Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/154/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201476 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014201476.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu PELU, s.r.o., Zvolenská 83, 984 01 Lučenec, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Petríkom, Komenského 14419/18D, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/389308/2014/5003 zo dňa 2. septembra 2014 takto jednohlasne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 2 260.-Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. Súd zo správneho spisu zistil, že u žalobcu bola na základe poverenia na výkon daňovej kontroly zo dňa 20. 3. 2013 vykonaná kontrola dane z pridanej hodnoty za december 2012, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 24.3.2014, ktorý bol so žalobcom ústne prerokovaný 14. 5. 2014. Správca dane rozhodnutím o vyrubení dane zo dňa 23. 5. 2014 č. 9601402/5/2165875/2014/GažE vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2 260.-Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012 ako rozdiel dane vyrubenej daňovým priznaním 8 584,20 Eur a dane zistenej správcom dane 10 844,20 Eur. Žalobcovi uložil, aby rozdiel dane zaplatil do 15 dní, pričom v rozhodnutí uviedol aj číslo účtu, na ktoré má žalobca túto čiastku zaplatiť. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podrobne opísal proces vykonanej daňovej kontroly a jednotlivých vykonaných dôkazov, resp. ich obsah. Uviedol, že žalobca porušil § 43, § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 120021 od dodávateľa CELOS s.r.o. Galanta, ktorej predmetom bolo fakturovanie tovaru prírodného kameňa - dlažby PADANG za 20m2 v jednotkovej cene 565.-Eur, celkom vo výške 11 300.-Eur a DPH 2 260.-Eur, spolu fakturovaná suma 13 560.-Eur. Žalobca podľa dokladov, ktoré predložil nakupoval tento tovar od jediného dodávateľa CELOS s.r.o. a predával ho dvom spoločnostiam v Českej republike J. K. Consult s.r.o. Praha a EUROCOO a. s. Praha. Ďalej v odôvodnení opísal presné znenie výsluchov vypočúvaných osôb, ktorými boli zástupca spoločnosti CELOS s.r.o., konateľ spoločnosti Transeuropa Žilina, čo bola prepravná spoločnosť, vyjadrenie Národnej diaľničnej spoločnosti o tom, že vozidlá spoločnosti Transeuropa s.r.o. sa v danom čase pohybovali na príslušných cestách, výpoveď konateľov spoločnosti odberateľov tak J. K. Consult ako aj EUROCOO. Konštatoval, že z týchto dôkazov zistil, že nadmerné odpočty žalobcovi vznikali v dôsledku zaúčtovania prijatých faktúr za nákup dlažby z prírodného kameňa (žuly) v tuzemsku, uplatnením si odpočítania dane z týchto faktúr a následným fakturovaním odberateľovi len do členského štátu EU, ktoré je oslobodené od dane. Žalobca nevyprodukoval finančné prostriedky svojou ekonomickou činnosťou, ale vyplatenými nadmernými odpočtami zo štátneho rozpočtu. Žalobca je súčasťou reťazca spoločností zaoberajúcich sa obchodom výrobkov z prírodného kameňa (žuly), v ktorom ako dodávatelia alebo odberatelia boli zistené nasledovné spoločnosti: KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o., CELOS s.r.o., J. K. Consult s.r.o. Praha, EUROCOO a.s. Praha, ktorých jediným členom predstavenstva je H. G., Z. ul., J., dozornú radu tvoria V. L. a H. O. a U. O. J. a akcionár je 4all Trade s.r.o. Piešťany, ktorej konateľom je H. O.. Konštatoval, že s dôkazov vyplýva, že spoločnosti nakupovali a predávali medzi sebou dlažbu z prírodného kameňa - žuly, umelo, za účelom zneužívania práva. Zneužívanie práva bolo hlavným cieľom všetkých obchodných transakcií. Žalobca porušil zákon o dani z pridanej hodnoty tým, že právo zneužil. Daňovou kontrolou bolo zistené, že zmluvy boli uzatvorené účelovo, medzi sebou, obchodnými partnermi, ktorí sa dlhodobo poznajú: a)žalobca nakupuje výrobky dlažbu z prírodného kameňa od jedného dodávateľa, ktorým je CELOS s.r.o. a predáva dvom zahraničným partnerom EUROCOO a.s. Praha a J. K. Consult s.r.o. Praha. b)CELOS s.r.o. Galanta je jediným dodávateľom dlažby z prírodného kameňa pre žalobcu. Nemá vlastné skladové priestory a dodanie tovaru uskutočňuje v priestoroch svojho dodávateľa spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch. c) Tovar je uskladňovaný v skladových priestoroch spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. Bratislava v Piešťanoch na Žilinskej ceste. Odberatelia si tovar odoberajú z týchto skladových priestorov, pretože sami nemajú skladové priestory ani zamestnancov. d) KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. Bratislava vlastní skladové priestory v Piešťanoch a zároveň je aj dodávateľom tovaru pre spoločnosť CELOS s.r.o. Galanta. CELOS s.r.o. nevlastní žiadne skladové priestory a tovar odoberá od dodávateľa priamo v jeho sklade. e) EUROCOO a.s. Praha tovar odoberá zo skladu spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch a uskladňuje v prenajatých priestoroch spoločnosti ESA s.r.o. Kladno, ktoré sa nachádzajú v Brne na Európskej 886, Brno-Modřice a následne predáva spoločnosti MARTIN HENDRIX SA Seychelles. J. K. Consult s.r.o. Praha uskladňuje tovar nakúpený v skladových priestoroch spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch v prenajatých priestoroch spoločnosti ESA s.r.o. Kladno v skladoch v Brne. Predáva tento tovar svojim odberateľom spoločnosti MARTIN HENDRIX SA Seychelles a SONEX BUSINESS, INC., USA. Prvostupňový správny orgán ďalej dôvodil tým, že jediný cieľ uvedených spoločností, ktoré sa zapojili do predmetných plnení, bolo získať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Spoločnosti umelo vytvárali podmienky oslobodenia od dane za dodanie tovaru do iného členského štátu a uplatnenie práva na odpočítanie dane za nákup tovaru v tuzemsku. Ich jediným úmyslom bolo zneužitie práva a získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania nadmerného odpočtu. Zmluvy na nákup a predaj dlažby z prírodného kameňa uzatvoril žalobca účelovo, aby si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru v tuzemsku a oslobodenie od dane za dodanie tovaru do Českej republiky. V zmysle Smernice rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom alebo zneužité, je oprávnený požadovať zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie a v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C 440/04 Recolta Recycling SPRL a C 22/02 Halifax plc.. Správca dane ďalej uviedol z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 440/04 Recolta Recycling SPRL, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 225/02 Halifax plc., z ktorého správca dane do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia citoval nasledovné : „Plnenia, o aké ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb a hospodársku činnosť, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, takisto v prípade, ak sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu“. „Smernicu Rady 2006/112/ES je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie“. „Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Smernice Rady 2006/112/ES a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“. Správca dane konštatoval, že na základe tejto judikatúry možno dôjsť k tomu, že žalobca nákupom a predajom dlažby z prírodného kameňa na základe faktúr od dodávateľa CELOS s.r.o. a jej následnou fakturáciou pre odberateľov EUROCOO a.s. Praha a J. K. Consult s.r.o. Praha nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulou, keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a uvádzali uskladnenie tovarov na rovnakom mieste. Na základe predložených dokladov a vyjadrení za zdaňovacie obdobie január 2013 zistil porušenie zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalobca porušil tento zákon tým, že uplatnil odpočítanie dane z nákupu tovaru od dodávateľa CELOS s.r.o. s dátumom vyhotovenia 17. 12. 2012 a predmetom fakturácie tovar z prírodného kameňa dlažba Padang. Preto nebol uznaný odpočet vo výške 2 260.-Eur. Prvostupňový správny orgán zahrnul do odôvodnenia ešte aj vyjadrenie žalobcu k protokolu a stanovisko správcu dane k tomuto vyjadreniu. Žalovaný na základe žalobcom podaného odvolania žalobcom preskúmal prvostupňové rozhodnutie a rozhodol tak, že toto potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správca dane zistil, že žalobca je súčasťou reťazca spoločností, zaoberajúcich sa obchodom so žulovou dlažbou a granitovými (žulovými) doskami, v ktorom ako dodávatelia alebo odberatelia boli zistené spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. Bratislava, CELOS s.r.o. Galanta, J. K. Consult s.r.o. Praha, MARTIN HENDRIX SOCIÉTE ANONYME Seychelles, EUROCOO a.s. Praha (od 20. 2. 2008 štatutárny orgán a jediný člen predstavenstva H. G., Z. XXX/X, J., dozorná rada - V. L., J., H. O., J., U. O., Piešťany; akcionár - 4 All Trade s.r.o. Piešťany - konateľ H. O.). Uvedené spoločnosti medzi sebou nakupovali a predávali výrobky z prírodného kameňa umelo, za účelom zneužívania práva. Zneužívanie práva bolo hlavným cieľom všetkých obchodných transakcií, čo je v rozpore so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá je transponovaná zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Daňovou kontrolou bolo zistené, že uvedené spoločnosti zmluvy uzatvárali účelovo medzi sebou, pričom ide o obchodných partnerov, ktorí sa už dlhodobo navzájom poznajú, pričom žalobca nakupoval výrobky od jediného dodávateľa a to spoločnosti CELOS s.r.o. a predával dvom zahraničným partnerom v Českej republike a to spoločnosti EROCOO a.s. Praha a spoločnosti J. K. Consult s.r.o. Praha. Spoločnosť CELOS s.r.o. Galanta je jediným dodávateľom dlažby pre žalobcu, ktorý ale nedisponuje vlastnými skladovými priestormi, a preto dodanie tovaru uskutočňuje v skladových priestoroch svojho dodávateľa, ktorou je spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch. Tovar je uskladňovaný v sklade tejto spoločnosti v Piešťanoch na Žilinskej ceste. Odberatelia si ho odoberajú od dodávateľa priamo v uvedených skladových priestoroch, pretože vlastné nemajú a nemajú ani zamestnancov a mechanizmy. Spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. Bratislava je vlastníkom skladových priestorov v Piešťanoch a je aj dodávateľom tovaru pre spoločnosť CELOS s.r.o. Galanta. Spoločnosť EUROCOO a.s. Praha odoberá zo skladu spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch tovar a uskladňuje ho v prenajatých priestoroch v Brne a následne predáva spoločnosti MARTIN HENDRIX SA Seychelles. Takisto spoločnosť J. K. Consult s.r.o. Praha odoberá tovar zo skladových priestorov spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. v Piešťanoch a následne skladuje v Brne a predáva svojim odberateľom v MARTIN HENDRIX SA Seychelles a SONEX BUSSINES, INC., USA. Podľa žalovaného hlavným cieľom týchto spoločností, kvôli ktorému sa zapojili do predmetných plnení, bolo získať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Spoločnosti umelo vytvárali podmienky oslobodenia od dane za dodanie tovaru do iného členského štátu a uplatnenie práva na odpočítanie dane za nákup tovaru v tuzemsku. Ich jediným úmyslom bolo zneužitie práva a získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania odpočtu dane. Žalobca uzatvoril zmluvy účelovo, aby si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru v tuzemsku a oslobodenie dane za dodanie tovaru do Českej republiky. Žalovaný konštatoval, že žalobca nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach v reťazci obchodníkov so žulou, keďže zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a uvádzali uskladnenie tovaru na rovnakom mieste. Žalovaný sa stotožnil so správcom dane, že žalobca porušil § 43 a § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry od spoločnosti CELOS s.r.o.. Ďalej k odvolacím námietkam uviedol, že nezistil porušenie daňového poriadku v konaní správcu dane. Nesúhlasil ani s námietkou, že správca dane presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu. Správca dane nespochybnil existenciu tovaru ani jeho prepravu zo Slovenska do Čiech a ani jeho nadobudnutie českými odberateľmi, ale preukázal zneužitie práv vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Toto zneužitie bolo možné preveriť len šetrením u daňových subjektov v celom reťazci dodávateľov a odberateľov. Neobstojí ani námietka, že sa nemohol zúčastniť výsluchov svedkov, pretože v konaní neboli svedkovia vypočúvaní. K námietke prekročenia lehoty na vykonanie daňovej kontroly uviedol, že táto bola začatá oznámením o daňovej kontrole zo dňa 20. 3. 2013 a to dňa 24. 4. 2013 a bola ukončená 27. 3. 2014 dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole, a teda v lehote podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku. K námietke porušenia § 44 daňového poriadku uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie jej účelu. Správca dane mal na základe zistených skutočností pochybnosť o reálnosti dodávok podľa predloženej faktúry, pretože v celom toku v tuzemsku nedošlo k pohybu tovaru pri jeho predajoch a nákupoch. Preto za účelom objasnenia reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov vykonal preverovanie v predmetnom rozsahu. K námietke porušenia daňového tajomstva uviedol, že podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku bolo možné použiť ako dôkaz všetko, čím možno prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nebolo získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ďalej tiež na to, že správca dane bol povinný uviesť kontrolné zistenia, ktoré ho viedli k jeho záverom. Správca dane je oprávnený v prípade pochybností, ktoré boli v tomto prípade opodstatnené preverovať celý obchodný reťazec. Ďalej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling C-439/04, C-440/04). Ďalším dôvodom, keď vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva, o čom hovorí rozsudok vo veci Halifax plc.. Vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi a prináleží iba v prípade, že neexistujú okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody. Žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade súhlasí so záverom správcu dane, že žalobca nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulou, keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a uvádzali nákup, uskladnenie tovaru aj jeho predaj na rovnakom mieste. Zmluvy na nákup a predaj výrobkov z prírodného kameňa žalobca uzatvoril účelovo, aby si mohol uplatniť odpočítanie od dane za nákup tovaru v tuzemsku. Uvedeným spôsobom obchodovania dochádzalo k ekonomickému prepojeniu medzi subjektmi a k umelo vytvorenému podnikateľskému prostrediu, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania odpočtu dane. Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia tak napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané v rozpore so zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) a to najmä v rozpore s § 44, § 3 a § 59, § 25, § 27, §37, § 21, § 11, § 24, § 63, § 65, § 66 a nasl., v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a to najmä s § 49, § 19, § 51 a nasl., v rozpore so zákonom č. 513/1991 Zb., zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca tvrdil, že správca dane porušil Daňový poriadok tým, že a) riadil sa subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, b) neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, c) presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale žalobca bol zamestnancami správcu dane súčasne účelovo zbavený možnosti v uplatnení svojich procesných práv napríklad tým, že mu bolo odňaté právo zúčastniť sa ústneho pojednávania so svedkami a klásť im otázky, d) neodborným neprehľadným a manipulovaným spôsobom vyhotovoval úradné dokumenty, e) prekročil zákonom stanovenú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, f) v daňovej kontrole bol nečinný, g) porušil nariadenie Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH, h) vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly, a preto je jeho rozhodnutie nezákonné, nepreskúmateľné a nedôvodné. Žalobca tvrdil, že pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia boli porušené zásady zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti účastníkov, primeranosti zaťaženia daňového subjektu, proporcionality. Tým bol zmarený účel konania, vyrubovacieho konania a predchádzajúcej daňovej kontroly. Žalobca namietal, že správca dane v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a zásady zákonnosti zakotvenej v daňovom poriadku, môže vykonať len také úkony, ktoré mu tento zákon vykonať umožňuje a musí ich vykonať spôsobom, ktorý tento ustanovuje. Správca dane mal teda vykonávať daňovú kontrolu po stránke procesnej v zmysle § 15 daňového poriadku. Jeho úlohou bolo preveriť základ dane. Ak správca dane v rozhodnutí zaťažil daňovým bremenom žalobcu, za odberateľových odberateľov v treťom a štvrtom rade a použil pritom nezákonne získané informácie, porušil okrem iného aj príslušné ustanovenia daňového poriadku. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca preukázateľne dokázal, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom, a teda aj dôkazy z takto zisteného nezákonného postupu boli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čo má ďalší následok, že výsledky z neho sú nulitnými výsledkami. Žalobca namietal, že správca dane porušil § 11 zákona o správe daní, nakoľko zverejnil informácie o iných daňových subjektoch, ktoré získal v súvislosti s daňovým konaním v toku tovarov prenesených na tretieho a štvrtého odberateľa. Žalobca namietal, že správca dane získal nezákonným spôsobom zápisnice z miestnych zisťovaní, neoprávnene zasielal dožiadania, použil výsledky medzinárodnej výmeny informácií atď., teda vykonával úkony, ktoré sa žalobcu netýkajú, čo znamená, že nevyužil zákonné prostriedky kontroly, ktoré následne premietol do napadnutého rozhodnutia. Mal využiť len zákonné prostriedky, pričom voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Správca dane k výsledkom vyrubovacieho konania došiel nezákonnosťou, účelovosťou a nesprávnou, najmä subjektívnou úvahou. Správca dane nevypočul žiadneho svedka. Žalobca ďalej namietal, že z napadnutého rozhodnutia a daňových a účtovných dokladov je zrejmé, že bolo preukázané, že bola žalobcovi žulová dlažba dodaná a to nielen formálne na faktúrach, ale že skutočne došlo k reálnym dodávkam tovaru v rámci ekonomickej činnosti. Správca dane svojvoľne vyhodnotil zistené skutočnosti bez ohľadu na ich obsah a v mnohých záveroch správcu dane je jasný a zrejmý rozpor medzi zistenými skutočnosťami a ich vyhodnotením, premietnutím do záverečného výroku napadnutého rozhodnutia. Nie je pravdou, že fyzická existencia tovaru nebola zo strany žalobcu preukázaná, nie je pravdou ani to, že by obchodovanie so žulou bolo uskutočňované medzi personálne a ekonomicky prepojenými spoločnosťami. Na základe vykonaných dožiadaní bolo nepopierateľne potvrdené, že dodávateľ tovaru predmetné obchodné prípady potvrdil a taktiež doložil relevantnými dôkaznými prostriedkami. Bolo preukázané, že sa uskutočnila doprava tovaru, tak ako je uvedené v medzinárodných prepravných listoch. Nelogický a účelový je záver vyslovený správcom dane, že neboli predložené dôkazné prostriedky, ktorými by bola preukázaná reálnosť zdaniteľných obchodov. Správca dane neuviedol, prečo bolo dodanie tovaru vecne nedostatočne preukázané ani počas výkonu daňovej kontroly ani v napadnutom rozhodnutí. Správca dane nezákonne rozsah dôkazného bremena preniesol na žalobcu. Žalobca tiež namietal, že svedecké výpovede, ktoré správca dane použil od tretieho a štvrtého odberateľa v reťazci bolo irelevantné použiť za dôkaz, nakoľko sa ho konateľ žalobcu nemohol zúčastniť, resp. nemal vedomosť o tom, že sa takýto úkon stal, pričom bol ukrátený na svojich právach klásť svedkom otázky a zároveň správca dane tento nezákonný úkon použil ako dôkaz, ktorým presunul dôkazné bremeno na žalobcu. Dôkazy, ktoré svedčia o nezákonnosti postupu správcu dane súvisia s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia. Nemožno považovať skutkový stav na dostatočne zistený. Žalobca namietal, že mu mali zamestnanci správcu dane dať možnosť uplatniť jeho zákonné právo vyjadriť sa k vyššie uvedenému tvrdeniu, že predložené dôkazy neboli postačujúce ešte v procese daňovej kontroly. Ak správca dane mal pochybnosti o dôkazoch a vysvetleniach podaných vo vyjadrení k protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly, mal vykonať ďalšie dokazovanie. Žalobca ďalej namietal, že protokol z daňovej kontroly je súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a keďže tento protokol nemá povahu zákonne získaného prostriedku a je zaťažený vadou nezákonnosti, možno prijať záver, že rozhodnutie nemá odôvodnenie. Protokol z daňovej kontroly je v rozpore so zákonom, pretože zápisnica o začatí daňovej kontroly nie je jeho súčasťou. Správca dane v protokole rieši otázky, ktoré sa netýkajú žalobcu a predmetu výkonu daňovej kontroly. Správca dane úvahami, ktoré nesúvisia s výkonom kontroly neoprávnene zasahuje do autonómie daňového subjektu. Podľa žalobcu má pocit, že obsah protokolu z daňovej kontroly je akoby vytrhnutý z kontextu a správca dane automaticky prevzal závery iných finančných orgánov, resp. že správca dane skopíroval časť iných dokumentov iných správcov dane v rámci výkonu iných daňových kontrol. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen Ltd), C-355/03 (Fulcrum Electronics Ltd) a C-484/03 (Bond House System Ltd), v ktorom súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ dane nevie alebo nemôže vedieť. Poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Žalobca ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z.. Nesúhlasil s tým, že podľa správcu dane dodanie tovaru nebolo vierohodne preukázané a súčasne tovar neopustil sklady, pretože dodanie tovaru bolo vierohodne preukázané. Tovar opustil sklady pri predaji pre odberateľa, čo tento sám potvrdil bez výhrad. Potvrdil to aj prepravca. Všetky podmienky pre uplatnenie § 51 zákona o DPH boli splnené. Faktúra mala náležitosti podľa § 71 ods. 2, písm. f) a boli splnené všetky podmienky zákona o dani z pridanej hodnoty. K vyhodnotenie správcom dane uviedol, že: -tovar na faktúrach nie je uvedený len všeobecným spôsobom, je uvedený riadnym spôsobom, v súlade so zákonom, -správca dane fabuluje a účelovo konštruuje skutočnosti, keď tvrdí, že bola zistená existencia dlhodobého personálneho prepojenia osôb - konateľov zúčastnených spoločnosti - takýto záver nevyplýva zo žiadnych podkladov a dôkazov v konaní, je to nepravda, -nie je pravdou, že by neboli uvádzané špecifikácie tovarov, ich počty a pod., -nie je pravdou, že na obchodoch so žulou sa zúčastňovali personálne a ekonomicky prepojené spoločnosti, -pri predmetných obchodných prípadoch sa riadne preukázalo reálne obchodovanie, v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s názorom, že obchody prebiehali len fakturačne, to sú zo strany správcu dane ničím nepodložené tvrdenia, -nie je pravda, že nebol preukázaný pohyb tovaru, opak je skutočnosťou, -nie je možné kriminalizovať daňové subjekty za to, že konali v súlade so zákonom (napr. na položené otázky odpovedali v poskytnutej lehote písomnou formou...). Žalobca zdôraznil, že predmetný tovar bol uskladnený, že v daňovom konaní okrem faktúr boli predložené aj príjemky tovaru, skladová evidencia, riadna účtovná evidencia, zmluva o uložení veci, úhrady došlých faktúr bankovým prevodom a v hotovosti a pod., preto názory správcu dane, že sa jednalo o neuskutočnené zdaniteľné plnenia, resp. nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie sú podložené. Sú len vo forme domnienok aj to len nepravdivých, čo však v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu žalobcovi. Žalobca tovar riadne nakúpil, zaplatil, následne predal odberateľovi a dodanie tovaru odberateľovi bolo riadne potvrdené. Žalobca k týmto dôvodom konštatoval, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v kontrolovanom daňovom období bola správcom dane spochybnená len tvrdením správcu dane, avšak žiadnym relevantným dôkazom. Naopak, žalobca riadne a v súlade so zákonom preukázal reálne uskutočnenie obchodných prípadov, čo jeho dodávatelia ako aj odberatelia výslovne potvrdili. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Mahagében Kft, podľa ktorého „1. Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca“ „2. Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 Smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetných tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povahy ba preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v Smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry“. Žalobca ďalej namietal, že správca dane si nesprávne vyložil rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-440/04. Správca dane ako správny orgán je povinný postupovať len na základe zákona a v jeho medziach a rozhodnúť podľa našej právnej úpravy neprináleží rozhodovať o tom, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť o tom, že predmetný obchod by mohol byť súčasťou daňového podvodu, nakoľko v zmysle prezumcie neviny je o takejto veci kompetentný konať a spravodlivo právoplatne rozhodovať súd. Podľa žalobcu je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a ich vzájomný rozpor, pretože odôvodnenie neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodlo. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Zdôraznil, že hlavným cieľom spoločností v predmetnom reťazci bolo získať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Spoločnosti umelo vytvárali podmienky oslobodenia od dane za dodanie tovaru do iného členského štátu a uplatnenie práva na odpočítanie dane na nákup tovaru v tuzemsku. Ich jediným úmyslom bolo zneužitie práva a získanie daňovej výhody formou neoprávneného uplatňovania odpočtu dane. Zmluvy na nákup a predaj dlažby z prírodného kameňa žalobca uzatvoril účelovo, aby si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru v tuzemsku a oslobodenie dane za dodanie tovaru do Českej republiky. V zmysle Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pokiaľ správca daní zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom alebo zneužité, je oprávnený požadovať zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie a v súlade s rozsudkami súdneho dvora EÚ C-440/04 Recolta Recycling SPRL a C-255/02 Halifax plc.. Žalovaný sa nestotožnil s námietkami ohľadne dôkazného bremena, pretože správca dane nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu. Žalovaný po vykonanom šetrení dospel k záveru, že predmetné obchodné transakcie neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne za cieľom získania finančnej výhody, ktorá nie je v súlade s cieľom komunitárneho práva. Skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia bol zistený z dôkazov získaných v rámci daňovej kontroly dôkazov predložených žalobcom. Uzavrel, že daňové orgány nekonali protiprávne, ako tvrdí žalobca a práve naopak, vychádzali zo základných zásad daňového konania uvedených v § 3 Daňového poriadku, skutkový stav zistili dostatočne a správne ho posúdili, a preto navrhol žalobu zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej len Daňový poriadok) (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 46 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Podľa § 46 ods. 9, písm. a) Daňového poriadku (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 249 ods. 2 O. s. p. (2) Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-255/02 - výrok rozsudku: 1. Plnenia, o aké ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 4 ods. 1 a 2, článku 5 ods. 1 a článku 6 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, v znení zmenenom a doplnenom smernicou Rady 95/7/ES z 10. apríla 1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, takisto v prípade, ak sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. 2. Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva zakladajú zneužitie. Preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. 3. Keď bola zistená existencia zneužívania, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia zakladajúce uvedené zneužívanie. Súd v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmava zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov na základe žalôb osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, či právom chránených záujmoch. Rozsah súdneho prieskumu je daný dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe. Súdne konanie tak nie je pokračovaním konania pred správnym orgánom. Súd je oprávnený preskúmať správne rozhodnutie a tomu predchádzajúce konanie výlučne z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe. Z toho vyplýva, že Občiansky súdny poriadok neoprávnil súd na to, aby nezákonnosť v preskúmavanom konaní a rozhodnutí sám za žalobcu vyhľadal, doplnil alebo všeobecné tvrdenia o nezákonnosti konkretizoval na daný prípad. Žalobné dôvody nezákonnosti tak, ako boli uplatnené v žalobe žalobca uviedol len všeobecne, keď tvrdil, že žalovaný porušil označené zákony bez toho, aby uviedol, akým konkrétnym úkonom, opomenutím alebo čím, sa tak stalo. Takisto boli nekonkrétne tvrdenia o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúce v tom, že sa žalovaný dopustil porušenia Daňového poriadku tým, že sa žalobca riadil subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch. Bez toho, aby žalobca označil, ktorá konkrétna úvaha žalovaného je takou úvahou a aký vzťah to malo k napadnutému rozhodnutiu nie je možné, aby súd bez takéhoto doplnenia mohol preskúmať, či išlo o nezákonnosť. Námietka o nedostatočnom posúdení skutkového stavu veci je takisto uplatnená len všeobecne. Žalobca neuvádza, čo nebolo zobraté do úvahy, resp. čo ešte malo byť zobraté do úvahy, aby bol skutkový stav zistený dostatočne. Tvrdenie o presune dôkazného bremena zo subdodávateľov na žalobcu je aj nezrozumiteľné. Takisto tvrdenie o neodbornom postupe pri vyhotovení úradných dokumentov je len všeobecným tvrdením, keď žalobca neuviedol pri vyhotovovaní ktorého úradného dokumentu žalovaný porušil právne predpisy. Žalobca k svojmu tvrdeniu o odňatí možnosti klásť vypočutým svedkom otázky nekonkretizoval, ktorého výsluchu a ktorého svedka sa toto porušenie zákona malo týkať a takáto námietka ani nekorešponduje s obsahom predmetného správneho spisu, z ktorého vyplýva, že v predmetnom konaní neboli vypočúvaní svedkovia. Tvrdenie žalobcu o prekročení lehoty na vyhotovenie daňovej kontroly nemá oporu v správnom spise, z ktorého vyplýva, že daňová kontrola skončila pred uplynutím zákonom stanovenej jednoročnej lehoty, keď v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku začala dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole 24. 4. 2013. Daňová kontrola je podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku ukončená dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly daňovníkovi. Zo správneho spisu vyplýva, že žalobca protokol prevzal 27.3.2014. Z toho vyplýva, že lehota na vykonanie daňovej kontroly jeden rok od jej začatia nebola prekročená. Takisto žalobné námietky o nečinnosti počas daňovej kontroly a porušenia Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH neboli nijakým spôsobom konkretizované a to platí aj o námietke, že žalovaný vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly. Nekonkrétne sú aj námietky, že správca dane pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia porušil zásady zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti účastníkov, primeranosti zaťaženia daňového subjektu, proporcionality. Takéto námietky bez konkretizácie čím sa mal správca dane predmetných porušení dopustiť, neumožňuje, aby mohol súd rozhodnutie z týchto dôvodov preskúmať. Platí to aj pre žalobcove tvrdenie, že správca dane zaťažil daňovým bremenom žalobcu za odberateľových odberateľov v treťom a štvrtom rade a použil pritom nezákonne získané informácie bez uvedenia čím tak mal urobiť a ktoré nezákonné informácie použil, a prečo boli nezákonné, neumožňujú preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia z takýchto nekonkrétnych dôvodov. Tvrdenie o presune dôkazného bremena na odberateľov žalobcových odberateľov, čo má byť ďalším dôvodom nezákonnosti, je aj nezrozumiteľné. Námietka o tom, že bolo preukázané, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo nezákonné, nekorešponduje s obsahom správneho spisu, ktorý neobsahuje žiadne rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly. Žalobca ani v žalobe neuvádza, čím mal takúto nezákonnosť preukázať. Žalobca v námietke porušenia daňového tajomstva takisto nekonkretizoval vo vzťahu ku komu a čím bolo daňové tajomstvo porušené a tvrdenie o porušení daňového tajomstva v žalobe uviedol bez toho, aby zároveň namietol, že to spôsobilo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Neobstoja ani námietky, že správca dane vykonával úkony, ktoré sa žalobcu netýkajú, a preto zaťažil konanie nezákonnosťou. Naopak, správca dane je v zmysle § 36 ods. 1 Daňového poriadku oprávnený vykonávať vyhľadávaciu činnosť, ak to súvisí so správou daní. Takisto miestne zisťovanie je zákonom predpokladaný a oprávnený postup správcu dane, ktorý je upravený v druhom diele, druhej časti Daňového poriadku v § 37 a nasl.. Ďalšie dôvody nezákonnosti, ktoré sa všetky týkali nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, svojvoľného hodnotenia dôkazov, keď podľa žalobcu bolo v konaní preukázané, že žalobcovi bola žulová dlažba dodaná a že následne bola predaná a vyvezená do Českej republiky, neobstoja, pretože v podstate nekorešpondujú s odôvodnením napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný ako aj správca dane z vykonaného dokazovania zistili, že obchody prebehli tak, ako boli na faktúrach uvedené. To znamená, že je to súladné s tvrdením žalobcu v žalobe. Napadnuté rozhodnutie teda nebolo založené na tom, že sa preverované obchody nestali. Nebolo založené ani na tom, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno o tom, že obchody prebehli. Neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Ako vyplýva z č.l. 2 až 6 tohto rozsudku bolo napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie odôvodnené. Pričom odôvodnenia obsahujú označenie skutočností rozhodných pre rozhodnutie vo veci ako aj ich právne posúdenie. Žalovaný nezaložil svoje rozhodnutie ani na tom, že v reťazci obchodov, ktorého súčasťou bol preverovaný nákup o predaji žulovej dlažby, ktorý realizoval žalobca, bol zaťažený podvodom, či nezákonnosťou na strane žalobcových dodávateľov, o ktorom žalobca musel alebo mal vedieť. Takisto neobstojí ani tvrdenie žalobcu o nesprávnom posúdení, keďže žalovaný nevyčítal žalobcovi, že faktúra nemá náležitosti, že neboli dostatočne špecifikované tovary, ani nezaložil svoje rozhodnutie na tom, že zúčastnené osoby boli personálne prepojené, alebo že by boli ekonomicky prepojené a ani na tom, že išlo len o fakturačné obchody tak, ako to žalobca tvrdí v žalobe. Tieto žalobné dôvody nekorešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto z takto uplatnených dôvodov nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie bolo založené na eurokonformnom výklade ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z., pričom žalovaný sa oprel o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax plc.. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol, že nebola spochybnená existencia tovaru ani jeho nadobudnutie kupujúcim z iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie bolo založené na tom, že žalovaný sa stotožnil s tým, čo preukázal v konaní správca dane a to, že zo strany žalobcu šlo o zneužitie práva vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty a to zneužitím daňovej výhody odpočtom dane. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia popísal skutočnosti týkajúce sa obchodu s tovarom, ktorého bol preverovaný obchod súčasťou, ktoré považoval za rozhodné a ktoré považoval za objektívne prvky, z ktorých urobil záver, že išlo o umelo vytvorené podmienky, že obchody boli uzatvorené s účelom získať daňovú výhodu. Žalovaný konštatoval, že išlo o spoločnosti, ktoré sa navzájom dlhodobo poznajú (nie že sú personálne prepojené) a že majú opakovanými obchodmi medzi sebou vytvorené ekonomické vzťahy a nie že majú ekonomické prepojenie v zmysle majetkového prepojenia. Žalovaný dospel k záveru, že obchodné transakcie nemali základ v ekonomickej činnosti zúčastnených subjektov, boli vytvorené umelo s cieľom získať daňovú výhodu uplatnením odpočtu dane, čo bolo preukázateľne zistené u žalobcu. Žalobca ale v žalobe proti týmto záverom a skutočnostiam, na ktorých boli postavené, nenamietal. Preto tieto závery ani nemohli byť predmetom súdneho prieskumu. Ako žalobca tvrdí v žalobe, že preukázal, že obchody medzi ním a jeho dodávateľom a medzi ním a jeho odberateľmi prebehli, takéto isté zistenia konštatoval aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Keďže žalovaný zistil, že v danom prípade boli splnené podmienky v zmysle § 49 a nasl. zákona o DPH, ale neboli splnené na účelom ekonomickej činnosti ale za účelom získania daňovej výhody, a teda zneužitia práva aplikoval na zistený skutkový stav § 49 a nasl. zákona o DPH v zmysle výkladu, ktorý podal Európsky súdny dvor vo veci Halifax plc., správne. Za splnenie podmienok na odpočet dane nemožno považovať prípad, kedy síce dôjde k splneniu podmienok na odpočet DPH, avšak z celku objektívnych prvkov možno vyskladať záver, že hlavným cieľom plnení, ktoré by inak zakladali právo na odpočet DPH, bolo získať daňovú výhodu. Na základe uvedeného súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O. s. p., podľa ktorého má právo na náhradu trov konania len žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca v tomto prípade v konaní úspešný nebol, preto súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu na NS SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.