Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/18/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412209264 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412209264.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36865141, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, za ktorú koná JUDr. Martin Máčaj, advokát a konateľ, proti povinnej N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v A. nad Q., T. č. XXX/XXX pôvodne vedenej pod sp. zn. EX 8468/12, vylúčeným súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, a navrhovaným súdnym exekútorom JUDr. Ivanom Nestorom, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Haburská č. 49/A, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 777,17 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 1Er/39/2012-32 zo dňa 06.10.2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd tak rozhodol v nadväznosti na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b) a c) a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1 a § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“), ako aj s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa (najmä Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že súdny exekútor dňa 19.07.2012 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného pre vymoženie pohľadávky v sume 777,17 EUR s príslušenstvom. Oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07317/11 zo dňa 04.08.2011. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc z článku II. rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 18.11.2010 spolu so Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že povaha rozhodcovskej zmluvy, od ktorej legitimitu na vydanie exekučného titulu odvodzoval rozhodcovský súd, vylučuje, aby bola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne, a to s poukazom na jej formulárový charakter predpripravený veriteľom a predložený spotrebiteľovi len na podpis. Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy a ani určiť osobu, prípadne rozhodcovský súd, ktorý by spory zmluvných strán rozhodoval, keď voľba rozhodcovského súdu bola uskutočnená veriteľom priamo v predtlačenom formulári. Na základe uvedeného exekučný súd posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa okresného súdu v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a je neprijateľnou podmienkou zmluvy, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Nakoľko sa neprijateľná rozhodcovská zmluva prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto zmluvy odporuje dobrým mravom, okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že exekučný súd v predmetnej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z Exekučného poriadku a nadväzne z ustanovení z § 45 ods. 2 ZoRK. Formálne preskúmanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu, tak ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZoRK. Preskúmaním materiálnej stránky exekučný súd zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Exekučný súd v rámci exekučného konania však nemá právo skúmať rozhodcovské konanie a má sa obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Exekučný súd teda nemôže zaujímať v rámci exekučného konania právne stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu a musí sa obmedziť len na dôvody zastavania exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Postupom exekučného súdu v danej veci dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom podľa ZoRK, pričom povinnej dojednaním o rozhodcovskej doložke nebola odňatá ani možnosť, aby sa domáhala ochrany aj pred všeobecným súdom. Okresnému súdu vytkol, že tento nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď konštatoval, že zmluvnými stranami nebola dojedná žiadna rozhodcovská zmluva alebo doložka. V tejto súvislosti dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, pričom zákonný sudca odvolaniu oprávneného nevyhovel (§ 374 ods. 4 O.s.p.), preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku). Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2014 exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 19.07.2012 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného Pohotovosť, s.r.o. so sídlom v Bratislave proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07317/11 z 04.08.2011, ktorý sa stal právoplatným dňa 22.08.2011 a vykonateľným dňa 25.08.2011. Rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.11.2010 uzatvorenej medzi žalobcom (oprávnený) a žalovanou (povinnou), zabezpečenej blankozmenkou. Exekučným titulom rozhodcovský súd povinnej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 777,17 EUR spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 777,17 EUR od 04.05.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 777,17 EUR od 20.06.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 258,52 EUR, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy o úvere, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako aj rozhodcovskej zmluvy - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše právne posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako vzťahu spotrebiteľského nespochybnil vo svojom odvolaní ani sám oprávnený. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj ZoRK, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a tiež, či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014 je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014. V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak - obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúceho, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu, môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Exekučný súd totiž nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nulitný rozhodcovský rozsudok pritom nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci tak, ako to namietal oprávnený. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu, správne okresný súd správne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí navyše správne aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy dotýkajúcej sa spotrebiteľského práva podporne aj znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako Zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli povinnej pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú Zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinná mala možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a že povinnej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, o čom svedčí aj skutočnosť, že veriteľ už vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 14) predpokladá uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy s dlžníkom (viď. slovné spojenie „pred rozhodnutím sporu rozhodcovským súdom“). Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v čl. II rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musela sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený nedostatok je už sám o sebe dôvodom neumožňujúcim poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pričom sa nezaoberal zjavne neopodstatnenou odvolacou argumentáciou oprávneného, že bolo nesprávne konštatovanie okresného súdu, že medzi účastníkmi nedošlo k uzatvoreniu žiadnej rozhodcovskej zmluvy, keď okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil na konštatovaní neexistencie rozhodcovskej zmluvy, ale len na tom, že táto nebola účastníkmi uzatvorená platne. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.