Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/858/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114214926 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:1114214926.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, L. L., v konaní právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 438,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14C/289/2014-100 zo dňa 13.07.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 411,35 Eur od 27.03.2014 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 138,88 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, vedený v L. L. R., J. B. L. H., č. účtu: XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia z r u š u j e a v tejto časti vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 411,35 Eur od 27.03.2014 do zaplatenia a trovy konania vo výške 138,84 Eur. V prevyšujúcej časti (navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 438,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 438,- Eur od 27.03.2014 do zaplatenia) návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere dňa 13.07.2009, pričom zo strany navrhovateľa, ako dlžníka, táto bola uzavretá na výkon povolania, a teda navrhovateľa nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho nie je možné aplikovať ust. § 4 ods. 3 o následku absencie údaja o RPMN v zmluve. Ustálil, že vymedzenie pojmu spotrebiteľ u navrhovateľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je splnené, na uzavretú zmluvu o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, pričom na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že v zmluve dohodnutý poplatok vo výške 438,- Eur za poskytnutie úveru zodpovedajúceho sume 450,- Eur, ktorý mal navrhovateľ zaplatiť spolu s poplatkom celkovo vo výške 888,- Eur v 12 mesačných splátkach, je odplata za poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 97,33%. S prihliadnutím na prehľad priemerných úrokových mier vykazovaných domácimi úverovými inštitúciami počas roku 2009, ktorá bola pri spotrebiteľských a ostatných úveroch s dobou splatnosti do jedného roka vo výške 5,9228% v mesiaci júl 2009, teda dojednaná odplata podstatne prevyšuje odplatu požadovanú bankami za spotrebné úvery v čase uzavretia zmluvy, čo je v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dojednanie, ktoré podstatne prevyšuje odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, považoval v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. Z tohto dôvodu ustálil, a to aj z dôvodu, aby nedošlo u navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu, že navrhovateľ mal spolu zaplatiť za poskytnutý úver odporcovi ako veriteľovi sumu 476,65 Eur. Keďže navrhovateľ nerozporoval, že odporca by na úver zaplatil celkovo sumu 888,- Eur, výpočtom rozdielu medzi sumou 888,- Eur a 476,65 Eur, ktorú sumu podľa súdu mal navrhovateľ odporcovi zaplatiť, predstavuje čiastka 411,35 Eur bezdôvodné obohatenie odporcu na úkor navrhovateľa, ktoré mu je povinný v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vrátiť. Súd ďalej vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, sa zaoberal námietkou premlčania, pričom mal za to, že u odporcu ide o vedomé konanie odporcu v rozpore so zákonom. Vzhľadom na čas, od kedy odporca poskytuje pôžičky (14.03.2001) s takto vysokými poplatkami, nemôže ísť na jeho strane o nedbanlivosť, ale ide o vedomé konanie, a teda je tu úmysel odporcu získať bezdôvodné obohatenie. Z týchto dôvodov súd aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o 10- ročnej premlčacej lehote, ktorá začala v danom prípade plynúť od úhrady sumy 888,- Eur odporcovi, teda od 12.10.2010. Podľa súdu bola v súdenej veci zachovaná aj 2-ročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá začala plynúť navrhovateľovi od okamihu, kedy sa skutočne dozvedel o existencii bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, čo nastalo podľa navrhovateľa dňom, kedy jeho právny zástupca prevzal zastupovanie v tomto konaní, teda dňom 13.03.2014. Mal za to, že bola zachovaná aj 2-ročná subjektívna premlčacia lehota. Z týchto dôvodov priznal navrhovateľovi sumu vo výške 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne z tejto sumy od 27.03.2014, keď koniec lehoty pripadol podľa výzvy na vrátenie bezdôvodného obohatenia na deň 25.03.2014. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3, veta prvá O.s.p., a keďže navrhovateľ bol neúspešný v nepatrnej časti, priznal mu právo na náhradu trov konania v plnej uplatnenej výške. Trovy konania, ktoré vznikli navrhovateľovi na trovách právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby - 1 úkon po 31,54 Eur + režijné paušály, boli spolu 138,80 Eur. V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca s poukazom na to, že vydania bezdôvodného obohatenia sa navrhovateľ môže v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka domáhať v subjektívnej 2-ročnej lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne, ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota. Nárok navrhovateľa sa stal premlčaný v objektívnej premlčacej lehote, a to dňom 12.10.2013, navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 31.03.2014. Odporca vzniesol námietku premlčania, ktorou sa súd pri rozhodovaní vôbec nezaoberal. Uvádzal, že sa pridržiava vyjadrení a trvá na tom, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, zmluvné strany sa dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Zároveň nesúhlasí s vyčíslenou sumou trov právneho zastúpenia. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že nároky navrhovateľa v plnom rozsahu zamietne, eventuálne rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že podľa názoru navrhovateľa u odporcu ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, keď z výpisu z obchodného registra vyplýva, že odporca aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov od 14.03.2001. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch od 01.10.2001 obsahoval povinnosť uvedenú v § 4 písm. g), a to uvádzať v zmluvách ročnú percentuálnu mieru nákladov, ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva bola uzavretá 13.07.2009, približne po ôsmych rokoch podnikania v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý čas platila zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie RPMN. Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích a prvostupňových súdov. Ďalej poukázal na to, že z výpisu prehľadu splácania predmetnej zmluvy vyplýva, že k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu došlo splátkou dňa 02.08.2010. V tomto čase žalovaný preukázateľne vedel, že zmluvami s takýmito úrokmi, ako požadoval od spotrebiteľov vo svojich formulárových zmluvách, sa bezdôvodne obohacuje taktiež pre rozpor vysokých úrokov s dobrými mravmi. O vedomosti odporcu svedčí okrem iného aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.04.2008, sp. zn. 23Sp/19/2009, ktorým tento súd v rozsudku odporcovi vytkol vysoké úroky a pre uvedené označil celú zmluvu za rozpornú s dobrými mravmi. Odmena na úrovni 95,42% ročne je v rozpore s dobrými mravmi, ide o skutočnosť všeobecne známu už bežnému občanovi, a preto nemožno pochybovať o vedomosti, a teda o jednoznačnom „úmysle“ profesionála - podnikateľa v oblasti poskytovania pôžičiek. Všetky zmluvy odporcu obsahovali nezákonné úroky, a preto sa nemôže dovolávať toho, že pri tej ktorej zmluve o bezdôvodnom obohatení nevedel. Vo vzťahu k posúdeniu zmluvy o úvere uviedol, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Poukázal na to, že v súdenej veci ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky), jedná sa teda o reálnu zmluvu v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. Napriek snahe odporcu účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho), posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy), zmluvný vzťah je potrebné subsumovať pod normy občianskeho práva. Pokiaľ odporca argumentuje, že predmetný úver bol poskytnutý na účel výkonu povolania, poukázal na to, že je nevyhnutné skúmať účel použitia finančných prostriedkov z objektívneho hľadiska. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 39,93 Eur. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 411,35 Eur spolu s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania, podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušil a vec v zrušenej časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p., ani na jeho zmenu v zmysle § 220 O.s.p. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vo veci nesprávne aplikoval príslušné právne normy a taktiež nedostatočne zistil skutkový stav. Závery, ku ktorým vo vykonanom dokazovaní prvostupňový súd dospel, nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu, resp. nezodpovedajú reálnej skutočnosti, ktoré skutočnosti dokazovaním zistené boli, resp. zistené mali byť a na ktoré mal prvostupňový súd prihliadať. Z dokazovania vyplynulo, že súd vykonal dokazovanie oboznámením sa zmluvou o úvere zo dňa 13.07.2009, zo zmluvy vyplýva, že zmluvu za odporcu podpísal mandatár, je podpísaná aj navrhovateľom ako dlžníkom. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva aj to, že navrhovateľ ako dlžník potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve dňom 13.07.2009. Občiansky zákonník v § 657 upravuje zmluvu o pôžičke, kde charakteristickým znakom tejto zmluvy je bezodplatnosť, pričom ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje dohodnúť úroky. Výšku úrokov upravuje vykonávací predpis alebo dohoda zmluvných strán, pričom obmedzenie zmluvnej voľnosti sa riadi ustanoveniami o úžere v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že zmluva o pôžičke je reálny kontraktom, tzn. že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, teda dochádza k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov dlžníkovi, pričom však zmluva o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka má konsenzuálny charakter, kde nedochádza k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov dlžníkovi, keď veriteľ sa podľa zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy. Z obsahu zmluvy o úvere, hoci v tejto je uvedené, že je uzatvorená v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, pričom v zmluve je zároveň uvedené, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume 450,- Eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 438,- Eur, celkovo 888,- Eur v 12 mesačných splátkach po 74,- Eur, počnúc dňom 12.08.2009, nepochybne vyplýva, že sa jedná o reálnu zmluvu v súlade s ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Okrem tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že formulár ohľadom danej zmluvy je nejednoznačný, neobsahuje náležitosti zmluvy o úvere tak, aby nedochádzalo k pochybnému výkladu v jej obsahu, pričom v zmysle § 43 Občianskeho zákonníka účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Z doteraz vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluva bola pripravená odporcom a ten vo svojej podstate zodpovedá za nedostatky danej zmluvy. Zo zmluvy neodôvodnene vyplývajú skutočnosti, ktoré môžu účastníka pri jej uzatváraní zneisťovať, sú mätúce a nezrozumiteľné, pretože prvá časť danej zmluvy obsahuje údaje ohľadom dlžníka - právnickej osoby, nakoľko sa tu uvádza obchodné meno, IČO, číslo živnostenského registra a v tejto časti nie sú uvedené žiadne údaje o tom, že finančné prostriedky sú poskytované na účel podnikania. Tretia kolónka zmluvy však obsahuje miesto pre vpisovanie údajov vo vzťahu k fyzickej osobe, pretože táto sa identifikuje rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, vzhľadom však na vyššie uvedené, nie je zrejmé, z akého dôvodu je tu duplicitne uvedené miesto pre fyzickú osobu, pričom v druhej kolónke sa vpisuje výška úveru s príslušným poplatkom a celková suma, ktorú treba zaplatiť, ako aj výšky splátok. Táto kolónka obsahuje údaj, kde dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytované na výkon povolania. S prihliadnutím na hore uvedené, je treba prisvedčiť prvostupňovému súdu, že na uzavretý zmluvný vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď zo zmluvy nepochybne vyplýva, že sa jedná o reálnu zmluvu v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, keď odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľovi ako dlžníkovi sumu 450,- Eur dňa 13.07.2009, čo nepochybne z obsahu zmluvy vyplýva. Námietky odvolateľa vo vzťahu k charakteru zmluvy, ako zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Pokiaľ prvostupňový súd ustálil, že dohodnutá výška poplatku vo výške 438,- Eur s prihliadnutím na výšku poskytnutého úveru vo výške 450,- Eur nepožíva súdnu ochranu z dôvodu, že sa jedná o neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a prijatím odplaty nad odplatu požadovanú bankami za spotrebné úvery v čase uzavretia zmluvy, došlo u odporcu k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je navrhovateľ povinný odporcovi vrátiť, odvolací súd považuje za správne, s týmto právnym názorom prvostupňového súdu sa aj odvolací súd stotožňuje. Je však potrebné nateraz prisvedčiť odvolacej námietke odporcu, ktorý vzniesol námietku premlčania v priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k uplatnenému bezdôvodnému obohateniu, ktorý namietal, že nárok navrhovateľa sa stal premlčaný v objektívnej premlčacej lehote, a to dňa 12.10.2013, pričom navrhovateľ návrh na súd podal až dňa 31.03.2014 po uplynutí zákonnej objektívnej premlčacej 3-ročnej lehoty. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe uviedol, že na strane odporcu vzhľadom na čas, od kedy poskytuje odporca pôžičky s takto vysokými poplatkami, nemôže ísť o nedbanlivosť, ale ide o vedomé konanie odporcu v rozpore so zákonom, teda je tu úmysel odporcu získať bezdôvodné obohatenie, a preto súd aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o 10-ročnej objektívnej premlčacej lehote, ktorá začala v danom prípade plynúť od úhrady sumy 888,- Eur odo dňa 12.10.2010, odvolací súd uvádza, že takéto právne posúdenie nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí 3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný (dlžník) získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou, pričom však navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom zatiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by odporca mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a že by tento úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že v konkrétnom prejednávanom prípade navrhovateľ už v čase uzavretia zmluvy bol oboznámený s výškou poskytnutej finančnej čiastky, ktorú aj vo výške 450,- Eur prevzal, pričom sa zaviazal veriteľovi zaplatiť túto sumu zvýšenú o sumu 438,- Eur, celkovo sa zaviazal zaplatiť odporcovi sumu 888,- Eur v 12 mesačných splátkach po 74,- Eur, počnúc dňom 12.08.2009. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľa v návrhu a zo skutočnosti, že odporca nerozporoval, že navrhovateľ mu zaplatil celkovo sumu 888,- Eur, navrhovateľ plnil podľa uzavretej zmluvy a odporcovi celkovo splatil sumu 888,- Eur. Odvolací súd uvádza, že k preukázaniu úmyslu na strane odporcu bezdôvodne sa obohatiť, nepostačuje len tvrdenie navrhovateľa, že zmluva uzavretá účastníkmi neobsahuje náležitosti § 4 ods. 2, písm. i), j) a k) zákona č. 258/2001 Z. z. a z tohto dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov s tvrdením, že navrhovateľ bol uvedený do omylu odporcom a z tohto dôvodu uhradil na účet odporcu sumu podľa zmluvy vo výške 888,- Eur. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že prvostupňový súd sa nie dostatočne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku vo vzťahu k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty a aplikáciou ust. § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k aplikácii 10- ročnej premlčacej lehoty. Nateraz z vykonaného dokazovania nie je preukázaný úmysel odporcu získať bezdôvodné obohatenie. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiaden skutkový stav, na základe ktorého zistil, že v súdenej veci ide u odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré má za následok aplikáciu 10-ročnej premlčacej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu, ktorým bol napadnutý odvolaním, zrušil v zmysle § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. a vec v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým prvostupňový súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý, pretože odvolaním napadnutý nebol. V zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.