Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/53/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6010899809 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6010899809.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., IČO: 45869464, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 100/A, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova č. 13, proti povinnému Z. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom v E. W., E. J.. XX, vedenej pod sp. zn. EX 1841/2015 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Rimavskej Sobote, Kálmána Mikszátha č. 268, pre vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 663,88 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 10Er/456/2015-12 zo dňa 29.09.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie zastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). O zastavení exekučného konania rozhodol okresný súd po zistení, že totožný návrh na vykonanie exekúcie so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako v prejednávanej veci medzi totožnými účastníkmi konania a na základe totožného exekučného titulu už právoplatne zamietol v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/421/2011, ktoré rozhodnutie predstavuje prekážku rozhodnutej veci pre opätovne podaný totožný návrh na vykonanie exekúcie proti totožnej povinnej a na základe totožného exekučného titulu v prejednávanej veci, nakoľko skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti exekučného titulu sa nezmenili ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 22.10.2015 (č.l. 18-23 spisu). Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) a e) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Vyjadril názor, že v danej fáze exekučného konania nemožno rozhodnúť o jeho zastavení, ale podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku môže exekučný súd len buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť; v tejto súvislosti oprávnený poukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013. Ďalej vyjadril názor, že v exekučnom konaní nemožno uplatniť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), ktorý odôvodnil tým, že vecou v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. je potrebné chápať len autoritatívne rozhodovanie o hmotnoprávnych právach a povinnostiach účastníkov konania; na vytvorenie prekážky rozhodnutej veci nestačí ak sa konanie skončí len z procesných dôvodov, ale je nutné aby bola vec meritórne prejednaná; exekučné konanie však nemá vo svojom predmete „vec“, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť; exekučné konanie predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci; exekučné konanie nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces; akékoľvek skončenie exekučného konania preto nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že zákonodarca v Exekučnom poriadku úmyselne a logicky neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu; zákonodarca nepochybne nemal v úmysle, aby táto vada konania bola uplatňovaná použitím ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., keďže obdobnú vadu konania, t.j. litispendenciu upravuje v ustanovení § 36 ods. 3 Exekučného poriadku; ak by prekážka litispendencie mala byť aplikovaná prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., nebolo by potrebné ju zakotviť priamo v Exekučnom poriadku. Zdôraznil, že okresný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a porušil aj ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, pretože prekročil rozsah svojej prieskumnej pôsobnosti; v tejto fáze exekučného konania nie je súd oprávnený rozhodovať o zastavení konania kým sa nevysporiadal s otázkou o udelení, resp. neudelení poverenia na vykonanie exekúcie. Týmto postupom mu okresný súd súčasne odňal možnosť konať pred súdom, pretože mu znemožnil vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a zistenému skutkovému stavu. Domnieval sa, že okresný súd porušil princíp právnej istoty a jeho legitímnych očakávaní a v neposlednom rade neprimerane zvýhodnil povinného, čím došlo aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania, pretože povinný neurobil žiadny úkon a okresný súd neprípustne nahrádza jeho pasivitu. V konečnom dôsledku mu okresný súd svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktoré účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe uvedeného sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia okresného súdu. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, sudca odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 27.04.2015 okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na sumu 663,88 € s príslušenstvom v prospech oprávneného proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. IDC0410226 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., dňa 29.04.2011. Podľa zistenia okresného súdu z pripojeného exekučného spisu v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/421/2011 sa oprávnený proti povinnému domáhal vymoženia dlžnej sumy na podklade exekučného titulu, ktorým bol totožný rozhodcovský rozsudok sp. zn. IDC0410226 zo dňa 29.04.2011; uznesením č.k. 6Er/421/2011-18 zo dňa 19.04.2012 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol; exekučný súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom (t.j. bez právomoci na jeho vydanie) na základe neplatného ustanovenia zmluvy o úvere (rozhodcovskej doložky) a predmetný rozhodcovský rozsudok teda predstavuje nulitný právny akt, ktorý nemožno vykonať; uznesením č.k. 16CoE/244/2012-38 zo dňa 27.09.2012 odvolací súd uznesenie exekučného súdu potvrdil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2012; uznesením č.k. 6Er/421/2011-49 zo dňa 11.12.2012 exekučný súd exekučné konanie zastavil a rozhodol o trovách exekúcie, keď uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.01.2013. Následne po uvedenom zistení okresný súd napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky oprávneného ako aj predchádzajúce konanie a napadnuté uznesenie okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého uznesenia okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje; odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyvodil z neho správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že priebehu exekučného konania bráni prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), preto odvolacie námietky oprávneného nemohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia okresného súdu. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že oprávnený v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil skutkové zistenia okresného súdu a ťažiskovo nesúhlasil len s jeho právnym posúdením veci. Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného je potrebné uviesť, že poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013 v prejednávanej veci neobstojí, pretože v uvedenej veci vyčítal najvyšší súd nižším súdom, že pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aplikovali na vec ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, hoci prípadná aplikácia tohto ustanovenie podľa najvyššieho súdu prichádza do úvahy až po rozhodnutí o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V prejednávanej veci však ide o inú procesnú situáciu, kedy okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neaplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ale pri skúmaní podmienok konania (§ 103 O.s.p.) dospel k záveru, že konanie je zaťažené nedostatkom procesnej podmienky konania a to prekážkou veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá bráni súdu (vrátane exekučného súdu) vo vecnom posúdení návrhu (bráni meritórnemu rozhodovaniu); na prekážku veci rozhodnutej (res iudicata) je exekučný súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu preto na prejednávanú vec nedopadá. Podľa názoru odvolacieho súdu stojí pritom za zmienku, že naopak v uvedenom rozhodnutí (v rozpore s argumentáciou oprávneného) najvyšší súd uviedol, že exekučné konanie je spôsobilé založiť vo vzťahu k inému exekučnému konaniu prekážku rozhodnutej veci (porovnaj strana 7 bod 1 citovaného uznesenia najvyššieho súdu, kde uviedol, že „exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu“, ale rovnako napríklad aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/162/2011 zo dňa 10.10.2012). Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé založiť prekážku rozhodnutej veci (okrem iného túto prekážku vo vzťahu k inému exekučnému konaniu pripustil aj najvyšší súd v citovaných rozhodnutiach) a že pokiaľ zákonodarca v Exekučnom poriadku na rozdiel od prekážky skôr začatého konania (litispendencia) výslovne neupravil aj prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), nemožno v exekučnom konaní na túto prekážku aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. Oprávnený v tomto smere zjavne nesprávne a účelovo vykladá vzťah všeobecného právneho predpisu (Občiansky súdny poriadok) a špeciálneho právneho predpisu (Exekučný poriadok); je zrejmé, že vzhľadom na znenie § 83 O.s.p., podľa ktorého, začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, si osobitosti exekučného konania vyžiadali špeciálnu právnu úpravu prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v ustanovení § 36 ods. 3 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, podľa ktorého, začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie; ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd; v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví; nakoľko súdne konanie zásadne začína dňom doručenia návrhu na začatie konania na súd (§ 82 ods. 1 O.s.p.) a exekučné konanie začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), odlišný okamih začatia konania si tu vyžiadal osobitnú úpravu prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v exekučnom konaní; súčasne zákonodarca upravil dôsledky podania viacerých návrhov na vykonanie exekúcie rôznym súdnym exekútorom, pretože v exekúcii pokračuje ten súdny exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd, teda deň začatia exekučného konania tu nehrá rozhodujúcu úlohu (na rozdiel od súdneho konania, kde v zásade dôjde k zastaveniu neskôr začatého konania). V prípade prekážky rozhodnutej veci (res iudicata) žiadne takéto osobitosti do popredia nevystupujú (nie je rozhodujúce kedy konanie začalo, ale či ide o totožnú vec), preto nie je potrebné tento inštitút špeciálne upravovať a na prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) v exekučnom konaní sa prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 prvá veta O.s.p. aplikuje ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. (obdobne v Exekučnom poriadku zákonodarca neupravil napríklad spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, čo však neznamená, že v exekučnom konaní možno konať s oprávneným alebo povinným, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a podobne). Preto nie je správny názor oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), pretože i keď má exekučné konanie do veľkej miery procesný charakter (pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní bez potreby hlbšej analýzy tohto záveru) právoplatné rozhodnutie v exekučnej veci tvorí prekážku veci rozhodnutej pre totožnú exekučnú vec (výnimku tvoria rozhodnutia založené výlučne na procesných dôvodoch napríklad zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku na trovy exekúcie, na základe návrhu oprávneného alebo pre nemajetnosť povinného; ak však k zastaveniu exekúcie došlo z hmotnoprávnych dôvodov napríklad pre materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu alebo pre zánik vymáhaného práva, takéto rozhodnutie možno prirovnať k zamietnutiu návrhu v základnom konaní a ako také toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci; potreba rozlišovania obsahových dôvodov zastavenia exekúcie alebo zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia vyplýva zo skutočnosti, že v exekučnom konaní rozhoduje súd podľa § 251 ods. 4 posledná veta O.s.p. vždy uznesením, z čoho vyplýva, že nie každé uznesenie má len procesný charakter, pretože uznesením možno v exekučnom konaní, resp. exekúcii rozhodnúť aj vo veci samej). Dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. aj na iné ako meritórne rozhodnutia potvrdzuje aj ustanovenie § 167 ods. 2 O.s.p., ktorý deklaruje primerané použitie ustanovení o rozsudku aj vo vzťahu k uzneseniam (tieto ustanovenia sa na exekučné konanie aplikujú na základe ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p.). Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec; o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z hľadiska exekučného konania tou istou vecou je exekúcia medzi tými istými účastníkmi exekučného konania vedená na základe toho istého exekučného titulu; nie je rozhodujúci spôsob exekúcie, pretože ten určuje priamo súdny exekútor. Vo všeobecnosti k záveru, že aj procesné rozhodnutia môžu založiť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) dospela aj súdna prax (konkrétne v prípade predbežných opatrení ako jednom z druhov procesných rozhodnutí - pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.05.2011 k výkladu § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 O.s.p. a § 243e ods. 1 O.s.p. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011 pod číslom 25). V posudzovanej veci je zrejmé, že oprávnený podal totožný návrh na vykonanie exekúcie proti totožnému povinnému a na základe totožného exekučného titulu, ktorý už bol právoplatne posúdený ako nevykonateľný pre rozpor so zákonom, keď toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre nové exekučné konanie vedené medzi totožnými účastníkmi na základe tohto exekučného titulu. Okresný súd preto správne exekučné konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) a z dôvodu tejto (negatívnej) procesnej prekážky nebol povinný rozhodovať o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (preto zastavením exekučného konania nemohlo dôjsť ani k oprávneným tvrdenému odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, či porušením iných jeho procesných práv, pretože mal dostatočný priestor na vyjadrenie v odvolacom konaní a samotné skutkové okolnosti zistené okresným súdom žiadnym spôsobom nespochybnil). Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekučného konania (prvý výrok) okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.