Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/52/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200477 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015200477.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobkyne: V.. N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. K., H. K. XXX, XXX XX H., zast. Mgr. Martinom Čižmárom, nar. XX.XX.XXXX, bytom C. S. K. XXXX/XX, XXX XX A. A., adresa pre doručovanie: H. XX, XXX XX A. A. proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšej účastníčky: V.. M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. č. XXXX/XX, XXX XX R., zast. JUDr. Máriou Krahulcovou, advokátkou, Komenského 17, 984 01 Lučenec o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015 r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou 08.04.2015 (označenou ako „žaloba o neplatnosť rozhodnutia žalovaného z 23.01.2015“) sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OU-BB- OOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo zmenené rozhodnutie Okresného úradu Lučenec, Odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že konanie vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“), ktorých sa mala dopustiť obvinená žalobkyňa konaním opísaným vo výroku, sa podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch zastavuje z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Žalobkyňa v žalobe odcitovala výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Poukázala na to, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací orgán napadnuté prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že označené priestupkové konanie vedené voči nej zastaví podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal. Ďalej s poukazom na citáciu výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného konštatovala, že žalovaný napadnutým rozhodnutím zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu len z dôvodu, že prvostupňový správny orgán zahrnul do skutkovej vety výrokovej časti rozhodnutia aj popis konania, ktorý nebol obsiahnutý v návrhu na prejednanie priestupku zo dňa 12.05.2014. (návrh podaný V.. M. na podnet prvostupňového správneho orgánu). Žalobkyňa tvrdila, že prvostupňové rozhodnutie i rozhodnutie žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pričom tieto rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Namietala, že rozhodnutia sú vecne nesprávne, vychádzajú z nesprávneho zhodnotenia vykonaného dokazovania a v tej súvislosti z nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným. Podľa žalobkyne už prvostupňový správny orgán mal svoje rozhodnutie o zastavení konania oprieť o dôvod podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch v zákonodarcom vyjadrený pred spojkou „alebo“, t.j. o dôvod, že skutok, o ktorom sa koná a ktorý je opísaný vo výrokovej časti rozhodnutia, sa nestal. Tento nedostatok odvolací správny orgán neodstránil a nevysporiadal sa náležitým spôsobom s odvolacími námietkami v časti existencie, resp. neexistencie konaní, ktoré sú opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia, resp. pozmenenej podobe v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa argumentovala, že elementárnym predpokladom pre záver o existencii skutku v zmysle výrokovej časti rozhodnutia je nepochybné a jednoznačné stotožnenie vymedzenia skutku (konania) vo výrokovej časti rozhodnutia s jednotlivými skutkovými okolnosťami, ktoré skutok individualizujú, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním. Žiadnou z výpovedí svedkov v priestupkovom konaní podľa žalobkyne nebolo preukázané, že by žalobkyňa V.. M. (navrhovateľku) 11.11.2013 akokoľvek verbálne atakovala, resp. označila spojeniami opísanými vo výroku rozhodnutia, alebo tieto akokoľvek šírila v rámci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec. Žalobkyňa poukázala na svedecké výpovede svedkov z 25.06.2014 obsiahnuté v spise prvostupňového správneho orgánu. Z uvedených výpovedí podľa nej o.i. vyplýva, že 14.01.2014 sa pri komunikácii na pracovnej porade voči navrhovateľke (ďalšej účastníčke) nedopustila žiadnych urážok, invektív, vulgarizmov, neurážala ju ani ako človeka, ani ako vedúceho zamestnanca. Z výpovedí naopak vyplynulo, že počas komunikácie na porade vyjadrila svoje pripomienky k pracovným otázkam, i keď dôraznejším spôsobom, trochu zvýšeným hlasom. Žalobkyňa zdôraznila, že sa ani jedného z konaní, ktoré jej boli v priestupkovom konaní kladené za vinu nedopustila a vykonaným dokazovaním existencia konaní (skutkov) tak, ako sú opísané vo výrokovej časti rozhodnutí, nebola preukázaná. Odvolací orgán sa ďalej nevysporiadal s existenciou zásady in dubio pro reo a rozhodnutie neobsahuje dostatočné dôvody, o ktoré by mohol svoje rozhodnutie oprieť a nekriticky sa stotožnil s nesprávnymi právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. Žalobkyňa v bode II žaloby opísala „širší kontext“ okolností, ktorý podľa nej viedol k priestupkovému konaniu a ktoré vzbudzujú podľa nej dôvodné pochybnosti o objektivite a nezaujatosti prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu. Žalobkyňa poukázala na jej kriminalizáciu v dôsledku, že podala návrh na prepustenie zamestnankyne V.. B., čo bolo „tŕňom v oku nadriadeným osobám so zázemím vo vládnych kruhoch“. Žalobkyňa uviedla, že „na príkaz“ bola V.. M. uložená úloha odvolať žalobkyňu z funkcie. Z týchto dôvodov bolo podľa názoru žalobkyne „vyfabrikované“ nepravdivé anonymné podanie na jej vtedy 13-ročného syna z dôvodu registrácie na Facebooku. Následne bol 18.11.2013 vyhotovený záznam o porušení pracovnej disciplíny, dňa 22.11.2012 podala „údajná poškodená V.. M.“ nepravdivé trestné oznámenie a následne bolo voči žalobkyni začaté trestné stíhanie, ktoré vyústilo do priestupkového konania. Na tieto skutočnosti žalobkyňa navrhla vypočuť svedkov. Žalobkyňa vyjadrila pochybnosti, či prvostupňový orgán i žalovaný konali nezávisle a objektívne. Navrhla prvostupňové i druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.05.2012 poukázal na prvostupňové i druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktorými bolo konanie vo veci priestupkov proti žalobkyni s poukazom na § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch zastavené z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Po oboznámení sa so žalobnými dôvodmi žalovaný uviedol, že sa pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Záver o zastavení priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami, vychádza z kvalifikácie adresného verbálneho prejavu smerujúceho voči osobe v postavení verejného činiteľa a to v súvislosti s výkonom jej právomoci verejného činiteľa. V prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejným činiteľom je tento subjektom verejného práva vyňatým z právneho režimu určeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci, preto podľa názoru žalovaného fyzická osoba v postavení verejného činiteľa, ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s ním spojenú, nepožíva ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Keďže v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutkov, mala navrhovateľka vo funkcii riaditeľky odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Lučenci postavenie verejného činiteľa, v danom prípade absentuje objekt ako jeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku, na základe čoho bolo prioritne potrebné vyvodiť záver, že skutky uvedené v návrhu na prejednanie priestupku, nie sú priestupkami. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na povahu samotného verbálneho prejavu, ktorý má podľa podaného návrhu zakladať priestupkovú zodpovednosť. Žalovaný poukázal na to, že z výsledku dokazovania bolo potrebné vyvodiť záver, že výroky žalobkyne na adresu navrhovateľky mali byť formulované v súvislosti so zákonom zverenou právomocou navrhovateľky ako verejného činiteľa, a teda vychádzajú z absencie objektu ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty priestupku. Žalovaný zhodne so záverom prvostupňového správneho orgánu konštatoval, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Pokiaľ sa žalobkyňa v podanej žalobe odvoláva na zásadu in dubio pro reo, pričom uvádza, že tvrdenie navrhovateľky týkajúce sa verbálnych útokov z 11.11.2013 nebolo nijak preukázané, žalovaný poukázal na zákonom ustanovenú hierarchiu dôvodov pre zastavenie konania o priestupku a konštatoval, že bolo potrebné aplikovať dôvod pre zastavenie konania, ktorý zákonodarca privilegoval z hľadiska hierarchie výpočtu, konkrétne dôvod podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, podľa ktorého správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom. Vzhľadom na vzniknutú dôkaznú situáciu sa alternatíva zastavenia konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal, javí podľa žalovaného ako nesprávny, hoci práve takéhoto záveru sa žalobkyňa v podanej žalobe ťažiskovo domáha. Pokiaľ sa jedná o verbálny útok, ku ktorému malo podľa navrhovateľky dôjsť 11.11.2013, sama navrhovateľka uviedla, že k tomuto malo dôjsť bez prítomnosti svedkov, pričom žalobkyňa vyslovenie akéhokoľvek verbálneho útoku na adresu navrhovateľky vo svojej výpovedi pred správnym orgánom poprela. V danom prípade sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu, a teda nie je možné nad všetku pochybnosť vyvodiť záver, že skutok sa nestal. Vzhľadom na zistenie, že prejednávaný skutok nie je priestupkom, bolo potrebné aplikovať ust. § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch a uprednostniť toto ustanovenie pred § 76 ods. 1 písm. c/ Zákona o priestupkoch. Vo vzťahu k verbálnym útokom, ku ktorým malo podľa podaného návrhu dôjsť 14.01.2014 na pracovnej porade za prítomnosti svedkov, bolo podľa žalovaného z výpovede svedkov možné ustáliť, že hoci došlo k výmene názorov, prípadne ku kontroverzii medzi žalobkyňou a navrhovateľkou, obsahom ich vzájomnej diskusie bola problematika vzťahujúca sa na kompetencie navrhovateľky ako riaditeľky odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Lučenci, pričom počas konfrontácie zo strany žalobkyne neodzneli na adresu navrhovateľky invektívy, nadávky, ani vulgarizmy. Z výpovede svedkýň vyplynulo, že žalobkyňa sa vyjadrovala k odbornému problému, pričom bola prektraktovaná odbornosť a nekompetentnosť navrhovateľky. Žalovaný poukázal na § 128 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Trestný zákon), podľa ktorého sa verejným činiteľom rozumie aj osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy a ak by navrhovateľka niektoré z vyjadrení žalobkyne subjektívne vnímala ako urážlivé, resp. ohrozujúce jej česť, vzhľadom na zrejmý vecný a obsahový súvis týchto vyjadrení s jej kompetenciami a právomocami verejného činiteľa, podľa názoru žalovaného absentuje objekt ako obligatórny znak skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Vzhľadom na uvedené žalovaný vyvodil záver, že skutky nie sú priestupkami a stotožnil sa so záverom prvostupňového správneho orgánu, ktorý z tohto dôvodu konanie zastavil podľa § 74 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Žalovaný sa pridržiaval právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí a rozhodnutie považoval za zákonné a dostatočne podložené vykonanými dôkazmi. Navrhol preto žalobu zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 24S/52/2015-14 zo dňa 07.12.2015 s poukazom na § 250 ods. 1 O.s.p. pribral do konania ako ďalšiu účastníčku V.. M. M., ktorá bola účastníčkou správneho konania o priestupku a ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po preskúmaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zástupca žalobkyne na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a tvrdil, že správny orgán nesprávne rozhodol, keď zastavil konanie podľa § 76 ods. 1 písm. a) z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná nie je priestupkom. Žalobkyňa má za to, že skutky, o ktorých sa konalo, neboli preukázané, minimálne skutok z 11.11.2013 a spochybnený bol aj skutok zo 14.01.2014. Správny orgán nesprávne posúdil zistený skutkový stav, resp. vec nesprávne právne posúdil. Podľa žalobkyne mal rozhodnúť tak, že konanie zastaví podľa § 76 ods. 1 písm. a) z dôvodu, že skutok sa nestal. Zástupca žalobkyne na pojednávaní (nad rámec dôvodov uvedených v žalobe) uviedol, že ďalšia účastníčka bola vyzvaná na podanie návrhu na priestupkové konanie, resp. podnetu na priestupkové konanie, pričom tento návrh bol podaný po trojmesačnej lehote stanovenej v § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch, ktorá sa podľa neho počíta odo dňa, kedy sa ďalšia účastníčka dozvedela o tom, že skutok sa stal. Žiadal rozhodnutia správnych orgánov zrušiť. Zástupca žalovaného sa na pojednávaní v celom rozsahu pridržiaval dôvodov, ktoré sú uvedené v rozhodnutí. Trval na tom, že bolo rozhodnuté v súlade so zákonom a zhodne s písomným vyjadrením k žalobe predniesol argumentáciu k žalobným dôvodom s tým, že poukázal na postup správneho orgánu a na to, že pokiaľ sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodnutia, ktorým bolo zastavené konanie, pretože skutok, o ktorom sa konalo nie je priestupkom a domnieva sa, že malo byť rozhodnuté o zastavení konania z dôvodu, že skutok sa nestal, žalovaný poukázal na to, že sa v podstate jednalo o dva skutky, pričom charakter a povaha týchto adresných prejavov, ktorých sa mala žalobkyňa dopustiť voči navrhovateľke priestupkového konania, bol taký, že sa nejednalo o verbálne prejavy voči fyzickej osobe ako občanovi, a preto objektom chránených záujmov, a teda aj objektom skutkovej podstaty priestupku, proti občianskemu spolunažívaniu takéto prejavy nemohli byť, keďže boli adresované voči osobe, ktorá bola v postavení verejného činiteľa. Nemohlo sa teda jednať o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Pokiaľ na pojednávaní zástupca žalobkyne poukázal na to, že navrhovateľka priestupkového konania bola vyzvaná na podanie návrhu na priestupkového konanie a toto sa malo podľa jeho názoru stať po trojmesačnej lehote stanovenej v zákone, poukázal na to, že mu bol ako správnemu orgánu na priestupkové konanie postúpený spis OO PZ SR s tým, že bolo podozrenie zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Vzhľadom na to, že správny orgán sa domnieval, že mohol byť opísaným konaním spáchaný aj priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, kedy by poškodená nebolo účastníčkou konania, s poukazom na povinnosť, ktorá mu je stanovená v Správnom poriadku v § 3 ods. 2, podľa ktorého sa má postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkmi konania a má okrem iného aj poskytovať poučenia osobám, ktoré sú účastníkmi konania alebo môžu byť takýmto konaním dotknuté, postupoval správny orgán tak, že poučil navrhovateľku a má za to, že jej návrh bol podaný v lehote, pretože bol doručený v lehote troch mesiacoch odo dňa, kedy bol postúpený spis z OO PZ na prvostupňový správny orgán. Rozhodnutie považuje za vydané v súlade so zákonom a navrhol žalobu zamietnuť. Právna zástupkyňa ďalšej účastníčky sa na pojednávaní v celom rozsahu stotožnila s vyjadrením zástupcu žalovaného a poukázala na to, že žaloba je irelevantná, pretože nie je rozhodné, či bolo konanie zastavené z dôvodu, že skutok, o ktorom sa konalo, sa nestal, alebo že skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom, pretože výsledok je rovnaký. Takáto žaloba nemá akýkoľvek vplyv na práva žalobkyne, resp. takýmto rozhodnutím žalobkyňa nemôže byť dotknutá. Z uvedeného dôvodu vyslovila názor, že nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne na podanie takejto žaloby. Zástupca žalobkyne k uvedenej námietke nedostatku aktívnej legitimácie uviedol, že žalobkyňa sa cíti dotknutá na svojich právach, bolo zasiahnuté do jej práv a dobrého mena, ak bolo v rozhodnutí vo výroku aj v odôvodnení vyslovené, že správny orgán považoval skutky alebo konanie, ktoré opísal vo výroku aj v odôvodnení za dané, akurát ich nepovažoval za priestupok. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že sa cíti dotknutá na svojich právach, bolo zasiahnuté do jej dobrého mena. Opísala dôvody, prečo a akým spôsobom podľa nej došlo k podaniu trestného oznámenia a k začatiu priestupkového konania, ktorého cieľom bolo podľa jej názoru dosiahnuť jej odvolanie z funkcie, čo sa napokon aj podarilo a po vydaní tohto rozhodnutia bola napokon z funkcie aj odvolaná. V podrobnostiach uviedla okolnosti, ktoré sú uvedené v časti II. žaloby. Prehlásila, že skutok, ktorý sa mal stať 11.11.2013 sa nestal a rovnako skutok, ktorý sa mal stať 14.01.2014 sa nestal takým spôsobom, ako bolo opisované a jednalo sa výlučne o pracovnú poradu a prejavy, resp. komunikáciu vo vzťahu k pracovno-právnym záležitostiam ohľadne pracovnej porady. Ďalšia účastníčka na pojednávaní uviedla, že skutky sa stali tak, ako ich uviedla pred orgánmi Policajného zboru, ako aj v priestupkovom konaní a na svojich vyjadreniach trvá. Zo svojej funkcie bola odvolaná skôr, než žalobkyňa (k 31.07.2014), a teda ak bola žalobkyňa odvolaná neskôr, toto už nemôže mať žiadny súvis s konaním a vystupovaním ďalšej účastníčky. Zástupca žalovaného uviedol, že na rozdiel od žalobkyne, pre ktorú nie je ťažiskové rozhodnutie v tom zmysle, že skutky, o ktorých sa konalo, boli alebo neboli priestupkom, pretože tieto verbálne prejavy boli adresované voči osobe v postavení verejného činiteľa, naopak pre správny orgán bolo dôležité posudzovať v prvom rade, či boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku a pokiaľ čo i len jeden znak chýba (v tomto prípade objekt), nebolo možné rozhodnúť inak, ako tak, ako bolo rozhodnuté. Zástupca žalobkyne na pojednávaní okrem návrhov na dokazovanie uvedených v žalobe nemal ďalšie návrhy na dokazovanie. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 28.04.2014 bolo prvostupňovému správnemu orgánu doručené Uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru v Lučenci ČVS: ORP-1689/LC- LC-2013 zo dňa 26.03.2014, ktorým mu bola postúpená na prejednanie vec, v ktorej bolo vedené trestné stíhanie vo veci prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona na základe podaného trestného oznámenia V.. M. M. (ďalšia účastníčka) na V.. N. C. (žalobkyňa) s odôvodnením, že výsledky vyšetrovania preukázali, že vo veci nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť posúdený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Zákon o priestupkoch“). Vec bola prvostupňovému správnemu orgánu postúpená spolu s vyšetrovacím spisom, ktorý okrem Zápisnice o trestnom oznámení V.. M. zo dňa 22.11.2013 a Uznesenia o začatí trestného stíhania z 22.12.2013 obsahoval aj Zápisnicu o výsluchu svedka - poškodeného (V.. M.), Zápisnicu o výsluhu svedka (V.. C.) z 27.02.2014, dva Záznamy o prerokovaní porušenia služobnej disciplíny vyhotovené Úradom práce, sociálnych veci a rodiny Lučenec dňa 18.11.2013, Zápisnice o prešetrení sťažnosti štátneho zamestnanca z 13.02.2014, 14.02.2014 a 17.02.2014, vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec z 05.03.2014 k záznamom o prerokovaní porušenia služobnej disciplíny z 18.11.2013 a k sťažnosti štátnej zamestnankyne V.. M. z 28.01.2014, trestné oznámenie podané V.. N. C. dňa 06.11.2013 adresované Krajskej prokuratúre Lučenec s prílohami, Zápisnica o výsluhu svedka (V.. C.) z 13. decembra 2013 a Uznesenie OO PZ SR vo Fiľakove zo 16. decembra 2013 o odmietnutí tohoto trestného oznámenia. Prvostupňový správny orgán listom z 05.05.2014 oznámil V.. M. (ďalšia účastníčka), že mu bol doručený vyšetrovací spis OO PZ Lučenec, z obsahu ktorého vyplýva, že V.. C. sa mala dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, pričom adresátku poučil o tom, že priestupky podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch sa prejednávajú na návrh postihnutej osoby. Z uvedeného dôvodu V.. M. vyzval, aby v lehote desiatich dní od doručenia uvedenej výzvy doplnila oznámenie v zmysle § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch s tým, že v prípade nepodania návrhu na prejednanie priestupku správny orgán po uplynutí stanovej lehoty konanie v predmetnej veci obvinenej V.. N. C. odloží podľa § 66 ods. 2 písm. a) Zákona o priestupkoch. Predmetná výzva bola ďalšej účastníčke doručená 12.05.2014. Dňa 15.05.2014 V.. M. doručila prvostupňovému správnemu orgánu návrh na prejednanie priestupku voči občianskemu spolunažívaniu proti V.. N. C., podľa ktorého ju V.. C. dňa 11.11.2013 a 14.01.2014 opakovane verbálne atakovala ako svoju priamu nadriadená, aj ako človeka. V návrhu uviedla, že dňa 11.11.2013 v kancelárii riaditeľky Odboru SVaR, ul. Petőfiho č. 39, štvrté poschodie v dopoludňajších hodinách bez prítomnosti svedkov V.. C. V.. M. verbálne napadla, že je nekompetentná, politická nominantka, že nemá žiadnu autoritu u podriadených atď., čím toto jej konanie ohrozilo vážnosť a profesionálnu česť V.. M. a urazilo ju na cti aj osobne ako človeka. V návrhu ďalej uviedla, že opakovane dňa 14.01.2014 v raňajších hodinách, medzi deviatou a desiatou hodinou, v zasadačke na prvom poschodí, pracovisko Petőfiho č. 39, pred zamestnancami Oddelenia SPODaSK, ako aj pracovísk Fiľakova a Poltára V.. C. V.. M. opakovane verbálne atakovala, zvyšovala na ňu hlas a urážala ju ako človeka, aj ako vedúceho zamestnanca, čím opätovne ohrozila jej profesionálnu česť ako riaditeľky odboru, ako aj človeka a toto jej opakované neprimerané správanie ju hlboko urazilo na cti. V.. M. v návrhu uviedla svedkov predmetného verbálneho ataku zo dňa 14.01.2014. Prvostupňový správny orgán podaniami z 20.05.2014 predvolal oznamovateľku priestupku, obvinenú zo spáchania priestupku, ako aj označené svedkyne na prejednanie priestupku na deň 03.06.2014 a následne na deň 25.06.2014. Priestupok bol s V.. C. prejednaný dňa 25.06.2014, o čom bola vyhotovená zápisnica, z ktorej vyplýva, že bola oboznámená so skutkom, ktorý sa prejednáva a vyjadrila sa k nemu v tom zmysle, že V.. M. nikdy verbálne neatakovala, nikdy jej nepovedala to, čo tvrdí vo svojom návrhu, je jej priamou nadriadenou, sú v pracovno-právnom vzťahu, a preto skutky, ktoré uvádza v návrhu, že sa mali udiať, sa mali udiať počas pracovného času a z toho dôvodu ich nie je možné pomenovať ako občianske spolunažívanie. Trvala na svojej výpovedi z 27.02.2014 na OO PZ Lučenec v plnom rozsahu, kedy bola vypočutá ku skutočnostiam, ktoré sa mali odohrať 11.11.2013. Nikdy nebola vypočutá vo veci skutku, ktorý sa mal stať 14.01.2014. V zápisnici je zaznamenané vyjadrenie V.. C. ku skutku, ktorý sa mal stať 14.01.2014 na pracovnom stretnutí, pričom uviedla, že rozprávala dôrazne, nahlas, avšak nekričala, nikdy voči V.. M. nepoužila žiadne urážlivé slovo ani sa k nej hrubo nesprávala. V.. C. uviedla, že sa oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie v priestupkovej veci, nenavrhla ďalšie dokazovanie zo strany správneho orgánu, ani vypočutie ďalších svedkov. Z výpovede navrhovateľky (V.. M.) zo dňa 03.06.2014 vyplýva, že trvá na tom, že konanie obvinenej V.. N. C. ju urazilo na cti a to spôsobom, ako uviedla vo svojom podaní v návrhu na prejednanie priestupku zo dňa 12.05.2014. Navrhovateľka priestupkového konania vo svojej výpovedi do zápisnice dňa 25.06.2014 uviedla, že trvá na návrhu na prejednanie priestupku s tým, že obvinená V.. N. C. ju naďalej ohovára a znižuje jej kredit ako vedúcej pracovníčky, od kedy bolo podané oznámenie na jej maloletého syna F. C.. Trvala na tom, že v mesiaci november 2013 a v mesiaci január 2014 ju V.. C. opakovane a neodôvodnene verbálne napadla, spochybňovala jej profesionálnu odbornú česť a bezúhonnosť, nazvala ju politickým nominantom, naďalej o nej rozširuje a oživuje klamstvá a reči, že udržiava intímny pomer s vysoko postavenou osobou, čím uráža jej česť ako štátneho zamestnanca, čo sa týka jej profesijnej stránky, aj ako človeka, čo sa týka ľudskej stránky. Bola oboznámená s podkladmi pre rozhodnutie a k danej priestupkovej veci navrhla ďalšie dokazovanie zo strany správneho orgánu, ani vypočutie svedkov. Z výpovede svedkýň dňa 03.06.2014, resp. 25.06.2014 vyplynulo, že na porade konanej dňa 14.01.2014 boli riešené pracovné veci, V.. C. reagovala vo svojom vystúpení k pracovnej problematike (smerovalo k termínu a spôsobu zvolania pracovnej porady) zvýšeným hlasom, neboli však použité invektívy, ani vulgárne slová. Svedkyne uviedli, že vystúpenie V.. C. nebolo adekvátne voči nadriadenej (svedkyňa J.. K.), resp. že to nebola bežná komunikácia medzi nadriadeným a podriadeným (V.. M.). Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.j. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014 podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, zastavil konanie vedené proti obvinenej V.. N. C. vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ublížením na cti urážkami podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, ktorých sa mala obvinená dopustiť tým, že mala inému ublížiť na cti tým, že ho mala uraziť tým, že dňa 11.11.2013 v presne nezistenom čase mala v Lučenci v budove Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny verbálne atakovať V.. M. M., nar. XXXX, ako svoju priamu nadriadenú a to slovami, že je nekompetentná, politická nominantka, že udržiava intímny pomer s vysoko postavenou osobou a tieto informácie o menovanej mala šíriť v rámci ÚPSVaR Lučenec. Následne dňa 14.01.2014 mala počas pracovného stretnutia Oddelenia sociálno- právnej ochrany detí na ÚPSVaR v Lučenci počas diskusie opätovne verbálne atakovať V.. M. M., pričom mala na ňu neúmerne zvyšovať hlas, urážať ju ako človeka a ako vedúceho zamestnanca, čím mala V.. M. M. uraziť na cti. Prvostupňový správny orgán súčasne uložil navrhovateľke V.. M. M. povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 Eur. Rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že vykonaným objasňovaním priestupku Obvodným oddelením Policajného zboru Lučenec zo dňa 28.04.2014 bolo začaté priestupkové konanie voči obvinenej V.. N. C., ktorá sa mala dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch a na základe výzvy na podanie návrhu na prejednanie priestupku zo dňa 05.05.2014, ktorá bola navrhovateľke V.. M. M. doručená dňa 12.05.2014, a na základe ktorej podala dňa 12.05.2014 návrh na prejednanie priestupku, ktorý bol správnemu orgánu doručený 15.05.2014, bolo začaté priestupkové konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, ktorého sa mala dopustiť obvinená V.. N. C. tým, že mala inému ublížiť na cti, že ho mala uraziť tým, že dňa 11.11.2013 v presne nezistenom čase mala v Lučenci v budove ÚPSVaR verbálne atakovať V.. M. M. ako svoju priamu nadriadenú a to slovami, že je nekompetentná politická nominantka, že udržiava intímny pomer s vysoko postavenou osobou a tieto informácie o menovanej mala šíriť v rámci ÚPSVaR Lučenec. Následne dňa 14.01.2014 mala počas pracovného stretnutia Oddelenia sociálno-právnej ochrany detí na ÚPSVaR v Lučenci počas diskusie opätovne verbálne atakovať V.. M. M., pričom mala na ňu neúmerne zvyšovať hlas, urážať ju ako človeka a ako vedúceho zamestnanca. Uvedeným konaním mala V.. M. M. uraziť na cti. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah prejednania priestupku, na obsah výpovede obvinenej V.. N. C. na priestupkovom pojednávaní konanom dňa 25.06.2014, podrobne poukázal na obsah výpovede V.. M. M. na priestupkovom pojednávaní dňa 03.03.2014 a 25.06.2014. Ďalej poukázal na obsah výpovedí svedkov na priestupkovom pojednávaní dňa 03.06.2014 - svedkyňa Bc. T. M., svedkyňa J.. Z. K. a svedkyňa J.. Q. K., svedkyňa V.. P. M. (výpoveď na priestupkovom pojednávaní dňa 03.06.2014 a 25.06.2014) a Bc. V. L. (výpoveď na priestupkovom pojednávaní dňa 25.06.2014). V odôvodnení ďalej poukázal na obsah prednesu zástupcu V.. N. C. J.. M. D. k prejednávanej priestupkovej veci, ako aj vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľky V.. M. M. na priestupkovom pojednávaní dňa 25.06.2014. Prvostupňový správny orgán v rozhodnutí uviedol, že na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z výpovede obvinenej V.. C., ktorá vo svojej výpovedi pred správnym orgánom spáchanie uvedeného skutku svojou osobou dôrazne opakovane odmietla, ďalej z výpovedi navrhovateľky V.. M. M., ktorá vo svojej výpovedi pred správnym orgánom opakovane trvala na tom, že obvinená V.. N. C. ju svojim konaním opakovane hlboko urazila na cti, nerešpektovala a nerešpektuje aj naďalej jej autoritu ako vedúceho štátneho zamestnanca, osoby, pričom ju nazvala politickým nominantom a naďalej o nej rozširuje lživé klamstvá a reči, z výpovedí svedkýň, ktoré navrhla v danej veci vypočuť navrhovateľka V.. M. M., ktoré vo svojich výpovediach pred správnym orgánom nepotvrdili protiprávnosť konania obvinenej V.. N. C. počas pracovnej porady dňa 14.01.2014, ktoré uviedli, že obvinená V.. N. C. reagovala na výzvu V.. M. M., aby sa vyjadrila k prerokovanej problematike, zvýšeným hlasom, no bez použitia invektívov a vulgárnych slov na adresu navrhovateľky V.. M. M. a z ďalšieho spisového materiálu rozhodol v súlade s § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastavením konania, nakoľko skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom. Žalobkyňa podala proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: „ Konanie vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o priestupkoch), ktorých sa mala dopustiť obvinená V.. N. C. tým, že mala dňa 11.11.2013 v dopoludňajších hodinách v kancelárii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na ul. Petőfiho č. 39 v Lučenci bez prítomnosti svedkov povedať navrhovateľke, že je nekompetentná, politická nominantka a že nemá žiadnu autoritu u podriadených, čím mala ohroziť jej vážnosť a profesionálnu česť a dňa 14.01.2014 v ranných hodinách v čase medzi deviatou až desiatou hodinou v zasadačke na prvom poschodí budovy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na ul. Petőfiho č. 39 v Lučenci mala navrhovateľku pred zamestnancami Oddelenia sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako aj pred zamestnancami z pracovísk Fiľakovo a Poltár opakovane verbálne atakovať, zvyšovať na ňu hlas a urážať ju ako človeka a ako vedúceho zamestnanca, čím mala opätovne ohroziť jej profesionálnu česť ako riaditeľky odboru, aj ako človeka, a teda mala navrhovateľke ublížiť na cti urážkami, sa podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastavuje z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami.“ Rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že konanie proti obvinenej V.. C. bolo potrebné zastaviť podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Poukázal na to, že objektom priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch je občianske spolunažívanie. Slovné spojenie občianske spolunažívanie ako právne neurčitý pojem je potrebné interpretovať s ohľadom na ustálený doktrinálny výklad, v zmysle ktorého sa jedná o súhrn všeobecne akceptovaných pravidiel správania, ktorých dodržiavanie je nevyhnutnou podmienkou riadnej a usporiadanej koexistencie osôb v danom mieste, čase a konkrétnej situácii. V tejto súvislosti žalovaný akcentoval, že fyzická osoba v postavení verejného činiteľa, ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú, nepoužíva ochranu poskytovanú ustanovením § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch. Jedným z pojmových znakov charakterizujúcich postavenie verejného činiteľa je podieľanie sa na plnení úloh štátu, ktoré sú predmetom záujmu celej spoločnosti. V prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejným činiteľom, je tento subjektom verejného práva vyňatým z právneho režimu určeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci. S poukazom na § 128 ods. 1 Trestného zákona žalovaný dôvodil, že postavenie verejného činiteľa má tiež štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Podaný návrh na prejednanie priestupku podľa žalovaného je možné rozdeliť do dvoch častí, pričom jedna sa týka konania obvinenej z 11.11.2013 a v druhej sa obvinenej kladie za vinu konanie zo dňa 14.01.2014. Z obsahu podaného návrhu v spojení so zdokumentovanými svedeckými výpoveďami žalovaný vyvodil, že verbálne prejavy obvinenej, ktoré mali navrhovateľku uraziť na cti, sa vzťahovali k postaveniu navrhovateľky ako verejného činiteľa vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Lučenci. Navrhovateľka konanie obvinenej z 11.11.2013 vo svojom návrhu viaže výlučne k svojmu pracovnému zaradeniu, keď uvádza, že obvinená ju verbálne napadla slovami „nekompetentná, politická nominantka, nemá žiadnu autoritu u podriadených“. Obdobne je podľa žalovaného potrebné vyhodnotiť aj verbálny prejav obvinenej na pracovnej porade konanej 14.01.2014, keďže obvinená sa mala podľa svedeckých výpovedí vyjadrovať k odbornému problému služobnej pohotovosti a k času konania predmetnej pracovnej porady zvolanej navrhovateľkou, v súvislosti s čím malo dôjsť k výmene názorov medzi navrhovateľkou v postavení riaditeľky odboru a obvinenou. Tiež z výpovedí svedkýň bolo zrejmé, že na predmetnej pracovnej porade sa riešili len pracovné veci. Vzhľadom na výsledok dokazovania žalovaný vyvodil záver o tom, že v konaní o priestupku bolo preukázané, že výroky obvinenej na adresu navrhovateľky špecifikované v návrhu boli formulované v súvislosti so zákonom zverenou právomocou navrhovateľky ako verejného činiteľa. Z uvedeného dôvodu absentuje objekt ako obligatórny znak skutkovej podstaty priestupku, a preto voči obvinenej nebolo možné vyvodiť administratívno-právnu zodpovednosť za priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch a konanie bolo potrebné podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastaviť z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Absencia akéhokoľvek obligatórneho znaku skutkovej podstaty priestupku znamená, že sa o priestupok nejedná a takýto záver má vzhľadom na zákonom ustanovené poradie dôvodov zastavenia konania podľa § 76 ods. 1 Zákona o priestupkoch prednosť pred záverom, že spáchanie skutku nebolo obvinenej preukázané. Rovnako tak nebol daný dôvod pre vyslovenie záveru, že sa skutok nestal, pretože ohľadom verbálnych prejavov obvinenej z 11.11.2013 sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a dňa 14.01.2014 počas konania pracovnej porady mohlo dôjsť k niektorým prejavom uvádzaným navrhovateľkou, ktoré táto subjektívne vnímala ako urážlivé, avšak s poukazom na vyššie uvedené, najmä na absenciu objektu ako obligatórneho znaku priestupku, bolo podľa žalovaného potrebné vyvodiť záver, že konanie kladené obvinenej za vinu, nie je priestupkom. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril aj k námietkam odvolateľky uvedeným v odvolaní a to vo vzťahu k námietke „prekvalifikácie“ skutku z priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch na priestupkoch na priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch a s tým spojenej procesnej iniciatívy prvostupňového správneho orgánu, ktorý v nadväznosti na doručenie vyšetrovacieho spisu s právoplatným uznesením o postúpení veci okresnému úradu vyzval Mgr. M. listom z 05.05.2014 na podanie návrhu na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch. Zmyslom a účelom výzvy na podanie návrhu na prejednanie priestupku bolo v danom prípade poučiť oznamovateľku skutku o jej právach tak, aby bez jej zavinenia nedošlo k jej vylúčeniu z konania o priestupku ako účastníčky konania a súčasne s jej aktívnou legitimáciou na podanie správnej žaloby, čím by boli porušené jej práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu. Žalovaný poukázal na to, že oznamovateľ priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch nemá postavenie účastníka konania, kým navrhovateľ pri priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch je účastníkom konania podľa § 72 písm. d) Zákona o priestupkoch. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Vo vzťahu k námietke odvolateľky, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí neuviedol, že konal a rozhodol podľa Správneho poriadku, žalovaný poukázal na ustanovenie § 51 Zákona o priestupkoch, z ktorého vyplýva, že v prípade ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. Žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil z dôvodu, že prvostupňový správny orgán zahrnul do skutkovej vety výrokovej časti rozhodnutia aj popis konania, ktorý nebol obsiahnutý v návrhu na prejednanie priestupku z 12.05.2014. S ohľadom na dispozičnú zásadu, ktorou sa spravuje konanie o priestupkoch podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch ako o tzv. návrhových priestupkoch, predmet konania a účastníci konania sú vymedzení podaným návrhom, od ktorého sa správny orgán nemôže odchýliť. Uvedená skutočnosť však nemala vplyv na výsledok konania začatého z titulu podaného návrhu. O skutkoch, ktoré sú predmetom návrhu V.. M. M. z 12.05.2014 bolo podľa žalovaného rozhodnuté v súlade so zákonom. Návrh na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch bol podľa žalovaného podaný včas, nakoľko navrhovateľka sa o postúpení veci orgánom činným v trestnom konaní dozvedela dňa 14.04.2014, čo vyplýva z pripojenej doručenky k predmetnému uzneseniu, pričom návrh na prejednanie priestupku bol doručený správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť dňa 15.05.2014, z čoho žalovaný vyvodil, že bola dodržaná trojmesačná lehota podľa § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu, ktorý konanie zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250h ods. 1 O.s.p., až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), d) Zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten, kto a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech, d) úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Podľa § 67 ods. 1 Zákona o priestupkoch, priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1). Podľa § 67 ods. 2 Zákona o priestupkoch, podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní. Podľa § 68 ods. 1 Zákona o priestupkoch, priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len "navrhovateľ"). Priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) sa prejednáva len na návrh poškodenej osoby, jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ak je poškodená osoba vo vzťahu k páchateľovi priestupku blízkou osobou a k ublíženiu na zdraví alebo spôsobeniu škody na majetku došlo iba tejto blízkej osobe, prípadne aj páchateľovi priestupku. Podľa § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch, pri priestupku, ktorý možno prejednať len na návrh, možno návrh podať príslušnému správnemu orgánu alebo pri objasňovaní orgánu oprávnenému objasňovať priestupok ( § 58 ods. 3) najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ o priestupku alebo o postúpení veci orgánom činným v trestnom konaní dozvedel. V návrhu musí byť uvedené, kto je postihnutou osobou, koho navrhovateľ označuje za páchateľa a kde, kedy a akým spôsobom sa mal priestupok spáchať. Podľa § 72 Zákona o priestupkoch, v konaní o priestupku sú účastníkmi konania a) obvinený z priestupku, b) poškodený, ak ide o prejednávanie náhrady majetkovej škody spôsobenej priestupkom, c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konania týkajúcej sa zhabania veci, d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1. Podľa § 76 ods. 1 Zákona o priestupkoch, Správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že a) skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom, b) skutok nespáchal obvinený z priestupku, c) spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané, d) obvinený z priestupku požíva podľa medzinárodného práva alebo podľa zákona výsady a imunity, e) obvinený z priestupku v čase spáchania priestupku nedovŕšil pätnásty rok svojho veku alebo trpel duševnou poruchou, pre ktorú nemohol rozpoznať, že svojím konaním porušuje alebo ohrozuje záujmy chránené zákonom, alebo ovládať svoje konanie, f) zodpovednosť za priestupok zanikla, g) o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom alebo orgánom činným v trestnom konaní, h) za priestupok bola uložená bloková pokuta, ch) o skutku už bolo rozhodnuté v disciplinárnom alebo kárnom konaní a toto rozhodnutie sa považuje za postačujúce, i) obvinený z priestupku zomrel, j) navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania späť alebo sa nedostavil na ústne pojednávanie bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu, hoci bol riadne a včas predvolaný, k) v konaní o urážke na cti došlo ku zmieru, l) vec bola postúpená podľa § 71 po začatí konania. Podľa § 76 ods. 2 Zákona o priestupkoch, odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania je prípustné len vtedy, ak bolo konanie zastavené podľa odseku 1 písm. a), b), c) a j); v týchto prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania účastníkom konania oznamuje; v ostatných prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania vyznačí v spise a účastníci konania sa o zastavení konania len upovedomia. Podľa § 77 Zákona o priestupkoch, výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1). Podľa § 51 Zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. 4) Podľa § 3 Správneho poriadku, (1) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (6) Správne orgány sú povinné na úradnej tabuli správneho orgánu, na internete, ak majú k nemu prístup, prípadne aj iným vhodným spôsobom zrozumiteľne a včas informovať verejnosť o začatí, uskutočňovaní a o skončení konania vo veciach, ktoré sú predmetom záujmu verejnosti alebo o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Pritom sú povinné ochraňovať práva a právom chránené záujmy účastníkov konania a iných osôb. Úradná tabuľa správneho orgánu musí byť nepretržite prístupná verejnosti. (7) Ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 Správneho poriadku, (1) rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (4) Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. (5) V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. (6) Chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. (7) Osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch sa rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi konania v plnom rozsahu vyhovuje, len vyznačí v spise a účastníkovi konania sa namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia vydá osobitný doklad alebo poskytne plnenie. Podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona, verejným činiteľom sa na účely tohto zákona rozumie prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere, starosta, predseda vyššieho územného celku, poslanec orgánu územnej samosprávy, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Verejným činiteľom je aj sudca alebo úradník medzinárodného súdneho orgánu uznaného Slovenskou republikou alebo funkcionár alebo iný zodpovedný pracovník orgánu činného v trestnom konaní iného štátu, orgánu Európskej únie alebo orgánu vytvoreného spoločne členskými štátmi Európskej únie, ak na území Slovenskej republiky vykonáva úkony trestného konania takého štátu alebo orgánu; pre jeho ochranu sa podľa ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby úkony trestného konania vykonával v súlade s medzinárodnou zmluvou alebo so súhlasom orgánov Slovenskej republiky. Súd v konaní podľa piatej časti O.s.p. preskúmava na základe žalôb (alebo opravných prostriedkov) zákonnosť rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Žalobcom teda môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom konaní riadi, vyplýva žalobcovi z ust. § 249 ods. 2 O.s.p. zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p.) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Podľa citovaného zákonného ust. § 247 ods. 1 O.s.p. treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázal na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Úlohou súdu správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesné predpisy. Súd v preskúmavanom prípade skúmal aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie predmetnej žaloby, keďže žaloba expressis verbis neobsahovala tvrdenie, že žalobkyňa ako účastníčka správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Z obsahu žaloby a z vyjadrenia na pojednávaní je však možné vyvodiť, že žalobkyňa sa cíti dotknutá na svojich právach a napriek tomu, že priestupkové konanie bolo voči nej zastavené, má za to, že napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej práv a dobrého mena. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa predmetnou žalobou (aj keď bola nesprávne označená ako žaloba „ o neplatnosť “ rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) domáhala preskúmania a zrušenia napadnutých rozhodnutí, ktorými bolo konanie vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, ktorých sa mala dopustiť žalobkyňa a ktoré boli opísané vo výroku rozhodnutí (v podmieňovacom spôsobe) podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastavené z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Žalobkyňa namietla nezákonnosť rozhodnutí z dôvodu, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.) a z dôvodu nespreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.). Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobkyňa namietala, že správne orgány (prvostupňový i druhostupňový) mali svoje rozhodnutie o zastavení konania oprieť o dôvod podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, zákonodarcom vyjadrený pred spojkou „alebo“, t. j. o dôvod, že skutok, o ktorom sa koná a ktorý je opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, sa nestal. Poukázala pri tom na vykonané dokazovania, z ktorého podľa nej vyplýva, že nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľky (ďalšej účastníčky konania), že by ju žalobkyňa 11.11.2013 verbálne atakovala slovami uvedenými vo výroku napadnutého rozhodnutia, ani to, že by sa dňa 14.01.2014 žalobkyňa dopustila pri komunikácii na pracovnej porade voči navrhovateľke (ďalšej účastníčke konania) urážok a invektív, a to ani ako voči človeku, ani ako voči vedúcemu zamestnancovi. Podľa žalobkyne existencia konaní (skutkov), ako sú tieto opísané v napadnutých rozhodnutiach, nebola preukázaná, avšak žalovaný sa týmito skutočnosťami (uvedenými aj v odvolaní) nezaoberal, resp. ak áno, tak svoje stanovisko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom nevyjadril, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. K námietke nesprávneho právneho posúdenia súd uvádza, že táto je nedôvodná. Rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového správneho orgánu) bolo založené na tom právnom posúdení veci, že konania (skutky), o ktorých bolo vedené priestupkové konanie, nie sú priestupkami. Záver o dôvode zastavenia priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch vychádza z kvalifikácie adresného verbálneho prejavu smerujúceho voči osobe v postavení verejného činiteľa a to v súvislosti s výkonom jej právomoci verejného činiteľa. Právne posúdenie veci vychádza teda z toho, že správny orgán na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala navrhovateľka (V.. M.) vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec postavenie verejného činiteľa, ktorý je v prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejného činiteľa ako subjektu verejného práva vyňatý z právneho režimu určeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci, z čoho žalovaný dovodil, že ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú, nepožíva verejný činiteľ (V.. M.) ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch. Z toho, že v čase, keď malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala V.. M. postavenie verejného činiteľa, čo mal správny orgán preukázané z vykonaného dokazovania, žalovaný vyvodil, že absentuje objekt ako jeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku, a preto vyslovil záver, že skutky uvedené v návrhu na prejednanie priestupku, nie sú priestupkami. Podľa ust. 2 ods. 1 Zákona o priestupkoch je priestupok zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov alebo o trestný čin. Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Subjektom je páchateľ priestupku; subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie; zavinenie môže byť úmyselné alebo z nedbanlivosti; na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon nevyžaduje výslovne úmysel. Objektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje. Objektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a následkom (kauzálny nexus); fakultatívnymi znakmi objektívnej stránky sú čas a miesto konania. Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v § 49 Zákona o priestupkoch. V predmetnej veci bolo vedené konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch. Podľa citovaného ustanovenia sa priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na posmech. Subjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou tohto priestupku je konanie, ktorým fyzická osoba inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na posmech. Objektom, t. j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu stránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, t. j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania. Na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka (kumulatívne). V prípade, že by čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nad všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného). Pokiaľ žalovaný (prvostupňový správny orgán) v konaní zistil, že neboli obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka, ktoré musia byť naplnené kumulatívne, konkrétne konštatoval, že absentuje objekt ako obligatórny znak priestupku, záver správneho orgánu o tom, že sú splnené zákonné podmienky na zastavenie konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, je výsledkom správneho právneho posúdenia. Žalobkyňa napokon v žalobe ani nenamietala takéto právne posúdenie vykonané správnym orgánom vo vzťahu k prijatému záveru, na základe ktorého bolo konanie zastavené, t.j. že skutok, resp. skutky, ktoré boli predmetom priestupkového konania, nie sú priestupkom. Práve na základe takéhoto právneho posúdenia správny orgán založil svoje rozhodnutie o zastavení konania. (Neušlo pozornosti súdu, že samotná žalobkyňa do zápisnice o prejednávaní priestupku zo dňa 25.06.2014 pred prvostupňovým správnym orgánom uviedla, že V.. M. je jej priamou nadriadenou a z toho dôvodu sú v pracovno-právnom vzťahu, a preto skutky, ktoré uvádza v návrhu, že sa mali udiať, sa mali udiať počas pracovného času a z toho dôvodu ich nie je možné pomenovať ako občianske spolunažívanie.) Žalobkyňa teda v žalobe neuviedla dôvody, pre ktoré je žalobcom vykonané právne posúdenie konania, ktoré bolo predmetom priestupkového konania a ktoré bolo vyhodnotené ako konanie, ktoré nie je priestupkom, nesprávne a prečo. Žalobkyňa namietala, že správny orgán mal rozhodnúť inak, pričom mala za to, že konanie síce malo byť zastavené s poukazom na ust. § 76 ods.1 písm. a) Zákona o priestupkoch, ale z dôvodu, že skutok sa nestal. Keďže súd je oprávnený preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré sú uvedené v žalobe a námietka žalobkyne vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu nesmerovala voči právnemu posúdeniu vykonanému žalovaným, t.j. vo vzťahu ku záveru, že konanie, ktoré bolo predmetom priestupkového konania, nie je priestupkom, ale v žalobe uviedla svoje vlastné posúdenie konania, súd nepovažoval žalobnú námietku žalobkyne z tohto dôvodu za oprávnenú. Žalobkyňa ďalej v žalobe namietala, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú, keďže nekorešponduje s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia reagoval na odvolacie námietky uvedením skutočností zistených zo správneho spisu, na základe ktorých boli uvedené námietky vyhodnotené ako neopodstatnené, pričom rozhodnutie vo vzťahu k výroku o zastavení priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch súd považuje za riadne odôvodnené, obsahujúce všetky náležitosti stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Nezrozumiteľnosťou pre nedostatok dôvodov rozhodnutie trpí vtedy, keď dôvody absentujú alebo vtedy, keď sa nevzťahujú k výroku rozhodnutia, alebo vtedy, keď chýbajú dôvody skutkové. Takými vadami je, keď je rozhodnutie založené na základe skutočností v konaní vôbec nezisťovaných alebo na dôkazoch, ktoré neboli získané, či vykonané zákonným spôsobom. Jedná sa aj o prípady, kedy nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, či vôbec nejaké dokazovanie bolo vykonané. Takýmito chybami odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výroku rozhodnutia netrpí. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že ani z obsahu výroku rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového správneho orgánu nie je možné vyvodiť záver, že skutky, ktoré boli vo výroku opísané, sa stali, akurát nie sú priestupkami. Takýto záver nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. Predmetné skutky sú opísané vo výroku vo vzťahu k predmetu priestupkového konania (identifikácia) a to v podmieňovacom spôsobe („konanie vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ..., ktorých sa mala dopustiť obvinená tým, že ... a teda mala navrhovateľke ublížiť na cti urážkami ...“). Súd však poukazuje na to, že vzhľadom na ust. § 51 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie v priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov - /ďalej len „Správny poriadok“/), a preto postačovalo, aby s poukazom na § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahoval len rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, príp. aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania, t. j. postačovalo, aby výrok obsahoval rozhodnutie, že konanie sa zastavuje podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Zákon o priestupkoch upravuje odlišne (inak) náležitosti výroku rozhodnutia v § 77 Zákona o priestupkoch len v prípade, ak sa jedná o rozhodnutie o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným a len v takomto prípade musí výrok rozhodnutia obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druhu a výšku sankcie, príp. rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie, o započítaní času do času zákazu činnosti, o uložení ochranného opatrenia, o nároku na náhradu škody a o trovách konania. Skutočnosť, že žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňový správny orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia) opísal skutky, ktoré boli predmetom priestupkového konania, nespôsobuje nezákonnosť, resp. nepreskúmateľnosť , či nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe (v časti II) uviedla okolnosti, ktoré viedli podľa nej k priestupkovému konaniu, resp. ktoré boli podľa nej dôvodom na podanie trestného oznámenia zo strany navrhovateľky (ďalšia účastníčka konania) na žalobkyňu a na tieto skutočnosti, resp. okolnosti navrhla v žalobe a v konaní vypočuť svedkov (V.. M., N.. V.. W. T., vyšetrovateľku OO PZ SR Lučenec a W.. W. M., zamestnanca prvostupňového správneho orgánu, ktorý objasňoval priestupky), súd dokazovanie výsluchom navrhovaných svedkov nevykonal, keďže mal za to, že okolnosti, ktoré viedli k podaniu trestného oznámenia, ani okolnosti, ktoré viedli k začatiu priestupkového konania a ktoré predchádzali samotnému správnemu konaniu, ktorého výsledkom je preskúmavané rozhodnutie a ktoré boli opísané v bode II žaloby, resp. ktoré uviedla žalobkyňa, resp. jej právny zástupca na pojednávaní, nie sú relevantné pre preskúmavacie konanie podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. Súd v preskúmavacom konaní podľa piatej časti O.s.p. nemôže prihliadať na okolnosti, ktoré predchádzali správnemu konaniu. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje len v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, t. j. či rozhodnutie a postup správneho orgánu je v súlade so zákonom a to výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Vzhľadom na to, že žalobca musí podať žalobu do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni (§ 250b ods. 1 O.s.p.), v ktorej musí uviesť dôvody nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a rozsah napadnutia správneho rozhodnutia môže rozšíriť len v lehote podľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.), súd nemohol prihliadnuť k námietkam žalobkyne, resp. jej právneho zástupcu, ktoré uviedli až na pojednávaní dňa 15.04.2015. Vo vzťahu ku konštatovaniu žalobkyne, že okolnosti uvedené v bode II žaloby, t. j. okolnosti, ktoré viedli k priestupkovému konaniu, vyvolávajú u žalobkyne dôvodné pochybnosti o objektivite a nezaujatosti pri rozhodovaní prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu, súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na skutočnosť, že z obsahu správneho spisu nevyplýva, že by žalobkyňa bola v správnom konaní postupovala podľa § 10 Správneho poriadku (podľa ktorého účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu podľa § 9 Správneho poriadku, len čo sa o nich dozvie), nemohol k tejto skutočnosti prihliadnuť. Na základe vyššie uvedeného súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výlučne z dôvodov nezákonnosti uvedených v žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá nebola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.