Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/62/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201337 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:1015201337.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu: A. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX I. I., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17847-8/2015-BA zo dňa 08.06.2015, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a. II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica, rozhodnutím č. 8077/2014-BB-DvN zo dňa 08.08.2014 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak, že podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo v podstate odôvodnené tým, že v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 Zákona č. 461/2003 Z. z. má poistenec nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 13.06.2013, pričom nepreukázal, že by v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 13.06.2010 do 12.06.2013, bol poistený na území Slovenskej republiky. V tomto období pracoval žalobca na území iného členského štátu EÚ (Veľkej Británie), kde bol poistený v nezamestnanosti od 13.06.2009 do 12.06.2013. Z dôvodu, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie v súlade s čl. 61 ods. 1 Nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (Základné nariadenie) len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Z testu vykonaného v súlade s čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 (Vykonávacie nariadenie), z údajov, ktoré obsahovala Žiadosť o dávku v nezamestnanosti, ktoré obsahovalo Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ako aj z údajov získaných vypočutím žalobcu dňa 21.11.2013 a 18.07.2014, jeho rodičov dňa 17.07.2014 a partnerky dňa 15.07.2014 vyplynulo, že centrum záujmov a bydlisko žalobcu nezostalo zachované na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii. 3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal voči nepriznaniu nároku na dávku v nezamestnanosti a žiadal zmeniť napadnutého rozhodnutie tak, že mu bude tento nárok priznaný. Tvrdil, že Sociálna poisťovňa, pobočka vec nesprávne právne posúdila a pri rozhodovaní vychádzala z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Namietal proti spôsobu vykonávania dokazovania, keď neboli zohľadnené žiadne ním predložené a označené dôkazy, ktoré boli v prvostupňovom rozhodnutí len vymenované. 4. Na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 17847-8/2015-BA zo dňa 08.06.2015 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 8077/2014-BB-DvN zo dňa 08.08.2014. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu a v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že celková dĺžka pobytu vo Veľkej Británii a stabilná pracovná situácia svedčia o tom, že žalobca si počas zamestnania vo Veľkej Británii centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachoval, naopak preniesol si ich do Veľkej Británie. V pomere k celkovej dĺžke pobytu a orientácii na britský pracovný trh (cca osem rokov) sa vlastníctvo nehnuteľností, existencia bankového účtu, životného poistenia a stavebného sporenia na Slovensku javia ako menej významné na účely posúdenia bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky pre účel posúdenia žiadaného nároku. Počas dlhodobého výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobca dlhodobo zdržiaval vo Veľkej Británii, kde trávil pracovný i mimopracovný čas, platil tam zákonné odvody a dane, a teda si centrum záujmov preniesol na územie Veľkej Británie. Žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu, preto jeho žiadosti nemohlo byť vyhovené. 5. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na súde žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, pretože bol rozhodnutím ukrátený na svojich právach. 6. Žalobca v žalobe uvádzal a namietal najmä tieto skutočnosti: - Na území Veľkej Británie pracoval legálne, bol riadne poistený v nezamestnanosti. Od 13.06.2013 bol po návrate na územie Slovenskej republiky zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne požiadal o dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období bol poistený na území Veľkej Británie od 13.06.2010 do 12.06.2013. - Keďže bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, mala Sociálna poisťovňa zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie v zmysle čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia z dôvodu, že dostatočne preukázal zachovanie si bydliska a centra záujmov na území Slovenskej republiky. - V Slovenskej republike mal po celý čas trvalý pobyt, pretože vždy plánoval ostať natrvalo žiť v Slovenskej republike. Hoci mal po troch rokoch možnosť požiadať o trvalý pobyt a britský doklad totožnosti, toto nevyužil. Po zarobení dostatočných finančných prostriedkov plánoval kúpiť si v Slovenskej republike byt. V apríli 2013 sa mu to podarilo, preto kúpil byt, do ktorého sa nasťahoval so svojou partnerkou. Z toho dôvodu požiadal zamestnávateľa vo Veľkej Británii o skončenie pracovného pomeru, s čím on súhlasil, a vrátil sa späť na územie Slovenskej republiky. - Pravidelne cestoval domov na Slovensko, v priemere každý tretí mesiac, vždy na obdobie od jedného do dvoch týždňov. Na území SR trávil všetky svoje dovolenkové dni, ktoré mal k dispozícii. Preto nie je pravdivé tvrdenie Sociálnej poisťovne, že vo Veľkej Británie trávil všetok mimopracovný čas. Frekvenciu návratov považuje za dostatočne častú, vzhľadom na vzdialenosť Veľkej Británie od Slovenska. - Centrum svojich záujmov si zachoval na území SR, kde mal naďalej vedené účty v slovenských bankách, kam pravidelne zasielal peniaze. V Slovenskej republike mal uzatvorené životné poistenie a stavebné sporenie, keďže si tu plánoval kúpiť byt. - Počas pôsobenia vo Veľkej Británii si vždy prenajímal bývanie len na dobu určitú a vždy pred uplynutím nájomnej zmluvy sa rozhodoval, či ju predĺži o ďalšie obdobie. - V Slovenskej republike sa snažil nájsť si primerané zamestnanie, za tým účelom sa zúčastnil niekoľkých výberových konaní. - Vo Veľkej Británii okrem vykonávania práce nemal žiadne väzby ani centrum záujmov, nebol tam majiteľom žiadneho hnuteľného ani nehnuteľného majetku, ktorý by tam nadobudol. Účet, ktorý tam mal zriadený, slúžil len na poukazovanie finančných prostriedkov zo zárobkovej činnosti. S jeho zámerom vrátiť sa na územie SR bol od začiatku uzrozumený aj jeho zamestnávateľ, čo ovplyvnilo jeho pôsobenie v zamestnaní s ohľadom na rast či kariérny postup. - To, že platil vo Veľkej Británii dane, je samozrejmé, keďže tam bol legálne zamestnaný. Tento argument Sociálnej poisťovne preto nie je možné považovať za relevantný na posúdenie centra jeho záujmov. - Do Veľkej Británie nikdy neodcestoval s úmyslom trvale sa tam usadiť, nakoľko mal v Slovenskej republike rodičov, blízkych priateľov a po návrate si plánoval nájsť si tu prácu, kúpiť si byt a založiť rodinu. Dôvod jeho vycestovania bol hlavne zarobiť si finančné prostriedky a zdokonaliť sa v cudzom jazyku. - Vždy si plánoval založiť rodinu na území Slovenskej republiky a vychovávať tu svoje deti, k čomu aj došlo. Keď sa s partnerkou rozhodli založiť si rodinu, vrátili sa na územie Slovenskej republiky, kde si kúpili byt, tu žijú a vychovávajú ich dve deti. - Zdôraznil, že len využil možnosť zamestnať sa v rámci slobody pohybu vyplývajúcej z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii a možnosť získať tak lepší zárobok, z ktorého si mohol po návrate na Slovensko ľahšie zaobstarať nehnuteľnosť, následne si založiť rodinu a postarať sa aj o svojich rodičov. - Nepovažuje za relevantné, ak Sociálne poisťovňa poukazuje na to, že mal počas vykonávania pracovnej činnosti bydlisko vo Veľkej Británii. Nikdy netvrdil, že vo Veľkej Británii nemal prechodný pobyt, avšak trvalý pobyt, ako aj všetky osobné rodinné a finančné väzby mal vždy a stále aj má na území Slovenskej republiky. - Poukázal na podrobné kritériá na určenie bydliska, ktoré sú stanovené v čl. 11 Vykonávacieho nariadenia najmä na ods. 2, v zmysle ktorého, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Sociálna poisťovňa však absolútne neposudzovala jeho úmysel, to, aké dôvody ho viedli k odchodu do iného členského štátu, resp. prečo sa z neho vrátil. - Dostal sa do situácie, kedy niekoľko rokov platil poistné na poistenie v nezamestnanosti, no nárok na dávku v nezamestnanosti mu aj tak nebol priznaný, poistné síce platil v inom členskom štáte, no táto skutočnosť by vzhľadom na existenciu koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia členských krajín EÚ, ako aj na slobodu pohybu v rámci štátov EÚ, nemala byť prekážkou v priznaní mu dávky v nezamestnanosti. - Nesúhlasil so záverom žalovaného, že vlastníctvo nehnuteľnosti v Slovenskej republike sa javí ako menej závažné vo vzťahu k dĺžke pobytu a stabilite práce v zahraničí. Tvrdil, že žiaden právny predpis nestanovuje ako dlho môže zamestnanec v rámci EÚ pracovať na území iného štátu. Sloboda pohybu v rámci EÚ umožňuje občanom EÚ aj ich rodinám stráviť život súbežne v rôznych členských štátoch a zostať v nich dlhší, či kratší čas. Tvrdil, že zmena bydliska môže byť akceptovaná len ak niekto prenesie svoje centrum záujmov definitívne, bez trvalého vzťahu k predchádzajúcemu štátu bydliska. - Tvrdil, že splnenie podmienok pre nárok na dávku v nezamestnanosti preukázal nielen dobou poistenia v inom členskom štáte, ale aj preukázaním zachovania pevných väzieb bydliska a centra záujmov na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie žalovaného považuje za vydané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď Sociálna poisťovňa vec nesprávne právne posúdila. 7. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhoval zamietnuť. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo potvrdené žalobou napadnutým rozhodnutím, bolo vydané po zrušení prvšieho rozhodnutia o nepriznaní nároku v dôsledku predchádzajúceho vyhovenia protestu prokurátora. V druhom kole správneho konania došlo k opätovnému výsluchu žalobcu dňa 18.07.2014 a boli vypočutí aj rodičia žalobcu dňa 17.07.2014 a partnerka žalobcu dňa 15.07.2014. Vyhodnotiac aj tieto vyjadrenia dospela pobočka Sociálne poisťovne k záveru, že centrum záujmov a bydlisko žalobcu nezostalo zachované na území SR, čo vyústilo do vydania prvostupňového rozhodnutia. Z formulára osvedčujúceho obdobia, počas ktorých bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území členského štátu EÚ vyplýva, že žalobca bol vo Veľkej Británii poistený v nezamestnanosti od 13.06.2009 do 12.06.2013, pričom nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Žalobca teda preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie, v dôsledku čoho pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná posúdiť, či je ich možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia, t.j. len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Pri určovaní centra záujmov dotknutej osoby vychádzal žalovaný z údajov uvedených samotným žalobcom, ako aj rodičov a partnerky žalobcu, z ktorých vyplynulo, že dôvodom vycestovania žalobcu bola práca, pričom žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval od roku 2005 do roku 2013, t. j. cca osem rokov. Pracoval ako grafický dizajnér u jedného zamestnávateľa od 12.06.2006 do 12.06.2013. Zamestnanie nemalo dočasný ani sezónny charakter. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a bol ukončený dohodou na žiadosť žalobcu. Žalobca aj jeho partnerka pri výsluchu uviedli, že sa žalobca počas pobytu vo Veľkej Británii pokúšal nájsť si zamestnanie aj na území SR, avšak rodičia žalobcu uviedli, že žalobca nemal dôvod hľadať si zamestnanie na Slovensku, nakoľko so zamestnaním vo Veľkej Británii bol spokojný. Žalobca nepreukázal hľadanie si zamestnania na území SR žiadnymi dôkazmi. Žalobca je slobodný, pričom na území Veľkej Británie sa s ním od roku 2009 zdržiavala jeho partnerka, ktorá sa vrátila na územie Slovenskej republiky 30.03.2013 a od 01.04.2013 sa zamestnala na Slovensku. Žalobca má na Slovensku rodičov, za ktorými sa vracal približne štyrikrát ročne počas dovolenky, na jeden až dva týždne. O cestách na Slovensko predložil doklady. Bytovú situáciu bolo možné považovať podľa žalovaného za stabilnú, keď vo Veľkej Británii býval v podnájmoch, najskôr v prenajatej izbe, neskôr v prenajatom dome, pričom sa sťahoval približne šesťkrát. Žalobca v apríli 2013 kúpil do vlastníctva byt na území Slovenskej republiky, do ktorého sa nasťahoval spolu s partnerkou v júni 2013, po jeho návrate z Veľkej Británie. Na území Slovenskej republiky má založený bankový účet, uzatvorené stavebné sporenia a životné poistenie. Žalobca bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové a odvodové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. Žalovaný uzavrel, že všetky zistenia nasvedčujú tomu, že žalobca sa slobodne rozhodol odísť za prácou do Veľkej Británie, kde býval v podnájme, trávil tam aj svoj voľný čas, platil súvisiace dane a poplatky a na obdobie približne ôsmich rokov si na toto územie preniesol svoje centrum záujmov. Podľa žalovaného bolo jednoznačne preukázané, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Z vyjadrenia Úradu pre poistné na národné poistenie NIC&EO zo dňa 09.05.2015 vyplýva, že žalobca mal počas vykonávania zárobkovej činnosti bydlisko vo Veľkej Británii, čo tiež nasvedčuje tomu, že si vytvoril centrum záujmov práve na území Veľkej Británie. Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 ohľadom rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. takých pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) nebolo by už viac prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia na všetky osoby, ktoré majú aj dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach, ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. V zmysle čl. 1 písm. j) Základného nariadenia, bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá nárok na automatické priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Dobu poistenia získanú na území iného členského štátu nemôže Sociálna poisťovňa zohľadniť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Túto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádzal, že nikdy nemal záujem ostať žiť vo Veľkej Británii, k tomuto žalovaný uviedol, že úmysel podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. 8. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dňa 22.06.2016, pričom bol určený termín pojednávania na 27.07.2016. 9. Na pojednávaní žalobca zotrvával na podanej žalobe a na žalobných dôvodoch. K písomnému vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedol, že žalovaný opakuje už zistené skutočnosti a vytkol žalovanému, že nepriznanie dávky v nezamestnanosti odôvodňuje hlavne tým, že mal stabilné zamestnanie vo Veľkej Británii a tento fakt uprednostňuje pred ostatnými, podľa neho tiež významnými okolnosťami, ktoré neboli dostatočne zohľadnené. Predložil formuláre, koncoročné vyúčtovanie dane, z ktorých vyplýva že mal vždy inú adresu, teda viackrát sa sťahoval. Tiež predložil dohodu o skončení pracovného pomeru vo Veľkej Británii, z ktorej vyplýva, že sám požiadal o jeho skončenie, s čím zamestnávateľ súhlasil. Skončiť pracovný pomer sa rozhodol vtedy, keď mal našetrených asi polovicu potrebných finančných prostriedkov na kúpu bytu, ktorý aj kúpil a polovicu ceny financoval z úveru. Navrhoval vyhovieť žalobe a zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní nad rámec písomného vyjadrenia k žalobe zdôraznila tri skutočnosti, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné, a to po prvé dĺžku pobytu žalobcu na území Veľkej Británie, kde sa zdržiaval cca osem rokov, ďalej po druhé to, že mal stabilné zamestnanie, vykonával kvalifikované zamestnanie, mal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú a určitý čas žila s ním na území Veľkej Británie aj jeho partnerka a po tretie to, že britská inštitúcia potvrdením zo dňa 09.05.2015 uviedla, že žalobca mal na území Veľkej Británie registrovaný pobyt. Uviedla, že žalobca mal prioritne požiadať o dávku vo Veľkej Británii a ak požiadal o dávku v nezamestnanosti v Slovenskej republike, potom žalovaný mal možnosť zvážiť, či mu túto dávku prizná, alebo nie. Navrhovala žalobu zamietnuť. 11. Žaloba bola podaná na súde v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. S účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti Správny súdny poriadok - Zákon č. 162/2015 Z. z. (ďalej v texte „SSP“) upravujúci správny súdny proces, ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.) . 12. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 14. Aplikujúc prechodné ustanovenie § 491 ods.1, 2 druhá veta SSP, príslušný krajský súd rozhodol o predmetnej správnej žalobe v sociálnych veciach v senáte. Preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, pričom v súlade s § 134 ods. 2 písm. d) SSP nebol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. 15. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a po vyhodnotení na pojednávaní predložených dôkazov, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 16. Predmetom konania bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. č. 17847-8/2015-BA zo dňa 08.06.2015, ktorým žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 8077/2014-BB-DvN zo dňa 08.08.2014, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Základného nariadenia nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti. 17. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (v znení platnom v rozhodnom období); poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (Základné nariadenie); príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 19. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 20. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 21. Podľa čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 22. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (Vykonávacie nariadenie); ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1). Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2). 23. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 24. Z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplývajú tieto skutočnosti: 25. Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 13.06.2013 na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica. Dňa 19.09.2013 si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica. 26. V posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 13.06.2010 do 12.06.2013 pracoval žalobca na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. Žalobca preukázal predložením formulára U1 zo dňa 13.08.2013, potvrdeným príslušnou zahraničnou inštitúciou, dobu poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie počas celého posudzovaného obdobia od 13.06.2010 do 12.06.2013. 27. Postup správnych orgánov bol v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ - Veľkej Británie, posudzovali, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v inom členskom štáte je možné zohľadniť v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t.j. v prípade, ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto posudzovanie otázky zachovania si pevných väzieb a bydliska žalobcu, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobcu počas jeho výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie, bolo v predmetnom prípade kľúčovým. V zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Čl. 11 Vykonávacieho nariadenia upravuje spôsob určenia centra záujmov dotknutej osoby, a to posúdením určených kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností a okolností uvedených v odseku 1. V zmysle odseku 2 čl. 11 Vykonávacieho nariadenia, pre prípad nezhody medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby, sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 29. Jednotlivé žalobné námietky súd považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovaného. 30. Správny orgán v dostatočnom rozsahu posúdil kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Aj podľa názoru súdu zo zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že miesto, kde žalobca zvyčajne býval počas posledného zamestnania, bola Veľká Británia, že žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov vo Veľkej Británii a teda v konečnom dôsledku nebolo možné pri posúdení nároku na dávku v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia a uplatniť zásadu úhrnu dôb v zmysle čl. 61 Základného nariadenia. 31. Skutkové okolnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. Žalobca nenamietal voči zisteniu skutkového stavu ale voči záveru, k akému dospel žalovaný vyhodnotiac zistený skutkový stav vo veci. Súd poukazuje na popísaný skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný pri rozhodnutí v bode 7 odôvodnenia tohto rozsudku, ktorý plne korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Súd nespochybňuje ani žalobcom uvádzané skutočnosti popísané v bode 6 odôvodnenia tohto rozsudku, avšak poukazuje na to, že správny orgán vyhodnocoval otázku bydliska žalobcu a otázku zachovania pevných väzieb žalobcu so Slovenskou republikou vo vzťahu s preukázaním centra záujmom žalobcu v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 Vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu, na ktoré poukázal aj žalovaný. 32. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať vo Veľkej Británii. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Tvrdenia žalobcu v súčasnosti vyznievajú účelovo. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska. 33. Pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje Základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaný tiež poukázal na čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Postup Sociálnej poisťovne, ktorá automaticky bez ďalšieho nezohľadnila doby poistenia získané na území Veľkej Británie, ktoré by bolo možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, teda v prípade zachovania bydliska a pevných väzieb so Slovenskom, a ak pristúpila k posudzovaniu otázky ich zachovania u žalobcu, resp. či došlo alebo nedošlo k preneseniu centra záujmov žalobcu v tomto období do Veľkej Británie, bol správny. 34. Podstatná argumentácia žalobcu v žalobe bolo tvrdenie, že nikdy nemal záujem ostať žiť vo Veľkej Británii, pričom namietal nesprávny postup žalovaného, ak nezohľadnil jeho úmysel a dôvody, ktoré ho viedli k vysťahovaniu v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že úmysel podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Aplikácia čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia by prichádzala do úvahy, pokiaľ by nedošlo k určeniu skutočného miesta bydliska. Aj podľa názoru súdu k jeho určeniu jednoznačne došlo po vyhodnotení kritérií určených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. 35. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. 36. Konajúci správny súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, keď k rovnakému záveru, ako v tejto veci, dospel aj v rozsudku č. k. 23S/8/2015-25 zo dňa 01.04.2015 a v rozsudku č.k. 23S/16/2015-44 zo dňa 25.04.2015. Správny súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.06.2013, sp. zn. 9 Sžso 32/2012 (rozhodnutie judikované pod č. 47 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2015), z ktorého vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí v zmysle č. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že Sociálna poisťovňa vydala v tam posudzovanej veci predčasný záver ohľadom bydliska a súdy zrušili rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Správny súd s poukazom na § 139 ods. 3 SSP porovnával dôvody judikovaného rozhodnutia a dospel k záveru, že v tomto konaní bol náležite zistený skutkový stav, a to najmä po jeho doplnení po predchádzajúcom zrušení prvších rozhodnutí Sociálnej poisťovne v dôsledku protestu prokurátora. Vytknuté nedostatky ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu boli odstránené doplnením dokazovania vypočutím rodičov žalobcu, jeho partnerky, ako aj opakovaným vypočutím samotného žalobcu, tiež zabezpečením stanoviska k určeniu bydliska a centra záujmov žalobcu od príslušnej inštitúcie vo Veľkej Británii - Úradu pre poistné a národné poistenie NIC&EO zo dňa 09.05.2015, ktoré však neviedli k inému záveru v právnom posúdení veci. Aj na základe takto doplneného zisteného skutkového stavu veci dospela Sociálna poisťovňa, v zhode so stanoviskom súdu, k správnemu právnemu záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. Žalobou napadnuté rozhodnutie plne zodpovedá vnútroštátnej právnej úprave, judikatúre súdov SR, ale aj predpisom EÚ a Rozhodnutiu Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009. 37. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 38. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 a contrario SSP). 39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods.1 SSP a §439 ods. 1 SSP , § 439 ods. 3 a contrario SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§444 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP), v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.