Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/165/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208596 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6115208596.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnej: R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. A. XX, XXX XX P. P., na vymoženie pohľadávky v sume 6 288,73 € s prísl., a trovami exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného zo dňa 06. 08. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1221/2015-45 zo dňa 20. 07. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Dňa 22.04.2015 bola na tunajší súd doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, so sídlom exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen (ďalej len "exekútor"), o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 458 694 64, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716 (ďalej len "oprávnený"), proti povinnej R. P., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom Y. cesta XX, XXX XX P. P. XX, štátny občan SR (ďalej len "povinná"), na vymoženie pohľadávky vo výške 6288,73 Eur s príslušenstvom a trovami exekúcie, spolu s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 15.03.2015, doručený na sídlo exekútora dňa 30.03.2015, a s pripojeným exekučným titulom, a to Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, pod sp. zn. IA-C/0214/0053, zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanoveným rozhodcom JUDr. Marekom Baňasom, zo dňa 25.04.2014, právoplatným dňa 30.05.2014 a vykonateľným 03.06.2014 (ďalej len "exekučný titul"). Súčasne so žiadosťou exekútora boli súdu doručené Zmluva o úvere, uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného Poštová banka, a. s., so sídlom Prievozská ul. 2 B, 821 09 Bratislava, IČO: 31 340 890 a povinnou ako dlžníkom dňa 30.06.2010 (ďalej len "zmluva o úvere"), súčasťou ktorej boli Obchodné podmienky s účinnosťou od 01.02.2010 (ďalej len "obchodné podmienky"). Súdu boli ďalej na základe jeho výziev zo dňa 28.05.2015 a urgencie výzvy zo dňa 29.06.2015, dňa 07.07.2015 doručené Všeobecné obchodné podmienky, ktoré podľa jej bodu 1.2. sú súčasťou zmluvy o úvere a ktoré obsahujú vo svojom bode č. 10.2 rozhodcovskú doložku (ďalej len "VOP"). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul so zákonom. Okresný súd Banská Bystrica v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011, pod sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 105/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2012) sa ako exekučný súd sa pri preskúmavaní zaoberal tým, či exekučný titul uvedený v návrhu na vykonanie exekúcie bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide v jeho prípade o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Keďže exekučný titul, ktorý oprávnený označil v návrhu na vykonanie exekúcie, bol rozhodnutím, ktoré vydal rozhodcovský súd. tunajší súd ako exekučný súd bol oprávnený a povinný sa zaoberať otázkou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), pretože ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu "rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nič na tom by nemenila ani prípadná skutočnosť, ak účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného by v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský rozsudok by prevzal a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Tunajší súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, po nadobudnutí dostatočných skutkových a právnych poznatkov, bol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak by súd zistil, že rozhodcovský súd vyvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je exekučný súd oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná. Prieskumom uvedených podaní a na ne nadväzujúcich príloh súd zistil, že exekučný titul vydal Stály rozhodcovský súd, pod sp. zn IA-C/0214/0053, zriadený pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanoveným rozhodcom JUDr. Marekom Baňasom (ďalej len "rozhodcovský súd"). Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe rozhodcovskej doložky poňatej v bode č. 10.2 v spojení s bodom 2. textu VOP, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, (ďalej len "zmluva o úvere"), v ktorej bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvné strany sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo Bankových obchodov, vrátane sporov o ich platnosť, výklad a zánik v znení, že ak bude v príslušnom spore žalobca banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku, a ak bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, alebo všeobecnému súdu (ďalej len "rozhodcovská doložka"). Na základe takto založenej právomoci rozhodcovský súd vydal na základe žalobného návrhu oprávneného exekučný titul, ktorým zaviazal povinnú uhradiť sumu vo výške 6288,73 Eur s príslušenstvom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti exekučného titulu. Súd z exekučného titulu súčasne zistil, že na oprávneného prešli pred vznikom exekučného titulu práva a povinnosti zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok od právneho predchodcu Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 (ďalej len "právny predchodca oprávneného"). Právny predchodca oprávneného bol teda zmluvnou stranou pri uzatváraní zmluvy o úvere a obchodných podmienok s povinnou. Uvedenú zmluvu o úvere, ktorej súčasťou boli aj VOP, v ktorých bola pod uvedeným bodom poňatá rozhodcovská doložka, súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože právny predchodca oprávneného ako poskytovateľ úverov, ktorý má poskytovanie úverov z vlastných zdrojov podľa údajov zverejnených v Obchodnom registri v predmete činnosti podnikania, vystupoval v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ. Povinná vystupovala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba, kedy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a teda bola v súlade s § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v postavení spotrebiteľa. Súd následne pristúpil k skúmaniu, či uvedená úprava rozhodcovskej zmluvy bola súladná s úpravou ustanovení Spotrebiteľských zmlúv podľa piatej hlavy Občianskeho zákonníka účinných ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie(z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp. zn. C-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 29) vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty (najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Ako ďalej vyplýva už z vyššie citovanej judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané Následným postupom bolo pristúpené k skúmaniu, či uvedená rozhodcovská doložka bola výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán. Súd postupoval v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy uvádza, že je povinnosťou oprávneného predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012) V súlade s uvedenými závermi rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu súd nepovažoval za splnenú podmienku zo strany oprávneného, že povinnej bol poskytnutý taký návrh rozhodcovskej doložky, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, že sa jej poskytuje možnosť voľby prijať alebo odmietnuť takýto návrh riešenia sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka, ako už bolo uvedené, bola poňatá do samotného textu Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy o úvere, nebola ani samostatnou zmluvou spísanou na jednej listine, čoho následkom bolo, že povinná mohla rozhodcovskú doložku odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietla aj samotnú zmluvu o úvere. Ďalej súd nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať povinnú, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd k svojmu záveru o nedostatočnom jasnom a zrozumiteľnom informovaní povinnej o rozhodcovskom konaní uvádza, že znenie rozhodcovskej doložky neinformuje ani o aspoň základných charakteristikách rozhodcovského konania, napr. jednoinštančnosť rozhodcovského konania, vzdanie sa prejednania svojho sporu na všeobecnom súde, spravidla neverejné konanie, vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, možnosti sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku v zákonnom stanovenej lehote a pod. Súd v rámcoch citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka prijal záver, že zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku bola zmluvou, s ktorou sa síce povinná mohla oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohla ovplyvniť jej obsah, teda zvoliť si medzi prostriedkami riešenia prípadných sporov zo zmluvy o úvere medzi rozhodcovským súdom (iba jedným) a všeobecným súdom. Súd si všimol v rozhodcovskej doložke možnosť využiť prípadnú voľbu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ktorú by mohla povinná využiť len vtedy, ak by sám iniciovala žalobu na všeobecnom súde proti oprávnenému. Táto možnosť sa ale povinnej poskytuje ako predformulovaná možnosť zo strany oprávneného, ktorú rovnako mohla prijať alebo len odmietnuť spolu so samotnou zmluvou o úvere (tak isto ako celú rozhodcovskú doložku). Súd v tomto kontexte prijal záver, že takáto voľba výberu nie je vo svojej podstate výberom, ale len nanútením formálnej, obmedzenej možnosti konať pred všeobecným súdom. V intenciách uvedeného súd preto ustanovenia rozhodcovskej doložky, ktorá jednak neobsahovala dostatočné informácie o rozhodcovskom konaní, neuvádzala možnosť prijať alebo ju odmietnuť bez vplyvu na samotnú zmluvu o úvere, bez možnosti ovplyvnenia jej znenia vôľou povinnej ako dlžníka a súčasne bez možnosti výberu z možností riešenia svojho sporu buď pred všeobecným alebo rozhodcovským súdom, posúdil ako nie individuálne dojednané. Čo sa týka samotného založenia právomoci predmetného rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vyplývajúcich z ustanovení rozhodcovskej doložky (bod Všeobecných obchodných podmienok, č. 10.2 v spojení s bodom 2) súd uvádza, že úprava týchto ustanovení je značne nerovnovážna a v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Dôvodom pre takýto záver súdu je, že síce uvedené ustanovenia dávajú v prípade sporu zo Zmluvy o úvere na výber z možností riešenia sporov tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane žalobcu, obrátiť sa buď na všeobecné súdy alebo na rozhodcovský súd . V konečnom dôsledku ale v prípade, ak by uplatnil svoje nároky oprávnený v postavení veriteľa na rozhodcovskom súde, bol by povinný ako spotrebiteľ nútený sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takáto podstata znenia rozhodcovskej zmluvy je aj podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 7ECdo/267/2013, zo dňa 09.01.2014, ďalej uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 6 Cdo 30/2013, zo dňa 25.02.2013, možné označiť len za formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, ktorá obsahuje zakotvenie právomoci rozhodcovského súdu tak, ako to vyplýva z jej uvedeného znenia, nemožno považovať za platne uzavretú, pretože v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej uplatnená žaloba, by sa musela povinná ako spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, keby bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohla by sa povinná brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že úprava a znenie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) súd prijal záver, že ustanovenia zmluvy o rozhodcovskej doložke sú neplatné. Nakoľko súd vyhlásil predmetné ustanovenia zakotvujúce rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, čím sa tieto stali neplatné, samotná neplatnosť spôsobuje aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu. S poukazom na uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že nakoľko je právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu a rozhodcovskej zmluvy dospel k názoru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení exekučného konania“. Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. V odvolaní obsiahlom na text vytýka súdu prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmanie iných listín, ako to pripúšťa výslovné znenie zákona 44 ods. 2 EP, ďalej prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci a to skúmaním rozhodcovskej doložky, vylúčenie možnosti riešiť spory podľa ZoRK a to nesprávnou aplikáciou právnych predpisov, nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 OZ a porušenie § 153 ods. 1 OSP, konštruovanie nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora, porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy vo skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú, neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Odvolateľ preto navrhol zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 OSP) a na zdôraznenie správnosti ako aj k podanému odvolaniu naviac dodáva. Napriek rozsiahlemu odvolaniu uniklo pozornosti odvolateľa, že súd nerozhodoval o skutočnostiach, ktorým sa odvolateľ v odvolaní podrobne venuje. Prvostupňový exekučný súd jednoducho konštatoval, že rozhodcovská doložka bola neplatná a pokiaľ na základe takejto rozhodcovskej doložky vydal rozhodcovský súd rozhodnutie, ide o paakt. Rozhodnutie rozhodcovského súdu je teda iba zdanlivé (putatívne). Nie je preto potrebné zaoberať sa námietkami, argumentmi a dôkaznými prostriedkami odvolateľa, ktoré uvádza v odvolaní, pretože nemajú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08 atď.). O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.