupu a konania súdov (Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu SR) pri doručovaní rozhodnutí 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011. V administratívnom spise sa ďalej nachádza „Vyhodnotenie príjmovej a majetkovej situácie žiadateľa“ v nárokovom konaní vypracované odporcom 10. 06. 2014, z ktorého vyplýva, že z dokladov o príjmovej situácii žiadateľa nachádzajúcich sa v spise (potvrdenie o príjme z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov zo dňa 04. 06. 2014, Kópia rozpisu pracovnej odmeny z ÚVTOS a ÚVV Leopoldov z 15. 01. 2014) vyplýva, že priemerný príjem žiadateľa v období 6 mesiacov pred podaním žiadosti predstavoval mesačne 77,01 €. Odporca zistil, že žiadateľ spĺňa zákonom stanovenú podmienku - stav materiálnej núdze. Z kópie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014 súd zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky týmto rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/35/2013-12 zo dňa 25. 10. 2013, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie Centra právnej pomoci Bratislava, kancelária Trenčín sp. zn. 3N 3646/2013 zo dňa 17. 06. 2013, ktorým Centrum právnej pomoci, kancelária Trenčín, ako príslušný správny orgán nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci zastupovanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, kde navrhovateľ namietal porušenie jeho práv v konaní pred Krajským súdom Trnava rozsudkom sp. zn. 14S/68/2007 zo dňa 12. 05. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžo/36/2011 zo dňa 28. 08. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/103/2007 zo dňa 12. 05. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžo/30/2011 zo dňa 18. 04. 2012. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 327/2005 Z. z. tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "vnútroštátne spory"). Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak: a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. Centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, nie je možné podať opravný prostriedok. Ak centrum rozhodne, že nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznáva, možno v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať prostredníctvom centra odvolanie na príslušný krajský súd, o čom centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opraných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.). Predmetom preskúmavania krajským súdom podľa tretej hlavy O. s. p. bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní vo veci ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé konanie, ku ktorému podľa žiadateľa - navrhovateľa malo dôjsť v konaní, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/5/2014 (ktorým rozhodnutím bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Sp/35/2013 z 27. 02. 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Trenčín sp. zn. 3N 3646/2013 zo dňa 17. 06. 2013) a v konaní vo veci podania občianskoprávnej žaloby, ktoré konanie chcel žalobca iniciovať proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva spravodlivosti vo veci nezákonného, resp. nesprávneho postupu súdov v konaní Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku konania a postupu týchto súdov pri doručovaní rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaní č. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, pričom žalobu navrhovateľ - žiadateľ mal za to, že pokiaľ tieto rozsudky neboli doručované priamo navrhovateľovi, neboli doručované správne. Postupom týchto súdov podľa navrhovateľa malo dôjsť k odňatiu práva navrhovateľa (právo na prístup k Ústavnému súdu SR). Dôvodom, pre ktorý odporca napadnutým rozhodnutím navrhovateľovi - žiadateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci bola skutočnosť, že v obidvoch konaniach, v ktorých navrhovateľ - žiadateľ žiadal odporcu o poskytnutie právnej pomoci sa jedná o zrejme bezúspešné spory, resp. že nie je možné z dôvodov uvedených v rozhodnutí vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporov, v dôsledku čoho odporca ďalšie podmienky priznania nároku navrhovateľovi na poskytnutie právnej pomoci neskúmal. S týmto názorom nesúhlasil navrhovateľ - odvolateľ a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie.. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania je posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veciach navrhovateľa, resp. v konaniach, ktoré navrhovateľ chcel iniciovať, a v ktorých žiadal o poskytnutie právnej pomoci. Súd preto posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. v prejednávanom prípade. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu nie je zákonné. Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ustanovení § 138 ods. 1 O. s. p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, keď O. s. p. pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje, čo je potrebné rozumieť pod týmto pojmom. Zákon o poskytovaní právnej pomoci príklad uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii ustanovenia § 138 O. s. p. všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa § 6 zákona č. 327/2005 Z. z. je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania podľa § 120 O. s. p. ohľadne samotného nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie právnej pomoci - v prejednávanom prípade konaní, ktoré mali byť iniciované: 1/vo veci podania ústavnej sťažnosti pre porušenie práv navrhovateľa - žiadateľa v konaní všeobecných súdov, ktoré bolo ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/5/2014 a 2/ vo veci podania občianskoprávnej žaloby proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR pre tvrdené porušenie práv navrhovateľa - žiadateľa v konaniach vedených pred Krajským súdom v Trnave a Najvyšším súdom SR, ktoré skončili rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, ktorý nesprávny postup mal spočívať v tom, že navrhovateľovi neboli doručené vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v dôsledku čoho navrhovateľ tvrdil, že mu bol odňatý prístup k Ústavnému súdu Slovenskej republiky). Súd v preskúmavacom konaní skúma iba to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom prípade sú tieto upravené v ustanovení § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., v ktorých ustanovenia sú určené zákonné podmienky pre možnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej v texte len ,,Správny poriadok“) v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie. Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie podľa § 32 Správneho poriadku, na ktorého použitie odkazuje ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Správny orgán sa v danom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, resp. sporov, v ktorých navrhovateľ - žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci, keďže zákon stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zákona č. 327/2005 Z. z. bolo zabezpečiť prístup k súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmaniu otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmom súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých žiadajú priznanie, resp. poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých prípadov, pričom si musí zabezpečiť podklady pre vydanie rozhodnutia a vykonať dokazovanie podľa § 32 Správneho poriadku. V preskúmavanom prípade správny orgán zo žiadateľom (navrhovateľom) predloženej žiadosti zistil, že tento sa domáhal priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v dvoch veciach, resp. konaniach, ktoré žiadateľ - navrhovateľ chcel iniciovať, pričom o takto v jednej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci uplatnených dvoch nárokoch rozhodol napadnutým rozhodnutím, ktoré obsahuje dve výrokové vety, ktorými bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci. Vo vzťahu k prvému výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci vo veci konania o ústavnej sťažnosti súd konštatuje, že žiadateľ - navrhovateľ žiadal priznať právnu pomoc vo veci podania ústavnej sťažnosti, ktorú chcel žiadateľ podať proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014 z dôvodu, že sa domnieval, že v konaní, ktorého výsledkom bolo vyššie uvedené rozhodnutie, nedošlo k porušeniu práva žiadateľa na prístup k súdu a práva na súdnu ochranu. Predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. 02. 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Centra právnej pomoci - kancelária Trenčín sp. zn. 3N 3646/2013 zo dňa 17. 06. 2013, ktorým Centrum právnej pomoci navrhovateľovi - žiadateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci zastupovania pred Ústavným súdom SR (podaná sťažnosť vo veci navrhovateľom tvrdeného porušenia práv v konaní pred Krajským súdom v Trnave č. k. 14S/68/2007 a 14S/103/2007, ako aj pred Najvyšším súdom SR v konaní ukončenom rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011), pričom v týchto konaniach bolo konštatované, že predmetné ústavné sťažnosti boli podané po zákonnej lehote, v dôsledku čoho Centrum právnej pomoci - kancelária Trenčín a následne Krajský súd v Banskej Bystrici i Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotili tieto spory / konania o dvoch ústavných sťažnostiach/ ako zrejme bezúspešné). Zo žiadosti navrhovateľa doručenej odporcovi dňa 30. 05. 2014 (formulár) doplnenej písomným podaním zo dňa 11. 06. 2014 doručeným odporcovi 20. 06. 2014 na základe výzvy odporcu je nesporné, že navrhovateľ sa touto žiadosťou domáhal poskytnutia právnej pomoci v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú chcel podať na Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože sa domnieval, že postupom Najvyššieho súdu v konaní, ktoré bolo ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014 boli porušené jeho práva, resp. boli mu odňaté jeho práva (právo na prístup k súdu a právo na súdnu ochranu). V doplňujúcom podaní k žiadosti navrhovateľ - žiadateľ navyše uviedol, že takúto ústavnú sťažnosť z opatrnosti, aby nedošlo k zmeškaniu zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie takejto sťažnosti, podal sám navrhovateľ dňa 28. 05. 2014. Odporca v prvej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia nepriznal navrhovateľovi - žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť tohto sporu, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa prvej výrokovej vety vyplýva, že odporca sa zaoberal otázkou včasnosti podania ústavných sťažností v konaní, ktoré bolo predmetom predchádzajúceho rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Trenčín zo dňa 17. 06. 2013 a následne na základe podaného odvolania v konaniach vedených Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 25Sp/35/2013 ( ktorým bolo rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Trenčín potvrdené) a na základe podaného odvolania navrhovateľa proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, pričom sa stotožnil so skutkovými právnymi závermi prvostupňového súdu i Centra právnej pomoci v tom, že vo veciach podaných ústavných sťažností proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/103/2007, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžo/39/2011 a proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/68/2007, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 8Sžo/36/2011. Odporca v odôvodnení konštatoval, že vyššie uvedené ústavné sťažnosti boli podané oneskorene, a preto tieto rozhodnutia boli správne. Podávanie cyklických sťažností na Ústavný súd je podľa odporcu absurdné. Odporca sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú mienil iniciovať, resp. mienil podať navrhovateľ tvrdiac, že jeho práva zaručené Ústavou boli porušené v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktoré bolo ukončené rozsudkom č. k. 5Sžo/5/2014 zo dňa 27. 02. 2014. Odporcove dôvody, ktorými odôvodňoval nepriznanie nároku navrhovateľovi - žiadateľovi na poskytnutie právnej pomoci vo veci uvedenej v prvej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia teda nesmerovali k posudzovaniu otázky zrejmej bezúspešnosti sporu v konaní o ústavnej sťažnosti, s ktorou sa žiadateľ obrátil na odporcu, ale smerovali k oneskorene podaným sťažnostiam vo veciach proti postupu a rozhodnutiam Krajského súdu v Trnave v konaniach 14S/103/2007 a 14S/68/2007 a Najvyššieho súdu SR v konaniach. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, o ktorých rozhodovalo Centrum právnej pomoci, Trenčín, pričom v týchto prípadoch ani nebolo sporné, že tieto sťažnosti boli oneskorene podané. Žiadateľ však tak, ako to vyplýva z jeho žiadosti v znení doplnenia doručeného odporcovi 20. 06. 2014 uviedol, že mienil podať ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práv v konaní, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014. Odporca však neskúmal, či boli splnené podmienky na poskytnutie právnej pomoci upravené v zákone č. 327/2005 Z. z. (§ 6 ods. 1 písm. b) v spojení s § 8 citovaného zákona) v tejto veci a neskúmal teda otázku zrejmej bezúspešnosti sporu vo vzťahu ku konaniu o ústavnej sťažnosti, ktorú mienil navrhovateľ - žiadateľ podať pre ním tvrdené porušenie jeho ústavných práv v konaní, ktoré bolo ukončené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014. Navyše ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ani z administratívneho spisu nie je zrejmé, kedy bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/5/2014 navrhovateľovi, alebo jeho právnemu zástupcovi doručené, ani to, či v čase podania žiadosti o poskytnutie právnej pomoci ešte neuplynula lehota na podanie takejto sťažnosti. Odporca nedostatočne zistil, resp. nezisťoval skutkový stav na to, aby mohol vyvodiť záver o zrejmej bezúspešnosti tohto sporu, keďže nezisťoval skutočnosti osvedčujúce prípustnosť takejto sťažnosti, ani to, či neuplynula lehota na podanie takejto sťažnosti, a pokiaľ žiadateľ tvrdil vo svojom podaní doručenom odporcovi 20. 06. 2014, že takúto ústavnú sťažnosť z opatrnosti , t. j. z dôvodu, aby nedošlo ku zmeškaniu zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, aj sám podal dňa 28. 05. 2014, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či odporca zisťoval túto skutočnosť, t.j. či takáto sťažnosť naozaj bola navrhovateľom podaná, či bola podaná v lehote, ani to, či by takéto konanie pred Ústavným súdom mohlo byť úspešné. Takéto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu administratívneho spisu. Bez zistenia vyššie uvedených skutočností, a teda bez riadne zisteného skutkového stavu, je potom predčasný záver o zrejmej bezúspešnosti sporu tak, ako to uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Z administratívneho spisu je zrejmé, že odporca tieto okolnosti nezisťoval a ani sa následne týmito skutočnosťami v odôvodnení nezaoberal. Nie je preto v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani uvedená úvaha, na základe ktorej odporca dospel k záveru, že konanie o tejto ústavnej sťažnosti by bolo zrejme bezúspešné. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje skutkové zistenia vo vzťahu k otázke, či vôbec bola takáto sťažnosť navrhovateľom podaná, či bola podaná v zákonom ustanovenej lehote, či by takáto sťažnosť bola prípustná, prípadne či v čase rozhodovania o navrhovateľovom nároku už neuplynula lehota na podanie takejto sťažnosti, čo by rovnako vylučovalo úspešnosť takéhoto sporu. Súd vo vzťahu k I. výrokovej vete napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že pokiaľ odporca rozhodol o zamietnutí nároku navrhovateľa na poskytnutie právnej pomoci v konaní o takejto ústavnej sťažnosti tak, že nie sú splnené podmienky pre zrejmú bezúspešnosť sporu, rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Odôvodnenie vo vzťahu k vyššie uvedenému k prvému výroku napadnutého rozhodnutia neobsahuje dôvody túkajúce sa konania o ústavnej sťažnosti, ktorú mienil navrhovateľ podať (resp. podľa jeho tvrdenia aj podal dňa 28.05.2014) neobsahuje dôvody, pre ktoré odporca žiadosť navrhovateľa zamietol, a preto súd takéto rozhodnutie v tejto časti považuje za nepreskúmateľné. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodnutie v časti, v ktorej odporca o žiadosti navrhovateľa rozhodol prvou výrokovou vetou, zrušil s poukazom na § 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. Vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým odporca nepriznal navrhovateľovi - žiadateľovi nárok na priznanie právnej pomoci vo veci žaloby, ktorú chcel žiadateľ podať, a ktorá mala smerovať voči „štátu“ - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, pretože sa domnieval, že boli porušené jeho práva nesprávnym postupom a rozhodnutiami Krajským súdom Trnava vo veciach sp. zn. 14S/68/2007 a 14S/103/2007 a nesprávnym postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/36/2011 a 2 Sžo/39/2011, pričom za nesprávny postup považoval to, že navrhovateľovi neboli doručované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR priamo, v dôsledku čoho nemohol podať včas ústavnú sťažnosť (podané ústavné sťažnosti podal následne oneskorene), a preto mu nebola ani priznaná právna pomoc v konaniach o ústavných sťažnostiach, v dôsledku čoho mohlo dôjsť ku kráteniu jeho práv, súd uvádza, že z tvrdenia navrhovateľa - žiadateľa vo formulárovej žiadosti ako aj v doplňujúcom podaní doručenom odporcovi 20. 06. 2014 je zrejmé, že žalobca žiadal o priznanie právnej pomoci v konaní vo veci občianskoprávnej žaloby, ktorú chcel podať na všeobecnom súde. V tejto občianskoprávnej žalobe chcel navrhovateľ - žiadateľ žalovať Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR. Z uvedeného teda je možné vyvodiť záver, že navrhovateľ - žiadateľ zrejme chcel žiadať náhradu škody voči Slovenskej republike v zastúpení MS SR za nezákonný postup, resp. nezákonné rozhodnutia všeobecných súdov, konkrétne Krajského súdu Trnava v konaniach sp. zn. 14S/68/2007 a 14S/103/2007, resp. za nesprávne rozhodnutia alebo nezákonný postup Najvyššieho súdu SR v konaniach č. k. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011. Z obsahu navrhovateľom vyplnenej formulárovej žiadosti i jeho doplňujúceho podania k tejto žiadosti na základe výzvy odporcu nie je teda možné vyvodiť záver, ako to urobil odporca, že sa jedná o preskúmanie rozhodnutí, alebo postupu krajského súdu a najvyššieho súdu, (čo však podľa odporcu nie je možné postupom podľa Občianskeho súdneho poriadku). Pokiaľ mal odporca pochybnosť, aké konanie mieni navrhovateľ - žiadateľ iniciovať, mal postupom podľa Správneho poriadku zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha a poskytnúť mu potrebné poučenia tak, aby neznalosťou právnych predpisov nebol poškodený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch (§ 3 Správneho poriadku). Odporca tým, že rozhodol o nepriznaní nároku žiadateľa na poskytnutie právnej pomoci bez toho, aby predmetnú žiadosť posúdil ako žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným alebo nesprávnym postupom súdov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vyvodiť záver o zrejmej bezúspešnosti takéhoto sporu, (pričom bez ďalšieho konštatoval, že žiadateľ žiadal podať občianskoprávnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutí Krajského súdu Trnava, resp. Najvyššieho súdu SR, so zámerom navrhovateľa obísť skutočnosť, že zo strany navrhovateľa nedošlo včas k podaniu ústavnej sťažnosti). Súd považoval takéto rozhodnutie odporcu, na základe ktorého druhou výrokovou vetou zamietol návrh navrhovateľa - žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci za nezákonné, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia v tejto časti podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., ako aj podľa § 250j ods. 2 písm. b) O. s. p., keďže zistenia odporcu o predmete občianskoprávnej žaloby, ktorú mienil žalobca podať (a v súvislosti s ktorým konaním žiadal odporcu o poskytnutie právnej pomoci), nemá podklad v administratívnom spise, keďže tak ako bolo už vyššie uvedené z obsahu žiadosti v znení jej doplnku je zrejmé, že žalobca chcel podať žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej MS SR a teda zrejme by v tomto prípade išlo o žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených navrhovateľom v odvolaní dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu nie je v súlade so zákonom, a preto ho s poukazom na § 250j ods. 2 písm. b), c) a d) O. s. p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Poučenie: Proti rozhodnutiu súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p. (§ 250s O. s. p.) v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, a v čom sa z rozhodnutia alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.