Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/302/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215768 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712215768.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporcovi: Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa zo dňa 13. 03. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/234/2012-154 zo dňa 03. 02. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie konania, zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Návrhmi zo dňa 21.09.2012, doručenými tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ v konaniach spisová značka 12C/234/2012, 12C/235/2012, 12C/236/2012, 12C/237/2012, 12C/238/2012, 12C/239/2012, 12C/240/2012, 12C/241/2012, 12C/242/2012 a 12C/243/2012 domáhal voči odporcovi náhrady škody titulom majetkovej škody ako aj titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote a žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Súd z dôvodu, že predmetom vyššie uvedených konaní sú obdobné veci a účastníci konania sú v jednotlivých konaniach totožní, uznesením č.k. 12C/234/2012-15 zo dňa 28.01.2013 rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie s tým, že konanie sa bude viesť pod spoločnou spisovou značkou 12C/234/2012. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Zvolen ako súd exekučný mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Poukázal na to, že napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dlho po uplynutí zákonnej lehoty. V predmetnom exekučnom konaní neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie až po tak dlhej dobe. Exekučný súd navyše svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, čím formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a povinným a tým vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva. Z týchto dôvodov mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda ako aj nemajetková ujma, ktorú si navrhovateľ v jednotlivých žalobách vyčíslil. V konaní začatom pod sp.zn. 12C/234/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 359,58 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu proti povinnému: N. J., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 6498/2011. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 07.11.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 26.04.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 20.06.2011 uznesením č.k. 21Er/536/2011-11). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť navrhovateľovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,-Eur - celkovo teda mal navrhovateľ vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 125,-Eur. Navrhovateľ tvrdil, že táto suma by ho neťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Navrhovateľ si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 359,58 Eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660,-Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/235/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 328,23 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: V. U., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 13760/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 17.02.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 23.08.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 16.12.2010 uznesením č.k. 24Er/978/2010-9). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/236/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 711,78 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: D. I., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 3213/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.04.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 22.03.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 01.03.2011 uznesením č.k. 21Er/857/2010-23). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/237/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.043,70 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: XXXXX/XXXX.H., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 11607/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 20.02.2012 (exekučné konanie sa začalo dňa 03.08.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 12.04.2011 uznesením č.k. 28Er/825/2010-16). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/238/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 457,31 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: I. D., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 18443/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 19.08.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 14.12.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 19.05.2011 uznesením č.k. 20Er/59/2011-10). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/239/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 260,-Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: O. Y., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 17091/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.04.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 22.11.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 01.03.2011 uznesením č.k. 21Er/38/2011-10). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/240/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 579,02 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: A. Z., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 16534/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 07.09.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 28.10.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 18.05.2011 uznesením č.k. 20Er/1791/2010-10). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/241/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 730,22 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: D. D., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 2423/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.04.2011 (exekučné konanie sa začalo dňa 12.03.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 02.03.2011 uznesením č.k. 21Er/853/2010-20). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/242/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 520,01 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: D. Y., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 11976/2009. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.08.2010 (exekučné konanie sa začalo dňa 07.11.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 20.05.2010 uznesením č.k. 26Er/494/2009-20). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. V konaní pôvodne začatom pod sp. zn. 12C/243/2012 si navrhovateľ uplatnil titulom majetkovej škody sumu 125,-Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.095,34 Eur. Z tvrdení obsiahnutých v žalobe vyplýva, že navrhovateľ v exekučnom konaní v postavení oprávneného navrhol písomným podaním adresovaným zvolenému súdnemu exekútorovi, vykonať exekúciu proti povinnému: XXXX/XXXX. D., nar. XX.XX.XXXX, vec bola vedená súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 8532/2010. Súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 20.02.2012 (exekučné konanie sa začalo dňa 06.07.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (v skutočnosti exekučný súd rozhodol dňa 21.03.2011 uznesením č.k. 28Er/626/2010-24). Odôvodnenie žaloby navrhovateľ postavil na obdobnom skutkovom základe ako v prípade konania vedeného pod sp. zn. 12C/234/2012. Odporca sa k žalobám vyjadril prostredníctvom písomného podania zo dňa 22.07.2013, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 26.07.2013. Odporca v ňom okrem iného poukázal na všeobecné zákonné podmienky, za splnenia ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Odporca poukazuje na to, že lehota 15 dní na poverenie exekútora neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ako ukázala súdna prax, lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Odporca má navyše za to, že zo samotnej dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutie na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. V zmysle judikatúry Najvyššieho ako aj Ústavného súdu, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu a platnosť rozhodcovskej doložky. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Odporca poukazuje na to, že navrhovateľ podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby vo veci, odporca má za to, že ide o predčasné uplatnený nárok na súde. Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v konaní odporca uviedol, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinnom od 01. 01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní alebo právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, ani existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ani právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má odporca za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade materiálnej škody vo výške 125,-Eur odporca uviedol, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ, ale nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, odporca považoval za hypotetické. K tomuto názorovému presvedčeniu odporcu viedla skutočnosť, že navrhovateľ v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti s ohľadom na pravidelný beh vecí. Navrhovateľ však neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a zároveň paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku ani za ušlý majetkový prospech. Navrhovateľ by v každom konkrétnom konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy za spomínané vecné všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukazovaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Z uvedeného mal odporca za to, že navrhovateľ právne relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik škody, ani výšku škody. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Je pravdou, že navrhovateľ poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančnej satisfakcie však nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Nie je preto možné vychádzať z paušálnej sumy 660,-Eur, ktorá by mala byť priznaná za každý rok prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti prihliadal aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave alebo nie. Pokiaľ však navrhovateľ takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda príslušného súdu nemal ani len teoretickú možnosť prípadnú nápravu zjednať. Ďalej treba zdôrazniť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú právne bezvýznamné v predmetnom konaní, pretože náhradu škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (bližšie pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). V neposlednom rade nie je možné nespomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s jeho aktivitou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známa notorieta, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval, a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania, a to pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so skutočnosťami uvádzanými v odôvodnení podaného návrhu a oboznámením sa s obsahom exekučných spisov vedených tunajším súdom v dotknutých konaniach, a zistil tento skutkový stav: Vo vzťahu k sp.zn. 12C/234/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 21Er/536/2011 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 26.04.2011 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému N. J., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 15360/10 zo dňa 23.02.2011. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 08.06.2011. Okresný súd uznesením č.k. 21Er/536/2011-11 zo dňa 20.06.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2011. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/235/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 24Er/978/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 23.08.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému V. U., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 05149/2010 zo dňa 18.06.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 26.11.2010. Okresný súd uznesením č.k. 24Er/978/2010-9 zo dňa 16.12.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.01.2011. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/236/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 21Er/857/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 22.03.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému D. I., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 22591/09 zo dňa 13.01.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 26.04.2010. Okresný súd uznesením č.k. 21Er/857/2010-23 zo dňa 01.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie z dôvodu podaného odvolania bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/252/2011-48 zo dňa 30.12.2011 zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Následne exekučný súdu vo veci vydal poverenie sp.zn. 21Er/857/2010 zo dňa 27.06.2012. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/237/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 28Er/825/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 03.08.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému N. H., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 02520/10 zo dňa 26.04.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 14.10.2010. Okresný súd uznesením č.k. 28Er/825/2010-11 zo dňa 12.04.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.05.2013. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/238/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 20Er/59/2011 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 14.12.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému I. D., nar. XX.XX.XXXX,. a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 08885/10 zo dňa 04.10.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 19.01.2011. Okresný súd uznesením č.k. 20Er/59/2011-10 zo dňa 19.05.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2012. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/239/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 21Er/38/2011 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 22.11.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému O. Y., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 07052/10 zo dňa 23.08.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 17.01.2011. Okresný súd uznesením č.k. 21Er/38/2011-10 zo dňa 01.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.04.2011. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/240/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 20Er/1791/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 28.10.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému A. Z., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 05544/10 zo dňa 26.08.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 22.12.2010. Okresný súd uznesením č.k. 20Er/1791/2010-10 zo dňa 18.05.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2011. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/241/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 21Er/853/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 12.03.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému D. D., nar. XX.XX.XXXX, IČO: 43655823, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 20077/09 zo dňa 23.11.009. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 26.04.2010. Okresný súd uznesením č.k. 21Er/853/2010-20 zo dňa 02.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie z dôvodu podaného odvolania bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/264/2011-45 zo dňa 15.08.2011 zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Následne exekučný súdu vo veci vydal poverenie sp.zn. 21Er/853/2010 zo dňa 27.03.2012. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/242/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 26Er/494/2009 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 07.11.2009 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému D. Y., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 06631/09 zo dňa 16.07.2009. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 24.11.2009. Okresný súd uznesením č.k. 26Er/494/2009-10 zo dňa 20.05.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.12.2010. Vo vzťahu k sp.zn. 12C/243/2012 súd z exekučného spisu vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 28Er/626/2010 zistil, že sa jedná o exekučné konanie, v ktorom navrhovateľ v postavení oprávneného dňa 06.07.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému U. D., nar. XX.XX.XXXX, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 01557/10 zo dňa 07.04.2010. Súdny exekútor následne podal na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa 13.08.2010. Okresný súd uznesením č.k. 28Er/626/2010-24 zo dňa 21.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.02.2012. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Podľa § 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Základnými zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú: a.) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, b.) vznik škody a c.) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je uvedeným zákonom koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, ktorej sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 predmetného zákona nemožno zbaviť. Z uvedeného potom vyplýva, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie (úmysel resp. nedbanlivosť), ale postačuje preukázanie skutočnosti, že vzniknutá škoda je výsledkom činnosti príslušného štátneho orgánu. Ústavný základ tejto zodpovednosti je koncipovaný v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo potrebné vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Ďalej platí, že kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nie iba sprostredkovaný. V nadväznosti na to treba podotknúť, že pri zisťovaní existencie príčinnej súvislosti je žiaduce upriamiť pozornosť na skúmanie toho, či v rámci skutočností prichádzajúcich v danom prípade do úvahy ako príčina škody existuje taká skutočnosť, s ktorou zákonodarca spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať potom za následok vznik zodpovednosti podľa citovaného zákona iba vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. A teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim t.j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, ako aj vykonané dokazovanie súd žalobu navrhovateľa vo veci pôvodného žalobného návrhu s pridelenou sp.zn. 12C/234/2012, ale aj vo veci ostatných žalobných návrhov, ktoré boli pôvodne zapísané pod sp.zn. 12C/234/2012, 12C/235/2012, 12C/236/2012, 12C/237/2012, 12C/238/2012, 12C/239/2012, 12C/240/2012, 12C/241/2012, 12C/242/2012 a 12C/243/2012, zamietol ako neodôvodnenú a neopodstatnenú, keď súd nezistil kumulatívne splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ sa vo všetkých uvedených prípadoch domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom s tým, že súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonnom stanovenej lehote, resp. že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého sa oboznámil s obsahom pripojených exekučných spisov súd zistil, že v žiadnom z uvedených prípadov nebolo poverenie súdnemu exekútorovi udelené, ale v každom z už uvedených exekučných konaní bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. V nadväznosti na uvedené súd predovšetkým poukazuje na to, že v obsahu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd má povinnosť predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. V súvislosti s výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd dáva do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 (publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2012 s. 46), uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012 (publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2013 s. 35) a uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. októbra 2012 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2013 s. 27). Exekučný súd sa už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak právomoc rozhodcovského súdu závisí od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom (medziiným aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie), je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva (doložka) môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu určitú vec prejednať a rozhodnúť; pokiaľ je tento právny úkon absolútne neplatný, hľadí sa naň, akoby nikdy nebol uzavretý. Ak exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej doložky, takýto postup nemožno považovať za posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale takýto postup exekučného súdu treba považovať len za realizáciu oprávnenia vyplývajúceho z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ako súd zistil vykonaným dokazovaním z obsahu predmetných exekučných spisov, vo všetkých prípadoch išlo o výkon rozhodcovských rozsudkov voči subjektom, ktoré mali postavenie spotrebiteľa. Pričom v zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, v dôsledku toho aj v prípade, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní alebo podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z., je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky); v prípade zistenia, že rozhodcovská zmluva (doložka) nebola (platne) uzavretá, musí exekučný súd konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Na základe uvedeného je možné vyvodiť, že exekučný súd v predmetných exekučných konaniach tým, že žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, postupoval v súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a teda nemožno dovodiť, že samotným zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by mal mať za následok vznik práva na náhradu škody voči odporcovi. Nakoľko nebol naplnený tento zásadný pojmový predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, to malo za následok konštatovanie súdu o nedôvodnosti návrhu na začatie konania v celom rozsahu. Taktiež je potrebné uviesť, že rozhodcovské konanie v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. predstavuje fakultatívnu alternatívu k občianskemu súdnemu konaniu, ktorú si na uplatnenie svojich pohľadávok navrhovateľ voči svojim dlžníkom zvolil dobrovoľne, pričom tým nebolo dotknuté jeho právo uplatniť predmetné pohľadávky v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ zvolil ako alternatívu pre uplatnenie svojich pohľadávok rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie, ktoré exekučný súd v rámci prieskumnej právomoci vyplývajúcej z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyhodnotil ako formálne a materiálne nevykonateľné, tak táto okolnosť nemôže byť na ťarchu odporcu. K tvrdeniam navrhovateľa, že exekučný súd nerozhodol v predmetných exekučných veciach v zákonnej 15 - dňovej lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012, v ktorom tento uviedol, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Súd konštatuje, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu až do času vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani v jednom prípade absolútne nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na tomto mieste musí súd zdôrazniť aj tú skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je vo výlučnej kompetencii Ústavného súdu SR, ktorý túto otázku, aj s odkazom na jeho ustálenú judikatúru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu vychádzajúc pritom z kritérií ako zložitosť veci, správanie účastníka konania a samotný postup súdu. V nadväznosti na uvedené potom platí, že v kompetencii súdu v rámci konania o náhradu škody podľa vyššie citovaného zákona nie je preskúmavanie súdneho konania z hľadiska existencie prieťahov v konaní, ktoré by odôvodňovali priznanie nárokov uplatnených podľa uvedeného zákona, nakoľko to prináleží iba Ústavnému súdu SR na podklade ústavnej sťažnosti resp. predsedovi súdu na podklade sťažnosti účastníka konania na prieťahy v konaní. V prípade opačného výkladu by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené súčasne preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Záverom súd konštatuje, že v tomto konaní súd nie je oprávnený konštatovať, že vo veci došlo k prieťahom. Na základe vyššie uvedených skutočností a vykonanom dokazovaní súd dospel k jednoznačnému záveru, že na strane odporcu, ktorý v danom prípade konal prostredníctvom exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu majúceho za následok vznik škody, a teda súd dospel k záveru, že v danej veci neexistuje právny základ a síce zodpovednosť odporcu za škodu, ktorá mala vzniknúť na strane navrhovateľa, a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. V dôsledku uvedeného sa súd nezaoberal výškou škody, a teda majetkovej ujmy a nemajetkovej ujmy uplatňovanej navrhovateľom. K námietke premlčania vznesenej zo strany odporcu súd rovnako uvádza, že touto sa nezaoberal, nakoľko konštatoval, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný. Podobne, s analogickým odôvodnením, súd zamietol nároky navrhovateľa aj v ostatných veciach spojených na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 12C/234/2012. Dôvody súdneho rozhodnutia sú identické a právna argumentácia totožná s argumentáciou uvádzanou vo veci žalobného návrhu s pridelenou sp. zn. 12C/234/2012. Vzhľadom na to, že navrhovateľ právne relevantným spôsobom nepreukázal kumulatívne splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., súd považoval žaloby za právne neopodstatnené a neodôvodnené aj v spojených veciach. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil a ani zo súdneho spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ v predmetnom konaní doručil súdu dňa 29.01.2015 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 29.01.2015, kde navrhol, aby súd konanie vedené pod sp. zn. 12C/234/2012 prerušil a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie konania priložil aj ústavnú sťažnosť, v ktorej ako sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tj. právo na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom a základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tj. právo na nestranný súd zriadený zákonom, do ktorých malo byť zasiahnuté uznesením Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. 24NcC/70/2012 zo dňa 12.10.2012 tak, že ponechal Okresnému súdu Zvolen možnosť rozhodovať vo veci sťažovateľa tým, že nevylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Zvolen z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 12C/234/2012. Zároveň navrhovateľ v predmetnom konaní doručil súdu dňa 29.01.2015 návrh na prerušenie konania zo dňa 29.01.2015, ktorý odôvodnil tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom ide o nasledovné otázky: 1. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia? 2. V prípade ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu? 3. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením? 4. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou škody? Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok má podľa navrhovateľa pre ďalší priebeh konania a rozhodnutie v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 12C/234/2012 zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Na základe uvedených dôvodov navrhol navrhovateľ konanie sp. zn. 12C/234/2012 prerušiť v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. je súd povinný prerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 O.s.p. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd fakultatívne pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal podnet na také konanie, v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Súd po oboznámení sa s oboma návrhmi na prerušenie konania dospel k záveru, že ani v jednom z prípadov nezistil podmienky pre prerušenie konania vyžadované ust. § 109 O.s.p., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a oba návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Vo vzťahu k prvému návrhu na prerušenie konania (zrušenie pojednávania) súd zároveň poukazuje na to, že sa jedná o totožný návrh, o ktorom už rozhodoval, a to uznesením č.k. 12C/234/2012-77 zo dňa 17.10.2013. Vo vzťahu k prvému návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, keď podľa jeho názoru krajský súd nesprávne rozhodol o nevylúčení sudcov Okresného súdu Zvolen z prejednania predmetnej právnej veci, a preto je potrebné počkať na rozhodnutie ústavného súdu o tejto sťažnosti. Súd má za to, že konanie o uvedenej ústavnej sťažnosti nie je konaním, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, resp. že by dokonca od jej vyriešenia priamo závisel výsledok sporu vo veci samej. To, či a ktorý sudca Okresného súdu Zvolen je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. vyriešil Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd nadriadený a to tak, že vo svojich príslušných rozhodnutiach konštatoval, že pochybnosť o nezaujatosti môže existovať len u sudcu, ktorý sa prípadne podieľal alebo mohol podieľať na procese a rozhodovaní v konkrétnej veci, v ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť ním tvrdená a uplatňovaná škoda z titulu nesprávneho úradného postupu. V zmysle uvedeného tunajší súd uzavrel, že neexistuje dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Rovnako neexistuje ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie Ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožných veciach napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, resp. I. ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013. Uvedenými uzneseniami Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh navrhovateľa, odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Vo vzťahu k druhému návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ odôvodnil tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktoré bolo prerušené do rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok, podľa názoru tunajšieho súdu v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu v konaní vo veci samej. A to, ani pokiaľ ide o dotknuté vnútroštátne konanie vedené Okresným súdom Prešov, ktorého predmet, ale aj okruh účastníkov je odlišný od konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 12C/234/2012. Rovnako podľa názoru súdu ani konanie o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli v rámci predmetného vnútroštátneho konania Okresným súdom Prešov Súdnemu dvoru položené nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci samej. Keďže v prejednávanej veci neboli zistené podmienky pre prerušenie konania vyžadované ust. § 109 O.s.p., súd návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 29.01.2015 ako v plnom rozsahu nedôvodné zamietol.“ Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie. Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci. Vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu a nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyžadovali ďalší rozbor. Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody okresného súdu. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.