Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/164/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6410212063 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6410212063.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci navrhovateľa O. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom M. F. č. XXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ľudmila Petrušová, advokátka, s.r.o., so sídlom A. Dubčeka 386/10, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 241 403, proti odporkyni E. K., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom M. F.. XXX, právne zastúpenej JUDr. Miroslavou Tencerovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Hurbanovo nám. č. 5, 811 03 Bratislava, o zaplatenie 22 121,82 Eur s prísl., na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 13C/8/2011-113 zo dňa 12. 03. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia v sume 473,46 Eur, na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Miroslavy Tencerovej, advokátky, vedený v M. M., a. s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“ resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 12. 03. 2013 zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporkyni zaplatenia sumy 22 121,82 Eur s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 5 100,66 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľ si voči odporkyni uplatnil právo na zaplatenie sumy 22 121,82 Eur s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že od roku 2000, kedy započal vzájomné spolužitie s odporkyňou v spoločnej domácnosti, investoval do jej domovej nehnuteľnosti č. súp. XXX nachádzajúcej sa na CKN parc. č. XXXX pre k.ú. M. F., finančné prostriedky predstavujúce uplatňovanú istinu (22 121,82 Eur) v súvislosti s vykonaním (v návrhu presne špecifikovaných) stavebných prác a úprav. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že odporkyňa získala uvedené bezdôvodné obohatenie úmyselným konaním, nakoľko od počiatku bolo jej snahou získať takéto plnenie bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Poukázal na skutočnosť, že od roku 2000, kedy započal vzájomné spolužitie s odporkyňou a súčasne s ňou viedol spoločnú domácnosť, do roku 2005, previedol investície do nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve, avšak v roku 2010 bol nútený na základe predchádzajúcich výziev zo strany odporkyne nehnuteľnosť opustiť. Podľa jeho názoru, práve okamihom ukončenia vzájomného spolužitia s odporkyňou, resp. dňom nasledujúcim mu začala plynúť premlčacia lehota, v rámci ktorej si uplatnil predmetný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď dňa 10. 12. 2010 podal predmetný návrh na súd. Okresný súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že odporkyňa vyjadrila nesúhlas s uplatňovaným nárokom navrhovateľa, pričom jednak spochybnila rozsah a výšku uvádzaných investícií a taktiež vzniesla námietku premlčania, pretože podľa jej názoru navrhovateľovi uplynula subjektívna i objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko predmetné investície boli realizované v období rokov 2000 až 2008 a navrhovateľ mal od počiatku vedomosť, že prevádza investície do nehnuteľností, ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve. V súvislosti s právnym dôvodom uplatňovaného nároku okresný súd uviedol, že „o majetkový prospech, ktorý bol získaný oprávneným subjektom plnením bez právneho dôvodu sa jedná vtedy, pokiaľ neexistoval od počiatku akýkoľvek právny dôvod na takéto plnenie. Samotná skutočnosť tvrdená navrhovateľom, že v čase od roku 2000 do roku 2010 žil v spoločnej domácnosti s odporkyňou vo vzťahu druh a družka a súčasne mal vedomosť o výlučnom vlastníctve nehnuteľnosti, do ktorých podľa jeho tvrdení realizoval investície vo výške žalovanej istiny, nemá vplyv na určenie počiatku plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ v konaní neoznačoval akýkoľvek právny dôvod, na základe ktorého previedol investície do výlučného majetku odporkyne. Skutočnosti tvrdené navrhovateľom, t.j., že počiatok plynutia lehôt na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia úzko súvisia s ukončením vzťahu druh a družka medzi účastníkmi konania, nemá pre rozhodnutie súdu zásadný právny význam, pretože neexistuje akákoľvek špeciálna úprava bezdôvodného obohatenia a premlčania pri bezdôvodnom obohatení, ktorá by sa uplatnila vo vzťahu druha a družky“. Okresný súd ďalej v tejto súvislosti poukázal na to, že: „Plnením bez právneho dôvodu sú tiež investície vynaložené na cudziu vec, pokiaľ neexistoval akýkoľvek právny dôvod (napríklad zmluvné dojednanie), aby niekto iný než vlastník do veci investoval svoje prostriedky. Vlastníkovi nehnuteľnosti v takom prípade vzniká prospech - bezdôvodné obohatenie a to v rozsahu vykonaných investícii a zhodnotenia veci takýmito investíciami, pričom od okamihu, kedy k takémuto zhodnoteniu došlo, začína plynúť i premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ Následne okresný súd poukázal na to, že v zmysle ust. § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka sa v prípade bezdôvodného obohatenia skúma plynutie subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Ich začiatok je upravený odlišne, obe premlčacie doby začínajú plynúť a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je zákonom určená v trvaní dvoch rokov a objektívna v trvaní troch rokov, a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia v trvaní desať rokov. V súvislosti s aplikáciou uvedeného ustanovenia na prejednávanú vec okresný súd ďalej uviedol, že „za rozhodujúce pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prejednávanej veci súd považuje okamih, kedy sa oprávnený (navrhovateľ) skutočne dozvedel o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je vôbec rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa o takejto skutočnosti dozvedieť skôr, pre začiatok plynutia takejto subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci i subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie takéhoto práva. Nie je však rozhodujúce, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, t.j., či sa mohol o svojom práve dozvedieť, alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. V uvedenej súvislosti súd poukazuje na právnu bezvýznamnosť vzťahu deklarovaného navrhovateľom medzi ním a odporkyňou «druh a družka».“ Následne okresný súd uviedol, že „v prejednávanej veci subjektívna premlčacia doba navrhovateľovi na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia určená § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v trvaní dvoch rokov začala plynúť od času, kedy sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, k čomu došlo najneskôr dňa 08. 12. 2008. Týmto dňom bolo navrhovateľovi známe, že investície prevádzané do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti odporkyne boli realizované bez akéhokoľvek právneho dôvodu a je potrebné počítať plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby práve týmto okamihom. Pokiaľ návrh na začatie konania bol podaný po uplynutí premlčacej subjektívnej lehoty a odporkyňou došlo k vzneseniu námietky premlčania, na ktorú súd prihliadol, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.“ V závere odôvodnenia okresný súd v súvislosti s argumentom navrhovateľa, že u odporkyne došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor uviedol, že navrhovateľ „takýto úmysel na strane odporkyne žiadnym spôsobom nepreukázal, jeho tvrdenia súd považoval za tvrdenia účelové, v súvislosti s trvaním objektívnej premlčacej doby. Samotný Občiansky zákonník, prípadne iný občianskoprávny predpis pojem a podstatu úmyselného konania nevymedzuje a je nutné aplikovať právnu úpravu zavinenia obsiahnutú v trestnom kódexe.“ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd aplikáciou ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odporkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná priznal náhradu (v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikovaných) trov konania. Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ (prostredníctvom právnej zástupkyne) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedol, že nesúhlasí s tým, že okresný súd po vznesení námietky premlčania zo strany odporkyne konštatoval, že subjektívna premlčacia doba v trvaní dvoch rokov uplynula dňa 08. 12. 2008, a keďže návrh bol podaný až dňa 10. 12. 2010, jeho návrh zamietol. Rozhodnutie okresného súdu nepovažuje za vecne správne a zastáva názor, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej lehoty a vyslovil nesprávny právny záver, že jeho nárok na zaplatenie istiny a príslušenstva je premlčaný. Konštatoval, že v rámci konania bolo preukázané, že odporkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetného rodinného domu, pričom tento nadobudla do vlastníctva ešte predtým, ako začali žiť v spoločnej domácnosti. S odporkyňou založili spoločnú domácnosť v roku 2000, s tým, že sa dohodli, že spoločne budú bývať v jej rodinnom dome, pričom bolo zrejmé, že je potrebné v ňom vykonať rozsiahlu rekonštrukciu, aby im slúžil na bývanie. Užívať predmetnú nehnuteľnosť teda začal so súhlasom odporkyne, čo sa dá považovať, že medzi nimi „vznikol obdobný užívací vzťah ako je nájomný pomer“. Odporkyňa súhlasila s tým, aby vykonával rekonštrukciu predmetného domu, čo vyplýva i z tej skutočnosti, že za obdobie 10 rokov spolužitia nikdy nenamietala vykonávanie investícií z jeho strany. Predpokladal, že ich vzťah bude trvalý a preto predal svoj dvojizbový byt v Z.G. za cenu 130 000,- Sk. Pokiaľ s odporkyňou žil v spoločnej domácnosti a vzájomné vzťahy boli korektné, nebavili sa o finančnej náhrade za vložené investície. Po ukončení spolužitia a po tom, ako z jeho strany došlo k ukončeniu užívania predmetnej nehnuteľnosti sa rozhodol domáhať finančnej náhrady za vložené investície, resp. finančných prostriedkov, ktoré zodpovedali výške investícií, pričom podľa jeho názoru si ich mohol uplatniť prvýkrát po ukončení užívacieho vzťahu. V súvislosti s tým ďalej uviedol, že „samozrejme Občiansky zákonník, resp. Zákon o rodine nepozná vzťah druh a družka, preto nie sú žiadne právne zákonné ustanovenia ohľadne vyporiadania takýchto osôb po ukončení spolužitia, a preto je potrebné použiť analógiu práva a použiť približné ustanovenia, ktoré riešia obdobné právne vzťahy. V danom prípade je možné opierať sa aj o ustanovenie §667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak dal prenajímateľ súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa k úhrade nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.“ Podľa jeho názoru, „aj v tomto prípade sa dá povedať, že sa jednalo o obdobný vzťah medzi vlastníkom a užívateľom“, a preto podaným návrhom požaduje len to, o čo bol predmet nájmu zhodnotený vykonanou rekonštrukciou. Pri uplatňovaní investícií po skončení nájmu začína premlčacia lehota plynúť až ukončením nájmu, a preto si myslí, že i v jeho prípade táto lehota nezačala pred ukončením užívania nehnuteľnosti, ako uvádza prvostupňový súd, ale až v roku 2010, kedy bol vyzvaný k vyprataniu nehnuteľnosti. V prípade, že by sa na daný prípad neaplikovalo uvedené ustanovenie týmto spôsobom, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby sa odporkyňa obohatila na jeho úkor, a to tým, že vlastnými finančnými prostriedkami jej zhodnotil nehnuteľnosť. Podľa jeho názoru „je úplne nezmyselné“, aby sa domáhal plnenia z titulu vloženia investícií v čase, keď ich vzťah bol bezproblémový a on bol oprávneným užívateľom nehnuteľnosti. Konštatoval, že odporkyňa sa jednoznačne na jeho úkor obohatila, keďže vložil investície do jej nehnuteľnosti, čím došlo k zhodnoteniu jej rodinného domu a príslušenstva a bolo by nespravodlivé, aby sa po ukončení spolužitia nemohol domáhať súdnej ochrany s odôvodnením, že tento svoj nárok si mal uplatniť v dvojročnej premlčacej lehote v čase, keď žili v spoločnej domácnosti. Odporkyňa (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu (presne špecifikovaných) trov odvolacieho konania. Konštatovala, že navrhovateľ v odvolaní namietal najmä dve skutočnosti, a to vyhodnotenie začiatku plynutia premlčacej lehoty a nesprávnosť záveru súdu o premlčaní jeho nároku. Uviedla, že je pravdou, že niektoré bežné alebo drobné výdavky hradil aj navrhovateľ a fyzicky pomáhal pri rekonštrukcii domu, ale prevažnú väčšinu z nich hradila ona, resp. boli na to použité jej prostriedky, ktoré si navrhovateľ od nej vzal v hotovosti a pri odbere materiálu alebo platení za služby nimi zaplatil, pričom doklad si nechal vystaviť na svoje meno, čo robil opakovane. Ona tomu v tej dobe neprikladala žiadny význam, avšak na rekonštrukciu a úpravy svojho rodinného domu si vzala úver v celkovej sume 492 600,- Sk (16 351,32 eur), ktorý dodnes spláca. Uviedla, že trvá na tom, aby navrhovateľ preukázal, akým spôsobom platil predmetné faktúry (napríklad výpisom z účtu z príslušného obdobia a pod.), pretože on nikdy nedisponoval väčším obnosom peňazí. Pokiaľ je jej známe, nemal žiadne úspory, nakoľko aj v roku 2007 si požičal peniaze na pohreb svojej matky. Pracoval len sezónne, približne len polovicu roka. Všetky náklady na domácnosť znášala výlučne zo svojich vlastných prostriedkov a on jej vôbec na nič po celú dobu neprispieval. Neprispieval jej ani počas obdobia, kedy pracoval. Za celých desať rokov, čo u nej býval, parkoval svoje vozidlo, mal u nej sklad náradia a pod., a toto všetko užíval úplne zadarmo. Nikdy neplatil žiadne nájomné, a taktiež ani neprispieval na žiadne plnenia súvisiace s užívaním domu. Preto jej vôbec nie je zrejmé, o akom nájomnom vzťahu medzi nimi hovorí navrhovateľ vo svojom odvolaní, najmä, keď počas celého prvostupňového konania uvádzal, že uplatňovaný nárok si uplatňuje z titulu bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s argumentom navrhovateľa uvedeným v odvolaní, že okresný súd nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej lehoty uviedla, že má za to, že súd začiatok plynutia premlčacej lehoty vyhodnotil správne, pretože navrhovateľovi bolo známe, kto je vlastníkom domu. Pokiaľ by vkladal také investície do cudzieho majetku, ako uvádza, je len ťažko uveriteľné, že by tieto vzťahy právne nezabezpečil pre prípad, že sa ich vzájomné spolužitie skončí. Keďže sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu o začiatku plynutia premlčacej doby, návrh navrhovateľa považuje za premlčaný. Má za to, že súd to v odôvodnení rozsudku dostatočne odôvodnil. V súvislosti s ostanými tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v odvolaní uviedla, že nie je pravdou, že by súhlasila so všetkými zmenami v rodinnom dome, ako uvádza navrhovateľ, avšak vzhľadom na jeho agresivitu a panovačnosť si nikdy nedokázala presadiť svoje návrhy. Nikdy nesúhlasila ani s bránou na elektrický pohon, pretože nevlastnila žiadne vozidlo a teda takáto samootváracia brána nikdy nebola pre ňu potrebná a ani účelná. Vozidlo vlastnil len navrhovateľ a montáž brány urobil bez ohľadu na jej názor, pre svoje vlastné pohodlie. Brána je však demontovateľná, je to samostatné zariadenie na elektronický pohon, ktoré je možné bez problému odmontovať a osadiť na iné miesto. Záverom opätovne poukázala na to, že rekonštrukcia jej rodinného domu bola hradená z jej finančných prostriedkov získaných z jej úverov, ktoré spláca dodnes. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorým návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že ním uplatňovaný nárok je premlčaný, je vecne správny. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je ohľadom riešenia tejto otázky dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa preto nebude bližšie zaoberať otázkou začiatku a plynutia premlčacej doby a v tomto smere odkazuje na odôvodnenie prvostupňového súdu. V súvislosti s argumentom navrhovateľa uvedeným v odvolaní, že vzhľadom na skutočnosť, že predmetný rodinný dom začal užívať so súhlasom odporkyne, a preto možno konštatovať, že medzi nimi „vznikol obdobný užívací vzťah ako je nájomný pomer“, z čoho vyvodil, že v danom prípade je možné opierať sa aj o ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak dal prenajímateľ súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa k úhrade nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu hodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, odvolací súd uvádza, že zo strany navrhovateľa ide o účelovú a skutkovo i právne neopodstatnenú argumentáciu. Odhliadnuc od toho, že v priebehu celého prvostupňového konania nikdy nepoužil uvedenú argumentáciu, podstatnejšie je to, že nie je v súlade so skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania nikdy nepreukázal a dokonca ani netvrdil, že by existovali také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že medzi ním a odporkyňou došlo k uzavretiu takého právneho vzťahu, ktorý by vykazoval prvky nájomnej zmluvy, resp. nájomného vzťahu. Medzi obligatórne náležitosti potrebné k platnému vzniku takéhoto právneho vzťahu patrí (okrem iných náležitostí) i dohoda o odplate (nájomnom). Navrhovateľ nikdy nepreukázal, že by odporkyni uhrádzal akékoľvek pravidelné platby, ktoré by mohli mať charakter nájomného. Platenie nájomného kategoricky vylúčila i odporkyňa. Naopak, navrhovateľ v priebehu celého prvostupňového konania tvrdil, že predmetný dom vlastnícky patriaci odporkyni užíval výhradne z dôvodu, že s ňou žil vo vzťahu „druh - družka“. Preto ak medzi ním a odporkyňou nevznikol vo vzťahu k predmetnému domu nájomný pomer, nemožno na prejednávanú vec aplikovať ani ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že „časť investícií bola vykonaná v roku 2009, čo preukázal jednotlivými faktúrami“, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pravdepodobne ide o dve faktúry totožného čísla (2009006), vystavené dodávateľom W. K. dňa 22. 09. 2009, s dátumom splatnosti 24. 09. 2009, znejúce na sumu 1 608,68 Eur a 671,07 Eur. Tieto faktúry sa týkali zhotovenia a montáže automatickej brány. Keďže sa nejedná o zariadenie, ktoré by bolo neoddeliteľne zabudované do domu odporkyne, ale ide o samostatné, demontovateľné zariadenie, teda z hľadiska práva o samostatnú hnuteľnú vec, navrhovateľovi nič nebráni, aby sa domáhal jej vydania (ak úspešne preukáže, že ide o jeho vec zakúpených z vlastných finančných prostriedkov). Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľ napadol odvolaním rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, teda de facto i v súvisiacom výroku o trovách konania. Pretože odvolací súd je (podľa § 212 ods. 1 O.s.p.) rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný i v prípade odvolania do výroku o trovách konania a navrhovateľ v odvolaní nenamietal, resp. nespochybnil správnosť výpočtu odporkyni priznaných trov prvostupňového konania, odvolací súd sa týmto aspektom (výškou priznaných trov konania) nezaoberal. Skúmal, len to či na strane odporkyne existoval procesnoprávny dôvod (základ) na priznanie trov prvostupňového konania. Z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto prípade je nesporné, že odporkyňa bola v prvostupňovom konaní plne úspešná a preto okresný súd postupoval vecne správne, keď jej v súlade s citovaným ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu účelne vynaložených trov konania (medzi ktoré nesporné patrí náhrada zaplateného súdneho poplatku za odpor i náhrada trov právneho zastúpenia). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že navrhovateľ neuviedol žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli relevantným dôvodom na to, aby úspešnej odporkyni náhrada trov konania nebola výnimočne priznaná (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu i vo výroku o trovách prvostupňového konania. Odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej podľa ust. § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnila riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania v celkovej sume 473,46 Eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jej právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa v sume 386,74 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu 22 121,82 Eur, podľa § 10 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov (ďalej len „vyhlášky“), z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej služby v sume 7,81 Eur (§16 ods. 3 vyhlášky). Keďže právna zástupkyňa odporkyne je platiteľom DPH, uvedené položky sa zvyšujú (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky) o 20 % DPH, teda o sumu 78,91 Eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť trovy odvolacieho konania na účet právnej zástupkyne odporkyne. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.