Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/169/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201606 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014201606.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu DREVO DM. s. r. o., IČO: 36389625, Š. Moyzesa 299/3, 985 21 Halič, zastúpeného advokátom Mgr. Alanom Zvarom, SNP 1/A, 990 01 Veľký Krtíš proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100306/1/438595/2014/5050, 1100306/1/438588/2014/5050,1100306/1/438585/2014/5050,1100306/1/438574/2014/5050, 1100306/1/438508/2014/5050,1100306/1/438487/2014/5050,1100306/1/438602/2014/5050, 1100306/1/438608/2014/5050,1100306/1/438617/2014/5050,1100306/1/438632/2014/5050, 1100306/1/438703/2014/5050, 1100306/1/438720/2014/5050, všetky z 2. októbra 2014 takto r o z h o d o l : Žaloby z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobami doručenými súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/438595/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1126778/2014/Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 330674,06 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane jún 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438588/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1126632/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel danie v sume 35 813,96 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane máj 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438585/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1126419/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 35 187,36 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane apríl 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438574/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1126219/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 24 507,14 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane marec 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438508/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1125955/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 31 005,75 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane február 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438487/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1125736/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 27 221,59 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane január 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438602/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1126899/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 30 162,30 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane júl 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438608/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1127442/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 29 912,34 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane august 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438617/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1127567/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 33 511,19 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane september 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438632 /2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1127692/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 38 525,56 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane október 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438703/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1127810/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume43 082,10 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane november 2011); Rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/438720/2014/5050 zo dňa 2. októbra 2014, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/1127918/2014/ Gaa zo dňa 25. marca 2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 36 358,40 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 (ďalej len rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane december 2011). Žalobca zároveň žiadal, aby súd veci vrátil žalovanému na ďalšie konanie a aby žalovaného zaviazal na náhradu žalobcových trov konania. Súd uznesením č.k. 24S/169/2015 spojil veci na spoločné konanie podľa § 112 O. s. p.. Žalobca vo všetkých vyššie uvedených žalobách zhodne namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z nasledovných dôvodov: Žalobcovi vzniklo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty tak, ako uviedol vo svojich daňových priznaniach. Podľa žalobcu správca dane zisťovanie skutkového stavu nevykonal dostatočne a spôsobom, ktorý by bol relevantný pre správne posúdenie veci. Tým ukrátil žalobcu na jeho právach. Žalobca namietal, že nemohol byť prítomný pri všetkých úkonoch dokazovania a správca dane nepostupoval podľa § 13 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok). Jednotlivé dôkazy vyhodnotil neobjektívne a jeho závery nemajú oporu v zákone. Podľa žalobcu dôkazy boli vyhodnotené svojvoľne, jednostranne a v neprospech žalobcu. Žalobca namietal, že nebolo jeho úlohou preverovať si všetkých svojich obchodných partnerov a zisťovať, či dodávateľ má sklony k podvodom a či je seriózny. Ak bola dodávka uskutočnená tak, že platiteľ dane nevedel a ani nemohol vedieť, že dotknuté plnenia boli súčasťou podvodu pre nezákonný dôvod na strane predajcu, nemožno uprieť právo platiteľa DPH na odpočet tej dane, ktorú skutočne zaplatil. Nemožno predávajúcemu zamietnuť oslobodenie od dane len z toho dôvodu, že platca dane v inom členskom štáte nedodržal daňové predpisy platné pre dané územie a neurobil daňové priznanie a pod.. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa s dôkazmi a návrhmi žalobcu uvedenými vo vyjadrení k protokolu dostatočným spôsobom nevysporiadal a dôkazy nevykonal, alebo ich nerešpektoval. Správca dane nehodnotil faktúry s inými ďalšími dôkazmi, ktoré správnosť fakturácie potvrdzujú. Odmietol tvrdenie, že by v rámci daňovej kontroly nepredložil ďalšie relevantné podporné dôkazy, ktoré podporne preukazujú, že drevná hmota bola dodaná od daňových subjektov KEVOLA s.r.o. a ECONIX s.r.o.. Podľa žalobcu mal správca dane uviesť, aké dôkazy vyžaduje. Žalobca nesúhlasil s tým, že faktúry, dodacie listy a záznamy o prevádzke vozidla sú nedostatočné na preukázanie uskutočnenia deklarovaného obchodu, nákupu tovaru od spoločností KEVOLA s.r.o. a ECONIX s.r.o.. Podľa žalôb žalobca považuje za paradoxnú argumentáciu pri vyhodnocovaní dokladov z prevádzky motorového vozidla. Nedostatky pri vyplňovaní záznamov o prevádzke motorového vozidla majú spochybniť intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a tiež odcudzenie kotúčov. Takisto neexistencia mýtneho systému na trase bola vyhodnotená v neprospech daňového subjektu. Žalobca tiež namietal, že v rámci dokazovania neboli objektívne zahrnuté dôkazy a vyhodnotenie, ktoré boli získané v trestnom konaní. Žalobcovi bolo upreté právo klásť otázky svedkom a znalcom, vyjadrovať sa k priebehu daňovej kontroly a zisteným skutočnostiam, byť prítomný pri rokovaní so zamestnancami daňového subjektu a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, „ktoré žalobcovi daňový subjekt sám nemôže predložiť“. Žalobca v žalobách namietal, že predložil čestné vyhlásenia H. R. a Q. R., ktorí potvrdili vykonávanie vzájomnej obchodnej činnosti ale citácia ich vyjadrení v záverečnom protokole a v odôvodnení napadnutých rozhodnutí je spomínaná presne opačne. Žalobca namietal, že žalovaný, resp. správca dane založil svoje rozhodnutie na výsluchu konateľa žalobcu zo dňa 7. 11. 2012, pričom v tom čase tento svojmu výsluchu nevenoval pozornosť, pretože bol vo veci daňového priznania DPH bona fide. Žalobca namietal, že nie je pravdou, že žalobca predložil len faktúry a dodacie listy a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by reálne preukázali dodanie tovaru od spoločnosti KEVOLA s.r.o. a nie je zrejmé, ako správca dane naložil s previerkou skladových zásob ku dňu 31.12.2011. „Tieto dôkazy v rámci hodnotenia dôkazov správca dane v podstate obišiel, pričom výsledky týchto vyšetrení nenasvedčujú, že k obchodu došlo“. Žalobca ďalej tvrdil, že správca dane vychádzal zo stanoviska, že spoločnosť KEVOLA s.r.o. alebo KALIPO s.r.o. nemohla reálne vykonávať žiadnu obchodnú činnosť, čo bolo okrem iného potvrdené tým, že v účtovníctve takéto finančné transakcie uvedené neboli, a preto od týchto spoločností nemohol nadobudnúť drevnú hmotu žalobca a následne ju vyviesť do tretieho štátu. Potvrdenie vzájomných obchodov H. R. a Q. R. správca dane vyhodnotil tak, že ide o nedôveryhodné dôkazy. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že sa nestotožnil s tým, že bola potvrdená neexistencia zdaniteľných obchodov. Závery o nečinnosti a nespôsobilosti firmy KEVOLA s.r.o. sú nepresvedčivé v porovnaní s ostatnými dôkaznými materiálmi. Žalobca poukázal na to, že žalovaným ustálený rozdiel dane bol nesprávny, keďže predstavuje súčet dane z pridanej hodnoty za zakúpený tovar od dodávateľa KEVOLA s.r.o., resp. ECONIX s.r.o., resp. KALIPO s.r.o.. Žalobca si ale celú sumu neuplatnil v rámci nadmerného odpočtu. Právo na oslobodenie od platenia dane na výstupu mu vzniklo len pri tom množstve tovaru, ktorý predal do iného členského štátu a tovar, ktorý predal subjektom v SR. Za tento príslušnú daň odviedol do štátneho rozpočtu. Na vstupe si uplatnil vratku za všetok nakúpený tovar, avšak časť tejto sumy mala byť kompenzovaná odvedenou daňou na výstupe. Z toho vyplýva, že rozhodnutie má aj fiškálne (v počítaní) nedostatky. Žalobca namietal, že správca dane v nepresnosti vo výpovediach svedkov alebo iných subjektov vysvetľoval v neprospech žalobcu a nerešpektoval pamäťové schopnosti jednotlivých svedkov, ktorí boli dotazovaní na skutočnosti so značným časovým odstupom, a preto vypovedali nepresne. Žalobca namietal, že nemôže zodpovedať za nedostatky v účtovníctve svojich dodávateľov. Ak títo robili niečo nekalé, táto skutočnosť nemôže slúžiť v jeho neprospech. Žalobca namietal, že správca dane vychádzal len z takého základu, že boli pochybnosti o možnostiach a schopnostiach dodávateľských firiem dodať drevnú hmotu. Žalobca však preukázal objektívne aj fakticky, že drevnú hmotu vozili buď samotní dodávatelia, alebo sporadicky aj žalobca svojim motorovým vozidlom. Transakcie riadne zachytil v účtovníctve a pokiaľ by bol osobne konfrontovaný s odberateľmi alebo s kontaktnými osobami z Maďarska, kde v prevažnej miere drevnú hmotu vyvážal, bol by schopný túto skutočnosť objektívne preukázať. Existenciu týchto obchodných transakcií preukazuje čiastočne aj existencia vnútroštátnych obchodov s inými obchodnými spoločnosťami, kde tiež prebehla daňová kontrola a kde odberatelia jednoznačne potvrdili, že od žalobcu nakupovali drevnú hmotu, zaúčtovali DPH na vstupe a žalobca takto poukázanú DPH na výstupe, poukázal do štátneho rozpočtu. Žalobca ďalej uviedol, že trvá na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré uviedol k ústnemu pojednávaniu 21.3. 2014 a k protokolu z daňovej kontroly z 11.4.2014 ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu zamietol. Konštatoval, že daňové konanie je riadené zásadou, že každý daňový subjekt má povinnosť daň priznať, ale rovnako aj povinnosť toto tvrdenie preukázať. Jedným z najjednoduchších a najpresvedčivejších dôkazov, že zdaniteľné plnenie medzi dodávateľom a odberateľom bolo reálne uskutočnené je to, že dodávateľ prizná a odvedie štátu daň z pridanej hodnoty. V týchto prípadoch žalobcovi dodávatelia zo sporných faktúr nepriznali a neodviedli DPH. Podľa zistení správcu dane títo dodávatelia nevykonávali v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach žiadnu ekonomickú činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona o DPH. Bývalý konateľ H. R. predal obchodný podiel spoločnosti KEVOLA s.r.o. osobe z Rumunska, ktorá je podľa medzinárodnej výmeny informácií neexistujúcou osobou. U spoločnosti KALIPO s.r.o. podľa výsledkov medzinárodnej výmeny informácií nadobúdateľ konateľ L. - maďarský občan ani nevedel o tom, že je konateľom spoločnosti KALIPO s.r.o.. Tieto skutočnosti spochybňujú reálnosť dodávky uvedenej na faktúre. H. R. bol konateľom aj ďalšieho dodávateľa žalobcu a to spoločnosti ECONIX s.r.o.. Aj keď žalobca má faktúry od uvedených dodávateľov, ide o čisto formálne dôkazy, ktoré ešte nepreukazujú, že tovar bol reálne práve týmito dodávateľmi žalobcovi dodaný. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté práve platiteľom uvedeným na faktúre. Vykonaným dokazovaním správcu dane sa nepotvrdilo takéto reálne dodanie. Preto správca dane neuznal z týchto faktúr za zdaňovacie obdobie roku 2011 odpočet dane. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že na neuznanú výšku odpočítania dane nemá vplyv skutočnosť, že z nakúpeného množstva tovaru len časť žalobca odpredal s oslobodením od dane do iného členského štátu. Aj keď časť predal vnútroštátnym odberateľom, to neznamená, že mu prislúchajúca časť odpočtu mala byť priznaná, ako to žalobca tvrdí v žalobe. Vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo ani nadobudnutie tovaru maďarskými odberateľmi. Nebola preukázaná ani preprava tohto tovaru do Maďarska. Okrem záznamu o prevádzke vozidla priloženého žalobcom ako príloha k faktúre bez vyznačenia času vykonania prepravy, žiadny iný dôkaz o jazdách príslušného vozidla nebol predložený. Nebola vedená iná evidencia jázd, kotúče z tachografu k vozidlu žalobcu, ktoré by mohli podať informácie o realizácii času prepravy za všetky kontrolované zdaňovacie obdobia, boli podľa žalobcu stratené práve v čase, keď ich mal žalobca ako dôkazy predložiť správcovi dane. Neboli vedené ani cestovné príkazy, ani vyúčtovania pracovnej cesty zamestnanca vykonávajúceho prepravu pri nákupe a pri predaji tovaru. Poukázal tiež na to, že z vyjadrenie Okresného úradu Banská Bystrica vyplýva, že žalobca v roku 2011 nemal povolenie na výkon povolania prevádzkovateľa nákladnej cestnej dopravy na nákladné motorové vozidlo LC381BK a ani licenciu pre medzinárodnú prepravu tovaru, ktoré mu boli udelené až s platnosťou od 22.2.2012, resp. od 25.6.2012. Toto spochybňuje aj pravdivosť údajov uvedených v medzinárodných nákladných listoch (CMR), priložených k odberateľským faktúram pre odberateľa TREE ARBOR Kft.. Čestné prehlásenia H. R. a Q. R. neboli relevantným dôkazom o dodaní tovaru uvedeného na faktúrach od spoločnosti KEVOLA s.r.o. a od predmetných dodávateľských spoločností žalobcovi ani o dodaní tovaru odberateľovi TREE ARBOR Kft.. Okrem toho, v čestnom prehlásení Q. R. tvrdil, že obchody z faktúr od žalobcu boli priznané v daňových priznaniach, čo je nepravdivé tvrdenie, ako to vyplýva z odpovedí na medzinárodné dožiadanie, podľa ktorých táto spoločnosť nadobudnutie tovaru v I. a II. štvrťroku 2011 nepriznala a v III. a IV. vôbec daňové priznanie nepodala. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konania a rozhodnutia, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní vecí na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné. Súd z obsahu správneho spisu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december roku 2011 na základe poverenia na výkon daňovej kontroly, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 9601401/5/96035/2014/Gaa zo dňa 10. 1. 2014. Žalobca vo svojom vyjadrení k daňovému protokolu nesúhlasil so závermi správcu dane s tým, že ku konkrétnostiam sa bližšie vyjadriť nevie pre doklady, ktoré mu boli formálne vrátené, boli priamo zo strany polície odňaté. Namietol, že mu nie je zrejmé, ako by mal s dvojročným odstupom dokazovať dodanie dreva. Vyjadrenie H. R., konateľa dodávateľov, by malo byť dostačujúce. Nie je zrejmé, ako správca dane naložil s dokladmi, ktoré žalobca predložil a ktoré boli predložené ku každej faktúre ako doklady o zaplatení kúpnej ceny s evidenciou skladových zásob, dokladmi o prevádzke motorového vozidla, výpoveďami zamestnancov, predovšetkým vodičov a vyjadrením štatutárnych orgánov alebo poverených zástupcov na maďarskej strane. Zotrval na tom, že skutočné dodanie tovaru doložil v zákone predpísaným spôsobom a požiadavky vznesené v priebehu daňovej kontroly išli nad rámec zákona. Namietal, že nezodpovedá za skutočnosť, že jeho dodávatelia si neplnili svoje povinnosti a sú nekontaktní. Nejde o dôkaz o tom, že v predmetnom prípade neboli splnené podmienky na čerpanie nadmerného odpočtu. Namietol takisto, že tovar bol vyvezený do Maďarska a ani z jeden dôvodov uvádzaných správcom dane, nevylučuje túto skutočnosť. Správca dane rozhodnutiami o vyrubení rozdielu dane január až december 2011 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie tak, ako je uvedené na čl. 1 až 3 tohto rozsudku. Rozhodnutia odôvodnil preukázanými kontrolnými zisteniami, v ktorých označil prijaté zdaniteľné obchody v riadku 20 a 21 daňového priznania od spoločnosti ECONIX s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január až máj 2011, od spoločnosti KEVOLA s.r.o. za zdaňovacie obdobie jún až december 2011. Rozhodnutia odôvodnil tým, že správca dane preveroval v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach odpočítanie dane žalobcom v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého môže platiteľ odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Jednou z podmienok práva na odpočítanie je skutočné dodanie tovaru od dodávateľa, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Konateľ žalobcu pri výsluchu dňa 7.11.2012 nevedel uviesť ako sa nakontaktoval so svojim dodávateľom ECONIX s.r.o. ani ako prebiehala doprava s tým, že k tejto otázke sa vyjadrí písomne, čo neurobil. Uviedol, že tovar mu bol dodávaný do jeho skladu, kde sám tento tovar prenajatým vysokozdvižným vozíkom vykladal a následne prepravu tovaru do Maďarska zabezpečoval sám. Úhrady faktúr boli vykonávané v hotovosti ale meno osoby, ktorej odovzdával peniaze, si nepamätal. Ďalej uviedol, že na ďalšom pojednávaní 30.11.2012 sa konateľ žalobcu k otázkam, kto uskutočňoval prepravu, akým autom bol tovar dodávaný a kto bol šofér a od koho žalobca tovar preberal, nevyjadril len uviedol, že prepravu zabezpečovala spoločnosť ECONIX s.r.o. a ostatné si nepamätá. Podľa previerky skladových zásob tovar nakúpený od daňového subjektu ECONIX s.r.o. bol predaný v ten istý alebo nasledujúci deň. K 31. 12. 2011 nezostalo na sklade žiadne drevo ani výrobky nakúpené od tejto spoločnosti. Konateľom spoločnosti ECONIX s.r.o. ako hlavného dodávateľa drevnej hmoty pre žalobcu a v ďalším zdaňovacích obdobiach spoločnosti KEVOLA s.r.o. bol H. R., ktorý obchodné podiely v týchto spoločnostiach previedol na osoby s trvalým pobytom v inom členskom štáte EÚ. Bol aj splnomocnený zástupcom spoločnosti KALIPO s.r.o. ako majoritného dodávateľa spoločnosti KEVOLA s.r.o. aj v tejto spoločnosti bol obchodný podiel prevedený osobu s trvalým pobytom v inom členskom štáte. Tieto osoby sú buď neexistujúce alebo nekontaktné, a preto bolo zmarené preverovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov týmito spoločnosťami prostredníctvom týchto spoločností. Správcovi dane boli listom ČVSPPZ-571/NKA-PP-ST-2012 3. 4. 2013 poskytnuté výsluchy svedka H. R. z 29.9.2012 a 8. 11. 2012, ktorý uviedol, že spoločnosť ECONIX s.r.o. v čase, keď bol v nej konateľom nemala žiadnych zamestnancov, pričom tvrdil, že DPH v tom čase bola vo výške 29%. Správca dane vyhodnotil túto výpoveď tak, že H. R. chýbali základné poznatky a podmienky, ktoré sú nevyhnutné pri podnikaní vzhľadom na objem fakturácie. Správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané dodanie tovaru spoločnosťou ECONIX s.r.o. žalobcovi. Tak spoločnosť ECONIX s.r.o. ako aj jej údajný dodávateľ ABALA s.r.o. nevykazovali žiadne známky ekonomickej činnosti. Spoločnosť ECONIX s.r.o. nevlastnila žiadne dopravné prostriedky, ktorými by mohla uskutočniť prepravu tovaru deklarovaného na faktúrach. Konateľ žalobcu neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by dodanie tovaru preukazovala. Správca dane poukázal na to, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania, dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Je len tvrdením o týchto udalostiach. Je splnením formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane. Faktúra však musí byť odrazom reálneho plnenia. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo. Správca dane preto neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou ECONIX s.r.o. vydaných za zdaňovacie obdobie január až máj 201l a spoločnosťou KEVOLA s.r.o. za zdaňovacie obdobie jún až december 2011. Ďalej sú rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane odôvodnené tým, že nebolo preukázané ani dodanie tovaru do iného členského štátu. Žalobca vystavil odberateľské faktúry pre maďarského platiteľa dane a to spoločnosti TREE ARBOR Kft, ďalej STORM SUN Kft., PRÉFET Kft. a SZLO-FA Kft. Správca dane zistil, že tieto spoločnosti nepriznávali nadobudnutie tovaru z iného členského štátu vo svojich daňových priznaniach, resp. ich vôbec nepodávali. Nemali vhodné sídla ani vybavenie, ktoré by preukazovali vykonávanie skutočnej ekonomickej činnosti v Maďarsku. Konateľ žalobcu tvrdil, že obchody prebehli na základe oslovenia pána Q. R., pričom nešlo o sprostredkovaný obchod, ale tovar objednával osobne pán Q. R., ktorý uviedol sortiment a množstvo dodávok ako aj adresu, kde bol tovar doručený. Tovar mal byť väčšinou preložený do kamióna na parkovisku alebo inej voľnej ploche. Techniku na preloženie tovaru zabezpečoval odberateľ. Q. R. bol pri vykládke a úhrada faktúr prebiehala v hotovosti od Q. R.. Vyloženie tovaru zabezpečoval odberateľ, bola tam pripravená technika na vyloženie hydraulická ruka, žeriav, vysokozdvižné vozíky a dialo sa tak na parkovisku pri ceste alebo iných voľných plochách. Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií poskytol maďarský správca dane informácie, podľa ktorých Q. R. uviedol, že žalobca mu bol odporučený pánom W. D. a tovar objednávali cez jeho sprostredkovateľa telefonicky. Tovar bol naložený v Lučenci v sídle žalobcu a zamestnanec žalobcu a prepravca boli prítomní počas nakladania a bola vystavená faktúra a CMR. Platba bola vykonaná na bankový účet žalobcu. Nevedel identifikovať zo šiestich miest vyloženia štyri a vedel identifikovať len dve miesta a menoval dve spoločnosti, pre ktoré bol tovar na týchto dvoch miestach prekladaný ale na ostatných miestach nevedel určiť, pre ktoré spoločnosti bol tovar vyložený. Tvrdil, že počas vykladania tovaru bol prítomný on, šofér a zákazník, ale nevedel menovať konateľa ani jednej zo spoločností odberateľov. Žalobca nemal o preprave dôkazy okrem záznamov o prevádzke vozidla. Nemal vyúčtovanie pracovných ciest zamestnanca vykonávajúceho prepravu, nemal kotúče z tachografu za kontrolované zdaňovacie obdobie s tým, že tieto boli ukradnuté. Realizácia prepravy sa nepodarila preukázať. Tieto zistenia nepreukázali, že tovar bol skutočne dodaný a prepravený do iného členského štátu pre platiteľa dane z pridanej hodnoty so sídlom v inom členskom štáte, ktorý je uvedený na odberateľských faktúrach a to pre TREE ARBOR Kft.. Správca dane uzavrel, že vykonaným preverovaním obstarania tovaru sa nepreukázalo dodanie tovaru dodávateľmi ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o.. pre žalobcu, takisto aj predaj tovaru maďarským odberateľom. Dôkazy k preprave tovaru neboli preukázané, žalobca predložil záznamy o prevádzke vozidla, kde je uvedený len šofér, použité vozidlo, trasa vozidla. Časť realizácie dopravy nie je uvedený. Ďalšie dôkazy, ktorými by mohli byť kotúče preukazujúce prepravu, boli podľa vyjadrenia zamestnanca žalobcu odcudzené za všetky kontrolované obdobia. Žalobca neviedol evidenciu jázd a ani vyúčtovanie ciest. Žalobca predložil len doklady, ktorými preukazoval splnenie formálnej stránky, avšak tieto môžu byť podkladom na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty len vtedy, ak odrážajú reálne plnenie. Uzavrel, že za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu preveroval celý obchodný reťazec. Pri preverovaní bolo zistené, že medzi obchodnými spoločnosťami existujú vzájomné vzťahy, keď konateľ dodávateľskej spoločnosti bol konateľom aj nasledujúcej dodávateľskej spoločnosti a zároveň mal splnomocnenie na preberanie pošty u svojho dodávateľa; jednotlivých za sebou nasledujúcich odberateľov zastupovala stále tá istá osoba, interkomunitárne nadobudnutie nepriznávali odberatelia v daňových priznaniach. Preverovanie reťazca nasvedčuje, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má znaky karuselového obchodu (prvý dodávateľ je nekontaktný, ďalší vykazuje vysoké vstupy a výstupy s následnou nízkou daňovou povinnosťou a následne dochádza k dodaniu do iného členského štátu, ktoré je oslobodené od DPH a tým k čerpaniu nadmerného odpočtu). Správca dane v rozhodnutiach o vyrubení rozdielu dane jún 2011 až december 2011 poukázal aj na vykonané preverovanie u dodávateľského daňového subjektu spoločnosti KEVOLA s.r.o. a subdodávateľa KALIPO s.r.o., za ktorú boli prostredníctvom dožiadaného správcu dane vypočutí bývalí konatelia tejto spoločnosti, ktorí nevedeli preukázať odkiaľ drevo nakúpili. Išlo o spoločnosť, ktorá mala jediný hmotný investičný majetok notebook. H. R. ako bývalý konateľ spoločnosti KEVOLA s.r.o. a splnomocnený zástupca spoločnosti KALIPO s.r.o. žiadne podrobnosti o fakturovaných obchodoch nevedel. Konateľ, ktorého funkcia skončila 2.11.2011 uviedol, že v predmetnom období táto spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, žiadne prevádzkové ani skladové priestory. Ďalší konateľ, ktoré funkcia vznikla 2.11.2011 G. L., uviedol, že táto spoločnosť v čase, keď bol konateľom nemala žiadnych zamestnancov, žiadne prevádzkové ani skladové priestory a investičným majetkom bol notebook. V obchodných vzťahoch mu pomáhal p. R. zo spoločnosti KEVOLA s.r.o.. Z výsluchu svedka na PPZ však vyplynulo, že všetko bolo na neho iba písané, dostával pokyny z neznámeho čísla, nič nerobil sám, všetky informácie dostal telefonicky, doklady robil podľa pokynu alebo ich iba na pokyn podpísal. Na rozdiel od toho H. R. vo svojej výpovedi 29.9.2012 a 8.11.2012, kedy bol vypočutý ako svedok podľa zápisnice o výsluchu svedka ČVSPPZ-236/BOK-ST-2012 uviedol, že spoločnosť KEVOLA s.r.o. bola odberateľom spoločnosti KALIPO s.r.o.. Telefonicky alebo e-mailom kontaktoval konateľa spoločnosti KALIPO pána L. ohľadne dodávok, ktorý všetko zabezpečil. Dopravu zabezpečila spoločnosť KALIPO s.r.o. a niekedy si ju zabezpečil aj odberateľ sám. Úhrada prebiehala bezhotovostne na účty v ČSOB a Unicredit bank. Predložil tiež čestné prehlásenie o tom, že K. N. prevzal účtovnú agendu a výpočtovú techniku spoločnosti KEVOLA s.r.o., pričom podľa správcu dane išlo o neexistujúcu osobu. Ďalej vykonal preverovanie a z kópie protokolu č. 9411402/5/4072575/2013/CSA zo dňa 6.9.2013 z daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu KEVOLA s.r.o. zistil, že majoritným dodávateľom spoločnosti KEVOLA s.r.o. mala byť spoločnosť KALIPO s.r.o., ktorá mala zabezpečiť na základe zmluvy o sprostredkovaní. Spoločnosť KALIPO s.r.o. na základe takejto zmluvy všetky faktúry vystavila s textom: „Za sprostredkovanie predaja a kúpy tovaru“. Ani jedna faktúra vystavená pre spoločnosť KEVOLA s.r.o. neobsahuje fakturáciu za dodávku dreva alebo za dodávku výrobkov z dreva. Nebolo preukázané, že spoločnosť KEVOLA s.r.o. nadobudla tovar od spoločnosti KALIPO s.r.o.. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že nadobúdal drevnú hmotu od spoločnosti KEVOLA s.r.o.. Spoločnosť KEVOLA s.r.o. nenakúpila drevnú hmotu ani iné tovary, ktoré boli predmetom fakturácie a preto ich nemohla ani predať. Spoločnosť KALIPO s.r.o., ktorá mala byť majoritným dodávateľom spoločnosti KEVOLA s.r.o. nevykazovala žiadne známky ekonomickej činnosti a jej konatelia nepoznali svojich dodávateľov. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia správcu dane. Rozhodnutia odôvodnil tým, že uviedol skutočnosti zistené správcom dane a konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2, písm. a) a v § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, pričom nárok na odpočet sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa ECONIX s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január až máj 2011 a od dodávateľa KEVOLA s.r.o. v zdaňovacích obdobiach jún až december 2011, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol skutočne v deklarovanom rozsahu aj týmto dodávateľom uskutočnený. Listinné dôkazy však nie sú bez ďalšieho preukazovania dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol v deklarovanom rozsahu aj uskutočnený. Predložením dokladov platiteľ len tvrdí, že k určitému zdaniteľnému plneniu došlo. Musí ho byť však schopný preukázať aj v skutočnosti. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté platiteľom uvedeným na faktúre. Skutočnosť, že žalobca vlastní faktúry od spoločnosti ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o. ešte neznamená, že tieto spoločnosti deklarované dodanie tovaru aj uskutočnili a vznikla im v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH aj daňová povinnosť. Ďalej v odôvodnení poukázal na to, že zo spisu vyplýva, že správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu na základe požiadavky orgánov činných v trestnom konaní, pričom v rovnakom čase boli u žalobcu začaté daňové kontroly za zdaňovacie obdobie január až december 2010, január až december 2011 a január až apríl 2012, a následne boli vykonávané kontroly oprávnenosti uplatnenia nadmerných odpočtov za nasledujúce zdaňovacie obdobia až do januára 2013. Do doby začatia predmetnej daňovej kontroly neboli u platiteľa vykonané žiadne kontroly okrem zdaňovacieho obdobia február 2012, z ktorých by vyplývalo stanovisko správcu dane k preverovaným nákupom tovaru od spoločnosti ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o. a k dodaniam tovaru pre odberateľov v Maďarsku bolo vykonané len miestne zisťovanie, preto vyhodnotil odvolaciu námietku, že vyhodnotenie skutkového stavu je rozporné s pôvodným stanoviskom správcu dane, ako nedôvodnú. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach v odôvodneniach poukázal na skutočnosti zistené správcom dane z preverovania vykonaného u hlavných dodávateľov žalobcu spoločnosti ECONIX s.r.o. a spoločnosti KEVOLA s.r.o., ktorých konateľom v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach bol H. R., ktorý bol aj splnomocneným zástupcom spoločnosti KALIPO s.r.o., ktorá bola dodávateľom pre žalobcovho dodávateľa KEVOLA s.r.o.. H. R. žiadne podrobnosti o fakturovaných obchodoch nevedel. Obchodné podiely v týchto spoločnostiach boli prevedené na cudzích štátnych príslušníkov, ktorí nekomunikujú so správcom dane. Takéto prevody vyhodnotil ako účelové, ktorých účelom bolo znemožniť preverovanie dodania tovaru v účtovníctve týchto dodávateľov. Konštatoval, že tak dodávatelia žalobcu ako aj ich dodávatelia sú spoločnosti, ktoré nevykazovali žiadne známky ekonomickej činnosti v kontrolovanom zdaňovacom období, sú nekontaktné, nemali zamestnancov. Poukázal tiež na zistenia správcu dane, ktoré vykonal za účelom preverenia vyvezenia tovaru do Maďarskej republiky maďarským odberateľom TREE ARBOR Kft., STORM SUN Kft., PRÉFET Kft. a SZLO-FA Kft. Všetkých týchto odberateľov zastupovala tá istá osoba E. R.. Z dožiadaní na medzinárodnú výmenu informácií bolo zistené, že nebolo preukázané intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, pretože nebolo uvedené v daňových priznaniach alebo neboli daňové priznania podané vôbec. Poukázal tiež na to, že správca dane vykonal aj preverovanie prepravy zo Slovenska do Maďarska a zopakoval rozhodné skutočnosti, ktoré zistil správca dane a to, že prepravy, ktoré mali byť vykonávané vozidlom EČV M. S., neboli preukázané. Bolo síce zistené, že toto auto vykonávalo prepravy a to zo zostáv SKY TOLL od Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. Bratislava, avšak jazdy do Maďarska nebolo možné potvrdiť, pretože tieto sa v zostavách nenachádzali, keďže nejde o spoplatnené úseky ciest. Jazdy sa nepreukázali ani tafografickými záznamami, pretože podľa žalobcu boli odcudzené za všetky kontrolované zdaňovacie obdobia. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca nemal pre predmetné vozidlo licenciu pre medzinárodnú prepravu tovaru, ktoré získal až s platnosťou od 22.2.2012, resp. od 25.6.2012. Tým bola spochybnená pravdivosť údajov uvedených v dokladoch CMR, ktoré mali byť vykonané práve predmetným vozidlom. Ďalej konštatoval, že údaj o preprave vozidla a čas prepravy, ktorý je dôležitým údajom, neobsahovali ani žalobcom predložené záznamy o prevádzke vozidla priložené ako príloha k faktúre. Žalobca neviedol inú evidenciu jázd, neboli vedené cestovné príkazy a vyúčtovanie pracovných ciest zamestnanca vykonávajúceho prepravu. Preto vyhodnotil predložené dôkazy ako také, ktoré nepreukazujú, že preprava bola vykonaná. Na základe takto zistených skutočností dospel k záveru, že odvolacia námietka žalobcu, že uniesol dôkazné bremeno, pretože predložil všetky zákonom stanovené doklady, ktoré dokazujú dodanie tovaru zo strany dodávateľa aj dodanie pre maďarského odberateľa, nebola dôvodná. Námietku nevysporiadania sa s finančnými tokmi takisto vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože bola vykonaná kontrola bankových výpisov žalobcu a z toho bolo zistené, že v roku 2011 nerealizoval žiadne platby pre dodávateľa ECONIX s.r.o. a pre spoločnosť KEVOLA s.r.o. len štyrikrát bez odkazu na konkrétnu faktúru. Došlé platby od maďarského odberateľa neboli realizované cez bankový účet. Príjem na bankovom účte počas roka predstavovali prevažne platby od Daňového úradu Lučenec - vrátenie nadmerného odpočtu za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Žalovaný ďalej v rozhodnutí konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva aj to, že obchodnými partnermi žalobcu v roku 2011 boli REK s.r.o., E. A. - REK (adresu prevádzky mali rovnakú ako kontrolovaný platiteľ), PEROSA & CODEXI s.r.o. a G. L.. Z nahliadnutí do spisov u týchto partnerov žalobcu bolo zistené, že správca dane ani u týchto partnerov dodávku, ktorú deklarovaným nákupom od spoločnosti ECONIX s.r.o. alebo od spoločnosti KEVOLA s.r.o. neuznal z takéhoto nákupu odpočítanie dane. Žalovaný ďalej v odôvodnení konštatoval, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly podporne použil aj závery z protokolov z kontrol vykonaných u dodávateľských spoločností, ktoré získal formou nahliadnutia do spisu týchto spoločností a z vykonaných výpovedí svedkov na polícii, nakoľko existovalo dôvodné podozrenie z reťazového podvodu. Dôkazy predložené žalobcom k odvolaniu - čestné vyhlásenie H. R. z 31. 8. 2012 a čestné prehlásenie Q. R. sa javia vzhľadom na zistenia správcom dane, či už u kontrolovaného platiteľa, u jeho dodávateľov ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o. alebo KALIPO s.r.o., resp. odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií z Maďarska, ako nedôveryhodné. Samotné čestné prehlásenie, na ktorom je notárom overený podpis osoby, ktoré ho vydáva, nepotvrdzuje pravdivosť skutočností v ňom uvedených, preto ho nemožno považovať za relevantný dôkaz o dodaní tovaru. Žalovaný uzavrel, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade s § 3 ods. 1 a ods. 2 a § 24 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., keď vykonal nielen formálnu kontrolu predložených dokladov, ale skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov. Všetky pripomienky žalobcu, ktoré predložil vo vyrubovacom konaní opätovne vyhodnotil a až následne vydal rozhodnutie. Námietka časového odstupu vykonanej daňovej kontroly žalobcu, podľa ktorého tým bola vytvorená situácia dôkaznej núdze na jeho strane, nebola dôvodná. Podľa zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku je správca dane oprávnený vykonať daňovú kontrolu a následne vyrubiť daň do uplynutia piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Daňový subjekt je preto povinný preukázať správcovi dane v uvedenej lehote pravdivosť, úplnosť a správnom údajov uvedených v podanom daňovom priznaní predložením dôkazov bez vplyvu času, ktorý od podania daňového priznania do preverovania zo strany správcu dane uplynul, pričom je povinný preukázať, že pri zdaniteľných obchodoch došlo k faktickému a nie k fiktívnemu dodaniu. Aj keď dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku vedie správca dane, dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku je na daňovom subjekte. Dokazovanie, ktoré vykonal správca dane preverovaním za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, neviedlo k preukázaniu uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto správca dane správne neuznal žalobcovi v zdaňovacích obdobiach január až december 2011 odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa ECONIX s.r.o. a dodávateľa KEVOLA s.r.o.. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963Zb) nepredstavuje pokračovanie správneho konania pred správnym orgánom. Súdny prieskum zákonnosti správnych rozhodnutí je obmedzený rozsahom a dôvodmi nezákonnosti, ktoré uplatní žalobca vo včas podanej žalobe. Súd nie je oprávnený nezákonnosť v preskúmavanom konaní a rozhodnutí vyhľadávať za žalobcu. Ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti za žalobcu konkretizovať podľa okolností preskúmavanej veci vyplývajúcich zo správneho spisu a ani tieto dôvody za žalobcu dopĺňať. Žalobca v predmetných preskúmavaných veciach v žalobách podstatnú časť dôvodov nezákonnosti uplatnil len všeobecne, keď tvrdil, že žalovaný nevykonal dostatočne zisťovanie skutkového stavu a spôsobom relevantným pre posúdenie veci, že žalobca nemohol byť prítomný pri úkonoch dokazovania, že neboli zachované práva daňového subjektu a dôkazy neboli „zadovážené a hodnotené objektívne v ich vzájomnej súvislosti“ atď. bez toho, aby namietané pochybenia konkretizoval, napr. ktorý konkrétny dôkaz bol nesprávne vyhodnotený, v čom sa správca dane dopustil chyby pri jeho hodnotení, resp. akým konaním či opomenutím konania konkrétne porušil, ktoré ustanovenie alebo zásadu daňového poriadku, alebo zásadu, na ktorej je tento daňový poriadok postavený. Treba súhlasiť so žalobcom, že odberateľ nemá zákonom stanovenú povinnosť preverovať obchodných partnerov. Žalovaný svoje rozhodnutie ale nezaložil na tom, že by žalobcovi takúto povinnosť prisúdil a zároveň dospel k tomu, že žalobca takúto povinnosť porušil. Žalovaný naopak správne argumentoval aplikáciou daňového poriadku pri riešení otázky dôkazného bremena daňovníka a to, že je povinnosťou žalobcu ako daňovníka preukázať, že boli splnené podmienky, za ktorých zákon daňovníka oprávňuje vykonať odpočet dane z pridanej hodnoty. Žalobca v žalobe neuviedol, ktorý dôkaz nebol vyhodnotený v súlade s jeho obsahom a v súvislosti s ostatnými dôkazmi a v čom je úvaha žalovaného, resp. správcu dane pri ich hodnotení nesprávna. Samotný nesúhlas so závermi žalovaného nemá žiadny právny význam. Hodnotenie žalobcom predloženého záznamu o prevádzke vozidla, ktorý nemal údaj o čase, kedy malo byť vozidlo v prevádzke ako dokladu, ktorý nedokazuje, že bola vozidlom vykonaná preprava tovaru uvedeného na faktúre, je hodnotením, ktoré je v súlade s obsahom takejto listiny. Nemožno považovať konštatovanie žalovaného, že dôkazom o vykonaní cesty, ktorým je u nákladného motorového vozidla povinný tafografický záznam, žalobca nedisponuje, za také, ktoré by nebolo v súlade s vykonaným zisťovaním. Takisto treba súhlasiť so žalobcom, že dodávateľ, ktorý dodal tovar do iného členského štátu má právo na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty a nemožno mu toto právo uprieť len z toho dôvodu, že odberateľ nesplnil svoje povinnosti a z dodaného tovaru nepriznal daň z pridanej hodnoty v predmetnom členskom štáte. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami tak ani neurobil. Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od dane z pridanej hodnoty nie preto, že jeho obchodní partneri v Maďarsku daň nepriznali, ale preto, že nedisponoval dôkazmi, ktoré by jednoznačne preukázali, že tovar uvedený na faktúrach vyviezol do iného členského štátu. Mýli sa žalobca v tom, keď tvrdí, že správca dane mal žalobcovi uviesť, aké dôkazy vyžaduje na preukázanie ním tvrdených skutočností. Takúto povinnosť daňový poriadok správcovi dane neukladá. Naopak, je na daňovníkovi v zmysle daňového poriadku, aby ním tvrdené skutočnosti správcovi dane preukázal tak, ako to vyplýva z citovaného § 24 daňového poriadku. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s tým, že nepredložil relevantný dôkaz na tvrdené skutočnosti, nemá žiadny právny význam. Žalobca namietal, že mu boli upreté práva v zmysle § 45 daňového poriadku len všeobecne. Bez toho, aby uviedol, vykonania ktorého konkrétneho dôkazného prostriedku nemohol byť účastný. Žalobca tiež namietal, že nie je zrejmé, ako žalovaný vyhodnotil výsledky preverovania evidencie skladových zásob žalobcu. Takéto tvrdenie nekorešponduje s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, v ktorých žalovaný uviedol zistenia správcu dane z takéhoto preverovania a to, ž tovar, ktorý mal byť nakúpený od spoločností KEVOLA s.r.o. a predtým ECONIX s.r.o. bol podľa evidencie následne v ten istý alebo nasledujúci deň predaný. Žalobca v žalobe ani netvrdil, že jeho vnútorná evidencia zásob by mala byť dôkazom o tom, že tovar kúpil od platiteľa DPH uvedeného na faktúre, alebo že tovar predal a vyviezol do iného členského štátu. Námietka nesprávneho vyhodnotenia predložených čestných prehlásení ako nedôveryhodných, neobstojí. Žalovaný jasne zrozumiteľne uviedol, prečo čestné prehlásenie nie je dostatočným dôkazom na preukázanie tvrdenej skutočnosti a v čom sú čestné prehlásenia nepravdivé, z čoho logicky vyvodil, že sú aj vo zvyšku nedôveryhodné aj s poukazom na ostatné zistenia správcu dane. Z vykonaného preverovania u dodávateľov žalobcu a to ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o. ako aj u ich dodávateľov ABALA a KALIPO je zrejmé aj to, že správcovi dane sa takýmto preverovaním nepodarilo získať dôkazy o tom, že dodávateľ žalobcovi na faktúrach deklarovaný tovar dodal. Naopak, výsledky preverovania svedčili tomu, že išlo o ekonomicky nečinné subjekty bez majetku a bez zamestnancov. Neobstojí ani žalobcova námietka, že v rozhodnutí sa cituje zápisnica z trestného konania, pričom z rozhodnutia nie je možné zistiť, kým bol pán R. vypočutý ako svedok. Podľa citovaného § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecným záväzným právnymi predpismi. To znamená, že takýmto dôkazom môže byť aj svedecká výpoveď získaná orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci výkonu ich zákonnej pôsobnosti. Žalobca ani nenamietal, že aj malo ísť o nezákonne získaný dôkaz. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí podrobne popísal zistenia správcu dane z vykonanej daňovej kontroly a to dôkazné prostriedky, z ktorých boli jednotlivé skutočnosti zistené, ako aj skutočnosti na základe ktorých dospel správca dane k záveru, že žalobca nepreukázal, že mu dodávatelia ECONIX s.r.o. a KEVOLA s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január až december 2011 dodali tovar uvedený na faktúrach, a preto neuznal odpočet dane z pridanej hodnoty z týchto faktúr. Takisto popísal skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že vyviezol tovar do Maďarska pre maďarských odberateľov uvedených na faktúrach, ako je vyššie uvedené. Presne a zrozumiteľne uviedol, prečo doklady predkladané žalobcom počas daňovej kontroly a k odvolaniam proti prvostupňovým rozhodnutiam nepostačujú na záver, že boli splnené podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľov KEVOLA s.r.o. a ECONIX s.r.o. a oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z faktúr pre maďarských odberateľov. Žalovaný vo vyjadrení k žalobám správne poukázal na to, že najjednoduchšia dôkazná situácia pre daňovníka, ktorý uplatňuje odpočet dane z pridanej hodnoty, resp. oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri vyvezení tovaru do iného členského štátu je vtedy, ak dodávateľ, či odberateľ v inom členskom štáte z deklarovaných dodávok priznajú a splnia daňovú povinnosť. Takéto konštatovanie však neznamená, že je úlohou daňovníka preverovať svojich obchodných partnerov. Žalovaný ani od žalobcu nič také nežiadal. Vzhľadom na zneužiteľnosť práva na odpočet dane z pridanej hodnoty a tiež na to, že žiadny daňovník nemôže ovplyvniť správanie svojich obchodných partnerov, t.j. či si títo splnia alebo nesplnia povinnosti voči štátu, ale najmä vzhľadom na zákonnú povinnosť daňovníka preukázať všetky skutočnosti zakladajúce právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, je úlohou každého daňovníka zadovážiť dostatok dôkazov o tom, že prijal plnenie uvedené na faktúre práve od dodávateľa - platiteľa DPH uvedeného na faktúre, alebo že vyviezol tovar uvedený na faktúre do iného členského štátu. Neobstojí ani žalobná námietka nesprávneho výpočtu čiastok, ktoré boli žalobcovi vyrubené jednotlivými rozhodnutiami za zdaňovacie obdobia január až december 2011 ako rozdiel dane z pridanej hodnoty v predmetných zdaňovacích obdobiach. Správca dane jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí uviedol, ktoré sumy, v ktorom riadku v príslušných žalobcových daňových priznaniach neboli uznané. Položka žalobcom odvedenej dane na výstupe, ktorá bola ním zaplatená a odvedená, nebola žiadnym spôsobom podľa týchto odôvodnení upravovaná. Neboli uznané čiastky dane z pridanej hodnoty za nepreukázaný nákup tovaru v riadkoch 20 a 21 daňového priznania a neboli uznané čiastky oslobodenia dane za vývoz tovaru do iného členského štátu v riadku 15 daňového priznania. Žalobca ani netvrdí, že výpočet rozdielu dane nezodpovedá takejto úprave daňového priznania. Súd tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného po preskúmaní rozhodnutia z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O. s. p., podľa ktorého má právo na náhradu trov konania len žalobca, ktorý je v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu na NS SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.