Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/465/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310202152 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcov 1/ B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX U., právne zastúpenej JUDr. Petrom Šramkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Moyzesová 12, 977 01 Brezno, 2/ maloletej B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX U., 3/ maloletého R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/ XX, XXX XX U., maloletí žalobcovia 2/, 3/ zastúpení zákonnou zástupkyňou B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX U., proti žalovaným 1/ S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/X, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Dianou Messingerovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, 2/ Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania žalobkyne 1/, žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/61/2010- 261 zo dňa 05. 02. 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalobcom 2/, 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“ resp. prvostupňový súd) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33 500,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol (druhý výrok). Zároveň uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33 500,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (tretí výrok) a žalobcovi 3/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33 500,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (štvrtý výrok). O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol tak, že žalovaní sú povinní nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške 1061,23 Eur, na účet právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (piaty výrok). Ďalej uložil žalovaným povinnosť nahradiť štátu trovy konania, ktoré platil, spočívajúce v priznanom znalečnom vo výške 777,06 Eur, na účet Okresného súdu Brezno, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (šiesty výrok) a povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3213,- Eur, na účet Okresného súdu Brezno, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (siedmy výrok). Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ - 3/ sa žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti voči žalovaným 1/, 2/. Okresný súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 4T/29/08-436 zo dňa 12. 11. 2008 bola žalovaná 1/ uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1, 2 písm. a) Trestného zákona, pretože dňa XX. XX. XXXX o 16:25 hod. po ceste č. I/66 v smere Q. - Q. Q. v uzavretej obci C. viedla motorové vozidlo tov. zn. G. F. K., EČ: Q.-XXXQ. rýchlosťou viac ako 110km/h, čím porušila ustanovenie § 15 ods. 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, v dôsledku čoho v 116.650 kilometri v blízkosti za vyznačeným priechodom pre chodcov v rýchlosti 98-108 km/hod v protismernom jazdnom pruhu vozovky ľavou prednou časťou narazila do ľavej prednej časti osobného motorového vozidla N. E., EČ: P.-XXXJ. vedeného z vedľajšej cesty zo smeru od obce R. C. P. C. rýchlosťou 8-16 km/h, už zaradeného do svojho jazdného pruhu. Pri dopravnej nehode závažným poraneniam podľahli P. C., R. L. a závažné poranenia utrpel L. N. ako spolujazdec v motorovom vozidle N. E.. Poranenia utrpeli aj spolujazdci v motorovom vozidle G. F. K.. Uvedeným konaním žalovaná 1/ inému spôsobila smrť a tento čin spáchala závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti. Žalovanej 1/ bol Okresným súdom Brezno uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov, so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 54 mesiacov. Držiteľom motorového vozidla EČ: Q. XXXQ. bol v čase vzniku dopravnej nehody L. B., nar. XX. XX. XXXX, ktorý bol na základe zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poistený u žalovaného 2/, súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. XXX (ďalej len "Všeobecné poistné podmienky"). Okresný súd uviedol, že predmetom ochrany osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) sú najmä imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, pričom jednotlivé predmety ochrany osobnosti v občianskom práve predstavujú práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity, cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Občianskoprávna ochrana osobnosti nadväzuje na ústavné princípy. Ústava Slovenskej republiky v Čl.14 a nasl. zakotvuje základné ľudské práva a slobody. Pokiaľ ide o právo na súkromie, toto zahŕňa širokú oblasť týkajúcu sa súkromného života, intímnej sféry, vnútorného myšlienkového alebo citového života človeka. Týka sa života v rodine, vzťahov k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Právne predpisy v tomto zmysle poskytujú ochranu aj právu na súkromie a právu na rodinný život. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu do osobnostných práv ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti je pritom založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, z čoho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu vznikla škoda, uplatnenie ďalšieho druhu občianskoprávnej zodpovednosti (zodpovednosť za škodu) je viazané na existenciu zavinenia toho, kto do osobnostného práva zasiahol. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcov okresný súd nemal žiadne pochybnosti, pretože žalobkyňa 1/ bola manželkou a žalobcovia 2/, 3/ sú deťmi neb. R. L., ktorý v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovanou 1/ utrpel závažné poranenia, ktorým podľahol. V konaní mal okresný súd preukázané, že žalobkyňa 1/ žila s nebohým manželom v riadnom, harmonickom a šťastnom manželskom zväzku, v rámci ktorého rodičia riadne zabezpečovali starostlivosť o svoje maloleté deti so zodpovedným prístupom k ich výchove maloletých detí a k riadnemu všestrannému rozvoju. Ich právo na súkromie a právo na rodinný život bolo narušené, došlo k porušeniu ich osobnostného práva a vzniklo im právo na použitie prostriedkov na ochranu svojej osobnosti tak ako ich ustanovuje Občiansky zákonník v § 13. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/. Tým, že k zásahu do osobnostných práv došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/, je daná jej pasívna vecná legitimácia v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že žalovaný 2/ namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, okresný súd uviedol, že otázka pasívnej legitimácie poisťovateľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola v minulosti vyriešená tak, že tento nemal pasívnu legitimáciu vo veciach ochrany osobnosti, keď nároky uplatňovali pozostalí po zomrelých účastníkoch dopravnej nehody. Uvedené stanovisko sa v aplikačnej praxi premietlo okrem iného do rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/168/2009, 4Cdo/ 139/2011. Následne okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 B. W. proti D. U. a Q. W., z ktorého vyplýva: „Článok 3 ods.1 Smernice Rady 72/166/ EHS z 24. 4. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods.1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“ Súdny dvor Európskej únie svojím rozsudkom vo veci C-22/12 vyslovil, že smernice týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, a preto uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v prejednávanej veci. Keďže vnútroštátne právo umožňuje pozostalým rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Vnútroštátnym právom umožňujúcim pozostalým požadovať náhradu utrpenej ujmy je Občiansky zákonník, a to konkrétne v ustanoveniach § 11 a nasl. Okresný súd mal preukázané, že žalobcovia 1/-3/ sú obeťami dopravnej nehody a majú aj v zmysle citovaných rozhodnutí právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pretože súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 OZ je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Z odôvodnenia citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že pri hodnotení pojmov "ujma na zdraví" ako aj pojmu "osobná ujma" je potrebné sa sústrediť na štruktúru a účel ustanovení a smernice; tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku". Uvedené ustanovenia a smernice sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za takýchto okolností Súdny dvor Európskej únie uplatňuje extenzívny výklad uvedených pojmov (pod pojmom ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá mu bola spôsobená do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu). Medzi škody, ktoré sa potom musia uhradiť v súlade so smernicami EÚ o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Okresný súd zistil, že na strane žalobcov 1/-3/ vznikla nemajetková ujma v dôsledku porušenia ich práva na súkromie a na rodinný život, došlo k zásahu do integrity žalobcov najmä tým, že im bola spôsobená psychická trauma. Žalobcovia 1/-3/ ako oprávnené osoby pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy svoje práva uplatňujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.). Zodpovednostným subjektom je subjekt, ktorého konaním boli nemajetkové práva porušené a popri nemu zároveň aj prevádzkovateľ motorového vozidla tak, ako je to ustálené v judikatúre súdov (NS SR 3Cdo 228/2012). Podľa názoru okresného súdu, v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ, z titulu poistného vzťahu je pasívne legitimovaným v konaní aj žalovaný 2/, čo je v súlade s princípom spravodlivosti. Javí sa nespravodlivé, aby akákoľvek ujma, vzniknutá pri dopravnej nehode, nebola nahradená, resp. aby možnosť jej náhrady bola podmienená ďalšími okolnosťami, nezávislými od osoby poškodenej. Doterajším chápaním povinného zmluvného poistenia (ako bolo v konaní prezentované žalovaným 2/), by malo za následok, že poškodení, prípadne pozostalí po osobách zomrelých po dopravnej nehode, by sa náhrady oprávnených nárokov domôcť nemuseli, aj keď by im bola náhrada prisúdená. Otázka vymožiteľnosti by bola závislá od solventnosti zodpovednej osoby, vinníka dopravnej nehody, prípadne prevádzkovateľa motorového vozidla. V rozpore s princípom spravodlivosti by tak vznikali dve kategórie pozostalých po dopravných nehodách, a to skupina s priznanou a vymoženou nemajetkovou ujmou a skupina prakticky bez akejkoľvek satisfakcie. Odškodnenie a náhrada súdom priznanej nemajetkovej ujmy by tak závisela len a výlučne od finančnej bonity prevádzkovateľa. Takýto výklad by rovnako znamenal, že pre zákonnú poisťovňu pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel by smrť účastníka dopravnej nehody, ako jej najzávažnejší následok, znamenala zníženie poistného plnenia o možné náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré sú výslovne osobným nárokom takejto osoby. V danom konkrétnom prípade je rozpor s princípom spravodlivosti zvýraznený skutkovou situáciou vo vzťahu k nemajetnosti žalovanej 1/ a reálnym plnením zo strany žalovaného 2/ vo výške náhrady nákladov na pohreb a na náhrobný kameň. Iná ujma, v tomto prípade nemajetková ujma pozostalých, by sa javila nevymožiteľná. Okresný súd zdôraznil, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/-3/, a to do práva na súkromie, práva na rodinný život. V konaní bolo nesporne preukázané, že rodinné vzťahy ako medzi zosnulým manželom a žalobkyňou 1/, tak aj medzi zosnulým otcom a žalobcami 2/, 3/ boli dobré, až nadštandardné, znalec konštatoval blízke, dobre fungujúce vzťahy s dobrým citovým cítením. Žalobcovia sa satisfakčnou žalobou domáhali poskytnutia primeraného zadosťučinenia spočívajúceho vo finančnej satisfakcii a náhrade nemajetkovej ujmy. Predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že poskytnutie len morálnej satisfakcie je nepostačujúce vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/-3/. V danom prípade odstránenie následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu je nemožné vzhľadom na fatálnosť následkov, následky vyvolané smrťou blízkeho príbuzného, ktoré nie je možné žiadnym spôsobom zvrátiť a odstrániť. Trestné konanie, uloženie trestu odňatia slobody a jeho vykonanie žalovanou 1/, jej priznanie viny, ľútosť nad konaním a jej verbálne ospravedlnenie je pre žalobcov 1/-3/ morálnou satisfakciou, avšak nepostačujúcou vzhľadom na závažnosť zásahu. Preto dožadovanie sa finančného zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobcov 1/-3/ je v plnom rozsahu dôvodné. Okresný súd pri posudzovaní výšky náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv žalobcov došlo. K porušeniu osobnostných práv došlo zo strany žalovanej 1/ trestným činom, za ktorý bola v trestnom konaní odsúdená a bol jej uložený trest odňatia slobody. S prihliadnutím na skutkové okolnosti vodičovi poškodeného motorového vozidla, v ktorom bol spolujazdcom zosnulý manžel a otec žalobcov 1/-3/, nemožno pričítať spoluvinu za vznik dopravnej nehody, spôsob jazdy a rýchlosť žalovanej 1/ v uzavretej obci možno považovať až za bezohľadný; rýchlosť motorového vozidla, ktoré viedla žalovaná, bola v trestnom konaní ustálená na 98-108km/h. Smrť nebohého R. L. bola v trestnom konaní ustálená jednoznačne ako v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Za okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv, je možné považovať aj okolnosti na strane žalobcov 1/-3/, k smrti manžela a otca došlo náhle, čo nesporne vyvolalo v žalobcoch 1/-3/ pocity šoku zo straty blízkej osoby. Okresný súd ďalej uviedol, že následky porušenia osobnostných práv vyvolaných smrťou blízkeho príbuzného je možné charakterizovať vo všeobecnosti ako aj konkrétne s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Tieto následky okresný súd zistil výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkyne a znaleckým dokazovaním. Vykonaným dokazovaním mal potom okresný súd za preukázané, že medzi žalobkyňou 1/ a zosnulým manželom bol dobrý manželský vzťah založený na vzájomnej náklonnosti, láske, spoločnom vedení rodinného života bez zásadných morálnych a kultúrnych rozdielov v hodnotách, prioritách a životných zásadách. Zo strany žalobkyne 1/ išlo o istú závislosť vo vzťahu. Spolužitie manželov pravdepodobne nebolo poznačené zásadnými konfliktami, či inými prekážkami. Zosnulý manžel žalobkyne 1/ zastával rolu živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o deti po stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu rodič - dieťa. U žalobkyne 1/ sa okrem všeobecných následkov prejavili aj následky spočívajúce v dramatickom zhoršení jej psychického stavu, následky utrpenej straty sa u nej prejavujú naďalej. Žalobkyňa 1/ stratila v dôsledku dopravnej nehody svojho partnera, s najväčšou pravdepodobnosťou svoju životnú lásku, oporu. V dôsledku smrti manžela zanikol manželský vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje spoločenské funkcie, smrť manžela mala drastický dopad aj na finančné zabezpečenie rodiny. Tragická, neočakávaná a nesporne šokujúca smrť manžela mala a má u žalobkyne 1/ okrem prirodzených a všeobecných traumatizujúcich stavov (šok, prežívanie strachu, hľadanie príčin, pocitov straty) aj ďalšie následky. Zvýraznená bola nestabilita emotivity, emočné napätie, zaoberanie sa sama sebou, svojím psychickým a zdravotným stavom. Ako následok bola zistená nedostatočná racionálna regulácia emočných stavov, riešenie existenčných otázok. Aj keď niektoré následky traumatizujúcej straty o žalobkyne 1/ pominuli, resp. sa zmiernili, okresný súd považoval za nesporné, že niektoré následky budú vo väčšej, či menšej miere pretrvávať naďalej, tak ako je to obvyklé v bežných rodinných vzťahoch, avšak zvýraznené s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k strate blízkeho došlo. Aj keď bolo zistené, že žalobkyňa 1/ už pred dopravnou nehodou trpela prejavmi úzkostne depresívnej poruchy mierneho stupňa, z uvedeného nemožno vyvodiť, že si následky vyvolala sama, resp. že by u nej zistené následky nevznikli. Naopak, rozsah následkov bol v tom dôsledku prehĺbený, čo však nemožno pričítať na neprospech žalobkyne 1/ v rámci rozhodovania o výške finančného zadosťučinenia. Na neprospech žalobkyne 1/ okresný súd vyhodnotil skutočnosť, že po smrti manžela nevyužila dostatočne odbornú, či už psychiatrickú alebo psychologickú pomoc, ktorá mohla zmierniť a skrátiť ňou prežívané útrapy. Pokiaľ ide o maloletých žalobcov 2/-3/, okresný súd pri rozhodovaní o výške finančnej satisfakcie prihliadol na maloletosť pozostalých detí. Je nesporné, že tragická smrť otca vyvolala a vyvolá následky, ktoré sú spojené s otázkami "prečo", "prečo nám", "čo by otec povedal", "aké by to bolo keby tu bol" a s tým spojenou absenciou celej rodiny, na ktoré maloleté deti mali právo v rámci práva na starostlivosť zo strany oboch rodičov. V konaní bolo preukázané, že zosnulý R. L. bol pre svoje maloleté deti riadnym otcom, zastával rolu živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o deti po stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov či budovania vzťahu rodič - dieťa. Zabezpečoval maloletým žalobcom 2/-3/ sociálne, športové, či kultúrne aktivity, sprostredkovával im morálne hodnoty a citové zázemie vychádzajúce z ich vzťahu. O všetky tieto aktivity, ktoré maloleté deti prežívali a mohli prežívať so svojím otcom sú a budú deti ochudobnené. U maloletého žalobcu 3/ je zvýraznená strata, resp. neprítomnosť mužského vzoru, čo môže ovplyvňovať dostatočnú schopnosť a pripravenosť k identifikácii so svojou rolou. U maloletého žalobcu 3/ následky vo forme duševnej poruchy zistené neboli. U maloletej žalobkyne 2/ bola zistená širšia škála následkov, najmä v podobe zvýraznenia emočnej lability, redukcie záujmov a sociálnych aktivít, ale tiež útek k fantazijným a magickým predstavám a prežívaniam stálej prítomnosti zosnulého otca. Negatívny vplyv na jej psychický vývoj sa prejavil prítomnosťou príznakov svedčiacich pre psychickú poruchu, emočná nestabilita, emočné skresľovanie skutočnosti, narušený sebaobraz, zabrzdená smútková práca. Pretrvávanie týchto skutočnosti môže mať za následok disharmonický vývin osobnosti dieťaťa, kedy sa najmä v emočnej a citovej oblasti budú prejavovať známky nezrelosti, nedostatočného reagovania a zvládania emócii a citov. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že u všetkých žalobcov 1/-3/ bolo porušené rovnaké osobnostné právo - právo na súkromie a právo na rodinný život s tým, že vo vzťahu k žalobkyni 1/ bolo jej právo narušené tragickou smrťou manžela a u maloletých žalobcov 2/-3/ smrťou otca. Došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému narušeniu manželského zväzku, resp. zväzku otec - dieťa. U všetkých žalobcov 1/-3/ došlo k pocitom smútku, strádania, k narušeniu riadnych a fungujúcich rodinných vzťahov. V dôsledku nečakaného, náhleho a neodstrániteľného narušenia osobnostných práv žalobcov 1/ - 3/ došlo u nich k rozpadu úplnej a harmonickej rodiny. Nad rámec bežných následkov spojených so stratou blízkeho je potrebné zdôrazniť, že u žalobkyne 1/ došlo k prehĺbeniu psychických problémov, ktoré vznikli už pred neoprávneným zásahom, u žalobkyne 2/ došlo k vzniku nových, pred tým neexistujúcich psychických problémov. Ujma vzniknutá žalobcovi 3/ je zvýraznená stratou otca vo veľmi nízkom veku spojená so stratou mužského vzoru. Podľa názoru okresného súdu, ujma a jej závažnosť, ktorá žalobcom 1/-3/ vznikla, je u každého z nich porovnateľná a vznikla za totožných okolností. Z uvedeného dôvodu okresný súd pokiaľ ide o výšku peňažnej satisfakcie dospel k záveru, že táto má byť u všetkých žalobcov 1/-3/ rovnaká. Prihliadol pritom na skutočnosť, že časť následkov, ktoré u žalobkyne 1/ trvajú podľa záverov znaleckého posudku neprimerane dlhú dobu, bolo možné odstrániť riadnou, včasnou a pravidelnou odbornou pomocou z oblasti psychiatrie, prípadne psychológie. Z uvedeného dôvodu okresný súd priznal každému zo žalobcov 1/-3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 500,-Eur, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Keďže okresný súd priznal žalobkyni 1/ uplatnený nárok len v časti, v prevyšujúcej časti (33 000,- Eur) jej nárok zamietol. Okresný súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť priznané nároky žalobcom 1/-3/, pretože žalobcovia 1/-3/ majú v zmysle vyššie uvedeného priamy nárok voči žalovaným 1/, 2/, a to voči žalovanej 1/ ako proti osobe, ktorá nemajetkovú ujmu priamo spôsobila a voči žalovanému 2/ z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Plnením jedného zo žalovaných v rozsahu splnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného. Ohľadne argumentu žalovaného 2/, t. j. že právo na ochranu života je neoddeliteľne spojené s osobou fyzickej osoby a toto právo zaniklo smrťou, okresný súd zdôraznil, že v konaní žalobcovia 1/-3/ neuplatnili nároky z nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením práva na život u zomrelého R. L.. V konaní uplatnený nárok má pôvod v porušení osobnostných práv žalobcov 1/-3/ spočívajúcich v práve na súkromie a práve na nerušený rodinný život, ktorého nositeľmi tohto práva sú jednotlivo všetci žalobcovia. Ďalej okresný súd v súvislosti s nemajetnosťou žalovanej 1/ uviedol, že jej nepriaznivá finančná situácia nie je pre stanovenie výšky peňažnej satisfakcie rozhodujúca. Rozhodujúcou sú okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv u žalobcov 1/-3/ došlo, ako aj závažnosť vzniknutej ujmy. Nebolo možné opomenúť skutočnosť, že jej neoprávneným zásahom došlo nielen k strate života, ale aj k zásahu do manželských vzťahov a zániku manželstva a k ničím nenahraditeľnému zásahu do väzieb, ktoré majú deti so svojím rodičom. Okresný súd návrh žalobkyne 1/ na doplnenie znaleckého posudku zamietol, pretože znalecký posudok vypracovaný a predložený v súdnom konaní nejavil znaky straty svojej aktuálnosti. Znalec sa na možnosti vysporiadania sa so stratou blízkeho príbuzného žalobcami 1/-3/ pri svojom výsluchu vyjadril. Podľa názoru okresného súdu, ďalšie znalecké dokazovanie by nemalo vplyv na konštatovanie, že nemajetková ujma vznikla a aké boli jej následky. Aj keby u žalobcov 1/-3/ došlo k stabilizácii, resp. k čiastočnému vymiznutiu im vzniknutých tráum, neznamenalo by to, že k porušeniu ich osobnostného práva nedošlo. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p“). Okresný súd uviedol, že žalovaným 1/, 2/ v konaní nárok na náhradu trov konania nepatrí. Žalobcovia 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania neuplatnili a zo súdneho spisu nevyplýva, že by im nárok na náhradu trov konania vznikol. Okresný súd priznal žalobkyni 1/ náhradu trov prvostupňového konania predstavujúce trovy jej právneho zastúpenia vo výške 1.061,23 Eur podľa ustanovenia § 10 ods.1, ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej aj „vyhláška“), za jeden úkon právnych služieb sumu 91,29 Eur, režijný paušál za úkony v r. 2010 v sume 7,21 Eur, v r. 2011 v sume 7,41 Eur, v r. 2013 v sume 7,81 Eur, v r. 2014 v sume 8,04 Eur za úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 15. 01. 2010; ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba; účasť na konaní pred súdom za každé dve začaté hodiny - pojednávanie dňa 20. 01. 2011, trvanie úkonu od 9:15 hod. do 11:40 hod. - dvojnásobná hodnota úkonu; účasť na konaní pred súdom za každé dve začaté hodiny -pojednávanie dňa 28. 02. 2011, trvanie úkonu od 13:00 hod. do 14:20 hod.; ďalšia porada alebo rokovanie s klientom ak nepresiahne jednu hodinu, trvanie od 13:45 hod. do 14:15hod., podľa § 14 ods.4 písm. a) vyhlášky; účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 04. 09. 2013 odročené bez prejednania veci podľa § 13a ods. 4 vyhlášky; účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 15. 01. 2014, trvanie úkonu od 9:30 hod. do 11:20 hod.), t. j. celkom za úkony právneho zastúpenia vo výške 692,28 Eur a za paušálnu náhradu výdavkov za osem úkonov právnych služieb vo výške 60,11 Eur. Pri náhrade výdavkov cestovného okresný súd vychádzal zo sadzby základnej náhrady vo výške 0,183 á km, vzdialenosť Q. Q. - Q. a späť 90 km, za použitia motorového vozidla tov. zn. F. G. X,X EČ: Q. XXX.R., priemerná spotreba podľa technického preukazu 7,40 l á 100km a cene PHM v čase vykonania úkonu - 25,83 Eur (pojednávanie dňa 20. 01. 2011), 25,83 Eur (pojednávanie dňa 28. 02. 2011), 26,64 Eur (pojednávanie dňa 04. 09. 2013) a sumu 26,10 Eur (pojednávanie dňa 15. 01. 2014), celkom v sume 104,40 Eur. Ďalej okresný súd priznal náhradu za stratu času za štyri začaté polhodiny za účasť na pojednávaniach, celkom vo výške 204,44 Eur (§ 15 písm. b), § 17 vyhlášky). Jedna šesťdesiatina výpočtového základu predstavovala pre rok 2011 sumu 12,35 Eur, pre rok 2013 sumu 13,01 Eur a pre rok 2014 sumu 13,40 Eur. O náhrade trov štátu okresný súd rozhodol podľa § 148 ods.1 O. s. p. V konaní okresný súd ustanovil znalca L.. N. M., ktorý vypracoval znalecký posudok. Uplatnené znalečné okresný súd priznal znalcovi uznesením č. k. 2C/61/2010-152 zo dňa 12. 08. 2011 vo výške 723,92 Eur a uznesením č. k. 2C/61/2010-257 zo dňa 31. 01. 2014 vo výške 53,14 Eur. Celkom priznané znalečné predstavuje sumu 777,06 Eur. O povinnosti žalovaných 1/, 2/ zaplatiť súdny poplatok vo výške 3213,- Eur (66,- Eur + 1005,- Eur x 3) okresný súd rozhodol podľa § 2 ods.2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov, položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol (druhý výrok), podala žalobkyňa 1/ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutom výroku zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovaný 1/, 2/ sú povinní zaplatiť jej z titulu nemajetkovej ujmy aj „zvyšnú sumu - 33 000,- Eur“. Odvolanie odôvodnila odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Vytkla okresnému súdu, že priznal žalobcom 1/ - 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej výške 33 500,- Eur, hoci si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66 500,- Eur. Podľa jej názoru, jej má prináležať vyššia náhrada nemajetkovej ujmy ako u žalobcov 2/, 3/, pretože je pozostalou manželkou po tragicky zomrelom manželovi R. L. a zároveň matkou maloletých žalobcov 2/, 3/, za ktorých zostala už len sama zodpovedná, bez fyzickej pomoci a morálnej podpory jej nebohého manžela a ich otca. Žalobcovia 2/, 3/ stratili síce svojho otca, avšak túto stratu pociťujú špecifickejšie a inak, ako ju pociťuje ona. Má za to, že utrpenú „citovú, morálnu, fyzickú a psychickú traumu“ pociťuje intenzívnejšie a bolestnejšie v celom jej rozsahu a v dosahu všetkých možných nepriaznivých dôsledkov, ktoré pre ňu a pre jej pozostalú rodinu, ktorá bez jej viny zostala len na jej zodpovednosti a starostlivosti. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania. Proti rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanej 1/ povinnosť nahradiť žalobcom 1/-3/ náhradu nemajetkovej ujmy, podala žalovaná 1/ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel R. L., manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2, 3/ smrteľné zranenie, ktorým namieste podľahol (viď konanie Okresného súdu Brezno sp. zn. 4T/29/2008). Poukázala na to, že nie je solventná k žiadnemu plneniu. Všetky plnenia z poistnej udalosti poistenca motorového vozidla L. B. EČ: Q. XXX Q. doposiaľ plnil žalovaný 1/ (náhradu nákladov na pohreb). Podľa jej názoru, žalovaný 2/ by mal zaplatiť nemajetkovú ujmu, ku ktorej bola s ním solidárne zaviazaná. Proti výrokom rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému 2/ uložená spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/-3/ sumu 33 500,- Eur, každému zvlášť z titulu nemajetkovej ujmy, zaplatiť žalobkyni 1/ trovy konania predstavujúce trovy jej právneho zastúpenia vo výške 1 061,21 Eur, trovy štátu spočívajúce v priznanom znalečnom vo výške 777,06 Eur a súdny poplatok vo výške 3 213,- Eur, podal žalovaný 2/ v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Poukázal na to, že pri určení jeho pasívnej vecnej legitimácii okresný súd vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12, vychádzajúc z eurokomfortného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „Zákon povinnom zmluvnom poistení“, resp. „zák. č. 381/2001 Z. z.“), a teda svoju právnu argumentáciu, že „nemajetková ujma spadá do rozsahu poistenia v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení a poisťovateľ ju má nahradiť“ oprel výlučne rozsudok Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že smernice uvedené v rozhodnutí súdneho dvora EÚ (čl. 3 ods. 1 Smernice rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych predpisoch členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2015 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice rady 90/232/EHS z 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), boli v roku 2009 konsolidované Smernicou 2009/2013. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a na druhej strane za účelom zabezpečenia zlepšenia ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenia účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Podľa jeho názoru, okresný súd priznal tzv. motorových smerniciam priamy účinok, hoci smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva spoločenstva a sú záväzné pre členské štáty Spoločenstva, ktorým sú určené a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť s tým, že voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány členského štátu. Smernica je vždy adresovaná členským štátom. Nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje sa transpozícia do vnútroštátneho práva formou aktu členského štátu (viď rozhodnutie ESD vo veci Marshall C- 152/84). Uviedol, že Európsky súdny dvor je súdnym orgánom Európskej únie, ktorý v spolupráci so súdnymi orgánmi členských štátov dohliada na uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie. Súdny dvor vo svojej judikatúre vyvodil pre vnútroštátne správne a súdne orgány povinnosť, aby v rámci svojich právomocí v plnom rozsahu uplatňovali právo Únie a chránili práva priznané občanom (priame uplatňovanie práva únie), pričom zostanú nepoužité všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom únie, bez ohľadu na to, či boli prijaté pred, alebo po prijatí právnej normy Únie (prednosť práva únie pre vnútroštátnym právom). Pri plnení tejto úlohy Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť aktov inštitúcii Európskej únie, dohliada, aby členské štáty dodržiavali povinnosti, ktoré vyplývajú zo zmlúv a vykladá právo Únie na návrh vnútroštátnych súdov. Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nedávajú odpoveď na otázku, či sú jeho rozhodnutia záväzné erga omnes, alebo inter partes. Európsky súdny dvor interpretačne dotvára existujúce právo. Podľa jeho názoru, Európsky súdny dvor nemá kompetenciu vykladať vnútroštátne predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore s konkrétnym nariadením, alebo smernicou Európskej únie. Poukázal na to, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia, a preto rozhodnutie okresného súdu o jeho pasívnej zodpovednosti nie je správne. Podľa jeho názoru, rozhodnutie ESD C - 22/12 v právnej veci B. W. proti 1/ D. U., 2/ Q. W., ktorá bola prejednávaná na Krajskom súde v Prešove, nie je možné aplikovať vo veci žalobcov 1/ - 3/, pretože k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky dňa 7. 8. 2008, a teda na daný prípad sa vzťahuje rozhodné právo, právo Českej republiky, ktoré odlišne od slovenského práva upravuje odškodnenie pre pozostalých v prípade usmrtenia. Konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upraveného v § 4 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, a preto žalobcovia 1/-3/ nemajú nárok vymáhať túto náhradu od neho a to ani po vydaní rozhodnutia ESD C-22/2012, pretože uvedené rozhodnutie je záväzné len inter partes a zároveň sa jedná o odlišné rozhodné právo, ktoré je aplikovateľné v danej veci. Ďalej uviedol, že ESD nevyslovil nesprávnu implementáciu tzv. motorových smerníc do právneho poriadku SR, ani rozpor s § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení so smernicou, nariadením, či ustanovením ZES. Naopak uviedol , že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Zároveň zdôraznil, že nemajetková ujma nie je škodou, čo je zrejmé i zo samostatnej systematiky Občianskeho zákonníka, kde ochrana osobnosti a nemajetková ujma je upravená v prvej časti Občianskeho zákonníka - Všeobecné ustanovenia a zodpovednosť za škodu je upravená v šiestej časti Občianskeho zákonníka - Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie, teda ide o dva úplne odlišné právne nároky. Poistenie kryje len náhradu škody. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné preniesť na iný tretí subjekt, a to ani v prípade, ak ide o poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma nie je výslovne predmetom poistenia. Podľa jeho názoru, okresný súd mal vec posudzovať obdobne, ako ju posudzujú ostatné súdy vzhľadom na zachovanie právnej istoty. Uviedol, že nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnej sféry dotýkajúcej sa zdravia, či súkromia, alebo rodinných citových vzťahov fyzickej otázky. Nesúhlasí s extenzívnym výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Nie je možné vychádzať iba zo samotného znenia uvedeného ustanovenia, ale ho treba vykladať v jednote s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje. Povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ktoré zamietli žalobu voči žalovaným poisťovniam z dôvodu absencie ich pasívnej legitimácie, v prípade uplatneného práva na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ. Poisťovňa a ani okresný súd nemá dôvod, ani oprávnenie konštatovať nesprávne transponovanie smerníc Slovenskou republikou, a teda nedostatočnú aproximáciu práva. Z obsahu Zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplýva, že povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale nie iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Predvídateľnosť práva je jedným zo základných znakov právneho štátu, ktorým je Slovenská republika v súlade s č.l. 1 ods. 1 Ústavy SR (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Súdne rozhodnutia bez ohľadu na to, či sa uplatnia, ako prostriedok tvorby práva, alebo ako prostriedok aplikácie práva, musia nastoľovať stabilný stav, tzn. pokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný právny predpis, ktorý súd uplatnil, alebo pokiaľ sa nezmení právna norma vytvorená súdom v rovnakých podmienkach, súdne rozhodnutia musia byť rovnaké. Žalovaná 1/ nespôsobila dopravnú nehodu úmyselne, ale z nedbanlivosti. Okresný súd bez ďalších dôkazov vychádzal z toho, že žalobkyňa 1/ žila v harmonickom vzťahu s manželom vo vzájomnej láske a citovej náklonnosti a boli medzi nimi vytvorené silné rodinné a citové väzby a táto skutočnosť bola preukazovaná „len“ výsluchom žalobkyne a svedkov. V znaleckom posudku znalca z odboru psychológia L.. N. M. bolo uvedené, že u žalobkyne 1/ boli zistené úzkostné depresívne poruchy mierneho stupňa a toto ochorenie nemá príčinný súvis s úmrtím jej manžela, t.j. nevzniklo na podklade traumy a u žalobcov 2/, 3/ znalec nezistil prejavy známok psychickej poruchy. Podľa jeho názoru, žalobcom 1/ - 3/ nie je možné priznať nemajetkovú ujmu za zásah, ktorý bol žalovanou 1/ spôsobený do práva na ochranu telesnej integrity manžela žalobkyne 1/. Ďalej považuje priznanú nemajetkovú ujmu za nedôvodnú a neprimerane vysokú. Podľa jeho názoru, nemajetková ujma nemá pokrývať stratu príjmu, či inú majetkovú škodu, ktorá vznikne v dôsledku zásahu do osobnostných práv. Žiadal, aby v prípade, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie okresného súdu, pripustil možnosť podania dovolania. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ žalobkyňa 1/ žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. odmietol, pretože jej odvolanie je stručné, formálne a nemá náležitosti v zmysle § 205 ods. 1, 2 O. s. p. K odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že si uvedomuje právnu zložitosť a závažnosť rozhodnutia okresného súdu, ale je tohto názoru, že okresný súd vzhľadom „na prelomové“ rozhodnutie ESD prijal vo veci správny právny názor, ktorý je aj náležite a podrobne odôvodnený, preto odvolanie žalovaného 2/ nepovažuje za dôvodné. Podľa jej názoru, okresný súd v tejto veci pri výklade rozsudku ESD zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. C - 22/12 správne akceptoval zásadnú právnu vetu z tohto rozsudku. Ďalej poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými žalovanému 2/ už bola uložená solidárna povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu blízkym osobám po obeti dopravnej nehody z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 1/ uviedol, že na rozdiel od právnej úpravy v SR , právo v Českej republike odlišne upravuje odškodnenie pre pozostalých v prípade usmrtenia. Priznanie nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie je možné aplikovať v tomto konaní, pretože slovenská právna úprava pod pojmom „škoda“ nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu, ktorú je povinná uhradiť osoba, ktorá zásah do osobnostných práv spôsobila, ak iný spôsob nápravy nie je možný. Naopak tieto pojmy striktne odlišuje, preto žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne 1/ ako neodôvodnený zamietol a rozsudok okresného súdu zmenil tak, že nárok žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietne. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o odôvodnenosti žaloby žalobcu. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne 1/, žalovaných 1/, 2/ v odvolaní. V preskúmanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ bola právoplatným rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 4T 29/08-436 zo dňa 12. 11. 2008 uznaná vinnou podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona z prečinu usmrtenia R. L., t. j. manžela a otca žalobcov 1/-3/, keď ako vodička motorového vozidla tov. zn. G. F. K. EČ: Q.-XXXQ. spôsobila dňa XX. XX. XXXX v obci C. z nedbanlivosti dopravnú nehodu. Uvedeným trestným rozsudkom vychádzajúc z ustanovenia § 135 ods. 1 O. s. p., bola preukázaná zodpovednosť žalovanej 1/ za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov 1/-3/, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkej, príbuznej osoby natrvalo narušený. Protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/. Uvedená zodpovednosť žalovanej 1/ je objektívnou zodpovednosťou, t. j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie (§ 420 OZ). V konaní bolo preukázané, že nebohý R. L. so žalobcami 1/-3/ žili v spoločnej domácnosti, staral sa o nich, bol ich oporou, zabezpečoval potreby rodiny (i po finančnej stránke), (spolu)vytváral harmonické rodinné prostredie, poskytoval im lásku, radosť, výchovne pôsobil na maloletých žalovaných 2/-3/, teda medzi žalobcami 1/-3/ boli vytvorené vzájomné sociálne, morálne, citové, kultúrne vzťahy v rámci ich súkromného a rodinného života. Smrťou manžela a otca pri dopravnej nehode spôsobenej výlučne zavinením žalovanej 1/ došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia, a teda k pretrhnutiu najintenzívnejších interpersonálnych väzieb. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov 1/-3/ neodstrániteľná. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosti tvrdené žalovaným 2/, t. j. závažným spôsobom nezmenený zdravotný stav žalobcov 1/-3/, nie sú relevantné na preukázanie mimoriadneho zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/-3/. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobcovia 1/-3/ sa oprávnene domáhali práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ), pretože morálna satisfakcia (§ 13 ods.1 OZ) nie je v danom prípade postačujúca. Žalobcom 1/-3/ vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 a 3 OZ), keďže protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/. Odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktoré zohľadnil pri určení nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, ktoré odvolací považuje za rozhodujúce pre tento prípad. Pokiaľ žalobkyňa 1/ i žalovaný 2/ vyčítajú prvostupňovému súdu výšku (ne)priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd správne vysvetlil, aké kritériá vzal do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy a týmto záverom z hľadiska ich správnosti nemožno nič vyčítať. Preto odvolací súd považuje jeho rozhodnutie v danom smere za správne a vzhľadom na všetky okolnosti určujúce túto výšku ju odvolací súd považuje za primeranú. Podľa názoru odvolacieho súdu, citová útrapa na strane žalobkyne 1/ a na strane maloletých žalobcov 2/, 3/ sa síce prejavuje v rozdielnych životných aspektoch, ale vo svojom dôsledku ide o porovnateľné dôsledky spočívajúce v strate najbližšieho človeka (manžela, otca), a preto nebol dôvod diferencovať výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne 1/ (manželky) a u maloletých žalobcov 2/, 3/. Pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z. z. Odvolací súd je toho názoru, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorových prostriedkov. Pokiaľ k nemajetkovej ujme došlo v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, je potrebné, vychádzajúc zo zásady ekvity, vykladať nielen konkrétny právny predpis, ale v širšej súvislosti i právny poriadok upravujúci dotknutú oblasť. Podľa názoru odvolacieho súdu, je absolútne logické a legitímne, aby nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným) v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla bola považovaná za škodu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., preto takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je totiž zmierniť dôsledky všetkých škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom najzávažnejším dôsledkom tejto (poistnej) udalosti je spôsobenie smrti. V konečnom dôsledku v tomto smere sa uberá i aktuálna judikatúra Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 B. W. proti D. U., Q. W.. Pokiaľ ide o uvedený judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, je nesporné, že tento je v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s retrospektívnym účinkom (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 Richardson) s tým, že výklad úniového práva poníma záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely používania úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ nevyhnutne dochádza „k skrytej“ normotvorbe prostredníctvom súdneho orgánu, navonok prezentovanej ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora sa bez akýchkoľvek výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým právom (Jordens-Vosters, 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna (Zerbone, 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26). Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Frankovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku (Kronberger, T-18/07, Úz. 21. 5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; Unibet, C-432/05, 13. 3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva (Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007, Zb.s. I-6199, body 60 a 61). Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v danom prípade správne aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, pretože jeho povinnosťou bolo pri aplikácii Zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti vychádzať z jeho eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora EÚ. Štát totiž môže porušiť právo Únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-224/01 Köbler, 30. 9. 2003, Zb. s. I-10239, bod 56; Brassere du p?cheur a Factortame, C-46 a 48/93, 5. 3. 1996, Zb. s. I-1029, bod 57). Odvolací súd (zhodne s názorom prvostupňového súdu) uvádza, že žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný, pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. vzniklo žalobcom 1/-3/ (poškodeným) právo uplatniť svoj nárok i priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (žalobkyne 1/). Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a žalovaní 1/, 2/ v odvolaní nenamietali, resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnili správnosť výpočtu žalobkyni 1/ priznaných trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, náhrady trov štátu, súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, odvolací súd sa touto otázkou (výškou priznaných trov konania, trov štátu a súdneho poplatku) nezaoberal. Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane súvisiacich výrokoch o trovách prvostupňového konania, trovách štátu, o poplatkovej povinnosti žalovaných 1/, 2/, pretože okresný súd náležite odôvodnil aplikácie ustanovení § 142 ods. 3, § 148 ods. 1 O. s. p., § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov, pol. 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa 1/ ani žalovaní 1/, 2/ neboli v odvolacom konaní úspešní (vo vzťahu podaného odvolania), preto im nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia 2/, 3/ boli v odvolacom konaní úspešní, a tak im podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací súd preukázaný ani zo spisu, a preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V súvislosti so žiadosťou žalovaného 2/ uvedenou v odvolaní, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu pripustil dovolanie, odvolací súd uvádza, že jednak žalovaný 2/ neuviedol konkrétnu otázku, ktorú by mal dovolací súd riešiť ako otázku po právnej stránke zásadného významu a ani odvolací súd takúto otázku v prejednávanej veci nezistil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.