Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/1246/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712209453 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712209453.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Česká republika, s. r. o., so sídlom Praha, Novodvorská 994, Česká republika, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti odporcovi X. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., T. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 1.986,73 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 16C/353/2012-135 zo dňa 31. 7. 2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania vo výške 267,24 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 58,45 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením zrušil platobný rozkaz č. k. 30Ro/123/2012-21 zo dňa 28. 6. 2012, konanie zastavil a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 112,30 EUR cestou príslušného daňového úradu. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho zastúpenia vo výške 267,24 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.986,73 EUR s príslušenstvom z titulu nesplnenia záväzkov zo zmluvy o osobnom úvere, ktorú uzatvoril odporca s právnym predchodcom navrhovateľa. Okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel platobným rozkazom č. k. 30Ro/123/2012-21 zo dňa 28. 6. 2012. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu okresného súdu vedľajším účastníkom na strane odporcu, navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, navrhol konanie zastaviť a vrátiť časť zaplateného súdneho poplatku. Na základe uvedeného, zohľadňujúc dispozičné oprávnenie navrhovateľa so svojim návrhom, okresný súd konanie zastavil a v zmysle § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), keď konštatoval zavinenie navrhovateľa na zastavení konania a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a režijný paušál v celkovej sume 267,24 EUR. Odporcovi, ktorý si právo na náhradu trov konania neuplatnil, okresný súd z tohto dôvodu náhradu trov konania nepriznal. Proti výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Poukázal na skutočnosť, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keď navyše má vo svojich radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania nebol žiaden dôvod, vedľajší účastník nevykonal úkony nevyhnutné pre úspech odporcu vo veci a vykonanie uvedených právnych služieb nemalo na rozhodnutie súdu žiadny vplyv. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania vedľajší účastník nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, navyše viaceré procesné podania zbytočne opakuje. Trovy konania vedľajšieho účastníka teda nie sú účelne vynaložené, na čo by mal súd reagovať pri aplikácii § 142 O. s. p. Osobitne pritom zdôraznil, že vedľajšiemu účastníkovi okresný súd nemal priznať trovy právneho zastúpenia za podaný odpor proti platobnému rozkazu a ani za odvolanie zo dňa 9. 5. 2013, a to vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 9. 2013 sp. zn. 16Co/655/2013-104 a uznesenie okresného súdu zo dňa 3. 6. 2014, v ktorom súd odpor vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Spolu s odvolaním si navrhovateľ uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 23,59 EUR. Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukázal na skutočnosť, že vstúpil do konania legitímne v súlade s § 93 ods. 2, 3 O. s. p. z vlastného podnetu s tým, že takto zvolený procesný postup vstupu vedľajšieho účastníka do konania je zákonne rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov konania. Vstup vedľajšieho účastníka bol pre spotrebiteľa efektívny, keď konanie bolo pre späťvzatie návrhu zastavené až po tom, čo vedľajší účastník podal odpor proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom. Poznamenal, že každý úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu a nie podľa toto, ako je označený. Bez ohľadu na to, ako bol predmetný úkon vedľajšieho účastníka označený, obsah tohto úkonu mal bezprostredný vplyv na to, že navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania späť. Trovy, ktoré boli vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu napadnutým výrokom uznesenia okresného súdu priznané, potom bezprostredne súviseli s konaním, a preto je ich nutné považovať za účelne vynaložené. Podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Tým pádom má právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom (čl. 47 Ústavy SR) a v prípade úspechu v spore, aj právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia treba pritom považovať v každom prípade za účelné, čo vo viacerých prípadoch potvrdil aj Ústavný súd SR (pod sp. zn. II. ÚS/78/03, II. ÚS 31/04 a pod.). Pokiaľ ide o názor navrhovateľa, že občianske združenie musí mať zo svojej podstaty odborný aparát na právnu pomoc spotrebiteľom, tento je nesprávny, neústavný a neudržateľný. Na základe uvedeného vedľajší účastník navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok uznesenia okresného súdu ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 58,45 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte "O. s. p."), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a odvolaním napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté (§ 206 ods. 3 O. s. p.). V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom, a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O. s. p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p.). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať "právny záujem na jeho výsledku", pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p.. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Pokiaľ navrhovateľ v rámci svojho odvolania dôvodil, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty schopné samostatne poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, s uvedeným sa stotožniť nemožno. Podľa článku 29 Ústavy SR sa totiž právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (v výnimkou platiacou pre odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť) prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblastí ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti potravinárstva, skúšobníctva kvality výrobkov a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil navrhovateľ) ešte vyvodiť, že vedľajší účastník je sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie. V prejednávanom prípade došlo k zastaveniu konania preto, že navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, pričom svoje rozhodnutie disponovať s návrhom na začatie konania týmto spôsobom nijakým spôsobom nezdôvodnil. Z obsahu súdneho spisu je však nesporné, že tak učinil až po tom, čo mu bol doručený odpor vedľajšieho účastníka voči platobnému rozkazu, v ktorom vedľajší účastník poukázal na skutočnosť, že odstúpením od zmluvy o osobnom úvere sa táto zmluva v zmysle § 48 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) zrušila ex tunc, ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 OZ) a v tejto súvislosti vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, v zásade žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Možnosť, aby niektorému z účastníkov konania bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania nastáva až vtedy, ak sú v danom prípade zastavenia konania splnené podmienky uvedené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.. Ustanovenie druhého odseku § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou a preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ návrh voči odporcovi v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu je nesporné, že tak urobil až po tom, čo vedľajší účastník podal odpor proti platobnému rozkazu, možno konštatovať len jediný záver, a to, že predmetný návrh navrhovateľa bol podaný (objektívne) nedôvodne a že k jeho späťvzatiu došlo v dôsledku jeho procesného zavinenia. Preto mu podľa prvej vety § 146 ods. 2 O. s. p. vznikla povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý si trovy konania uplatnil, trovy konania, ktorých súčasťou sú i trovy právneho zastúpenia. Nemožno súhlasiť s argumentom navrhovateľa, ktorým spochybňoval nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože práve kvalifikované podanie vedľajšieho účastníka, v ktorom vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku, bolo vo svoje podstate dôvodom späťvzatia návrhu, a teda malo priamy vplyv na spôsob skončenia sporu. Skutočnosť, že citované podanie bolo vedľajším účastníkom označené ako odpor proti platobnému rozkazu a v priebehu konania bol tento odpor uznesením okresného súdu č. k. 16C/359/2012-129 zo dňa 3. 6. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 7. 2014, odmietnutý, je pre posúdenie účelnosti vynaložených trov konania vedľajšieho účastníka bez významu. Ako už totiž odvolací súd uviedol vyššie, podanie vedľajšieho účastníka zo dňa 1. 3. 2013, v ktorom vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, označené ako „odpor vedľajšieho účastníka“, sa stalo dôvodom späťvzatia návrhu navrhovateľa, doručenom okresnému súdu dňa 17. 7. 2013, a teda i dôvodom zastavenia konania. Skutočnosť, že bol uvedený odpor vedľajšieho účastníka po viac ako 11 mesiacoch od spätvzatia návrhu navrhovateľom uznesením zo dňa 3. 6. 2014 právoplatne odmietnutý, tak nemení nič na skutočnosti, že práve toto podanie malo v rozhodnom čase (t. j. v čase, keď navrhovateľ zvažoval svoj procesný postup po odpore vedľajšieho účastníka) za následok postup navrhovateľa podľa § 96 ods. 1 O. s. p., ktorého konečným následkom bolo zastavenie konania. Pokiaľ sa jedná o námietku účelnosti úkonu odvolanie vedľajšieho účastníka voči uzneseniu okresného súdu č. k. 16C/353/2012-60 zo dňa 10. 4. 2013, ktorým bol (v poradí prvý krát) odmietnutý odpor vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu, s uvedenou sa rovnako stotožniť nemožno. Na základe citovaného odvolania totiž Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/655/2013-104 zo dňa 11. 9. 2013 uznesenie okresného súdu č. k. 16C/353/2012-60 zo dňa 10. 4. 2013 o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konania. Už samotná táto skutočnosť potom dostatočne preukazuje, že uvedený úkon bol vedľajším účastníkom uskutočnený účelne. Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd rozhodol správne, keď zaviazal navrhovateľa k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov prvostupňového konania, ktoré predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia. Rovnako správna bola i úvaha okresného súdu o výške trov vedľajšieho účastníka na strane odporcu, keď okresný súd ustálil, že právny zástupca tohto vedľajšieho účastníka účelne vykonal tri úkony právnej služby, a následne okresný súd správne ustálil výšku tarifnej odmeny ako aj režijného paušálu za uvedený úkon podľa § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, § 14 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom ku dňu uskutočnenia jednotlivých úkonov právnej služby. Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O. s. p. uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania ako vecne správne potvrdil. Odvolaním nenapadnuté výroky uznesenia okresného súdu o zrušení platobného rozkazu, o zastavení konania, o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku navrhovateľovi a o trovách konania odporcu zostali nedotknuté (§ 206 ods. 3 O. s. p.). Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca i vedľajší účastník na jeho strane boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľovi, ktorý si uplatnil náhradu trov konania vo výške 23,59 EUR, a ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporcu nerozhodoval (§ 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe uvedeného odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v celkovej sume 58,45 EUR za jeden úkon právnej služby, a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa spolu s paušálnou náhradou výdavkov (režijný paušál) za uvedený úkon právnej služby a 20 % DPH. Z tarifnej hodnoty veci (suma 1.986,73 EUR) predstavuje tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 40,67 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu podľa § 10 ods. 1, s použitím § 13a ods. 2 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej aj "Vyhláška"), režijný paušál 8,04 EUR (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) a 20 % DPH - 9,74 EUR (§ 18 ods. 3 Vyhlášky), spolu 58,45 EUR. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.