Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/154/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201022 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201022.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: I. Y., W. XXX/XX, XXX XX I., zast. advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 992/1, 960 01 Zvolen proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/211448/2015/4989 zo dňa 22.05.2015 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/211448/2015/4989 zo dňa 22.05.2015 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/258758/2015/StrM zo dňa 03.02.2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 70,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podanou dňa 13.08.2015 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/211448/2015/4989 zo dňa 22.05.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) č. 9601403/5/258758/2015/StrM zo dňa 03.02.2015 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume 3 000,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2012. Žalobca v žalobe uviedol, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, žalobca bol ukrátený na svojich právach a zákonom chránených záujmoch, správca dane, ako aj odvolací orgán posudzovali vec neobjektívne, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je nepostačujúce na posúdenie veci tak, ako rozhodol správny orgán. Rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov nezákonné, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Žalobca namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v rozpore so Zákonom o správe daní, porušil základnú zásadu daňového konania - zásadu zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku). Poukázal na nesprávny procesný postup pri výkone daňovej kontroly, ktorým došlo k porušeniu zákona. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu a vo vyrubovacom konaní po ukončení daňovej kontroly vydal rozhodnutie č. 9601403/5/518889/2014/StrM dňa 10.02.2014, ktoré na základe podaného odvolania žalobcu bolo rozhodnutím č. 1100301/1/225255/2014/4989 zo dňa 13.05.2014 žalovaným zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací orgán pri prvom odvolacom konaní zrušil rozhodnutie z dôvodu pochybenia správcu dane, ktorý prekročil zákonnú ročnú lehotu na výkon daňovej kontroly. Žalobca v odvolacom konaní namietal prekročenie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly nielen z dôvodu oneskoreného doručenia protokolu po uplynutí ročnej lehoty, ale namietal túto skutočnosť aj z dôvodu, že daňová kontrola nemohla byť prerušená podľa § 61 Daňového poriadku. Poukázal na § 46 ods. 10 Daňového poriadku, podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa jej začatia. Zároveň poukázal na ust. § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, ktoré sa primerane použije na prerušenie daňovej kontroly a podľa ktorého daňové konanie je možné prerušiť, ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania, pričom podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Správca dane rozhodnutím zo dňa 23.08.2013 prerušil výkon predmetnej daňovej kontroly odo dňa 02.09.2013 z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia zdaniteľných plnení uskutočnených daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverovania majú vplyv na správne určenie dane. Do Protokolu o daňovej kontrole č. 9601403/5/106928/2014/StrM zo dňa 13.01.2014 (ďalej aj „Protokol o daňovej kontrole“) správca dane uviedol, že 27.11.2012 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, správca dane však daňovú kontrolu prerušil až odo dňa 02.09.2013, t.j. necelé 2 mesiace pred uplynutím ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Z uvedeného žalobca vyvodil, že daňová kontrola bola prerušená účelovo, aby správca dane nezmeškal lehotu na výkon daňovej kontroly, ktorú v konečnom dôsledku aj po zohľadnení prerušenia lehoty prekročil. Daňovú kontrolu správca dane začal vykonávať 24.10.2012, táto mala byť ukončená do jedného roka, t.j. do 24.10.2013. Ak by bola daňová kontrola prerušená v súlade so zákonom od 02.09.2013 a dňa 15.11.2013 pominuli prekážky, pre ktorá sa daňová kontrola prerušila, daňová kontrola mala byť ukončená v lehote 53 dní odo dňa, kedy pominuli prekážky, t.j. mala byť ukončená dňa 07.01.2014. Daňová kontrola je ukončená v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku dňom doručenia protokolu podľa ods. 8. Protokol o daňovej kontrole bol splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručený 13.01.2014 spolu s výzvou, t.j. po márnom uplynutí ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 24/2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/6/2009, v súlade s týmito žalobca tvrdil, že správca dane pri výkone daňovej kontroly prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly a protokol z tejto kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, pretože ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že Ústavný súd konštatoval (zhodne s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR), že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane potrebnú súčinnosť. Táto súčinnosť bola zo strany žalobcu v predmetnej daňovej kontrole poskytnutá. Žalobca poukázal v súvislosti s námietkou o nezákonnom prerušení daňovej kontroly na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/34/2012, podľa ktorého správca dane nemôže daňovú kontrolu prerušiť kedykoľvek a inštitút prerušenia konania (výkonu daňovej kontroly) neslúži správcovi dane v prípade hrozby, že daňovú kontrolu neukončí v zákonnej lehote, na predĺženie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Na základe uvedených skutočností tvrdil, že správca dane v daňovej kontrole postupoval v rozpore so Zákonom o správe daní, prekročil zákonom stanovenú lehotu na výkon daňovej kontroly, a preto protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že protokol bol použitý, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 Daňového poriadku a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Žalobca tvrdil, že správca dane začal vyrubovacie konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom neoprávnene v rozpore s cit. § 68 ods. 1 Daňového poriadku, pretože protokol, ktorý bol doručený spolu s výzvou po uplynutí zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť v ďalšom konaní použitý ako dôkaz. Ak sa odvolací orgán stotožnil s námietkou žalobcu, že protokol z predmetnej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, potom v nadväznosti na § 68 ods. 1 Daňového poriadku nemožno vo vyrubovacom konaní o vyrubení rozdielu dane pokračovať. Žalovaný v rozhodnutí o odvolaní uviedol ako vadu, ktorou trpí napadnuté rozhodnutie, pre ktoré je nepreskúmateľné, tú skutočnosť, že správca dane predmetnú daňovú kontrolu neukončil v zákonnej lehote. Podľa žalobcu vo vyrubovacom konaní nie je možné žiadnym spôsobom túto vadu odstrániť, a preto neexistuje legitímny dôvod na pokračovanie vo vyrubovacom konaní. Táto námietka bola zo strany žalobcu vznesená už v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 08.07.2014 a opakovane dňa 06.08.2014, správca dane sa však touto námietkou počas celého vyrubovacieho konania nezaoberal a nevyjadril sa k nej. Žalobca v odvolaní nenamietal začatie daňovej kontroly, ale namietal nezákonnosť protokolu, ktorý v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Ak je zákonom ustanovené ukončenie daňovej kontroly dňom doručenia protokolu a v danom prípade sa jedná o protokol, ktorý má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, potom nemožno pripustiť výklad odvolacieho orgánu, že k ukončeniu daňovej kontroly došlo a môže začať vyrubovacie konanie. Takýto výklad zákona by bol v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Doručenie protokolu v danom prípade je podľa žalobcu nulitným právnym úkonom a ako taký je nespôsobilý spôsobiť právne následky predpokladané zákonom podľa § 46 ods. 9 písm. a/ ukončenie daňovej kontroly a začatie vyrubovacieho konania podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu. Ak Protokol o daňovej kontrole nemožno považovať za zákonný dôkaz, potom ho možno považovať za nulitný individuálny právny úkon, ktorý nemôže zakladať žiadne právne účinky, ani účinok ukončenia daňovej kontroly a ani začiatok vyrubovacieho konania. Správca dane ani vo vyrubovacom konaní vykonávanom po zrušení rozhodnutia podľa žalobcu nepostupoval v súlade so zákonom (Daňovým poriadkom). Poukázal na § 68 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených, ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov má vykonať dokazovanie alebo miestne zisťovanie, o priebehu a výsledku dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19 a to aj opakovane. Odvolací orgán predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Napriek skutočnosti, že vyrubovacie konanie bolo vykonávané opakovane, daňový subjekt má podľa žalobcu právo zúčastniť sa na prerokovaní pripomienok, ktoré uviedol do odvolania a ktoré odvolací orgán uznal za oprávnené, mal právo zúčastniť sa na vyhodnotení dôkazov, ktoré predložil a ktoré správca dane získal počas dokazovania alebo miestneho zisťovania. Toto právo nemôže byť daňovému subjektu odňaté a nahradené písomným oznámením s výsledkom vyrubovacieho konania zo dňa 28.01.2015, ktoré bolo žalobcovi doručené 14.02.2015 a následne rozhodnutie mu bolo doručené 19.02.2015. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že sa o ukončení dokazovania vo vyrubovacom konaní dozvedel až po dni, kedy správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, tzn. že tento úkon bol vykonaný len formálne. Neposkytol teda žalobcovi časový priestor na doručenie a oboznámenie sa s výsledkami vyrubovacieho konania, keďže správca dane po uplynutí 5 dní od vydania oboznámenia vydal následné rozhodnutie o dorubení dane. Žalobca nesúhlasil s odôvodnením žalovaného, že nebolo porušené právo daňového subjektu, pretože sa zúčastňoval na všetkých ústnych pojednávaniach, ako aj podaných svedeckých výpovediach a v rozpore s logikou odôvodňuje postup správcu dane ako správny a zákonný, pretože dňa 13.01.2014 bol splnomocnený zástupca žalobcu oboznámený s priebežnými výsledkami daňovej kontroly. Takéto odôvodnenie je podľa žalobcu nezrozumiteľné a rozhodnutie žalovaného je arbitrárne. Žalobca ďalej namietal porušenie § 3 ods. 2 a ods. 8 Daňového poriadku a má za to, že správca dane nepostupoval pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, keďže v Protokole o daňovej kontrole uviedol subjekty, ktorým zaslal v súvislosti s výkonom daňovej kontroly výzvy na súčinnosť, odpovede od týchto dotknutých subjektov vyhodnotil tak, že z nich nevyplynuli skutočnosti ovplyvňujúce výsledok daňovej kontroly, avšak neuviedol, za akým účelom zaslal žiadosti o súčinnosť, čo bolo predmetom týchto žiadostí a ako boli vyhodnotené. Namietal, že Protokol musí podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov a tieto nemohli byť uvádzané v Protokole len informatívne. Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 01012012 s dátumom dodania 30.01.2012 z obstarania klanicového prívesu a nákladného vozidla v celkovej výške 18 000,- Eur od dodávateľa G. M. - REK, Lučenec. Poukázal na to, že správca dane vypočul dňa 20.08.2013 svedka p. G. M., z výsluchu bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, v ktorej svedok uviedol, že tento tovar zakúpil za účelom jeho ďalšieho predaja, nevedel presne uviesť, kedy a od koho ho zakúpil. Svedok ďalej uviedol, že tovar predal žalobcovi, ktorý si tovar prebral v Lučenci v priestoroch p. M.. Spolu s tovarom boli odovzdané technické preukazy. Vo vyrubovacom konaní bol vypočutý ako svedok p. G. M. aj dňa 20.11.2014, ktorý do zápisnice uviedol, že uvedené vozidlo nebolo zaradené v majetku, pretože ho zakúpil za účelom ďalšieho predaja. Žalobca uvedené vozidlo predal spoločnosti EURO-WOOD-EU s.r.o. (faktúra č. 025/02/2012 s dátumom dodania 27.02.2012), a preto už pri miestnom zisťovaní 26.03.2013 nebolo na prevádzke. Žalobca predal vozidlo v krátkom čase od nadobudnutia, preto nebol ani vykonaný prepis vozidla v evidencii vozidiel na dopravnom inšpektoráte, prepis bol vykonaný až na nového majiteľa spoločnosť EURO-WOOD- EU s.r.o. Správcovi dane bol ako dôkaz predložený odborný posudok o kontrole originality vozidla ev. č. W., kde držiteľom vozidla je spoločnosť EURO-WOOD-EU s.r.o. Správca dane z dokazovania vyvodil záver, že sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ktoré sú predmetom vedenia účtovníctva a samotná existencia faktúry nie je ešte relevantným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu v zmysle § 8 Zákona o DPH. Nebolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného obchodu v zmysle uvedenej faktúry od daňového subjektu G. M. - REK. Správca dane sa nezaoberal skúmaním obchodu na strane odberateľa. Správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, spochybňuje len dodávateľa, ktorý je uvedený na faktúre. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na rozsudok NS SR 6Sžf/10/2012 týkajúci sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, v ktorom sa konštatuje, že v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Žalobca poukázal v tejto súvislosti aj na rozhodnutia NS SR vydané pod sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011. Ďalej poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Žalobca uzavrel, že správca dane v konaní postupoval v rozpore so zákonom, porušil práva žalobcu, vyhodnotil dôkazy v rozpore so zákonom a nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý bol predmetom daňovej kontroly, nepostupoval v súlade s § 3 ods. 3 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré v rámci daňovej kontroly zaobstaral pri vedení dokazovania a na druhej strane dokazovanie nebolo vykonané tak, aby správca dane objasnil a zistil skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane čo najúplnejšie. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, vo vzťahu k výroku za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Z konštantnej judikatúry súdov v správnom súdnictve navyše vyplýva, že procesné rozhodnutia upravujúce vedenie konania síce nemožno napadnúť samostatnou správnou žalobou, avšak prípadné vady konania spôsobené nesprávnou aplikáciou príslušných právnych predpisov je možné namietať v konaní o žalobe proti meritórnemu rozhodnutiu. Žalobou napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nezákonné, pretože žalobca bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Správca dane vyhodnotil dôkazy v rozpore so zákonom, ktorý bol predmetom daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 a rozhodnutie bolo vydané na základe nezákonne získaných dôkazných prostriedkov, ktoré nemožno v daňovom konaní použiť. Žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 05.10.2015 uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že u žalobcu vykonal daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január až máj 2012, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9601403/5/106928/2014/StrM zo dňa 13.01.2014 (ďalej len „Protokol“). Následne na základe zistení z daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie zo dňa 10.02.2014, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 000,- Eur za zdaňovacie obdobie január 2012, proti ktorému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný o odvolaní rozhodol rozhodnutím z 13.05.2014 tak, že rozhodnutie správcu dane z 10.02.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na toto rozhodnutie správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní vo veci vyrubenia DPH za zdaňovacie obdobie január, február, apríl a máj 2012, o čom bol splnomocnený zástupca žalobcu informovaný na ústnom pojednávaní 08.07.2014. Vo vyrubovacom konaní správca dane vykonal dokazovanie - vypočul svedkov, ktorých navrhol splnomocnený zástupca žalobcu. O výsledku vyrubovacieho konania bol žalobca oboznámený písomne listom z 28.01.2015. Na základe zistení v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní správca dane vydal nové rozhodnutie dňa 03.02.2015, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 3 000,- Eur za zdaňovacie obdobie január 2012. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. V písomnom vyjadrení sa žalovaný vyjadril k jednotlivým žalobným dôvodom so záverom, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia žalovaný považuje za logické, jasné a zrozumiteľné, rozhodnutie nebolo vydané v rozpore s právnymi predpismi. Poukázal na to, že správca dane vykonával u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január až máj 2012, vo vyrubovacom konaní na základe rozhodnutia žalovaného z 13.05.2014, ako aj na základe zistení z daňovej kontroly a zistení vo vyrubovacom konaní vydal nové rozhodnutie dňa 03.02.2015, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 3 000,- Eur za zdaňovacie obdobie január 2012. Podľa žalovaného z predloženého administratívneho spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré si zaobstaral v súlade s § 24 Daňového poriadku, dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane v zmysle ustanovení Zákona o DPH. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania zákonnej ročnej lehoty na výkon predmetnej daňovej kontroly uviedol, že s touto námietkou sa vysporiadal už v rozhodnutí z 13.05.2014, námietku nedodržania zákonnej lehoty na výkon predmetnej daňovej kontroly uznal za opodstatnenú, a preto pôvodné rozhodnutie správcu dane z 10.02.2014 vydané po daňovej kontrole zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe zrušujúceho rozhodnutia žalovaného správca dane vykonal vyrubovacie konanie, v rámci ktorého vydal nové rozhodnutie 03.02.2015. K námietkam týkajúcim sa prerušenia daňovej kontroly žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola začatá zákonným spôsobom dňom 24.10.2012 a podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku bola prerušená rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly z 23.08.2013 doručeným žalobcovi 30.08.2013. Toto rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v súlade s § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, preto účinky prerušenia daňovej kontroly nastali dňa 02.09.2013. Z uvedeného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly vyplýva, že dôvodom prerušenia bolo, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia zdaniteľných obchodov deklarovaných žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverovania mali vplyv na správne určenie dane s tým, že správca dane bude pokračovať v daňovej kontrole len čo pominú dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila. Predmetná daňová kontrola bola prerušená odo dňa 02.09.2013 do prijatia odpovede z medzinárodnej výmeny informácií, ktorá bola doručená správcovi dane 15.11.2013. O tom, že pominuli prekážky, pre ktoré bola predmetná daňová kontrola prerušená, správca dane vydal oznámenie dňa 20.11.2013, ktoré doručil žalobcovi 26.11.2013. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) zaslal 27.11.2012, t.j. mesiac po začatí daňovej kontroly v snahe získať informácie z MVI čo najrýchlejšie, avšak pre výkon daňovej kontroly bolo potrebné, aby správca dane mohol pokračovať v nevyhnutných úkonoch, daňovú kontrolu neprerušil ihneď po odoslaní žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Z dôvodu, že odpoveď z MVI rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia neprichádzala, správca dane 02.09.2013 prerušil predmetnú daňovú kontrolu a táto skutočnosť podľa žalovaného nemôže vyvolať jej nezákonnosť. Daňový poriadok podľa § 61 ods. 1 písm. b/ umožňuje, nie prikazuje kontrolu prerušiť a po doručení odpovede z MVI dňa 15.11.2013 správca dane pokračoval v prerušenej daňovej kontrole. Predmetná daňová kontrola podľa žalovaného bola prerušená zákonne a nie účelovo, ako to tvrdí žalobca. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nezákonnosti Protokolu žalovaný uviedol, že napriek tomu, že nebola dodržaná lehota na výkon predmetnej daňovej kontroly, neznamená to, že predmetná daňová kontrola nebola začatá. V zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia Protokolu. Keďže Protokol z 13.01.2014 bol s nálezom, t.j. daňovou kontrolou sa zistil rozdiel v sume, správca dane zaslal žalobcovi Protokol spolu s výzvou z 13.01.2014 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole, ktorá bola žalobcovi osobne doručená 13.01.2014. Žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca písomné vyjadrenie nepodali. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia Protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 cit. zákona a končí dňom doručenia rozhodnutia žalobcovi. V danom prípade teda vyrubovacie konanie podľa žalovaného začalo zo zákona dňom nasledujúcim po dni doručenia Protokolu s výzvou, t.j. dňa 14.01.2014. Vyrubovacie konanie musí byť ukončené a to vydaním rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že predmetná daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote, Protokol z nej nebol podkladom pre vydanie nového rozhodnutia. Vo vyrubovacom konaní sa správca dane o tento Protokol nijako neopiera a v rozhodnutí sa naň neodvoláva. Správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil existujúce dôkazy, vykonal všetky preverenia a výpovede svedkov, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnosti pre správne určenie dane. O výsledku vyrubovacieho konania bol splnomocnený zástupca žalobcu oboznámený písomne 28.01.2015. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní odstránil vadu konania (prekročenie maximálnej dĺžky trvania kontroly) tak, že Protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní a nebol ani podkladom pre vydanie nového rozhodnutia. Podkladom pre vydanie nového rozhodnutia boli zákonne získané dôkazy z daňovej kontroly, ako aj dôkazy získané vo vyrubovacom konaní. Žalovaný poukázal na to, že všetky dôkazy uvedené v Protokole boli získané v zákonnej ročnej lehote, a preto ich správca dane mohol použiť ako dôkazy vo vyrubovacom konaní. Tieto dôkazy z dôvodu nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly nemožno považovať za nezákonné. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že správca dane sa vo vyrubovacom konaní riadil nálezom Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 a z dôvodu prekročenia maximálnej dĺžky trvania kontroly v daňovom konaní nepoužil Protokol z daňovej kontroly ako zákonne získaný dôkazný prostriedok vo vyrubovacom konaní. Túto žalobnú námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. K námietke žalobcu týkajúcej sa informovania splnomocneného zástupcu žalobcu a porušenia práva zúčastniť sa na prerokovaní pripomienok, ktoré žalobca uviedol počas vyrubovacieho konania žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu bol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly, o čom svedčí Zápisnica o ústnom pojednávaní z 13.01.2014. K Protokolu sa žalovaný písomne nevyjadril. Vo vyrubovacom konaní bol splnomocnený zástupca žalobcu informovaný o priebehu a výsledkoch vyrubovacieho konania, o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní. Navyše zástupca žalobcu bol prítomný na všetkých výsluchoch svedkov a bolo mu umožnené klásť svedkom otázky. Nepravdivé je podľa žalovaného tvrdenie žalobcu, že písomnosť „Oboznámenie daňového subjektu s výsledkom vyrubovacieho konania z 28.01.2015“ bola žalobcovi doručená 14.01.2015, t.j. až po dni, kedy správca dane vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktoré malo byť žalobcovi podľa jeho tvrdení doručené 19.01.2015. Oboznámenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu 14.02.2015. Odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane zo dňa 03.02.2015 žalobca prevzal 19.02.2015, t.j. oboznámenie s výsledkami vyrubovacieho konania žalobca prevzal ešte pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane zo dňa 03.02.2015. Navyše splnomocnení zástupcovia žalobcu boli oboznámení s priebehom a výsledkami daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. K námietke týkajúcej sa výziev na súčinnosť zaslaných správcom dane spoločnostiam uvedeným v Protokole žalovaný uviedol, že predmetné výzvy správca dane zasielal v súlade s Daňovým poriadkom, tieto v Protokole uviedol a vyhodnotil aj vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal správcom dane neuznané odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 01012012 s dátumom dodania 30.01.2012 od dodávateľa G. M. - REK za obstaranie klanicového prívesu a nákladného vozidla, pričom poukazoval na výpovede G. M., ktorý bol vypočutý ako svedok dňa 20.08.2013 a 20.11.2014 a súčasne namietal aj záver správcu dane, že sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov v zmysle vyššie uvedenej faktúry od daňového subjektu G. M. - REK, žalovaný uviedol, že správca dane preveroval, či žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane z deklarovaného nákupu tovaru v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH, a preto z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie DPH a dostatočného zistenia skutkového stavu, umožnil žalobcovi i jeho splnomocnenému zástupcovi preukázať preverované fakturované plnenia. Vo vyrubovacom konaní pri ústnom pojednávaní dňa 08.07.2014 vyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane a na predloženie dôkazov k preverovanej dodávateľskej faktúre, na základe ktorej správca dane neuznal odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie január 2012. Splnomocnený zástupca žalobcu navrhol opakovane vypočuť svedka G. M., ktorý bol správcom dane vypočutý aj v predchádzajúcom konaní. Správca dane žiadosti žalobcu vyhovel a vo vyrubovacom konaní opakovane vypočul G. M.. Ani pri opakovanom vypočutí tohto svedka však neboli predložené dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca tovar deklarovaný preverovanou dodávateľskou faktúrou aj reálne nadobudol od dodávateľa G. M. - REK. Vo vyrubovacom konaní neboli zistené ani predložené žiadne nové relevantné dôkazy, ktoré by neboli predložené už v predchádzajúcom konaní a ktoré by po opakovanom výsluchu svedka mali vplyv na zistenia správcu dane. Žalobca bol prítomný pri predchádzajúcom výsluchu svedka G. M., mal právo položiť mu otázky za účelom objasnenia preverovanej dodávateľskej faktúry, čo však žalobca nevyužil a žiadne otázky svedkovi nepoložil. Na základe preverovaní pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní nebolo preukázané, že tovar deklarovaný preverovanou dodávateľskou faktúrou, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane, bol reálne dodaný dodávateľom G. M. - REK pre žalobcu, čím nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa G. M. - REK v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH a tým žalobcovi v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH nevzniklo právo na odpočítanie dane z preverovanej dodávateľskej faktúry. Žalovaný poukázal na to, že odpočítanie dane len na základe faktúr bez preukázania reálneho plnenia vykazuje znaky podvodného konania, ktoré je v rozpore so Zákonom o DPH. Žalobca uviedol iba všeobecné tvrdenia bez konkrétneho dôkazu o dodávke tovaru, neodstránil pochybnosti o dodávateľovi, a teda nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Žalobca v rámci dokazovania predložil dodávateľskú faktúru od deklarovaného dodávateľa G. M. - REK, čím preukazoval realizáciu deklarovaného zdaniteľného obchodu a splnenie podmienok pre odpočítanie dane. Správca dane vypočul 2 x ako svedka dodávateľa, vykonal miestne zisťovanie na píle žalobcu. Správca dane nespochybnil existenciu tovaru, ale existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol pre žalobcu dodaný práve dodávateľom G. M. - REK uvedeným na preverovanej dodávateľskej faktúre. Žalovaný konštatoval, že správca dane pri preverovaní skutočností týkajúcich sa dodávateľskej faktúry, ktorú prijal žalobca v zdaňovacom období január 2012 od deklarovaného dodávateľa G. M. - REK, postupoval v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESD C-342/87, v zmysle ktorého zmienka o dani zodpovedajúcej dodávke tovaru a služieb je náležitosťou faktúry, od ktorej sa odvíja právo odpočtu. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sž-o-KS 262/2004, z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Žalovaný poukázal aj na závery rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11, v zmysle ktorého tým, že si žalobca splnil formálnu povinnosť predložiť faktúry s prílohami, dodacie listy, prípadne ďalšie, neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnené oslobodenie od dane a odpočítanie dane, pretože nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto predložiť daňovým orgánom, ale je potrebné preukázať aj obsah skutočností uvedených v týchto listinách. Žalovaný uzavrel, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania dane ustanovené v § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH boli splnené, a preto postup správcu dane pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane z preverovanej dodávateľskej faktúry, bol podľa žalovaného v súlade s citovaným ustanovením Zákona o DPH. Žalovaný s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že spĺňa zákonom stanovené podmienky podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, a preto nemôže byť posúdené ako nezákonné, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ako tvrdí žalobca. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom vec prejednal bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil potom, čo oznámenie o termíne vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu 21.04.2016, keďže boli splnené podmienky podľa § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. (žalobca i žalovaný súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe poverenia zo dňa 18.09.2012 vykonal správca dane u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie január až máj 2012. Oznámenie o začatí daňovej kontroly bolo žalobcovi doručené 21.09.2012. Dňa 24.10.2012 správca dane spísal so žalobcom Zápisnicu o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo začatie daňovej kontroly. V zápisnici bol žalobca poučený o svojich právach a povinnostiach v zmysle § 45 Daňového poriadku. Z predmetnej zápisnice vyplýva zoznam listín a dokladov odovzdaných žalobcom správcovi dane, okrem iného došlé a odovzdané faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Správca dane požiadal 12.11.2012 o preverenie informácii týkajúcich sa žalobcu prostredníctvom MVI, pričom žiadosť o MVI do Maďarska bola zaslaná 27.11.2012. Dňa 20.11.2012 bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo vyjadrenie žalobcu k skutočnostiam, ktoré sa týkali výkonu daňovej kontroly, okrem iného okolností jeho podnikania, pričom ku faktúre od dodávateľa G. M. č. 01012012 s dátumom dodania 30.01.2012 (dodávka klanicového prívesu a nákladného vozidla v celkovej výške 18 000,- Eur) sa nevyjadril. Dňa 20.02.2013 bola správcovi dane doručená čiastočná odpoveď na MVI s tým, že u preverovaného subjektu prebieha kontrola. Z fotokópie faktúry č. 01012012 z 30.01.2012 vyplýva, že dodávateľ REK - M. G. Lučenec vyfakturoval žalobcovi ako odberateľovi dodávku klanicového prívesu za cenu 6 000,- Eur bez DPH a nákladného vozidla VIN VA OFO 1A 164 L 005331 za cenu 9 000,- Eur bez DPH, spolu celková cena 15 000,- Eur bez DPH plus 20 % DPH 3 000,- Eur, t.j. spolu suma 18 000,- Eur. Faktúra bola opatrená pečiatkou dodávateľa G. M. - REK Lučenec a podpisom. Na faktúre je uvedené, že slúži zároveň ako dodací list. Na faktúre nie je potvrdené prevzatie tovaru odberateľom (žalobcom). Dňa 26.03.2013 bolo vykonané miestne zisťovanie v prevádzke žalobcu - Píla Málinec, o čom správca dane spísal zápisnicu, z ktorej vyplýva, že v priestore prevádzky žalobcu sa nachádzali okrem iného vozidlá MAN a TATRA, na ktorých boli umiestnené hydraulické ruky. V ten istý deň bolo vykonané miestne zisťovanie za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov žalobcu v sídle Urbárskej lesnej spoločnosti - pozemkové spoločenstvo Málinec, o čom bola spísaná zápisnica. Dňa 26.04.2013 bolo obdobne vykonané miestne zisťovanie u obchodného partnera žalobcu BUČINA DDD, s.r.o., o čom bola vyhotovená zápisnica. V administratívnom spise sa nachádzajú žalobcom predložené fotokópie dohôd o pracovnej činnosti uzatvorených medzi žalobcom a fyzickými osobami vykonávajúcimi dohodnuté činnosti (vodič, pomocné práce pri pílení a nakladaní dreva a pod.). Následne správca dane predvolal ako svedka G. M., pričom o termíne ústneho pojednávania písomne upovedomil žalobcu. V administratívnom spise sa nachádza Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9601403/3862651/2013/StrM z 20.08.2013 o vypočutí svedka G. M., ktorý sa vyjadril ako konateľ spoločnosti REK s.r.o. k obchodovaniu so žalobcom v období január - november 2011 a január - október 2012, pričom predmetom výsluchu nebola dodávka vyfakturovaná faktúrou č. 01012012 z 30.01.2012, predmetom ktorej bol klanicový príves a nákladné vozidlo. Ďalej sa v administratívnom spise nachádza Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9601403/3865001/2013/StrM z 20.08.2013 o vypočutí svedka G. M., ktorý sa vyjadril ako konateľ spoločnosti PDR s.r.o. Lučenec k obchodovaniu so žalobcom v období január - december 2010 a január - november 2011, t.j. predmetom výsluchu neboli skutočnosti týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia január - máj 2012. V administratívnom spise sa ďalej nachádza Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9601403/3862555/2013/StrM zo dňa 20.08.2013 o vypočutí svedka G. M., ktorý sa vyjadril ako fyzická osoba - podnikateľ k obchodovaniu so žalobcom v r. 2010, 2011, 2012 a teda aj v kontrolovanom zdaňovacom období január - máj 2012. Z výpovede svedka vyplýva, že o.i. v januári 2012 vystavil faktúru č. 01012012 s dátumom dodania 30.01.2012, predmet fakturácie: 1ks klanicový príves v cene 6 000,- Eur a 1 ks nákladné vozidlo VIN VA OFO 1A 164 L005331 v cene 9 000,- Eur, základ dane na faktúre 15 000,- Eur, DPH 20 % 3 000,- Eur, celková fakturovaná suma 18 000,- Eur, pričom túto faktúru aj podpísal. Svedok uviedol, že tovar zakúpil za účelom jeho ďalšieho predaja, nevedel presne uviesť kedy a od koho ho zakúpil, tento však následne v krátkom čase predal žalobcovi. Tovar si mal prebrať žalobca v Lučenci v priestoroch prevádzky p. M., pri preberaní tovaru boli prítomní p. Y. a p. M.. Auto aj príves boli v pojazdnom technickom stave, boli odovzdané technické preukazy, obchod bol dojednaný ústne. Následne správca dane rozhodnutím č. 9601403/5/3918380/2013/StrM zo dňa 23.08.2013 prerušil daňovú kontrolu podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - správca dane zaslal žiadosť o MVI za účelom preverenia zdaniteľných plnení uskutočnených daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverenia majú vplyv na správne určenie dane. Daňová kontrola bola prerušená od 02.09.2013 do prijatia odpovede z MVI správcovi dane. Predmetné rozhodnutie o prerušení konania bolo žalobcovi doručené 30.08.2013. Správcovi dane bola dňa 15.11.2013 doručená odpoveď na MVI vo vzťahu k maďarskému daňovému subjektu STORM SUN Kft. správca dane podaním z 20.11.2013, doručeným zástupcovi žalobcu 26.11.2013, oznámil, že dôvody pre prerušenie daňovej kontroly pominuli dňom 15.11.2013 a správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly začatej 24.10.2012. Správca dane následne predvolal žalobcu podaním z 27.12.2013 na ústne pojednávanie vo veci oboznámenia žalobcu s výsledkom kontrolných zistení v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až máj 2012 na deň 13.01.2014. Z ústneho pojednávania bola dňa 13.01.2014 vyhotovená zápisnica, z ktorej vyplýva, že vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2012 bol žalobca okrem iného oboznámený s obsahom výpovede G. M. - fyzickej osoby - podnikateľa z 20.08.2013, ktorý bol vypočutý ako svedok, pričom predmetného výsluchu sa žalobca zúčastnil, avšak svedkovi nepoložil žiadne otázky. Žalobca do zápisnice uviedol, že s obsahom zápisnice nesúhlasí. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 9601403/5/106928/2014/StrM zo dňa 13.01.2014 (ďalej aj „Protokol“), ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole osobne prevzal 13.01.2014 splnomocnený zástupca žalobcu V.. H. W.. Z Protokolu vyplýva, že vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2012 správca dane zistil, že sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľného obchodu vyfakturovaného faktúrou č. 01012012 dodávateľom G. M. - REK, z ktorej si v zdaňovacom období január 2012 odpočítal žalobca DPH vo výške 3 000,- Eur, pričom správca dane poukázal na zistenia vyplývajúce zo svedeckej výpovede G. M. z 20.08.2013. Správca dane uviedol, že žalobca nepredložil (okrem faktúry) relevantné dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľného obchodu so G. M. - REK, nebol tiež preukázaný vznik daňovej povinnosti z deklarovaných zdaniteľných obchodov so G. M. v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Z úradného záznamu vyhotoveného správcom dane 05.02.2014 vyplýva, že žalobca sa k zisteniam uvedeným v Protokole z daňovej kontroly v stanovenej lehote (do 03.02.2014) nevyjadril. Správca dane vydal dňa 10.02.2014 rozhodnutia č. 9601403/5/518889/2014/StrM, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že mu vznikol nárok na odpočítanie dane z titulu nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej aj Zákon o DPH). Proti predmetnému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 1100301/1/225255/2014/4989 zo dňa 13.05.2014 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 10.02.2014 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že správca dane nedodržal zákonnú ročnú lehotu na výkon daňovej kontroly stanovenú v § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Predmetná daňová kontrola bola začatá 24.10.2012, ukončená mala byť 07.01.2014, avšak bola ukončená až 13.01.2014, čím bola zákonná lehota na výkon daňovej kontroly prekročená, a to aj pri zohľadnení prerušenia daňovej kontroly v čase od 02.09.2013 do 15.11.2013. Správca dane následne vykonal dňa 08.07.2014 ústne pojednávanie, z ktorého vyhotovil zápisnicu. Zo zápisnice vyplýva, že správca dane oznámil žalobcovi, že v dôsledku vydaného zrušovacieho rozhodnutia žalovaným sa začalo vyrubovacie konanie a vyzval žalobcu na predloženie dôkazov k označeným faktúram, konkrétne vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2012 k faktúre č. 01012012 a to v lehote 15 dní. Zástupca žalobcu do zápisnice vyjadril nesúhlas so začatím vyrubovacieho konania, pretože nie je dôvodné, keďže Protokol o daňovej kontrole nezákonným postupom správcu dane (prekročením ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly) nadobudol povahu nezákonne získaného prostriedku. Správca dane listom zo 17.07.2014 požiadal žalovaného o predĺženie lehoty vo vyrubovacom konaní, s čím žalovaný súhlasil listom doručeným správcovi dane 06.08.2014, o čom správca dane upovedomil žalobcu. Zo zápisnice z 08.09.2014 vyplýva, že zástupca žalobcu predložil správcovi dane dôkazy k sporným faktúram na USB a navrhol vypočuť svedkov. Správca dane predvolal na výsluch svedkov: V.. D. I., Z. E., V. Y., C. I. a I. I., o čom upovedomil písomne žalobcu. Zo zápisnice z 30.09.2014 vyplýva, že zástupca žalobcu predložil správcovi dane dôkazy na USB, okrem iného čestné prehlásenie D. H. o tom, že v zdaňovacom období 2011 vykonával obchodnú činnosť so žalobcom, ako aj mailovú komunikáciu žalobcu so spoločnosťou KEVOLA s.r.o. z marca 2012 ohľadne dodávok kálaného dreva a pryziem, t.j. dôkazy, ktoré sa netýkali zdaňovacieho obdobia január 2012. V administratívnom spise sa nachádzajú zápisnice o výsluchu predvolaných svedkov. Vo vzťahu k faktúre č. 01012012 týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia január 2012 nemajú výpovede svedkov žiadnu vypovedaciu hodnotu. Žalobca 20.11.2014 navrhol vo vyrubovacom konaní vypočuť ako svedkov G. M. a D. H., ktorí boli správcom dane predvolaní na pojednávanie, o čom bol žalobca písomne upovedomený. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 22.12.2014 o výsluchu svedka G. M. vyplýva, že svedok potvrdil vystavenie faktúry s tým, že tovar bol dodaný tak, ako je uvedené na faktúre. Svedok uviedol, že klanicový príves a nákladné špeciálne vozidlo asi zakúpil za účelom ďalšieho predaja, určite ho on nepoužíval. Nepamätal si, od koho vozidlo s prívesom zakúpil. Nepredložil žiadne doklady a uviedol, že tieto by mali byť na Daňovom úrade vo Zvolene pre účely vykonávania daňových kontrol. Žalobca na ústnom pojednávaní 22.12.2014 navrhol, aby vzhľadom na svedeckú výpoveď G. M. správca dane nahliadol do spisu daňových kontrol vykonávaných u G. M. na Daňovom úrade Zvolen. Svedok D. H. sa na výsluch nedostavil. V administratívnom spise sa nachádza fotokópia dokumentov poskytnutých z PPZ, NAKA, NJFP, Expozitúra Stred Banská Bystrica - výsluchy svedka K. K., ktoré sa však netýkajú faktúry za zdaňovacie obdobie január 2012. Správca dane podaním z 28.01.2015 doručeným zástupcovi žalobcu 14.02.2015 oboznámil žalobcu s výsledkom vyrubovacieho konania. Správca dane následne 03.02.2015 vydal rozhodnutie č. 9601403/5/258758/2015/StrM (prvostupňové rozhodnutie správcu dane), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3 000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2012. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u žalobcu ako platiteľa DPH vykonal daňovú kontrolu okrem iného za zdaňovacie obdobie január 2012, vydal rozhodnutie z 10.02.2014, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel DPH vo výške 3 000,- Eur, ktoré rozhodnutie žalovaný rozhodnutím z 13.05.2014 zrušil a vec vrátil správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie. Správca dane následne pokračoval v konaní vo veci vyrubenia DPH a vyzval žalobcu na predloženie dôkazov k dodávateľskej faktúre, na základe ktorej mu správca dane neuznal odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie január 2012. Žalobca navrhol vo vyrubovacom konaní vypočuť svedka G. M., ktorého správca dane vypočul do zápisnice dňa 22.12.2014. Správca dane konštatoval, že vo vyrubovacom konaní neboli preukázané nové skutočnosti zakladajúce zmeny oproti daňovej kontrole a písomne oboznámil žalobcu s výsledkom vyrubovacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na skutočnosti zistené daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012, počas ktorej správca dane preveroval predložené doklady a zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období január 2012 odpočítal DPH vo výške 3 000,- Eur z tovaru fakturovaného dodávateľskou faktúrou od dodávateľa G. M. (faktúra č. 01012012 z 30.01.2012), ktorý nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Poukázal na to, že počas daňovej kontroly vypočul ako svedka G. M., z ktorého výpovede vyplynulo, že ako fyzická osoba v januári 2012 obchodoval so žalobcom a vystavil a podpísal predmetnú faktúru. Tovar zakúpil za účelom jeho ďalšieho predaja. Nevedel presne uviesť, kedy a od koho ho zakúpil, v krátkom čase ho však predal žalobcovi, ktorý si ho prevzal osobne od svedka v priestoroch jeho prevádzky. Obchod bol dohodnutý ústne, auto aj príves boli v pojazdnom stave a spolu s tovarom boli odovzdané žalobcovi aj technické preukazy. Pri opakovanom výsluchu svedok uviedol, že všetky doklady odovzdal Daňovému úradu Zvolen ku kontrole. Správca dane však zistil, že uvedené doklady sa na Daňovom úrade Zvolen nenachádzajú, daňové kontroly svedka boli ukončené. Z produkčného systému správca dane ďalej zistil, že klanicový príves v r. 2010 používala spoločnosť PDR s.r.o. Lučenec, ktorej konateľom bol p. G. M. (svedok). Z výpovede svedka vyplýva, že si nepamätá nákup tovaru od spoločnosti, v ktorej bol sám konateľom. Správca dane v rozhodnutí ďalej uviedol, že požiadal Operačné stredisko Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej aj „KÚFS“) o oznámenie histórie údajov ohľadne predmetného špeciálneho vozidla vo vzťahu k žalobcovi a zistil, že v systéme zadaným vstupným parametrom (od koho nadobudol žalobca predmetné vozidlo s prívesom, kto bol a kto je vlastníkom motorového vozidla, dátumy prihlásenia a odhlásenia motorového vozidla: nákladné špeciálne vozidlo W., klanicový príves W., nevyhovuje žiadne vozidlo. K žalobcovmu tvrdeniu, že správca dane na píle žalobcu v rámci miestneho zisťovania na prevádzke žalobcu overil existenciu majetku, ktorý mal žalobca nadobudnúť od G. M., správca dane uviedol, že zo zápisnice o miestnom šetrení táto skutočnosť nevyplýva. Takéto tvrdenie žalobcu je zároveň v rozpore s predloženými dokladmi, podľa ktorých bol klanicový príves a nákladné vozidlo predané dňa 27.02.2012 spoločnosti EURO-WOOD-EU s.r.o. v celkovej sume 18 600,- Eur, vrátane DPH, takže takýto tovar sa už nemohol nachádzať v účtovníctve žalobcu dňa 26.03.2013 (v deň miestneho zisťovania). Správca dane konštatoval, že žalobcom predložené dôkazy nepreukazujú, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodávateľom skutočne dodaný. Správca dane zároveň konštatoval, že z preverovaní pri daňovej kontrole sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov, existencia faktúry nie je sama o sebe dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu v zmysle § 8 Zákona o DPH a nebolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného obchodu od G. M. - REK. Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti z deklarovaného zdaniteľného obchodu so G. M. - REK predložením dôkazov o tom, že zdaniteľný obchod deklarovaný faktúrou č. 01012012 sa uskutočnil, že tovar reálne nadobudol a došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník, čím žalobca porušil § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 v spojení s § 8 ods. 1 a § 19 ods. 1 Zákona o DPH, a preto mu správca dane nepriznal nárok na odpočet dane. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.05.2015 tak, že rozhodnutie správcu dane z 03.02.2015 potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na priebeh a výsledky daňovej kontroly DPH u žalobcu za zdaňovacie obdobie január až máj 2012, na vydané prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktoré bolo žalovaným zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný uviedol, že správca dane na základe rozhodnutia odvolacieho orgánu pokračoval vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane vykonal dokazovanie, vypočul svedka (G. M.), o výsledku vyrubovacieho konania správca dane oboznámil žalobcu písomne a na základe zistení v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní vydal správca dane nové rozhodnutie. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca si v predmetnom období odpočítal daň z dodávateľskej faktúry č. 01012012 z 30.01.2012 od dodávateľa G. M. - REK, predmetom fakturácie boli klanicový príves a nákladné vozidlo. Ďalej poukázal na výsledky preverovania oprávnenosti uplatneného odpočtu dane a dokazovanie vykonané správcom dane počas daňovej kontroly. Správca dane zdaniteľný obchod deklarovaný predmetnou faktúrou preveroval u dodávateľa, pričom ako svedka vypočul G. M.. Poukázal na obsah jeho výpovedí z 20.08.2013 a 22.12.2014. Ďalej poukázal na zistenia získané prostredníctvom dožiadaného správcu dane a prostredníctvom Operačného strediska KÚFS. Žalovaný následne poukázal na priebeh vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a prvostupňové rozhodnutie správcu dane považoval za zákonné. Vo vzťahu k námietke žalobcu o prekročení zákonnej lehoty na výkon predmetnej daňovej kontroly v rozpore s § 46 ods. 10 Daňového poriadku žalovaný uviedol, že daňová kontrola začala 24.10.2012, mala byť ukončená 07.01.2014, avšak správca dane ju ukončil až 13.01.2014 doručením Protokolu z daňovej kontroly žalobcovi, a teda aj pri zohľadnení jej prerušenia (od 02.09.2013 do 15.11.2013) nebola pri daňovej kontrole dodržaná zákonná ročná lehota, s čím sa už vysporiadal žalovaný aj v predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 13.05.2014, v dôsledku čoho už zrušil rozhodnutie správcu dane z 10.02.2014. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa prerušenia daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane v súlade s § 61 ods. 1 Daňového poriadku vydal rozhodnutie z 23.08.2013 z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - správca dane zaslal žiadosť o MVI a to od 02.09.2013 do 15.11.2013, kedy pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, čo písomne oznámil žalobcovi. Poukázal na to, že správca dane už 27.11.2012 zaslal žiadosť o MVI, t.j. 1 mesiac po začatí daňovej kontroly, avšak z dôvodu potreby vykonávania nevyhnutných úkonov potrebných pre výkon daňovej kontroly táto nebola prerušená a prerušená bola až z dôvodu, že odpoveď na MVI neprichádzala. Hneď po doručení odpovede z MVI 15.11.2013 správca dane v prerušenej daňovej kontrole pokračoval. Žalovaný uzavrel, že daňová kontrola nebola prerušená účelovo. K námietke žalobcu, že správca dane začal vyrubovacie konanie neoprávnene v rozpore s § 68 ods. 1 Daňového poriadku, pretože Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou bol žalobcovi doručený po uplynutí zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, a teda nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, pričom túto vadu nie je možné odstrániť vo vyrubovacom konaní, žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola zákonne začatá, a preto nemožno tvrdiť, že nebola začatá a vykonaná a správca dane ju musel ukončiť vyhotovením a doručením Protokolu, a to aj napriek tomu, že nebola dodržaná lehota na jej vykonanie. Poukázal na § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku, podľa ktorého je daňová kontrola ukončená dňom doručenia Protokolu. Následne podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku nasledujúci deň po doručení Protokolu s výzvou začalo vyrubovacie konanie, ktoré musí byť podľa žalovaného ukončené a to vydaním rozhodnutia. Zrušujúcim rozhodnutím z 10.02.2014 podľa žalovaného odvolací orgán vrátil správcu dane do vyrubovacieho konania, preto bol správca dane povinný konať a rozhodnúť. Protokol z daňovej kontroly, keďže nebola ukončená v zákonnej lehote, nebol podkladom pre vydanie nového rozhodnutia správcu dane, správca dane sa ani na Protokol neodvoláva. Správca dane podľa žalovaného vo vyrubovacom konaní doplnil existujúce dôkazy, vykonal opakovaný výsluch svedka, vyhodnotil všetky dôkazy a o výsledku vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu. Podľa žalovaného správca dane teda vo vyrubovacom konaní odstránil vadu konania (prekročenie maximálnej dĺžky konania daňovej kontroly) tak, že Protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní a nebol podkladom pre nové rozhodnutie. Podkladom pre nové rozhodnutie boli podľa žalovaného zákonne získané dôkazy v daňovej kontrole a dôkazy získané vo vyrubovacom konaní. Vyslovil názor, že všetky dôkazy uvedené v Protokole boli získané v zákonnej jednoročnej lehote, a preto ich správca dane mohol použiť ako dôkazy vo vyrubovacom konaní a nemožno ich považovať za nezákonné. Žalovaný sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný uzavrel, že na základe preverovaní pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní nebolo preukázané, že tovar deklarovaný preverovanou dodávateľskou faktúrou, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane, bol reálne dodaný dodávateľom G. M. - REK pre žalobcu, čím nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa G. M. - REK v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH a žalobcovi v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/) Zákona o DPH nevzniklo právo na odpočítanie dane z preverovanej dodávateľskej faktúry. Žalobca nepreukázal dodanie tovaru uvedeným dodávateľom. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a v rámci dokazovania postupoval v zmysle Daňového poriadku a zistený skutkový stav posudzoval v zmysle Zákona o DPH. Poukázal na podmienky stanovené v Zákone o DPH na vznik práva na odpočítanie dane, ako aj na postup podľa § 24 Daňového poriadku, pričom správca dane bol oprávnený použiť všetky dôkazy získané v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Dôkazné bremeno znáša žalobca a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutia ESD C-342/87, C-454/98 a C-73/06 a na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že preverovaním deklarovaného zdaniteľného obchodu u deklarovaného dodávateľa G. M. - REK sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľného obchodu v zmysle predmetnej faktúry č.01012012, pričom správca dane zistil, že medzi žalobcom a jeho dodávateľom G. M. v tomto prípade nedošlo ku žiadnemu skutočnému zdaniteľnému obchodu. Žalobca teda nepreukázal relevantné dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných obchodov so G. M.. Nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, a preto postup správcu dane pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane bol v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o DPH v znení zák. č. 331/2011 Z.z. ( ďalej len „Zákon o DPH“) dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 51 ods. 1 Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Podľa § 71 Zákona o DPH (1) Pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. (2) Faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia. Podľa § 45 ods. 2 písm. d), e) Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Podľa § 46 ods. 1, 8, 9, 10 Daňového poriadku (1) daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, 3, 4, 5, 6 Daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. (6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom. Podľa § 68 ods. 1, 6 Daňového poriadku (1) ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (6) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. Žalobca podľa uplatnených žalobných dôvodov namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly (na DPH za zdaňovacie obdobie január až máj 2012) postupoval v rozpore so zákonom (Daňovým poriadkom) a porušil základnú zásadu daňového konania - zásadu zákonnosti. Predovšetkým namietal prekročenie zákonom stanovenej lehoty na výkon daňovej kontroly, pričom žalobca neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, v dôsledku čoho protokol z daňovej kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, a preto bolo celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádzalo zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole, je rovnako nezákonné. Ďalej namietal, že zákon bol porušený aj v súvislosti s prerušením daňovej kontroly. Namietal zároveň, že správca dane začal vyrubovacie konanie v rozpore s ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku a pokiaľ je zákonom ustanovené ukončenie daňovej kontroly dňom doručenia protokolu, pričom v preskúmavanom prípade sa jedná o protokol, ktorý má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, nemožno považovať za zákonný výklad žalovaného, že k ukončeniu daňovej kontroly došlo a mohlo začať vyrubovacie konanie dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou. Pokiaľ žalobca namietal, že daňová kontrola bola nezákonná, nakoľko nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly, súd túto námietku žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú. Daňová kontrola začala dňa 24.10.2012, t.j. v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole (a súčasne v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly) v zmysle § 46 ods. 2 Daňového poriadku. V zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa jej začatia. Zákonnosť trvania daňovej kontroly v predmetnom daňovom konaní bola posúdená žalovaným už v rozhodnutí č. 1100301/1/225300/2014/4989 zo dňa 13.05.2014, ktorým žalovaný prvé vydané rozhodnutie správcu dane zo dňa 10.02.2014 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, pričom v predmetnom rozhodnutí žalovaný sám konštatoval nezákonnosť daňovej kontroly, keď uviedol, že „...námietka týkajúca sa nedodržania zákonnej ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly uvedená v ust. § 46 ods. 10 zák. č. 563/2009 Z.z. je oprávnená. Správca dane začal predmetnú daňovú kontrolu dňa 24.10.2012, mal ju ukončiť dňa 07.01.2014 a ukončil ju až dňa 13.01.2014, čím prekročil zákonnú ročnú lehotu na výkon predmetnej daňovej kontroly, a to aj pri zohľadnení prerušenia predmetnej daňovej kontroly, ktorá bola odo dňa 02.09.2013 do 15.11.2013“. Z uvedeného vyplýva, že sám žalovaný konštatoval, že správca dane nerešpektoval zákonom stanovenú maximálnu dĺžku konania daňovej kontroly, čím správca dane porušil ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Súd v tejto súvislosti poukazuje (zhodne so žalobcom) na Nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, v ktorom konštatoval: „ak teda daňový úrad v sťažovateľom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ust. § 30a ods. 7 Zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta Zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné“. V preskúmavanom prípade daňová kontrola začala v zmysle § 46 ods. 2 Daňového poriadku dňa 24.10.2012, rozhodnutím zo dňa 23.08.2013 vydaným s poukazom na § 61 Daňového poriadku bola prerušená v čase od 02.09.2013 do 15.11.2013, pričom v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré sa v zmysle § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku primerane použije aj na prerušenie daňovej kontroly, ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, a teda aj pri zohľadnení prerušenia konania, mala byť daňová kontrola v preskúmavanom prípade ukončená 07.01.2014. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že Protokol z daňovej kontroly bol zástupcovi žalobcu osobne doručený 13.01.2014. Týmto dňom (dňom doručenia protokolu podľa ods. 8 [§ 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku]) bola daňová kontrola ukončená. Z uvedeného nesporne vyplýva, že daňová kontrola bola ukončená 13.01.2014 (pričom trvala 371 dní), t.j. bola ukončená po uplynutí 1 ročnej zákonnej lehoty. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku prekročenia zákonom stanovenej maximálnej doby trvania výkonu daňovej kontroly, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalobca neposkytoval správcovi dane potrebnú súčinnosť, daňová kontrola je nezákonná, protokol z tejto daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a pokiaľ rozhodnutie, ktoré je zavŕšením daňového konania vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly (a zachytených v protokole o tejto kontrole), je potrebné považovať ho za nezákonné. V tejto súvislosti súd vo vzťahu k námietku žalobcu o nezákonnom prerušení daňovej kontroly uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až máj 2012 preveroval skutočnosti rozhodné pre zistenie správnej výšky dane a z tohto dôvodu požiadal o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) prostredníctvom príslušných orgánov Maďarskej republiky dňa 27.11.2012, avšak vzhľadom na to, že dožiadaný orgán správcovi dane požadované informácie v požadovanom rozsahu neposkytol v primeranej lehote, rozhodnutím zo dňa 23.08.2013 správca dane prerušil daňovú kontrolu s poukazom na § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia (preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia v Maďarsku postupom medzinárodnej výmeny informácií). Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 30.08.2013. Účinky prerušenia konania nastali dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania, t.j. dňom 02.09.2013. Dôvodom prerušenia konania bola teda potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu - medzinárodná výmena informácií - dožiadanie do Maďarska (za účelom preverenia obchodných transakcií medzi žalobcom a maďarským odberateľom STORM SUN Kft., t.j. informácií týkajúcich sa daňovou kontrolou preverovaného zdaňovacieho obdobia). Z administratívneho spisu vyplýva, že odpoveď na MVI bola správcovi dane doručená 15.11.2013. Uvedeným dňom teda pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola u žalobcu na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 23.08.2013 prerušená, a preto správca dane dňom 15.11.2013 pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Túto skutočnosť správca dane v súlade s § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámil žalobcovi listom zo dňa 20.11.2013, ktorý bol štatutárnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 26.11.2013. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená v čase od 02.09.2013 do 15.11.2013 v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku. Bez ohľadu na vyššie uvedenú skutočnosť (že daňová kontrola bola prerušená v súlade so zákonom a to v období od 02.09.2013 do 15.11.2013, t.j. 73 dní), teda výkon daňovej kontroly prekročil zákonom stanovenú maximálnu ročnú lehotu trvania, resp. výkonu daňovej kontroly, a preto je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti. Správny orgán zaťažil daňové konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie správcu dane s poukazom na § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil. Na tomto závere nič nemení ani argumentácia žalobcu, že žalovaný (ani správca dane) sa v rozhodnutiach vydaných po zrušujúcom rozhodnutí neodvolávajú na Protokol o zisteniach z daňovej kontroly z 13.01.2014. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, i z prvostupňového rozhodnutia správcu dane totiž nesporne vyplýva, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach vychádzali zo zistení a dôkazov získaných počas nezákonnej daňovej kontroly a dôkazy získané počas tejto daňovej kontroly tvoria jeden z podkladov napadnutého rozhodnutia správcu dane i žalovaného, v dôsledku čoho bolo potrebné považovať napadnuté rozhodnutia za nezákonné. Rovnako nemá vplyv na záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (i správcu dane) ani skutočnosť, že použité dôkazy z daňovej kontroly boli vykonané v lehote 1 roka od začatia daňovej kontroly. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného i správcu dane, vrátane postupu správnych orgánov aj z dôvodu, že správca dane začal vyrubovacie konanie neoprávnene a v rozpore s § 68 ods. 1 Daňového poriadku, s odôvodnením, že správca dane neukončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote a ak sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ daňová kontrola považuje za ukončenú dňom doručenia Protokolu, pričom tento má v preskúmavanom prípade povahu nezákonne získané dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, je nesprávny výklad žalovaného, že k ukončeniu daňovej kontroly došlo doručením Protokolu a následne na ďalší deň začalo vyrubovacie konanie. Súd uvedenú námietku žalobcu považoval za dôvodnú. Z postupu správcu dane i žalovaného v konaní vyplýva, že vychádzali z názoru, že napriek nezákonnosti daňovej kontroly je možné pokračovať vo vyrubovacom konaní, v tomto vykonať dokazovanie, resp. použiť dôkazy z (nezákonne) vykonanej daňovej kontroly a vydať rozhodnutie. Takýto právny názor žalovaného je nesprávny. Daňový poriadok v § 46 ods. 9 písm. a/ ustanovuje, že daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, pričom podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu. V preskúmavanom prípade však ročná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly stanovená v § 46 ods. 10 Daňového poriadku nebola dodržaná, v dôsledku čoho Protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nie je možné použiť v daňovom konaní, a preto predmetný Protokol nemôže byť právnom skutočnosťou, ktorá by zakladala nejaké právne účinky, v tomto prípade účinok ukončenia daňovej kontroly a následne v deň nasledujúci po dni doručenia takéhoto Protokolu s výzvou začatie vyrubovacieho konania. Predpokladom začatia vyrubovacieho konania je totiž splnenie zákonom stanovených podmienok, t.j. daňová kontrola musí prebehnúť zákonne a musí byť ukončená v lehote ustanovenej zákonom (inak je nezákonná). Aj za predpokladu, že by k ukončeniu daňovej kontroly spôsobom stanoveným v § 46 ods. 10 Daňového poriadku (aj keď po uplynutí zákonnej lehoty) došlo, neznamená to, že by bola ukončená zákonným spôsobom. Pokiaľ však v danom prípade súd (a aj samotný žalovaný) konštatoval, že daňová kontrola nebola ukončená zákonným spôsobom, resp. nebola ukončená v zákonom stanovenej ročnej lehote odo dňa jej začatia, nemohol nastať moment, keby bol mohlo začať vyrubovacie konanie a z uvedeného dôvodu následné úkony správcu dane, vrátane ním vydaného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného, nie sú v súlade so zákonom. Dôkazy získané počas takejto daňovej kontroly vykonanej v rozpore so zákonom (pokiaľ ide o dĺžku jej trvania) nadobudli povahu nezákonných dôkazných prostriedkov a pokiaľ boli podkladom pre vydanie rozhodnutia tak správcu dane, ako aj žalovaného, tieto rozhodnutia sú rovnako nezákonné. Pokiaľ žalovaný (aj správca dane) považoval doručenie Protokolu z nezákonne vykonanej daňovej kontroly za takú skutočnosť, ktorej účinkom je ukončenie daňovej kontroly a v dôsledku ktorej v zmysle § 68 ods. 1 Daňového poriadku začína, resp. začalo vyrubovacie konanie, takýto záver je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ teda žalovaný (i správca dane) mal za to, že v rámci daňového konania bolo možné pokračovať vo vyrubovacom konaní a na základe dôkazov zabezpečených v priebehu nezákonne vykonanej daňovej kontroly a nezákonného vyrubovacieho konania, ktoré nadobudli povahu nezákonne získaných dôkazných prostriedkov a ktoré tvorili poklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného (i správcu dane) bolo možné vo veci rozhodnúť, vec nesprávne právne posúdil a zároveň zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (i rozhodnutia správcu dane). Súd z uvedeného dôvodu považoval predmetnú námietku žalobcu za dôvodnú, v dôsledku čoho bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, e/ O.s.p. Keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane bolo potrebné z vyššie uvedených dôvodov zrušiť, pretože už samotné námietky týkajúce sa nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, vrátane použitia dôkazov a zistení získaných, resp. vykonaných počas nezákonnej daňovej kontroly, ako aj nezákonnosti vyrubovacieho konania, boli spôsobilé napadnúť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, súd ďalšie v žalobe uplatnené námietky (námietka, že sa žalobca nemohol vo vyrubovacom konaní vyjadriť k / svojim/ pripomienkam uvedeným v odvolaní, že nebol predvolaný na prerokovanie jeho pripomienok, že Protokol z daňovej kontroly nemá zákonom stanovené záležitosti, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho žalobcovi nebol priznaný nárok na odpočítanie DPH a rozhodnutie je nepreskúmateľné) vyhodnotil ako bez právneho významu (námietka nezákonnosti daňovej kontroly a vyrubovacieho konania subsumuje ostatné dielčie námietky žalobcu), a preto sa nimi v odôvodnení podrobnejšie nezaoberal. Len pre úplnosť však súd uvádza, že tieto ďalšie námietky je možné považovať za nedôvodné. K námietke, že sa žalobca vo vyrubovacom konaní nemohol vyjadriť k pripomienkam, ktoré uviedol v odvolaní a nebol predvolaný na ich prerokovanie súd uvádza, že podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku správca dane s daňovým subjektom (žalobcom) prerokuje predložené pripomienky a dôkazy len v prípade, ak tieto boli predložené v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 Daňového poriadku. Keďže žalobca sa k zisteniam správcu dane uvedeným v Protokole z daňovej kontroly nevyjadril v lehote stanovenej vo výzve správcu dane v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku, správca dane nebol povinný postupovať podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Súd navyše poukazuje na to, že žalobca bol v priebehu vyrubovacieho konania oboznámený s postupom správcu dane, mal možnosť sa vyjadrovať, bol informovaný v priebehu vyrubovacieho konania (o čom svedčí zápisnica vyhotovená správcom dane), bol upovedomený a zúčastnil sa výsluchu svedka a bol oboznámený s výsledkami vyrubovacieho konania. Pokiaľ žalobca namietal, že Protokol z daňovej kontroly nemá požadované náležitosti súd uvádza, že žalobca v žalobe nekonkretizoval, aký vplyv táto skutočnosť mala na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, avšak vzhľadom na to, že Protokol z daňovej kontroly má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, uvedená námietka je irelevantná. K námietke žalobcu, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci tak, ako rozhodol správny orgán, keď nepriznal žalobcovi nárok na odpočet DPH z faktúry č. 01012012 z 30.01.2012 súd uvádza: Podstatnou rozhodnutia žalovaného (i správcu dane) bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie odpočtu DPH v zmysle Zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania žalovaný dospel k záveru, že žalobca si neoprávnenie uplatnil odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa G. M. - REK za dodanie tovaru, pričom nepreukázal dodanie tovaru uvedeným dodávateľom. Podmienky na uplatnenie odpočtu dane uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a žalobca musí v prípade, že si odpočet dane uplatňuje preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nepostačuje pritom len predloženie faktúry, resp. dodacích listov, žalobca musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Z ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že v daňovom konaní nesie dôkazné bremeno daňový subjekt, ktorý v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazujú skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V preskúmavanom prípade si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 01012012 z 30.01.2012 od dodávateľa G. M. - REK, pričom predmetom fakturácie bola dodávka tovaru - klanicového prívesu a nákladného vozidla. Žalobca v rámci dokazovania predložil ako dôkaz o splnení podmienok uplatnenia odpočtu dane predmetnú dodávateľskú faktúru, čím preukazoval realizáciu obchodu. Predmetná faktúra síce mala slúžiť aj ako dodací list, avšak na faktúre nebolo odberateľom (žalobcom) potvrdené prevzatie tovaru deklarovaného na faktúre. Správca dane síce na návrh žalobcu vypočul ako svedka dodávateľa označeného na faktúre, G. M., ktorý potvrdil, že faktúru vystavil a tovar dodal, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti o dodávke tovaru, nevedel uviesť, od koho predmet dodávky (motorové vozidlo plus príves) nadobudol, a to napriek tomu, že preverovaním správca dane zistil, že predmetné vozidlo s prívesom patrilo v rozhodnom období spoločnosti PDR s.r.o., ktorej bol svedok konateľom. Žiadne iné doklady preukazujúce dodanie tovaru deklarovaného na faktúre deklarovaným dodávateľom G. M. - REK neboli predložené. Správca dane preverovaním predmetnej dodávky zistil a žalobca to ani nepoprel, že predmetné vozidlo s prívesom nebolo nikdy zapísané na žalobcu v príslušnej evidencii, naopak žalobca v odvolaní uviedol, že vozidlo a príves predal následne 27.02.2012 ďalšiemu subjektu (EURO-WOOD-EU s.r.o.), pričom nebol vôbec vykonaný prepis vozidla v evidencii na Dopravnom inšpektoráte PZ SR na žalobcu, prepis bol vykonaný až na nového majiteľa EURO-WOOD-EU s.r.o. Žiadne doklady preukazujúce uskutočnenie dodávky tak, ako to deklaroval žalobca v predmetnej faktúre, neboli získané ani od dožiadaného správcu dane - Daňový úrad Zvolen. Žalobcom predložená faktúra sama o sebe nie je dôkazom, na základe ktorého by bolo možné bez ďalšieho preukázať splnenie podmienok na odpočet dane. Deklarované plnenie - dodávka tovaru musí byť reálne preukázaná, t.j. žalobca musí preukázať reálne dodanie tovaru od toho subjektu, ktorý predmetnú faktúru vystavil a o ktorom žalobca tvrdí, že mu tento tovar dodal, pričom podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Následne podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť. Žalobca v daňovom konaní dôkazy o splnení podmienok na odpočet dane nepredložil. Ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v cit. ust. § 24 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. K prenosu dôkazného bremena na správcu dane dochádza len v prípade, keď daňový subjekt preukáže, že tovar deklarovaný vo faktúrach nadobudol od osoby uvedenej na faktúre a že sú splnené podmienky na odpočet DPH a správca dane to spochybní. V preskúmavanom prípade sa o takýto prípad zneužitia práva nejedná. Podstatná pre rozhodnutie žalovaného i správcu dane bola skutočnosť, že žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok na odpočet dane a dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil dôkazy o reálnom dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom, napr. potvrdený dodací list alebo protokol o prevzatí vozidla a prívesu, z ktorého by bolo zrejmé, aký druh tovaru, kým a kedy bol dodaný, resp. výpisom z evidencie motorových vozidiel vedenej Dopravným inšpektorátom PZ SR a pod., z ktorého by bolo zrejmé, že tovar - vozidlo s prívesom deklarované na faktúre bolo evidované na deklarovaného dodávateľa (G. M. - REK) a následne bol vykonaný prepis na deklarovaného odberateľa - žalobcu a pod.). Pokiaľ žalobca takéto dôkazy nepredložil, skutkový stav bol zistený dostatočne na prijatie záveru, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru uvedeného v predmetnej faktúre č. 01012012 deklarovaným dodávateľom G. M. - REK, čím nepreukázal splnenie podmienok na odpočet DPH z predmetnej faktúry. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj žalobcovu námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď napadnuté rozhodnutie, ktoré obsahuje všetky náležitosti stanovené v § 63 Daňového poriadku, považoval za riadne odôvodnené. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodoval na návrh žalobcu, ktorý mal v konaní plný úspech, a preto mu súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu trov konania vo výške 70,- Eur. Keďže žalobca, ktorý bol v konaní zastúpený na základe plnej moci zo dňa 12.08.2015 advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Zvolen, trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p., súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za žalobný návrh vo výške 70,- Eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.