Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/58/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200431 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6015200431.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: Gemeris s.r.o., Banská Bystrica, so sídlom Kollárova 4, 974 01 Banská Bystrica, zast. advokátom: JUDr. Daniel Janšo, so sídlom Horná 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/8561/2015/14003 zo dňa 12.01.2015, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601401/5/500476/2014/PiAl zo dňa 07.02.2014 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej v texte Daňový poriadok) určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty Gemeris s.r.o., Kollárova 4, Banská Bystrica (v procesnom postavení žalobca) rozdiel v sume 14.474,40 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2012, keď znížil nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní zo sumy 15.165,19 Eur na sumu 690,79 Eur. Daňový úrad rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že zo zistení správcu dane pri výkone daňovej kontroly vyplynulo, že žalobca v podanom dodatočnom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2012 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 15.165,19 Eur, čo predstavuje o 14.474,40 Eur viac ako zistil správca dane, pričom rozdiel dane vznikol z dôvodu, že žalobcovi bola v kontrolovanom zdaňovacom období IV. štvrťrok 2012 dodaná dodávateľom spoločnosťou ROTODON s.r.o. časť stavby - byt č. XX na 6. poschodí vo vchode XXX bytového domu súp. č. XXXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu zapísaných na LV č. XXXX, katastrálne územie Q. Q.. Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 23.10.2012 a vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo zapísané do katastra nehnuteľností dňa 28.12.2012, pričom nehnuteľnosť bola daná do užívania kupujúcemu v deň podpisu zmluvy, t.j. 23.10.2012. Stavba, súčasťou ktorej je prevádzaná nehnuteľnosť, bola skolaudovaná dňa 30.04.2007. Prijatá faktúra int.č. 2012026 bola uhradená v hotovosti v sume 86.760 Eur v prospech spoločnosti ROTODON s.r.o. dňa 23.10.2012. Dodávateľ časti stavby spoločnosť ROTODON s.r.o. sa rozhodla dodanie časti stavby zdaniť, vyhotovila faktúru za dodanie predmetnej nehnuteľnosti, v ktorej uplatnila daň z pridanej hodnoty. Žalobca porušil ustanovenie § 69 ods. 12 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. tým, že nepriznal daň vo výške 14.460 Eur vzťahujúcu sa na dodanie časti nehnuteľnosti v tuzemsku, pričom kúpna cena bola stanovená na sumu 72.300 Eur, čo predstavuje základ dane a z toho DPH 20% predstavuje sumu 14.460 Eur. Daňový subjekt odpočítal v kontrolovanom zdaňovacom období DPH vo výške 14.460 Eur na základe predmetnej faktúry s tým, že používa kúpenú nehnuteľnosť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, keď prenajíma byt spoločnosti Credit Solution s.r.o., Banská Bystrica. Konštatoval, že postupom žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 69 ods. 12 písm. c/, § 38 ods. 1, § 19 ods. 1 tretej vety zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Proti rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie žalobca. V odvolaní poukázal na skutkový stav, podľa ktorého zaplatil DPH v súlade s podmienkami kúpnej zmluvy predávajúcemu v hotovosti do poklade spoločnosti ROTODON s.r.o. dňa 23.10.2012 a uvedená spoločnosť daň následne odviedla Daňovému úradu Rožňava. Kúpenú nehnuteľnosť používa na podnikanie. Pokiaľ by mu nebola vrátená riadne zaplatená a odvedená daň a nebude pre neho existovať možnosť, ako sa zaplatenia dane domôcť, dôjde k zásahu do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok. Nemá možnosť domáhať sa vrátenia zaplatenej dane od spoločnosti ROTODON s.r.o., pretože táto prijatú daň odviedla konečnému príjemcovi, ktorým bola Slovenská republika. Keďže na vrátenie dane od spoločnosti ROTODON s.r.o. nemá právny titul, jedinou právnou možnosťou ako sa domôcť vrátenia zaplatenej dane je prostredníctvom uplatnenia nadmerného odpočtu. Finančné riaditeľstvo SR, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 1100301/1/8561/2015/14003 zo dňa 12.01.2015 napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdil. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane. Konštatoval, že odvolateľ nenamieta zistený skutkový stav, ani aplikáciu ustanovení zákona o DPH, pričom tvrdenia v odvolaní týkajúce sa aplikácie zásady „podstata nad formou“ a tvrdenia, že záver správcu dane nie je možné prijať, pretože vedie k absurdnému výsledku o nemožnosti mu vrátiť DPH postupom podľa § 49 zákona o DPH, ak on zaplatil DPH svojmu dodávateľovi, ktorý ju odviedol Slovenskej republike, považoval žalovaný za irelevantné, nemajúce právny základ vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a najmä v zákone č. 222/2004 Z.z.. Žalovaný konštatoval, že žalobca si nesprávne vysvetľuje celkové zníženie uplatneného nadmerného odpočtu v daňovom priznaní DPH v súvislosti s odpočítaním dane z dodávateľskej faktúry od spoločnosti ROTODON s.r.o. podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v napadnutom rozhodnutí jednoznačne uviedol, že daňovému subjektu priznáva právo na odpočítanie dane z nákupu predmetného bytu, ktoré si uplatnil v podanom daňovom priznaní, avšak daňový subjekt nepriznal daňovú povinnosť, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 69 ods. 12 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení platnom od 01.10.2012, v zmysle ktorého vyplýva povinnosť pre platiteľa, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie nehnuteľnosti alebo jej časti v tuzemsku, ktorú sa dodávateľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1. Konštatoval, že práve postup odvolateľa, keď zaplatil predmetnú daň vzťahujúcu sa na nehnuteľnosť dodávateľovi, ako aj postup jeho dodávateľa tým, že odviedol túto daň daňovému úradu, je v rozpore s ustanovením § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH v znení platnom po 01.10.2012. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/34/EÚ z 26.06.2013 o ročných účtovných závierkach, konsolidovaných účtovných závierkach a súvisiacich správach určitých druhov podnikov, zaviedla okrem iného aj zásadu označenú ako „podstata nad formou“. Uvedená zásada je široko aplikovateľná aj vo vnútroštátnom práve. Vytýkal daňovému úradu, že nadradil formu nad obsah a vyložil si text právneho predpisu tak, že z práva urobil nástroj odcudzenia a absurdity. Poukázal na záver Ústavného súdu ČR (Pl.ÚS 33/97), v zmysle ktorého jazykový výklad je nutné vnímať iba ako prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme; mechanická aplikácia abstrahujúca zmysel a účel právnej normy robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity. 2. Ak sú nepochybnými skutočnosťami, že žalobca zaplatil DPH, dodávateľ takto zaplatenú daň odviedol Slovenskej republike, žalobca používa kúpenú nehnuteľnosť na podnikanie, teda mu vzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH a právo na vrátenie nadmerného odpočtu, potom rozhodnutím žalovaného dochádza k zásahu do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok, keďže žalobca nemá právnu možnosť domáhať sa jej vrátenia, pretože neexistuje subjekt povinný túto daň žalobcovi vrátiť, čo je absurdným výsledkom. Keďže Slovenská republika bola „konečným príjemcom“ DPH, ktorú zaplatil žalobca, musí ju žalobcovi vrátiť postupom podľa § 49 a nasl. zákona o DPH. 3. V právnom štáte nie je možné ignorovať zmysel a podstatu zákona o DPH a tvrdiť, že akýkoľvek subjekt poruší zákon tým, že zaplatil daň, k čomu došlo v danom prípade, keď žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa žalobcovi doslova „vysmieva“, keď uvádza, že zaplatením dane porušil zákon. 4. Žalobca nie je v posudzovanom prípade konečným spotrebiteľom, preto sa jeho prípad nemôže uzavrieť tak, že mu nebude priznaný nadmerný odpočet, nakoľko takýto postup by bol v rozpore so samotnou podstatou systému DPH, ktorá zaťažuje len konečného spotrebiteľa. V právnom štáte je vylúčené, aby rozhodnutia štátnych orgánov boli v rozpore s princípmi racionality. V prípade ďalšieho predaja dotknutého nehnuteľného majetku by bol žalobca nútený uplatňovať a odviesť DPH a v podstate by ako platiteľ dvakrát zaplatil DPH z rovnakého majetku bez toho, aby mu bola vrátená, čím by došlo k hrubému zásahu do práva vlastniť majetok. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 06.05.2015 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že proti tvrdeniu žalobcu, že nie je v posudzovanom prípade konečným spotrebiteľom, a preto sa prípad nemôže uzavrieť tak, že mu nebude priznaný nadmerný odpočet, žalovaný nemá námietky k tejto argumentácii, ale zdôraznil, že v posudzovanej veci nie je sporným uplatnenie odpočítania dane, ale daňová povinnosť, ktorá žalobcovi vznikla podľa novelizovaného ustanovenia § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie nehnuteľnosti alebo jej časti v tuzemsku, ktorú sa dodávateľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1. Ide o prenos daňovej povinnosti z platiteľa - dodávateľa na platiteľa - odberateľa, t.j. o tzv. samozdanenie v tuzemsku. V praxi to znamená, že platiteľ v daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie prizná daňovú povinnosť z nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorú sa platiteľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1 a zároveň si v tomto daňovom priznaní odpočíta daň v rovnakej výške, za predpokladu splnenia podmienky podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, čo v tejto posudzovanej veci tiež nebolo sporné. To, že dodávateľ priznal a odviedol daň z predaja nehnuteľnosti príslušnému správcovi dane, nemá vplyv na aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH, ktorým je platiteľovi stanovená povinnosť platiť daň. Žalovaný uviedol, že ak dodávateľ spoločnosť ROTODON s.r.o. podala nesprávne daňové priznanie na DPH, v ktorom priznala daňovú povinnosť z titulu predaja nehnuteľnosti, mohla následne uplatniť inštitút dodatočného daňového priznania, v ktorom by si upravila daňovú povinnosť. Podľa názoru žalovaného, je medzi daňovými subjektmi, aby si vzájomne účtovne vysporiadali nesprávnu úhradu predmetnej faktúry za predaj nehnuteľnosti. Na prejednanie veci súd v súlade s ustanovením § 250g O.s.p. nariadil pojednávanie. Právny zástupca žalobcu poukázal na to, že vzájomné vysporiadanie medzi daňovými subjektmi, len v podstate len v akademickej, iluzórnej rovine, pretože spoločnosť ROTODON s.r.o. je nemajetná, nevykazuje činnosť a ani nepodala dodatočné daňové priznanie, resp. toto odmieta urobiť. Apeloval na súd, aby vo veci prihliadol na spravodlivé vyriešenie sporu, pretože postup daňových orgánov považuje za nespravodlivý, poškodzujúci žalobcu, ak žalobca zaplatil DPH, avšak neprichádza do úvahy získanie odpočtu a pri následnom predaji nehnuteľnosti by opätovne bol zaťažený platením DPH. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že nebol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, pričom pokiaľ by žalobca bol vedel, že sa jedná o samozdanenie, nebol by predávajúcemu zaplatil DPH, ale samozrejme by si ju nechal u seba a v podstate by sa urobilo nulové daňové priznanie. Na dopyt súdu, v čom má spočívať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, právny zástupca žalobcu zvýraznil spravodlivé vyriešenie sporu a uviedol, že problém nastal vtedy, keď predávajúci sa ukázal, že je spoločnosťou nespoľahlivou, odmieta urobiť dodatočné daňové priznanie a v konečnom dôsledku toto má negatívny dopad na žalobcu. Zastával stanovisko, že daňové orgány by mali nájsť spôsob vyriešiť túto situáciu, a nie tvrdiť, že jediným možným spôsobom je to, aby predávajúci, teda spoločnosť ROTODON s.r.o., podala dodatočné daňové priznanie, na základe ktorého by mu bola vrátená nesprávne odvedená daň a potom by žalobcovi vznikol titul pre uplatnenie vrátenia bezdôvodne zaplatenej dane od spoločnosti ROTODON s.r.o.. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní v celom rozsahu trval na písomne podanom stanovisku k žalobe a žalobu navrhoval zamietnuť. Zdôraznil, že sa jedná o zákonné rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predmetom súdneho konania bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/8561/2015/14003 zo dňa 12.01.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 96011401/5/500476/2014/PiAl zo dňa 07.02.2014, ktorým daňový úrad podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2012 v sume 14.474,40 Eur, znížil nadmerný odpočet zo sumy 15.165,19 Eur na sumu 690,79 Eur, a to v dôsledku skutočnosti, že žalobca porušil ustanovenie § 69 ods. 12 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení platnom od 01.10.2012 tým, že nepriznal daň vo výške 14.460 Eur vzťahujúcu sa na dodanie časti nehnuteľnosti v tuzemsku, keď žalobcovi vznikla daňová povinnosť v dôsledku jej prenesenia z platiteľa dodávateľa, ktorý sa rozhodol zdaniť dodanie nehnuteľnosti podľa § 38 ods. 1 zákona o DPH. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je prísne ovládané dispozičnou zásadou, t.j. súd posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu len v medziach žaloby. Preskúmaním veci, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, vrátane zisteného skutkového stavu a stanoviskami účastníkov konania, súd dospel k záveru, že žiadna zo žalobných námietok nie je relevantná privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zároveň súd nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom a preto žalobu zamietol. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov; (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods. 1, 2, 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov; (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 19 ods. 1, tretej vety, zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; pri prevode a prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; právo odpočítať daň z tovarov alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. o dani z pridanej hodnoty; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. o dani z pridanej hodnoty; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 69 ods. 12 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; v znení platnom od 01.10.2012; platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie nehnuteľnosti alebo jej časti v tuzemsku, ktorú sa dodávateľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; oslobodené od dane je dodanie stavby alebo jej časti vrátane stavebného pozemku, na ktorom stavba stojí, ak je dodanie uskutočnené po piatich rokoch od prvej kolaudácie stavby alebo jej časti, na základe ktorej bolo povolené užívanie stavby alebo jej časti alebo po piatich rokoch odo dňa začatia prvého užívania stavby alebo jej časti; platiteľ sa môže rozhodnúť, že dodanie uvedenej nehnuteľnosti nebude oslobodené od dane. Byty a nebytové priestory sa na účely oslobodenia od dane podľa prvej vety považujú za časť stavby. Zo stanovísk účastníkov konania je zrejmé, že skutkový stav, z ktorého vychádzali obaja účastníci konania, nie je sporným, že zodpovedá obsahu spisu, preto z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, súd vychádzal. Súd sa stotožňuje s konštatovaním žalovaného, že žalobca v podstate nenamieta aplikáciu ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z., na základe ktorých správca dane dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v ich súlade a preto mu bol znížený ním uplatnený nadmerný odpočet v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobia. Záver daňových orgánov, že postup žalobcu, keď zaplatil dodávateľovi predmetnú daň vzťahujúcu sa na dodanie nehnuteľnosti, v spojení s postupom jeho dodávateľa, ktorý odviedol túto daň daňovému úradu, je rozporný s ustanovením § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH v znení platnom po 01.10.2012, súd považuje za správny. Ustanovenie § 69 ods. 10 a 12 zákona č. 222/2004 Z.z. upravujú tzv. „tuzemské samozdanenie“ týkajúce sa vybraných tovarov a služieb, ak miesto ich dodania je v tuzemsku a dodanie sa realizuje medzi dvoma platiteľmi dane v SR. Novelou č. 246/2012 Z.z. sa s účinnosťou od 01.10.2012 rozšíril okruh tovarov, pri dodaní ktorých je povinný namiesto dodávateľa platiť DPH príjemca plnenia. Tuzemský prenos daňovej povinnosti na príjemcu sa doplnil v písm. c/ až e/, keď podľa písm. c/ platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie nehnuteľnosti alebo jej časti v tuzemsku, ktorú sa dodávateľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1. Ide o prípady, keď dodávateľ využije možnosť voľby zdaniť nehnuteľnosť uvedenú v § 38 ods. 1, ktorá inak má byť podľa tohto ustanovenia dodaná s oslobodením od dane, pričom ustanovenie § 38 ods. 1 umožňuje dodávateľovi rozhodnúť sa pre zdanenie nehnuteľnosti. V predmetnej veci sa predávajúci ako dodávateľ rozhodol dodanie časti stavby zdaniť, pričom takýto postup bolo možné uplatniť, keďže po kolaudácii prevádzaných nehnuteľností uplynulo už viac ako päť rokov. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že žalobca nemal o prenose daňovej povinnosti informáciu, teda pri prevode nebol ako kupujúci upozornený na to, že predávajúci využil možnosť zdanenia nehnuteľnosti. Povinnosť uvádzať údaje o prenose daňovej povinnosti na faktúre je zavedená až s účinnosťou od 01.01.2013 (§ 74 ods. 1 písm. k/). Súd zastáva stanovisko, že nebolo možné prihliadnuť na to, že žalobca nevedel, že sa jedná o samozdanenie a v prípade jeho informovanosti o tejto skutočnosti by bol postupoval inak, pretože neznalosť zákona nemožno ospravedlniť v tom zmysle, že v dôsledku neznalosti zákona by bolo možné vyvodiť pre žalobcu iné (priaznivejšie) zákonné dôsledky, než aké vyplývajú zo zákona. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom daňových orgánov, že došlo k prenosu daňovej povinnosti, keďže dodávateľ sa rozhodol o dodanie nehnuteľnosti, resp. jej časti v tuzemsku zdaniť podľa § 38 ods. 1. V dôsledku tejto skutočnosti bol následný postup žalobcu, ktorý zaplatil daň dodávateľovi, ako aj postup dodávateľa, ktorý ju odviedol do štátneho rozpočtu prostredníctvom Daňového úradu Rožňava, rozporný s ustanovením § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH. Toto pochybenie by bolo možné odstrániť podaním dodatočného daňového priznanie dodávateľom, ak dodávateľ podal nesprávne daňové priznanie, v ktorom priznal daňovú povinnosť z titulu predaja nehnuteľnosti, hoci došlo k prevodu daňovej povinnosti na iný subjekt. V súlade s ustanovením § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Preto záver žalovaného, že ak dodávateľ podal nesprávne daňové priznanie, v ktorom priznal daňovú povinnosť, hoci došlo k jej prenosu na odberateľa prostredníctvom inštitútu samozdanenia v tuzemsku, bolo možné toto pochybenie odstrániť prostredníctvom inštitútu dodatočného daňového priznania, v ktorom by si dodávateľ upravil daňovú povinnosť, je správny. V zhode so stanoviskom žalovaného aj súd zastáva názor, že je na daňových subjektoch, aby si vzájomne účtovne vysporiadali nesprávnu úhradu predmetnej faktúry za predaj nehnuteľnosti. To, že dodávateľ - spoločnosť ROTODON s.r.o. sa medzičasom stala nespoľahlivou spoločnosťou, odmieta urobiť dodatočné daňové priznanie, čo má negatívny dopad na žalobcu, súd považuje za irelevantné. Za bezvýznamné súd považoval aj poukazovanie žalobcu na nesporné skutočnosti, že žalobca zaplatil DPH, dodávateľ ním zaplatenú daň odviedol Slovenskej republike a žalobca používa kúpenú nehnuteľnosť na podnikanie, v dôsledku čoho mu malo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH a právo na vrátenie nadmerného odpočtu, pretože sporným nebolo posudzovanie uplatnenia odpočítania dane, ale daňová povinnosť, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku jej prenosu z platiteľa dodávateľa na odberateľa prostredníctvom inštitútu tzv. samozdanenia v tuzemsku. Zhodne so stanoviskom žalovaného súd má za to, že platiteľ v daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie mal priznať daňovú povinnosť z nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorú sa platiteľ rozhodol zdaniť podľa § 38 ods. 1 a zároveň si mal v tomto daňovom priznaní odpočítať daň v rovnakej výške za predpokladu splnenia podmienky podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. Táto skutočnosť nebola sporná, čo potvrdil aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní, ktorý uznal, že pokiaľ by žalobca vedel, že sa jedná o samozdanenie, postupoval by inak. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR; štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd nemohol prihliadnuť ani na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že došlo k zásahu do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok, keďže žalobca nemá právnu možnosť domáhať sa jej vrátenia, pretože neexistuje subjekt povinný túto daň žalobcovi vrátiť. Uvedená skutočnosť súvisí s neochotou, resp. nemožnosťou dodávateľa uplatniť inštitút dodatočného daňového priznania, čo ovšem nemohli daňové orgány zohľadniť v prospech žalobcu. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, zároveň sa náležite vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu, pričom svoje rozhodnutie aj vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.