Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/125/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201006 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201006.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: ZMRZKA, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 26/75, 960 01 Zvolen, IČO: 36 052 728, zastúpený JUDr. Pavlom Torňošom, advokátom, so sídlom Tomášikova 50/D, 831 03 Bratislava, IČO: 30 854 211, proti žalovanému Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 041 01 Košice, SR, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: OPS/ BEZ/2015/1933 O-276/2015 zo dňa 08.07.2015, takto r o z h o d o l : I./ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II./ Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Banská Bystrica zo dňa 22.04.2015 č.k.: 186/14-1.0/pok/r./I. bolo rozhodnuté podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 4, za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že účastník konania bol zamestnávateľ ZMRZKA, s.r.o., Námestie SNP 75/26, 960 01 Zvolen, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že na pracovisku zmrzlina a cukráreň na Námestí SNP č. 75/26 vo Zvolene využíval závislú prácu fyzickej osoby -F. Q., spočívajúca v obsluhe zákazníkov, ktorá podľa evidencie dochádzky predloženej zamestnávateľom vykonávala uvedenú pracovnú činnosť dňa 05.04.2014 v čase od 9.00 hodine do 20.30 hodine, a tiež 06.04.2014, v čase od 09.30 hodine do 18.50 hodine a nemala uzavretý pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z.z. zákonníka práce v znení neskorších predpisov a za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ ZMRZKA, s.r.o., Námestie SNP 75/26, 960 01 Zvolen porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že na pracovisku zmrzlina a cukráreň na Námestí SNP č. 75/26 vo Zvolene zamestnával ako obsluhu zákazníkov fyzické osoby: - E. B., zamestnanú na dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 10.03.2014, ktorá podľa evidencie dochádzky predloženej zamestnávateľom vykonávala pracovnú činnosť - obsluha zákazníkov dňa 11.03.2014 od 12.00 hodiny do 14.00 hodiny a v tomto čase nebola prihlásená do registra sociálnej poisťovne (prihlásená do registra sociálnej poisťovne bola 11.03.2014 o 16.20 hodine), - H. E., zamestnanú na dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 02.04.2014, ktorá vykonávala pracovnú činnosť - obsluha zákazníkov na pracovisku dňa 03.04.2014 od 7.30 hodiny do 18.00 hodiny, podľa evidencie dochádzky predloženej zamestnávateľom a v tomto čase od 7.30 hodiny do 14.43 hodiny nebola prihlásená do registra sociálnej poisťovne (prihlásená do registra sociálnej poisťovne bola dňa 03.04.2014 od 14.43 hodiny elektronicky), a teda si nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu - zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a preto bola uložená pokuta vo výške 5 000,- Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 08.07.2015 č.: OPS/BEZ/2015/1933 O-276/2015 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. k.: 186/14-1.0/pok/r./I. zo dňa 22.04.2015, potvrdil. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobu žalobcu, v ktorej navrhoval napadnuté rozhodnutie žalovaného č. k. OPS/BEZ/2015/1933O-276/2015 zo dňa 08.07.2015 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe žiadal žalobca posúdiť, či žalovaný: a/ si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, b/ či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, c/ či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, d/ či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, či teda rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi ako aj procesno-právnymi predpismi (ust. § 19 ods. 6 písm. a/) zákona o inšpekcii práce. Namietal procesné pochybenie správneho orgánu a toto procesné pochybenie považoval za takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca je toho názoru, že skutky troch zamestnancov nevyvolali žiadne negatívne účinky vo sfére zamestnanca, ani vo verejných poistných systémoch. Žalobca za zamestnankyne riadne zaplatil mzdy ako aj odvody v plnej výške ešte pred vykonaním kontroly. Žalovaný nevyužil náležite svoju diskrečnú právomoc a jeho tvrdenie, že pri ukladaní sankcie následne využil aj iné kritériá je formálne a neodôvodnené. Žalobca už v čase vykonania kontroly dôsledky porušenia zákona odstránil, pracovný pomer s p. Q. bol založený pracovnou zmluvou a s p. B. a p. E. boli do evidencie Sociálnej poisťovne už prihlásené. Žalobca má voči p. Q. ako aj voči Sociálnej poisťovni vyrovnané všetky záväzky z pracovného pomeru. Žalobca má voči p. E. a p. B. vyrovnané všetky záväzky, za obdobie od začatia vykonávania práce do momentu zaevidovania do Sociálnej poisťovne, u H. E. boli odstránené dňa 03.04.2014, odvody uhradené dňa 21.05.2014, kontrola vykonaná dňa 10.06.2014 a u E. B. boli odstránené závady dňa 11.03.2014, odvody uhradené dňa 23.04.2014, kontrola bola vykonaná dňa 10.06.2014. Štátu ani Sociálnej poisťovni nevznikla žiadna škoda a ani ujma. Žalobca prijal opatrenia, aby sa zistené pochybenia neopakovali. Žalobca nemá žiaden majetkový prospech z porušenia uvedených ustanovení. Zamestnancom pochybení pri plnení povinností zo strany žalobcu nevznikla žiadna škoda. Žalovaný nesprávne posúdil vec, keď napriek všetkým zisteným skutočnostiam vyložil ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z .tak, že majú byť postihované aj prípady meškania zamestnávateľa s prihlásením zamestnanca do systému povinného sociálneho poistenia, ktoré bolo odstránené ešte pred porušením kontroly. V čase kontroly žalobca nevyužíval závislú prácu žiadnej osoby, ktorá s ním nemala platne uzavretý pracovno-právny, alebo obdobný pomer. Zamestnankyne absolvovali školenie, čo vzhľadom na závery protokolu nebolo zisťované, pričom žalovaný konštatoval a formalisticky právne odôvodňoval, že aj školenie je výkonom práce, s čím sa žalobca nestotožňuje. Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/51/2011. Žalobca nesúhlasil s tým, že jeho konanie je potrebné posudzovať ako nelegálne zamestnávanie s postihom, ktorým mu bol uložený za toto konanie. Najviac výška uloženej sankcie sa javí neprimerane vysoká, čo dokazuje aj šikanózne odôvodnenie jej výšky zo strany žalobcu. Žalobca je ďalej toho názoru, že správny orgán prvého stupňa sa dopustil takej vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia - nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý žalovaný neodstránil. Zákonodarca v právnej norme v § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokuty za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkaz je na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V súvislosti s § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch žalobcovi nie je známe, že by správny orgán so žalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, na ktorú vadu súd prihliadol z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, v ktorom navrhoval žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že námietky právneho zástupcu žalobcu nemôže žalovaný akceptovať, pretože tieto považuje za zavádzajúce a účelové. Žalovaný vo svojom individuálnom správnom akte reagoval poukázaním na inštitút, resp. princíp objektívnej zodpovednosti za správne delikty. Žalobcovi vznikla zodpovednosť za správne delikty už tým, že k samotnému porušeniu právneho predpisu zo strany kontrolovaného daňového subjektu došlo a to bez ohľadu na jeho následné odstránenie a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené, alebo nezavinené konanie, alebo opomenutie. Úplne nepodstatným je tvrdenie, či k porušeniu právnych predpisov došlo zavinením určitých okolností, alebo zavinením zamestnancov kontrolovaného subjektu, alebo iných subjektov, ako kontrolovaného subjektu, alebo či došlo následne k ich odstráneniu. V čase vykonania kontroly boli konštatované porušenie zákona odstránené, pričom žalovaný kontroloval aj obdobie mimo začatia kontroly, t.j. spätne a táto skutočnosť nemá žiaden rozhodujúci dopad na zákonnosť a preskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. Správne orgány na základe listinných dôkazov bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že zo strany žalobcu došlo k spáchaniu zistených správnych deliktov, a to správneho deliktu posúdeného ako porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vyplývajúce z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o legálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Relevantnými dôkazmi bolo nesporne preukázané spáchanie správnych deliktov, pri ktorých zákon jednoznačne prikazuje inšpektorátu práce, ako orgánu štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vyvodiť postih podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 Zákona o inšpekcii práce. Žalovaný nemohol uložiť účastníkovi konania inú sankciu než finančný postih a poukázal pritom na to, že zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v definícii nelegálneho zamestnávania v žiadnom prípade neustanovuje povinnosť správneho orgánu skúmať, či nesplnením zákonom uloženej povinnosti došlo, alebo nedošlo k určitému dopadu na verejné financie, či štátu vznikla nejaká škoda, alebo ujma, či došlo k jej splneniu pod ťarchou kontroly, alebo dobrovoľne a či ide o úmyselné, alebo nedbanlivostné nesplnenie uloženej povinnosti, prípadne či sa jedná len o nepatrné oneskorenie, alebo nie, alebo či záväzky z pracovno- právneho vzťahu boli uhradené Sociálnej poisťovni včas, alebo nie. Uvedené skutočnosti zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní nedefinuje ako vyviňujúcu okolnosť. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011, na ktorý sa žalobca odvoláva nemá s ohľadom na konkrétne okolnosti v ňom prejednávaného prípadu úzku skutkovú spojitosť s predmetným prípadom, nakoľko meritom tohto rozsudku je analogická aplikácia trestno-právnej zásady nutnosti aplikácie neskoršieho zákona, ktorý je pre páchateľa ako celok priaznivejší na administratívne trestanie s prihliadnutím na špecifiká a okolnosti daného prípadu a nemá v tejto veci spojitosť s administratívno-deliktuálnym konaním. Žalobca mal v pozícii zamestnávateľa obligatórnu povinnosť oboznámiť svojho zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpisy vzťahujúcimi sa na prácu nimi vykonávanú, najmä s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a toto oboznámenie bol žalobca povinný uskutočniť s odkazom na právnu úpravu premietnutú v ustanovení § 7 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v pracovnom čase. Žalovaný ďalej zdôrazňoval, že na administratívnodeliktuálne konanie sa explicitne vzťahovali všeobecné predpisy o správnom konaní, čo je výslovne zrejmé z ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, v zmysle ktorého na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a s/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20 tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 7 ods. 3 písm. i/ zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19 a 20 a osobitného predpisu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto konštrukcie vyplýva, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné predpisy, táto situácia v prejednávanej veci nenastala. Vo všetkých ostatných prípadoch má správny orgán len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Žalobcovi bolo umožnené riadnym procesným úkonom uplatniť procesné práva pri začatí správneho konania, mohol navrhovať dôkazy ich doplnenie, mal právo vyjadriť sa pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci samej, k jeho podkladom a spôsobu zisťovania. Žalobca sa vyjadril k začatiu správneho konania písomne listom zo dňa 02.09.2014. Konaním inšpektorátu práce a následne konaním žalovaného (nenariadením ústneho pojednávania) nedošlo k porušeniu práv účastníka konania na spravodlivý proces. Na pojednávaní dňa 20.01. 2016 zástupca žalobcu aj naďalej tvrdil, že v danom prípade neboli splnené dôvody na uloženie pokuty. Pokuta bola uložená neprimerane. Správny orgán sa v rozhodnutí riadne nevysporiadal s diskrečnou povinnosťou, nepostupoval v súlade s§ 19 ods. 6, došlo k porušeniu povinnosti v súvislosti so skúmaním následkov konania. Ďalej pokiaľ ide o ukladanie výšky pokuty. Nejednalo sa o opakované porušenie povinnosti, šlo len o ojedinelý prípad. Zástupca žalobcu navrhoval znížiť pokutu pod dolnú hranicu a tým odstrániť tvrdosť zákona. Samotný žalobca na pojednávaní taktiež považoval uloženie pokuty vo výške 5 000,- Eur za neprimeranú, ktorá nemôže pôsobiť preventívne. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a po preskúmaní veci a postupu žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, pretože dospel k záveru, že na strane správnych orgánov nedošlo k takému porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3 tohto zákona. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3 tohto zákona. V § 2 ods. 2 písm. a) citovaného zákona je definovaná nelegálna práca, taká práca, ktorá je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. Z § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vyplýva, že zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, resp. pred začatím výkonu práce zamestnancom. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce, Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000,- Eur do 200 000,- Eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000,- Eur. Zo správneho spisu mal súd nesporne preukázané, že správny orgán prvého stupňa preukázal žalobcovi, že došlo u neho k spáchaniu správneho deliktu, ktorý spočíval v tom, že žalobca na základe predloženej evidencie dochádzky dňa 05.04.2014 od 9.00 hodiny do 20.30 hodiny a dňa 06.04.2014 od 9.30 hodiny do 18.50 hodiny využíval závislú prácu - obsluhu zákazníkov fyzickej osoby F. Q. a nemal s ňou uzavretý pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. F. Q. Bola prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia sociálnej poisťovne s účinnosťou od 07.04.2014 o 11.00 hodine, teda až na tretí deň po tom, čo podľa predloženej evidencie dochádzky začala pre žalobcu vykonávať prácu. Ďalšia pracovníčka E. B. bola zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 10.03.2014, ktorá podľa evidencie dochádzky vykonávala pracovnú činnosť - obsluhu zákazníkov dňa 11.03.2014 od 12.00 hodiny do 14.00 hodiny a v tomto čase nebola prihlásená v registri sociálnej poisťovne, prihlásená bola až dňa 11.03.2014 o 16.26 hodine. Ďalšia pracovníčka H. E. bola zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 02.04.2014, ktorá vykonávala pracovnú činnosť - obsluhu zákazníkov na pracovisku dňa 03.04.2014 od 7.30 hodiny do 18.00 hodiny, do registra sociálnej poisťovne bola zapísaná 03.04.2014 o 14.43 hodine elektronicky. Je nesporné, že aj u uvedených dvoch pracovníčkach došlo k porušeniu zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Pokiaľ žalobca poukazoval v žalobe na to, že zamestnankyne pred výkonom práce absolvovali školenie, k tomuto tvrdeniu súd poukazuje na § 7 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, podľa ktorého oboznamovanie a iné vzdelávanie vrátane praktickej časti výchovy a vzdelávania v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnancov a zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa musia uskutočňovať v pracovnom čase. V danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce a inšpektorát práce postupoval v súlade s uvedeným ustanovením zákona, keď uložil pokutu vo výške 5 000,- Eur, nakoľko išlo o nelegálnu prácu troch zamestnancov. Zákon nepozná zmierňovacie ustanovenie alebo odstraňovanie tvrdosti zákona pod hranicu 5 000,- Eur. V danom prípade ide o kategoricky stanovenie dolnej hranice, pod ktorú správny orgán nemôže pokutu uložiť a za súčasného právneho stavu to nemôže urobiť ani súd. Ide o objektívnu zodpovednosť a pre posúdenie veci nie je rozhodujúce, či došlo alebo nedošlo ku škode, či došlo k dodatočnému prihláseniu zamestnancov a pod. Pokiaľ ide o ďalšie námietky zo strany žalobcu, súd poukazuje na to, že zo strany žalobcu bol dostatočný čas na prípravu. Žalobca bol informovaný o povahe dôkazov, ktoré svedčia proti nemu, mal možnosť vyjadriť sa k nim. Z dôvodov rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že správny orgán v rámci povoleného rozpätia (možnosti dané správnou normou) zvažoval pri ukladaní pokuty závažnosť zistených správnych deliktov, ich dôsledky, počtom zamestnancov, počtom nelegálnych zamestnávaných fyzických osôb, zohľadňoval aj to, že sa jednalo o ojedinelý prípad, že nešlo o opakované zistenia, výsledky tejto správnej úvahy sa prejavili v tom, že bola uložená najnižšia možná pokuta a to na dolnej hranici. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. súd pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.) a len v prípade zistenia takejto vady vyústi táto skutočnosť do zrušenia rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. Súd v predmetnom konaní nezistil žiadnu takú vadu v postupe správneho orgánu, ktorá by odôvodňovala zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového rozhodnutia. Súd priznáva, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v súvislosti s neprejednaním priestupku na ústnom pojednávaní, toto porušenie však nebolo takého charakteru, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Tento nedostatok žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ani nenamietal a v samotnej žalobe taktiež neuviedol, že ako by prípadne ústne prejednanie priestupku zmenilo postavenie žalobcu, keď z celého konania pred správnymi orgánmi jednoznačne vyplýva, že u žalobcu došlo k porušeniu predpisov o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Súdy konajúc podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmavajú zákonnosť napadnutých rozhodnutí a postupu správnych orgánov, najmä z hľadiska správnosti aplikovania hmotnoprávnych a procesných predpisov vzhľadom na zistený skutkový stav. Na formálne vady rozhodnutí a vady v konaní pred správnym orgánom súd prihliadne len vtedy, ak by spôsobili nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. súdy neprihliadajú na všetky vady bez rozdielu. Súdy judikovali, že nezrušujú rozhodnutia len z dôvodu, aby sa zopakoval určitý proces, čím odstráni formálne nedostatky rozhodnutí za predpokladu, že by odstránenie takýchto vád neprinieslo pre žalobcu iné priaznivejšie rozhodnutie. Súdy nemajú povyšovať formalistické námietky nad vecnými, pretože prvoradá je vecná správnosť rozhodnutia, ktorou je zabezpečená spravodlivosť, zároveň zmysel a účel zákona, v danom prípade zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo strany žalobcu je pre daný prípad nepoužiteľný, pretože v spomínanom rozsudku sa rieši predovšetkým analogická aplikácia trestnoprávnej zásady nutnosti aplikácie neskoršieho zákona, ktorý je pre páchateľa priestupku priaznivejší v súvislosti s administratívnym trestaním. Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov žalobu žalobcu v súlade s § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.