Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/190/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201371 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201371.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: ELSTAP, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 44795149, so sídlom Námestie SNP 3, 974 01 Banská Bystrica, zastúpený Podtatranskou advokátskou kanceláriou, s.r.o., Nám. sv. Egídia č. 95, 058 01 Poprad proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1330242/2015, č. 1330321/2015, č. 1330364/2015, č. 1330415/2015, č. 1330458/2015, č. 1330512/2015 všetky z 25. augusta 2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žaloby z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1330242/2015 zo dňa 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 432405/2015 z 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac júl 2011 vo výške 2 606,64 Eur (pre účely odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH za júl 2011). Žalobca sa žalobou doručenou v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1330321/2015 zo 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 432445/2015 z 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac august 2011 vo výške 5.113,49 Eur (pre účely odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH za august 2011). Žalobca sa žalobou doručenou v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1330364/2015 zo dňa 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 432472/2015 zo dňa 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac september 2011 vo výške 14.237,81 Eur (pre potreby odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH za september 2011). Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1330415/2015 zo dňa 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 432500/2015 z 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac október 2011 vo výške 6.083,19 Eur (pre potreby odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH október 2011). Žalobca sa žalobou doručenou v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1330458/2015 zo dňa 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 32527/2015 zo dňa 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac november 2011 vo výške 28.953,55 Eur (pre potreby odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH za november 2011). Žalobca sa žalobou doručenou v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1330512/2015 zo dňa 25. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 432548/2015 zo dňa 12. mája 2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiac december 2011 vo výške 52.214,03 Eur (pre potreby odôvodnenia tohto rozsudku ďalej len rozhodnutie DPH za december 2011). Žalobca vyššie uvedenými žalobami namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spočívajúcu v tom, že vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a v tom, že napadnuté rozhodnutia, ako aj im predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu v Banskej Bystrici, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žaloby zhodne odôvodnil tým, že proti prvostupňovým rozhodnutiam podal odvolanie, ktoré v žalobách odcitoval. Z citácie vyplýva, že v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam namietal nepreskúmateľnosť pre chýbajúcu správnu úvahu, ktorou boli hodnotené vykonané dôkazy a ktorou boli aplikované právne predpisy. Prvostupňovým rozhodnutiam vyčítal, že v odôvodneniach nespomenuli všetky vykonané dôkazy, konkrétne súpisy vykonaných prác, ktoré tvoria prílohu dodávateľských faktúr a zmluvy medzi obchodnou spoločnosťou ELSTAP s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. Ostatné dôkazy boli síce vymenované, ale neboli vyhodnotené a nakoniec správca dane uzavrel, že žalobca nepreukázal reálne dodanie služieb dodávateľmi ARMOVOSTAV s.r.o., JALUM TRANS s.r.o. a TNŽ s.r.o., pričom úvaha, ako sa k tomu dopracoval, v rozhodnutí nie je uvedená, a preto je takýto záver svojvoľný. Prvostupňovým rozhodnutiam v odvolaniach vyčítal, že v nich chýba uvedenie skutočností, čo správny orgán považuje za preukázané z dokazovania a z ktorých dôkazov to vyvodzuje a prečo. Ďalej prvostupňovým rozhodnutiam vyčítal, že sa prvostupňový orgán nevysporiadal s dôkazmi, ktoré potvrdzujú reálne dodanie služieb dodávateľmi ARMOVOSTAV s.r.o., JALUM TRANS s.r.o. a TNŽ s.r.o., a to dôkazmi, že boli práce vykonané a odovzdané medzi dodávateľmi a žalobcom a následne odovzdané odberateľom žalobcu, výpoveďou konateľa obchodnej spoločnosti TNŽ s.r.o., M. E., ktorý potvrdil plnenia v prospech žalobcu, ako aj plnenia v prospech ARMOVOSTAV s.r.o., ktorá ich ďalej dodala žalobcovi a potvrdenými súpismi vykonaných prác. Na tieto dôkazy nadväzujú dôkazy o odovzdaní zdaniteľného plnenia odberateľom žalobcu, ktorí za tieto zaplatili. Správca dane nehodnotil svoje poznatky o tom, ako si plnili daňové povinnosti ohľadom DPH dodávatelia žalobcu, pretože títo vykazovali DPH tak na vstupe, ako aj na výstupe. V odvolaní namietal zisťovanie správcu dane u spoločnosti Mondi SCP Ružomberok a Metsa Tissue Slovakia s.r.o., v ktorých nemali vedomosť o žalobcovi, ale nemali ju mať ani prečo, keďže subdodávatelia plnili svoje úlohy pod názvom tých spoločností, ktorí mali zmluvy s týmito konečnými odberateľmi (Siemens Slovakia s.r.o., MJKO s.r.o., YUSLO s.r.o. a pod.). Správca dane mal svoj záver oprieť o preukázané kontrolné zistenia a nie o svoje pochybnosti. Ďalej v odvolaniach namietal nedostatok právneho odôvodnenia daňovej povinnosti v prvostupňových rozhodnutiach. Žalobca vyššie uvedenými žalobami namietal nedostatok skutkového odôvodnenia. Správca dane nepovažoval dokumentáciu a vyjadrenia žalobcových dodávateľov za postačujúce. Poukázal na to, že žalobca nie je schopný ovplyvniť a ani predvídať, aké doklady budú mať dodávatelia a ani to, či priznajú DPH na výstupe. Preto takéto zistenia nemôžu ísť na úkor žalobcu. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o aplikácie Smernice č. 2006/112 podľa žalobcu plnenia sa uskutočnili a boli vyúčtované zdaniteľnou osobou faktúrami so všetkými náležitosťami, preto nárok na odpočet DPH môže byť zamietnutý v zmysle judikatúry vo veci Kittel a Recolta recycling C-439/04 a C-440/04, ak je s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo predchádzajúceho subjektu. Keďže zamietnutie práva na odpočet dane v súlade s uvedenými bodmi predmetného rozsudku je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočne objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca ďalej namietal, že ani napadnuté rozhodnutia neodstránili nedostatky odôvodnenia predchádzajúcich rozhodnutí Daňového úradu Banská Bystrica. Namietal, že napadnutým rozhodnutiam resp. ich odôvodneniam chýba hodnotenie dôkazov z hľadiska dôležitosti, zákonnosti ich získania, vierohodnosti a dôkaznej váhy. Nie je jasné, ako žalovaný dospel ku konštatovaniu, že ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. nedodali a nevykonali práce pre žalobcu. Nie je podstatné, že TNŽ nemal zamestnancov, ani skladové priestory, materiál a pod., keď dodával prostredníctvom svojho dodávateľa a konateľ spoločnosti potvrdil realizovanie dodávky. S týmto sa žalovaný nevysporiadal. Správca dane neoboznámil p. E. s predmetom výsluchu, čím porušil § 3 ods. 1 daňového poriadku. Postup bol v rozpore s chráneným záujmom žalobcu a svedok bol vypočutý tak, aby sa vyjadriť nevedel. Žalobca ďalej namietal, že odôvodneniam napadnutých rozhodnutí chýba vysporiadanie sa s námietkami žalobcu o chýbajúcich dôvodoch prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný opomenul vymenovať a vyhodnotiť súpisy vykonaných prác. Ostatné dôkazy v prospech žalobcu síce vymenoval, ale nevyhodnotil. Žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal uskutočnenie a dodanie prác dodávateľmi ani čo do priebehu, ani čo do výsledku, napriek tomu, že boli preukázané faktúrami, ich úhradou, zmluvnými vzťahmi, preberacími protokolmi, výpoveďou konateľov dodávateľov a výpoveďou odberateľov. Správca dane od odberateľov absurdne požadoval mená konkrétnych robotníkov. Pri zhotovení diela objednávateľ pozná zhotoviteľa, ale jeho subdodávateľov poznať nemusí. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nezohľadnil to, že žalobca namietal, že evidencia vstupov do spoločnosti Metsa Tissue Slovakia s.r.o., kde sú zaznamenané vstupy zamestnancov YUSLO, s.r.o., Siemens s.r.o. nie je evidenciou konkrétnych osôb, ale vstupných kariet, na ktoré vstupovali aj subdodávatelia a teda aj pracovníci TNŽ s.r.o. Montážne denníky a pracovné listy, na ktoré odkazuje správca dane viedli generálni dodávatelia a nie celý rad subdodávateľov, čo je bežné a čo nepreukazuje, že zdaniteľné plnenia nedodala TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. Podľa žalobcu daňový subjekt môže očakávať, že správca dane bude požadovať len také dôkazy a evidenciu, ktoré mu ukladá viesť právny predpis. Správca dane môže konať len na základe zákona, ako to vyplýva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ak daňový subjekt nemá iné doklady, ako vyžaduje zákon, nemôže to byť na jeho ujmu. Žalovaný nemôže takéto dôkazy vyžadovať. Závery správcu dane sú nesprávne, pretože nevychádzajú z preukázaných kontrolných zistení a sú s nimi v rozpore. Žalovaný a ani správca dane neuviedli, čím bolo preukázané, že zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené tak, ako je uvedené vo faktúrach. Žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil, pretože vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a pretože sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zároveň si uplatnil ani náhradu trov konania. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobám uviedol, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2011, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 9601401/5/4311165/2013/Ma zo dňa 29.9.2013, ktorý bol prerokovaný 25.9.2013 a ktorý bol podkladom pre rozhodnutia. Proti prvostupňovým rozhodnutiam zo dňa 5.11.2013 podal žalobca odvolania, na základe ktorých boli prvostupňové rozhodnutia potvrdené rozhodnutiami žalovaného zo dňa 11.2.2014. Na základe žalôb žalobcu boli tieto rozhodnutia rozhodnutím krajského súdu zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že námietka nedostatočného odôvodnenia bola dôvodná, keďže odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutia aj napriek tomu, že toto neobsahuje hodnotenie dôkazov, chýba vyhodnotenie predložených faktúr, ako aj vyhodnotenie predložených príloh k faktúram súpisov vykonaných prác a písomných zmlúv s dodávateľom, o ktorých sa daňový subjekt domnieva, že sú dôkazom o jeho práve na odpočet DPH a nepostačuje len konštatovanie správcu dane, že daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie prác a služieb. V ďalšom konaní správca dane v zmysle záverov krajského súdu, ako aj záverov žalovaného uvedených v rozhodnutí zo dňa 18.3.2015, vydal rozhodnutia zo dňa 12.5.2015. Proti týmto rozhodnutiam sa žalobca odvolal, avšak v odvolacom konaní nepreukázal skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vyrubený rozdiel dane inak, ako boli zistené správcom dane, preto boli napadnuté rozhodnutia rozhodnutiami zo dňa 25.8.2015 potvrdené. Ďalej žalovaný vo vyjadreniach uviedol, že sa nestotožnil s námietkami žalobcu uvedenými v žalobách a zotrval na stanovisku, že všetky konkrétne zistenia správcu dane sú v prvostupňových rozhodnutiach riadne uvedené a že z nich vyplýva, že nebolo preukázané uskutočnenie a dodanie prác, služieb a tovarov dodávateľskými spoločnosťami. Hodnotenie dôkazov je dostatočné a umožňujúce preskúmať myšlienkový pochod žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. Právo odpočítať daň podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. môže platiteľ uplatniť pri dodržaní podmienok uvedených v § 51 ods. 1 tohto zákona, preto správca dane vykonal rozsiahlu kontrolu faktúr, ktoré boli predmetom účtovníctva a žalobcovi boli vystavené dodávateľmi tovarov a služieb. Žalovaný z rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu zistil, že nakoľko žalobca požadované dôkazy k preverovaným skutočnostiam nepredložil ani na základe opakovanej výzvy na predloženie dôkazov a vyjadrení ku kontrole DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2011, správca dane sám hľadal dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie dane zo sporných dodávateľských faktúr využitím inštitútu dožiadania, predvolaním konateľa, ako aj vykonaným miestnym zisťovaním, napriek tomuto sa mu však dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie dane, získať nepodarilo. Základnou podmienkou uplatnenia odpočtu je skutočné dodanie tovaru a služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť a platiteľ je pritom zaťažený dôkazným bremenom o tom, že pri tomto tovare, resp. službe vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej stránke (vystavenie a úhrada faktúry), ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Existencia faktúry ešte neznamená, že platiteľ má právo na odpočítanie dane. Je nevyhnutné, aby platiteľ dane preukázal, aké plnenia prijal na základe vyhotovenej faktúry, aby bolo možné posúdiť oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane. Tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane sú uvedené všetky zistenia správcu dane. Bol podrobne opísaný celý priebeh dokazovania a šetrenia, v rámci ktorého žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že práce boli uskutočnené a služby dodané spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Bolo úlohou žalobcu zabezpečiť si dostatočné podklady na to, aby preukázal existenciu a vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Navrhol, aby súd žaloby zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci dospel k záveru, že žaloby neboli dôvodné. Súd z obsahu správnych spisov zistil, že správca dane Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2011. Daňová kontrola začala 23.10.2012. O výsledku daňovej kontroly bol spísaný protokol č. 9601401/5/4311165/2013/Ma zo dňa 20.9.2013. Protokol o daňovej kontrole obsahuje popis všetkých vykonaných zisťovaní a dôkazov. Správca dane v ňom konštatuje, že daňový subjekt vierohodným spôsobom nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty, pretože nepreukázal, že boli dodané fakturované práce, ktoré boli fakturované spoločnosťami ARMOVOSTAV, s.r.o., TNŽ, s.r.o. a JALUM TRANS, s.r.o.. Preto nebol uznaný odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený na základe faktúr od týchto dodávateľov v jednotlivých mesiacoch v roku 2011. Žalobca sa k protokolu vyjadril, pričom jeho pripomienky boli ústne prejednané so správcom dane, o čom bola spísaná zápisnica zo dňa 4.11.2013. Následne vo vyrubovacom konaní správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výškach tak, ako je uvedené na číslo listu 1, 2 tohto rozsudku. Rozhodnutie DPH júl 2011 bolo daňovým úradom odôvodnené tým, že žalobca k vyjadreniu k protokolu z daňovej kontroly nepriložil žiadne nové dôkazy, okrem už predložených dodávateľských faktúr, vrátane preberacích protokolov a zmlúv, ktoré už boli predmetom preverovania v rámci daňovej kontroly. V kontrolovanom zdaňovacom období júl nebolo uznané odpočítanie dane z faktúry dodávateľa TNŽ, s.r.o., vo výške 15.639,84 Eur, z toho DPH 2.606,64 Eur za kontrolnú činnosť. Ďalej odôvodnenie obsahuje opis jednotlivých zisťovaní vykonaných správcom dane počas daňovej kontroly. Konštatuje, že zistil, že podľa predložených dokladov žalobca práce a služby dodané spoločnosťou TNŽ, s.r.o., fakturoval svojim odberateľom, ktorých vymenoval a následne uviedol, že dožiadaním preveroval zdaniteľné obchody medzi žalobcom a jeho odberateľmi a podrobne opísal, čo uviedli konatelia odberateľov s tým, že konštatoval, že títo konatelia (pri každom jednom zvlášť) nevedeli uviesť, kto konkrétne za daňový subjekt vykonal práce, ktoré žalobca ich spoločnosti fakturoval. Ďalej správca dane v odôvodnení pokračoval tým, že preveroval prostredníctvom dožiadaných daňových úradov aj prevedenie prác, ktoré mali byť ďalej dodané koncovým odberateľom Mondi SCP, a.s., Ružomberok, Metsa Tissue Slovakia, s.r.o., podľa ktorých tieto spoločnosti zaznamenali vstupy do svojich objektov len od svojich dodávateľov, ale nie od žalobcu alebo jeho dodávateľov TNŽ s.r.o., ARMOVOSTAV s.r.o., YUSLO s.r.o. Ďalej v odôvodení uviedol, že žiadal žalobcu o predloženie dôkazov opakovanými výzvami, pričom žalobca žiadne dôkazy nepredložil. Ďalej predvolal konateľa žalobcu, ktorého oboznámil so skutočnosťami, ktoré zistil a opakovane žiadal o predloženie dôkazov a vyjadrení ku kontrolným zisteniam. Žalobca dôkazy nepredložil, ale vyhlásil, že práce vykonávali zamestnanci žalobcu a tiež subdodávatelia. Navrhol vypočuť bývalého konateľa spoločnosti TNŽ, s.r.o., M. E. ako svedka. Správca dane zistil, že tento bol vypočutý ako svedok v konaní pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, ktorého sa zúčastnil aj splnomocnený zástupca žalobcu. Svedok formálne potvrdil dodávky prác pre žalobcu, ale neuviedol žiadne bližšie skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy. Nepamätal si subdodávateľov, prostredníctvom ktorých práce vykonal. Konateľ žalobcu uviedol, že požadované vyjadrenia, dôkazy a doklady nemôže predložiť v stanovenom termíne a žiadal o ďalší termín, avšak nakoniec predložil len písomné vyjadrenie, v ktorom uvádza, že jednotlivé spoločnosti si práce objednávali jednotlivo, pričom s dvomi mal len ústne dohody. Predložil zmluvy s dodávateľom ARMOVOSTAV, s.r.o. a s odberateľmi, ale nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali dodanie prác a služieb spoločnosťou TNŽ s.r.o., preto bol neuznaný odpočet dane vo výške 2606,64 Eur. Ďalej dôvodil tým, že hľadal dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry od dodávateľa TNŽ s.r.o. Využil inštitút dožiadania, požiadal o predloženie dôkazov, predvolal konateľa, vykonal miestne zisťovanie, avšak dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie DPH z predmetnej dodávateľskej faktúry od dodávateľa TNŽ s.r.o. nezískal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosť TNŽ s.r.o. nemá zamestnancov, neeviduje nákupy materiálu, nemá skladové priestory. M. E., bývalý konateľ spoločnosti TNŽ s.r.o. pri výsluchu svedka síce formálne potvrdil vystavenie faktúr za dodanie prác pre spoločnosť ARMOVOSTAV s.r.o., ale doklady nemal k dispozícii, nevedel uviesť, ktorí dodávatelia vykonali práce a nevedel uviesť ani iné skutočnosti a predložiť doklady preukazujúce reálne dodanie prác. Z dokazovania vyplýva, že jednotlivé odberateľské spoločnosti síce potvrdili dodanie prác, ale nevedeli potvrdiť, či práce boli vykonané daňovým subjektom ELSTAP s.r.o. v likvidácii alebo jeho subdodávateľmi, nevedeli reálne preukázať a potvrdiť, že sa predmetných prác zúčastnil daňový subjekt ELSTAP s.r.o. v likvidácii alebo jeho subdodávatelia. Odberateľská spoločnosť Siemens s.r.o. taktiež len formálne potvrdila vystavenie faktúr, ale nevedela reálne preukázať dodanie prác daňovým subjektom žalobcom. Spoločnosť Siemens s.r.o. mala dodať práce od žalobcu spoločnostiam SHP Harmanec, AS Mondi SCP a.s., Metsa Tissue Slovakia s.r.o. a zároveň predložila aj Pracovné listy/Montážne denníky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že práce vykonávali len zamestnanci spoločnosti Siemens s.r.o. Z vykonaných zisťovaní u spoločnosti Mondi SCP s.r.o. a Metsa Tissue Slovakia s.r.o. vyplýva, že žalobca a jeho dodávatelia ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. sa nezúčastnili prác, nevykonávali ich na základe predložených vstupov do priestorov spoločností, neevidujú ani jednu osobu vystupujúcu za daňový subjekt ELSTAP s.r.o. v likvidácii a spoločnosti ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. Z týchto skutočností vyplýva, že spoločnosť TNŽ s.r.o. nedodala a nevykonala práce pre žalobcu. Ďalej dôvodil tým, že zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu dáva právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane vytvoril žalobcovi priestor na to, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré uviedol v podanom daňovom priznaní k DPH. Existencia faktúry zmluvy a skutočnosť, že doklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby a tovaru. Daňový subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa plnenie uskutočnilo. Daňový subjekt nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by dodanie prác a služieb dodávateľom TNŽ s.r.o. preukázali čo do priebehu a výsledku, a zisťovaním v rámci dokazovania správcu dane sa dodanie prác tiež nepreukázalo, a preto nárok na odpočítanie dane predmetnej faktúry od dodávateľa TNŽ s.r.o. nemôže byť uznaný. Ďalej dôvodil tým, že v zmysle rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-342/87 Genius Holding BV a C-459/98 Schmeink a Strobel) zmienka o dani zodpovedajúce dodávke tovaru a služieb je náležitosťou faktúry, od ktorej sa odvíja právo odpočtu. Z toho vyplýva, že tento nárok nemožno uplatniť, pokiaľ ide o daň, ktorá nezodpovedá určitému plneniu, a to buď z titulu, že je daň vyššia ako tá právoplatne splatná, alebo z titulu, že predmetné plnenie nepodlieha DPH. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu k skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, tak ako je to v prípade dodávateľských faktúr spoločnosti ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. Z judikatúry súdov SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňových priznaniach, sú úplné a správne. Žiadnym vierohodným spôsobom nepreukázal, že práce a služby boli dodané a vykonané spoločnosťou uvedenou na faktúre. Prvostupňový správny orgán uzavrel, že žalobca porušil § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH tým, že uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa TNŽ s.r.o., ale nepreukázal dodanie prác a služieb spoločnosťami ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. Existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo. Správca dane je oprávnený preveriť ako a kým sa toto plnenie uskutočnilo. Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služby čo do priebehu a výsledku. Správca dane rozhodnutie DPH august 2011 odôvodnil zhodne s vyššie uvedeným rozhodnutím za júl 2011 s tým rozdielom, že v tomto prípade žalobca nepredložil žiadne doklady k pokladničnému dokladu V073007 zo dňa 4.8.2011 vo výške 3,31 Eur. Ďalej, že si uplatnil odpočet dane vo výške 5.110,18 Eur na základe faktúr od ARMOVOSTAV, s.r.o., za vykonané práce za 8/2011 Mondi, ďalej za vykonané práce za 8/2011 - ŠOSD bytové domy a TNŽ, s.r.o., elektroinštalačné práce. V odôvodnení poukázal na to, že ARMOVOSTAV, s.r.o., je v likvidácii od 26.7.2013 a od 3.4.2013 je to zrušená spoločnosť a je personálne prepojená so žalobcom prostredníctvom konateľa, ktorým je K. V.. Majú rovnaké sídlo, pričom od správcu budovy pri miestnom šetrení zistili, že žalobcovi tam je poskytované len sídlo na základe zmluvy o umiestnení sídla a tento subjekt nemá prenajaté žiadne kancelárske priestory, ani tam fyzicky nesídli, pričom pošta sa mu doposiela pravidelne jedenkrát týždenne. Ďalej zistil, že ani ARMOVOSTAV, s.r.o., na tejto adrese v skutočnosti nesídli, ďalej, že táto spoločnosť nemá žiadnych zamestnancov a nepodala žiadne prehľady o zamestnancoch za rok 2011. Práce, ktoré boli uvedené na faktúrach od dodávateľa ARMOVOSTAV, s.r.o., mala pre žalobcu vykonať v subdodávkach spoločnosť TNŽ, s.r.o., ktorej bývalý konateľ nevedel uviesť žiadne bližšie skutočnosti k týmto faktúram, pretože si na ne nespomínal. Uviedol, že obchodný podiel danej spoločnosti previedol 11.4.2013. Teda od tejto spoločnosti neboli získané doklady preukazujúce vykonanie zdaniteľných obchodov pre žalobcu. Ďalej je rozhodnutie odôvodnené totožne, ako je vyššie uvedené. Uzavrel, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie prác a služieb spoločnosťami ARMOVOSTAV, s.r.o. a TNŽ, s.r.o., preto žalobca porušil § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH a správca dane uplatnený nárok na odpočet neuznal. Správca dane rozhodnutie DPH september 2011, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 14 237,81 Eur, odôvodnil tým, že žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období september 2011 z dodávateľských faktúr od spoločnosti ARMOVOSTAV s.r.o., za vykonané práce za 9/2011, vykonané práce za 9/2011 - Mondi, opravy elektronických zariadení a spoločnosti TNŽ s.r.o., za elektroinštalačné, lešenárske práce a elektroinštalačné práce. Ďalej rozhodnutie odôvodnil zhodne ako rozhodnutie DPH júl 2011. Uzavrel odôvodnenie tým, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že vyššie citované zákonné podmienky (§ 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.) boli zo strany žalobcu splnené, preto postupoval správca dane v súlade s týmito ustanoveniami. Žalobca nepreukázal dodanie prác a služieb od dodávateľov ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o., preto nebol uznaný odpočet dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr. Správca dane rozhodnutie DPH október 2011 odôvodnil zhodne s vyššie uvedenými s tým rozdielom, že uviedol, že v zdaňovacom období október 2011 si žalobca uplatnil odpočet dane vo výške 6083,19 Eur na základe faktúr od dodávateľa ARMOVOSTAV s.r.o., vykonanie prác 10/2011 - Mondi a TNŽ s.r.o., lešenárske práce. Zvyšok odôvodnenia je, vzhľadom na jednu prebiehajúcu daňovú kontrolu, zhodný. Uzavrel, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie prác a služieb spoločnosťami ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o., nepreukázal, že boli splnené zákonné podmienky podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a preto neuznáva odpočet DPH vo výške 6.083,19 Eur z dodávateľských faktúr od týchto spoločností. Správca dane rozhodnutie DPH november 2011 odôvodnil zhodne s rozhodnutím DPH júl 2011, s tým rozdielom, že v kontrolovanom zdaňovacom období november 2011 si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 28.953,55 Eur na základe dodávateľských faktúr od TNŽ s.r.o., pričom špecifikoval štyri takéto faktúry, všetky za elektroinštalačné práce a od spoločnosti ARMOVOSTAV s.r.o., dve, jednu za vykonané práce za 11/2011 - Mondi, Metsa a jednu za poradenské služby. Uzavrel, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie prác a služieb uvedenými spoločnosťami, a teda neboli splnené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a preto neuznáva odpočet DPH vo výške 28.953,55 Eur z dodávateľských faktúr od týchto dodávateľov. Správca dane rozhodnutím DPH december 2011 vyrubil žalobcovi rozdiel dane za toto zdaňovacie obdobie vo výške 52.214,03 Eur. Rozhodnutie odôvodnil zhodne s vyššie uvedenými s tým, že žalobca si v tomto zdaňovacom období uplatnil odpočet dane na základe dodávateľských faktúr, ktoré špecifikoval, a to štyri od spoločnosti TNŽ s.r.o., za elektromontážne práce, z toho tri za elektromontážne práce, jedna za poradenské, marketingové služby a jedna za stavebné práce a od spoločnosti ARMOVOSTAV s.r.o. za poradenské služby a vykonané práce za 12/2011. Vo zvyšku rozhodnutie odôvodnil zhodne ako vyššie uvedené s tým, že uzavrel, že žalobca nepredložil a teda nepreukázal, že boli splnené citované zákonné podmienky z jeho strany § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. pri dodávkach od spoločností ARMOVOSTAV s.r.o. a TNŽ s.r.o. Ďalej, že na základe uvedených skutočností neuznáva odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 52.214,03 Eur z dodávateľských faktúr týchto dodávateľov. Na základe odvolaní žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam, žalovaný vyššie uvedenými rozhodnutiami DPH júl 2011 až december 2011 rozhodnutia správcu dane potvrdil. Žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutia nasledovne: 1. Správca dane zistil, že žalobca si odpočítal daň z pridanej hodnoty (žalovaný v odôvodnení špecifikoval dodávateľov v danom zdaňovacom období júl 2011 až december 2011, pričom v júli 2011 išlo len o dodávateľa TNŽ s.r.o. a v ostatných mesiacoch to boli aj dodávateľ TNŽ s.r.o., aj ARMOVOSTAV s.r.o.). Vykonaným šetrením správca dane zistil, že bývalý konateľ TNŽ s.r.o., M. E. do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 16.4.2013 uviedol, že faktúry za spoločnosť TNŽ s.r.o., vystavil, avšak nevie nič preukázať, pretože previedol obchodný podiel novému spoločníkovi. Ďalej, že práce boli vykonané v subdodávkach, ale dodávateľov prác nevedel uviesť, pretože si nespomínal ani na žiadne bližšie skutočnosti k faktúram. Ďalej v rozhodnutiach DPH august 2011 až december 2011 uviedol aj to, že správca dane zistil, že ARMOVOSTAV s.r.o., je od 26.7.2013 v likvidácii a od 3.4.2013 zrušená spoločnosť. Ďalej, že táto spoločnosť je personálne prepojená so žalobcom, má s ním aj rovnakú adresu sídla a podobne ako žalobca na tejto adrese nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, nemá žiadnych zamestnancov a nepodala žiadne hlásenia a prehľady za zamestnancov za rok 2011. Správca dane zistil aj to, že ARMOVOSTAV s.r.o., práce, ktoré fakturovala žalobcovi, mala vykonať v subdodávkach spoločnosťou TNŽ s. r. o. 2. Správca dane preveroval odberateľov žalobcu a z tohto preverovania vyplýva, že títo potvrdili, že žalobcom vyfakturované práce boli vykonané, ale nevedeli, kto ich konkrétne vykonal. 3. Správca dane preveroval aj odberateľov žalobcu Mondi SCP a.s. a Metsa Tissue Slovakia s.r.o., z čoho zistil, že tieto neevidujú faktúry od žalobcu ani od jeho subdodávateľov TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. Na základe evidencií vstupov do svojich spoločností tieto neevidujú vstup K. V. a ani TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. 4. Žalobca nepredložil správcovi dane požadované ďalšie dôkazy. 5. Žalobcov konateľ tvrdil, že práce boli vykonané žalobcom alebo subdodávateľsky, prisľúbil dôkazy, ale nepredložil o tom žiadny dôkaz. Žalovaný v odôvodnení k týmto zisteniam správcu dane uviedol, že správca dane hľadal dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry od dodávateľa TNŽ s.r.o. resp. ARMOVOSTAV s.r.o. za dodanie predmetných služieb. Využil inštitút dožiadania, požiadal o predloženie dôkazov žalobcu, predvolal konateľa, vykonal miestne zisťovania, avšak dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie DPH z predmetných dodávateľských faktúr nezískal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že M. E., bývalý konateľ spoločnosti TNŽ s.r.o. pri výsluchu svedka síce formálne potvrdil vystavenie faktúry pre žalobcu, ale nevedel uviesť, ktorí dodávatelia vykonali práce a nevedel uviesť ani iné skutočnosti preukazujúce reálne dodanie prác a služieb. Jednotlivé odberateľské spoločnosti potvrdili dodanie prác, ale nevedeli, či ich realizoval žalobca sám, alebo prostredníctvom subdodávateľov a nevedeli ani preukázať, že sa týchto dodávok zúčastnil žalobca alebo jeho subdodávatelia. Aj spoločnosť Siemens len formálne potvrdila vystavenie faktúr, ale bez toho, aby mala dôkazy o reálnej dodávke žalobcom. Spoločnosť Siemens s.r.o. mala dodať práce od žalobcu spoločnostiam SHP Harmanec a.s., Mondi SCP a.s., Metsa Tissue Slovakia s.r.o. a zároveň predložila aj pracovné listy/montážne denníky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že práce vykonávali len zamestnanci spoločnosti Siemens s.r.o. Z týchto dôkazov vyplýva, že žalobca a jeho dodávatelia sa nezúčastnili prác, nevykonávali ich a na základe predložených vstupov do priestorov tieto spoločnosti neevidujú ani jednu osobu, ktorá by vystupovala za žalobcu alebo jeho dodávateľov. Daňová kontrola bola vykonaná na DPH. Správca dane preveroval za kontrolované zdaňovacie obdobia odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého si platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Správca dane sa zameral na podmienky možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Platiteľ si môže uplatniť právo odpočítať daň pri dodržaní podmienok uvedených v § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., preto bola vykonaná rozsiahla kontrola faktúr, ktoré boli predmetom účtovníctva a boli vystavené žalobcovi dodávateľmi tovarov a služieb. Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr. Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v prípade, ak spĺňa striktné podmienky, t.j. ak ide o nákup tovaru alebo služby v tuzemsku, ktorý je podmienený faktúrou od dodávateľa a je podkladom pre skutočné dodanie tovaru alebo služby. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už len nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Platiteľ je zaťažený dôkazným bremenom. Musí preukázať, že pri fakturovanom tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej stránke (vystavenie a úhrada faktúry), ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Faktúry vystavené dodávateľmi žalobcu boli predmetom preverovania počas daňovej kontroly, ktorá bola zameraná predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia. Existencia faktúry, zmluvy a skutočnosť, že doklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby a tovaru. Daňový subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa plnenie uskutočnilo. žalobca nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by dodanie služieb dodávateľom TNŽ a ARMOVOSTAV s.r.o. preukázali čo do priebehu a výsledku a zisťovaním v rámci dokazovania správcu dane sa toto dodanie tiež nepreukázalo, preto nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr nemohol byť uznaný. Keďže žalobca nevedel dostatočne preukázať uskutočnenie a dodanie služieb jeho dodávateľmi a napriek tomu si uplatnil odpočet DPH porušil ustanovenia zákona o DPH. Žalovaný sa ďalej v odôvodnení vysporiadal s námietkou žalobcu, že zistenia správcu dane sú v rozpore s vykonanými dôkazmi a tiež, že v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a ďalšie vady dokazovania, k čomu uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol všetky kontrolné zistenia a vykonané šetrenia a aj ich hodnotenie. Správca dane hľadal dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie podmienok na odpočet DPH z predmetných dodávateľských faktúr, avšak takéto dôkazy nezískal. Existencia faktúry, zmluvy a skutočnosť, že doklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby a tovaru. Daňový subjekt je povinný preukázať, že správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa plnenie uskutočnilo. Žalobca nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by dodanie služieb dodávateľom TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. preukázali čo do priebehu a výsledku a nepodarilo sa to preukázať ani šetrením vykonaným správcom dane. K námietke, že správca dane opomenul vymenovať niektoré dôkazy, uviedol, že správca dane všetky kontrolné zistenia, všetky relevantné dôkazy, všetky výsledky dožiadaní, výsluchov a predvolaní, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, riadne uviedol v napadnutom rozhodnutí. Za nedôvodnú považoval aj námietku o nedostatku hmotnoprávnych ustanovení, na základe ktorých bolo rozhodnuté, v ktorej uviedol, že v rozhodnutí je jasne a zrozumiteľne uvedené, že správca dane vydal rozhodnutie podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. a v rozhodnutí je tiež uvedené, že bol porušený § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. a to aj akým spôsobom správca dane dospel k záverom ohľadne porušenia týchto ustanovení a zákona o DPH. K odvolacej námietke, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že konateľ dodávateľa nemal účtovné doklady a že nebol upovedomený o predmete výsluchu, a preto sa nemohol naň pripraviť, žalovaný uviedol, že táto osoba bola vypočutá ako svedok. Správca dane nemal povinnosť svedka informovať o predmete výsluchu. V zmysle daňového poriadku je svedok povinný vypovedať o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe, je povinný vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Zároveň mal žalobca možnosť zúčastniť sa výsluchu a svedkovi klásť otázky a tak preukázať skutočnosti, ktoré uvádza v daňových priznaniach. Žalovaný ďalej k odvolacím námietkam poukazujúcim na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ k aplikácii Smernice č. 2006/112 a jej jednotlivých článkov uviedol, že právo na odpočítanie DPH možno uplatniť len vo vzťahu k skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, tak ako to bolo v prípade dodávateľských faktúr od spoločností TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. Z judikatúry súdov SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Nevyhnutným pre odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie - dodanie služby alebo tovaru uskutočnilo. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane mal zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia. Vychádzal z dôkazov získaných v rámci daňovej kontroly a to dôkazov predložených daňovým subjektom a získaným vlastným šetrením. V odôvodnení sú uvedené všetky vykonané dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie. Odôvodnenie spĺňa podmienku v zmysle § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a celého administratívneho spisu žalovaný dospel k záveru, že tým, že si žalobca uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, ktorých uplatnenie na podnikateľské účely nevedel dostatočne preukázať, porušil § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Faktúra vystavená formálne dodávateľom s náležitosťami podľa § 71 ods. 1 a § 72 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a ani úhrada faktúry nezakladajú zásadnú podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr, aj s ohľadom na tú skutočnosť, že daňová kontrola nepreukázala relevantné dôkazy o skutočnom dodaní služieb tuzemskými dodávateľmi. Podľa § 244 ods. 1 a 3 O. s. p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250i ods. 1 a 3 O. s. p. 1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. (3) Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250f ods. 1 a 2 O. s. p. (1) Súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom. (2) Súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 63 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku (3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušných poskytovateľov platobných služieb, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca finančného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky, ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným elektronickým podpisom. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. (2) (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Súd v súlade s § 250f ods. 1, 2 O. s. p. rozhodol o podaných žalobách bez nariadenia pojednávania. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a predchádzajúci postup žalovaného ako aj správcu dane, pričom rozsah prieskumu bol určený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách. V tomto prípade boli prvostupňové rozhodnutia správcu dane, ktorými boli vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobie júl 2011 až december 2011 potvrdené napadnutými rozhodnutiami žalovaného. Žalobná námietka nezákonnosti spočívajúca v chýbajúcom hodnotení dôkazov neobstojí, pretože nekorešponduje s obsahom odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ako je uvedené na č.l. 6-13 tohto rozsudku. Žalovaný vyhodnotil predložené faktúry, zmluvy a doklady o zaplatení tak, že tieto nie sú dôkazom o tom, že plnenie bolo reálne uskutočnené tým dodávateľom, ktorý bol uvedený na faktúrach. Ďalej, že je potrebné preukázať to, že údaje uvedené na takýchto faktúrach zodpovedajú skutočnému stavu. Ďalej, že žalobca žiadne iné dôkazy nepredložil. Dodanie služieb, ako boli uvedené na faktúrach, nebolo preukázané ani výsluchom konateľa dodávateľa TNŽ s.r.o. Konateľ dodávateľa potvrdil dodávky, čo žalovaný vyhodnotil ako formálne potvrdenie z dôvodu, že si konateľ dodávateľa nespomínal na žiadne okolnosti dodávok a ani na to, prostredníctvom ktorých subdodávateľov práce vykonal. Ďalej túto výpoveď hodnotil aj tým, že ide o dodávateľa, ktorý nemá žiadne kapacity na poskytnutie fakturovaných služieb. Žalovaný z týchto dôkazov vyvodil skutkový záver, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienky na odpočet DPH a to podmienky vzniku daňovej povinnosti pri prijatých plneniach. Žalovaný vyhodnotil aj dokazovanie, ktoré vykonal z vlastného podnetu na strane odberateľov a to tak, že ani tým nebolo preukázané, že žalobca prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľov TNŽ s.r.o. a ARMOVOSTAV s.r.o. Nič nemožno vytknúť úvahe, že ak žalobcov odberateľ potvrdil, že od žalobcu prijal plnenie, ale nevedel, kto toto plnenie realizoval, či žalobca alebo jeho subdodávateľ a ktorý subdodávateľ, tak tým nie je preukázané, že žalobca prijal plnenie od dodávateľov ARMOVOSTAV s.r.o. alebo TNŽ s.r.o. To platí aj k žalobnej námietke, podľa ktorej žalovaný pochybil, keď nezobral do úvahy, že koncoví odberatelia prác, ktoré boli dodávané cez viacerých subdodávateľov v rade, napr. lešenárske práce, ktorí viedli evidenciu vstupov do svojich priestorov, neevidujú vstupy dodávateľov žalobcu, ale len generálnych dodávateľov a nie na osoby, ale len na karty pre tieto firmy. Námietka neobstojí, pretože to nemá nijaký vplyv na vyhodnotenie tohto zistenia, že ani šetrením u koncových odberateľov nebolo zistené, že práce, ktoré boli predmetom preverovaných faktúr vykonal dodávateľ žalobcu TNŽ s.r.o. alebo ARMOVOSTAV s.r.o., a ani na skutkový záver, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno na preukázanie, že prijal plnenie uvedené na faktúrach od týchto subjektov. Námietka chýbajúceho sa vysporiadania s odvolacou námietkou nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nemá oporu v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Ako vyplýva z týchto odôvodnení (č.l.10-13 tohto rozsudku), žalovaný sa s touto námietkou vysporiadal a v odôvodneniach uviedol, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky podstatné kontrolné zistenia a úvahy správcu dane. Námietka nevyhodnotenia súpisov vykonaných prác a ostatných dôkazov v prospech žalobcu tiež nie je v súlade s obsahom odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Súd z obsahu správnych spisov zistil, že všetky faktúry, z ktorých žalovaný neuznal odpočet DPH uplatnený žalobcom v daňových priznaniach, odkazujú na prílohy, ktorými sú súpisy vykonaných prác tak, že tieto sú súčasťou faktúr. Vo faktúrach sa uvádza len to, že fakturujeme vám podľa zmluvy a priloženého súpisu vykonaných prác. Z toho vyplýva, že jedna z náležitostí faktúr v zmysle § 74 zákona č. 222/2004 Z. z. a to povinná náležitosť uvedenia množstva a druhu dodaného tovaru alebo rozsahu a druhu dodanej služby, mala by byť uvedené v prílohe predmetných faktúr. Žalovaný preto keď hodnotil faktúry, hodnotil tým celý ich obsah vrátane príloh, pričom ich hodnotil tak, že sú splnením formálnej podmienky, ale ešte nie dôkazom o reálnom splnení predmetu fakturácie. Žalobcove tvrdenie, že v napadnutých rozhodnutiach chýbalo vysporiadanie sa s námietkami žalobcu je v rozpore s obsahom odôvodnení napadnutých v rozhodnutí, tak ako je uvedené na č. l. 10-13 tohto rozsudku. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu je aj taký prípad, kedy je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je rozhodnutie, ktorému chýba odôvodnenie. Ale aj rozhodnutie, v odôvodnení ktorého chýbajú skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa správny orgán k skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich právne vyhodnotil. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov však nemôže byť spôsobená dielčími nedostatkami odôvodnenia. Musí ísť o vady takých skutkových zistení, na základe ktorých bolo rozhodnutie postavené. Pôjde teda o prípady rozhodnutí, ktoré boli založené na skutočnostiach, ktoré v konaní zisťované neboli alebo zistené z dôkazov, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď nie je vôbec zrejmé, či dôkazy boli vykonané, ako boli vyhodnotené a čo bolo z nich zistené. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia uvedenými vadami netrpia. Žalovaný zrozumiteľne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy. Vyhodnotil aj zmluvy a súpisy prác, ktoré hodnotil ako prílohy faktúr s tým, že ich existencia ešte neznamená, že platiteľ má právo na odpočet DPH. Je nevyhnutné, aby platiteľ preukázal, aké plnenie prijal na základe vyhotovenej faktúry. Ďalej vykonané dôkazy hodnotil tak, že dodávky fakturovaného plnenia sa nepodarilo preukázať ani preverovaním u dodávateľa. Vtedajší konateľ dodávateľa TNŽ s.r.o. p. M. E. len formálne potvrdil dodanie prác, pričom si na to, ako boli tieto práce vykonané, nevedel spomenúť, uviedol len, že boli vykonané subdodávateľmi, pričom nevedel označiť subdodávateľov. Žalovaný preto vyhodnotil jeho výpoveď tak, že išlo len o formálne potvrdenie dodávky. Ďalej možno konštatovať, že žalovaný jasne a zrozumiteľne uviedol, že ďalšie dôkazy žalobca nepredložil a správcovi dane sa miestnym šetrením u odberateľov nepodarilo preukázať, že fakturované služby dodala žalobcovi tá spoločnosť, ktorá je uvedená na faktúre. Odberatelia potvrdili prijatie prác, ale nie to, že boli vykonané dodávateľom žalobcu, resp. nevedeli identifikovať, kto konkrétne práce realizoval. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyplýva aj to, že žalovaný sa vyrovnal so všetkými v odvolaniach uvedenými námietkami. Uviedol, že správca dane je oprávnený preveriť s kým a ako sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, pričom daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by dodanie služieb preukázali, a preto právo na odpočet dane nemohlo byť uznané. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, preto nie je možné uznať odpočet dane z prijatých faktúr špecifikovaných v rozhodnutiach. Z takéhoto odôvodnenia je zrejmé, že napadnuté rozhodnutia v odôvodneniach obsahujú také úvahy, ktorými sa žalovaný pri hodnotení vykonaných dôkazov spravoval a obsahuje aj záver, ku ktorému z nich žalovaný dospel. Zrozumiteľná nebola ani námietka, že správca dane nehodnotil svoje poznatky o tom, ako si plnili povinnosti ohľadom DPH dodávatelia žalobcu, ktorí podľa neho túto daň vykazovali tak na vstupe ako aj na výstupe. Z administratívnych spisov vyplýva, že žalobca nenavrhol takýto dôkaz. Bolo úlohou žalobcu preukazovať, že boli splnené podmienky na odpočet DPH, ktorý si v daňovom priznaní uplatnil. Žalovaný preto nepochybil, ak nevykonal dokazovanie, ktoré nebolo navrhnuté. Nie je úlohou žalovaného, aby hľadal dôkazy za žalobcu. Navyše, nie vykázanie daňovej povinnosti dodávateľom, ale až jej nepochybné splnenie, uľahčuje dôkaznú situáciu pre odberateľa ako daňovníka. Žalobca v žalobe poukazoval, že prvostupňovým rozhodnutiam vyčítal nedostatok právneho zdôvodnenia daňovej povinnosti tak vo výroku, ako aj v odôvodnení, pričom druhostupňové rozhodnutia nedostatky v odôvodnení nenapravili. Ako vyplýva z odôvodnení správcu dane a žalovaného, tieto obsahujú citáciu ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a to konkrétne § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1, písm. a). A tiež úvahu, ktorou sa žalovaný pri aplikácii týchto ustanovení riadil, keď uzavrel, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, ktorých uplatnenie na podnikateľské účely nevedel dostatočne preukázať, čím porušil § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.. Faktúra s náležitosťami podľa § 71 ods. 1 a § 72 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ani úhrada faktúry nezakladajú zásadnú podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr, aj s ohľadom na skutočnosť, že daňová kontrola nepreukázala skutočné dodanie služieb tuzemskými dodávateľmi. Z toho vyplýva, že námietka chýbajúceho právneho zdôvodnenia v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nekorešponduje s obsahom týchto odôvodnení. Žalovaný namietal aj chýbajúce hmotnoprávne ustanovenie vo výroku rozhodnutia správcu dane, čo je povinnou náležitosťou podľa § 63 ods. 3, písm. d) daňového poriadku. V zásade platí, že nedostatok náležitostí výroku môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, pretože môže spôsobiť jeho nezrozumiteľnosť. Žalobca nenamietal nezrozumiteľnosť výroku napadnutých rozhodnutí. Podľa § 63 ods. 3, písm. d) povinnou náležitosťou výroku je ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Podľa § 63 ods. 5 potom v odôvodnení je potrebné uviesť, o. i. aj aké úvahy ovplyvnili použitie právnych predpisov. Žalovaný rozhodol na základe zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ako to uvádza v úvode rozhodnutí a uvádza a zdôvodňuje v odôvodnení. Vo výroku konkrétne ustanovenia tohto zákona neuviedol. Je to určite nedostatok, ktorý by sa nemal v rozhodnutiach žalovaného a správcu dane vyskytovať. Súd v týchto konkrétnych veciach skúmal, či ide o takú vadu, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje ustanovenie daňového poriadku, podľa ktorého bol správca dane oprávnený vyrubiť daň (§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z.). Odôvodnenie napadnutých ako aj prvostupňových rozhodnutí obsahuje údaj o tom, podľa ktorých hmotnoprávnych ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty bolo rozhodnuté a akou úvahou sa pritom žalovaný spravoval. Chýbajúca náležitosť výroku, potom pri takom odôvodnení ohľadom aplikácie práva, ktoré obsahuje aj citáciu konkrétneho ustanovenia právneho predpisu aj úvahu, ktorou sa správny orgán riadil, keď rozhodol o vyrubení dane, nespôsobila jeho nezrozumiteľnosť. Žalobca mal z rozhodnutia zrejmé, aký právny predpis a ktoré ustanovenia boli na dané prípady aplikované. Preto nebolo žalobcovi v dôsledku takejto chyby bránené účinne sa proti rozhodnutiu brániť. Inak by tomu bolo, keby táto náležitosť chýbala aj vo výroku a aj v odôvodnení. Vynechanie hmotnoprávneho ustanovenia vo výroku samé osobe nespôsobilo ani nevykonateľnosť rozhodnutia. Z výrokov je jasné, aká daň bola žalobcovi vyrubená, v akej výške a kedy je splatná. Súd preto dospel k záveru, že tento dielčí nedostatok rozhodnutia v daných prípadoch nebol dôvodom na ich zrušenie. Správne súdnictvo slúži na poskytnutie ochrany pred nezákonnosťou, ktorou správne orgány zasahujú do práv a právom chránených záujmov právnych subjektov. Nie je zmyslom tejto ochrany náprava dielčích chýb a nedostatkov rozhodnutí, či predchádzajúcich konaní alebo formálnych pochybení, ktorých nápravou nemožno dosiahnuť zmenu správneho rozhodnutia. V preskúmavaných prípadoch nebolo preukázané splnenie podmienok na aplikáciu § 49 zákona č. 222/2004 Z.z., na základe ktorého si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty, čo žalovaný vyhodnotil ako porušenie tohto ustanovenia z jeho strany. Súd prihliadol na to, že rozhodnutie obsahuje označenie zákona č. 222/2004 Z.z., ako aj označenie procesného predpisu, na základe ktorého bolo rozhodnuté, resp. ustanovenie zákona, ktoré oprávňuje správcu dane vyrubiť daň a odôvodnenie obsahuje konkrétne ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorých bola daň vyrubená. Potom vo výroku chýbajúce ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého bolo rozhodnuté, vyhodnotil ako dielčí nedostatok, ktorého nápravou nemožno dosiahnuť zmenu napadnutých rozhodnutí a ani ako také porušenie zákona, ktorým bol žalobca na svojich právach ukrátený alebo poškodený, alebo ktorým by bolo zasiahnuté do práv žalobcu. Neobstojí žalobná námietka, že žalovaný nevychádzal z preukázaných kontrolných zistení, ale z pochybností, čo malo podľa žalobcu vychádzať z toho, že preukázal existenciu zdaniteľných plnení faktúrami, ich úhradou a zmluvnými vzťahmi, preberacími protokolmi, výpoveďou konateľov žalobcu, výpoveďou konateľov dodávateľov ako aj výpoveďami odberateľov. Z takejto námietky vyplýva, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov predkladaných žalobcom a vykonaných správcom dane. Takýto nesúhlas ale nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Nemožno nič vytknúť správnej úvahe, ktorou žalovaný hodnotil dôkazy predkladané žalobcom, ako také, ktoré sú formálnymi podmienkami, najmä faktúra na odpočítanie DPH, ale nie sú ešte dôkazom o tom, že plnenie uvedené na faktúrach bolo aj reálne uskutočnené, tak ako je uvedené na faktúre, tzn. že ho dodal ten dodávateľ, ktorý službu vyfakturoval. Žalovaný vyhodnotil tieto dôkazy tak, že tieto nie sú samé o sebe dôkazom o tom, že plnenie bolo reálne uskutočnené a žalobca žiadne ďalšie dôkazy nepredložil a šetrením u dodávateľov a odberateľov sa nepreukázalo, že dodávku realizoval dodávateľ žalobcu. Z toho vyplýva, že žalovaný vychádzal z kontrolných zistení a vykonaného dokazovania. Nie je úlohou žalovaného, resp. správcu dane preukazovať, že niektorá z podmienok vyžadovaná zákonom, splnená nebola. Naopak, jeho úlohou je zistiť a preveriť skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane. Ako vyplýva z citovaného § 24 daňového poriadku dôkazné bremeno je na daňovníkovi. Ten musí preukázať, že všetky podmienky vyžadované zákonom o DPH na uplatnenie odpočtu, splnené boli. V preskúmavaných prípadoch bolo úlohou žalobcu preukázať, že služby, ktoré boli predmetom fakturácie, boli reálne vykonané a to dodávateľom uvedeným na faktúre. Neobstojí ani námietka, že správca dane nemohol od žalobcu požadovať iné doklady, ako tie, ktoré mu ukladá viesť všeobecne záväzný právny predpis. Táto námietka nebola konkrétna. Žalobca neuvádza, ktorý konkrétny doklad alebo evidenciu, ktorá bola správcom dane v priebehu daňovej kontroly od neho požadovaná, je takým dokladom alebo takou evidenciou, ktorú nie je povinný uchovávať (napr. v zmysle zákona o účtovníctve) a jednak nie je zrejmé, aký vplyv to malo mať na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca netvrdí, že bolo rozhodnuté preto, že neboli predložené tie doklady, ktoré boli od neho vyžadované správcom dane. Naopak, žalovaný uvádza, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie služieb, ktoré boli fakturované dodávateľom, ktorý tieto faktúry vystavil. Požiadavka žalovaného resp. správcu dane, aby žalobca predložil dôkazy o tom, že boli splnené podmienky na odpočet DPH, je požiadavkou v súlade so zákonom. Je na daňovníkovi, aby si zabezpečil dostatok dôkazov o tom, že boli splnené podmienky, za ktorých je oprávnený uplatniť odpočet DPH. Práve preto, že žalobca nezodpovedá za konanie alebo nekonanie, plnenie povinností alebo neplnenie povinností svojho dodávateľa, je jeho úlohou, aby si zabezpečil dostatok dôkazov, ktorými bude vedieť preukázať, že podmienky na odpočet DPH splnené boli. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ k výkladu smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorých možno odoprieť právo na odpočet DPH tomu platiteľovi, ktorý musel vedieť o podvode vo vzťahu k tejto dani na strane svojho dodávateľa alebo predchádzajúceho dodávateľa, tak takéto rozhodnutie nemá žiadnu skutkovú spojitosť s prejednávanými prípadmi. V danom prípade boli napadnuté rozhodnutia založené na tom, že žalobca nepreukázal, že zdaniteľné plnenie od svojho dodávateľa uvedeného na faktúre prijal. Uvedená judikatúra sa vzťahuje k takým prípadom, kde nie je sporné, že daňovník zdaniteľné plnenie prijal a v takom prípade, keď je toto preukázané, možno odoprieť uplatnenie práva na odpočet DPH vtedy, keď správca dane preukáže, že daňovník vedel alebo musel vedieť o podvode na strane jeho dodávateľa. V tomto prípade neboli rozhodnutia založené na tom, že niekto v rade žalobcových dodávateľov podvádzal, ale na tom, že žalobca nepreukázal, že fakturované práce dodali jeho dodávatelia uvedení na faktúrach. Aj keď správca dane v prvostupňových rozhodnutiach poukazuje na rozhodnutia, ktoré sa týkajú zneužitia práva, avšak nijako ich nekonkretizuje na dané prípady. Ani nemôže, pretože v daných prípadoch nebolo preukázané prijatie zdaniteľného plnenia. Takisto zneužitie práva na odpočet DPH možno konštatovať, a teda daňovníkovi odoprieť právo na odpočet DPH vtedy, keď sa zistí, že zdaniteľné plnenie síce prijaté bolo od dodávateľa uvedeného na faktúre, ale nemalo to iný ekonomický význam ako získať daňovú výhodu. V preskúmavaných prípadoch správca dane nedospel k skutkovým zisteniam, na základe ktorých by konštatoval zneužitie práva. V preskúmavaných prípadoch správca dane a žalovaný zistili len to, že žalobca nepreukázal, že mu takéto zdaniteľné plnenie dodané bolo tým dodávateľom - platiteľom dane, ktorý bol uvedený na faktúrach. Na základe vyššie uvedeného súd žaloby podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, nakoľko po preskúmaní napadnutých rozhodnutí z dôvodov v nich uvedených dospel k záveru, že z týchto dôvodov sú napadnuté rozhodnutia v súlade so zákonom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O.s.p., podľa ktorého má právo na náhradu trov konania žalobca len v prípade, že je v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu na NS SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.