Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/177/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201508 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201508.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.r.o., Lučenec, so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, právne zastúpená: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, za ktorú koná JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1463907/2015 zo dňa 23. septembra 2015, takto r o z h o d o l : I/ Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. z a m i e t a . II/ Súd žalobu žalobcu z a m i e t a . III/ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Lučenec, vydal dňa 15.06.2015 pod č. 883735/2015 dodatočný platobný výmer, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej v texte aj Daňový poriadok) vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 60.854,28 Eur, nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 55.622,76 Eur a určil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 5.231,52 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový správny orgán žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1463907/2015 zo dňa 23.09.2015 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že správca dane mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia, vychádzal z dôkazov získaných v rámci kontroly, vyrubovacieho konania a z dôkazov predložených daňovým subjektom, a preto prvostupňové rozhodnutie nie je so závermi súdov EÚ tak, ako to žalobca namietal v odvolaní. Správca dane vydal rozhodnutie vo vyrubovacom konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská Bystrica, zameranou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2011 v zmysle § 15 ods.14 zákona č. 511/1992 Zb., o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 441732/2015 zo dňa 13.05.2015. Žalovaný konštatoval, že správca dane na základe zistení z daňovej kontroly dospel k správnemu záveru, že neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane. Aj napriek snahe správcu dane sa nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarskými spoločnosťami ROM.FA-Toboz Kft., KOVILL 2000 Bt., TÁTRAI-BAU Kft. a TREE ABOR KERESKEDELMI Kft.. Existencia tovaru ako takého nebola spochybnená, avšak samotná existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný práve vyššie uvedeným maďarským spoločnostiam. Podľa žalovaného správca dane správne klasifikoval predmetné dodania tovaru, ako dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona. Žalovaný sa stotožnil so správcom dane aj pokiaľ poukázal na rozsudok Európskeho Súdneho dvora č. C-409/04, z ktorého vyplýva, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva, a teda k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa, a keď zároveň dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, a že v dôsledku tejto prepravy tovar fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Európsky Súdny dvor sa vyjadril, že predloženie daňového vyhlásenia, týkajúceho sa nadobudnutia tovaru vnútri Spoločenstva kupujúcim, môže byť indíciou toho, že skutočne došlo k preprave tovaru mimo členského štátu, ale takéto vyhlásenie napriek tomu nemá určujúci význam na účely preukázania, či ide o dodávku vnútri Spoločenstva, ktorá je oslobodená od dane. Takéto vyhlásenie môže byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, a že tovar opustil územie členského štátu dodania, ale nemožno ho považovať za určujúci dôkaz. Takisto uvedenie dodávky predávajúcim do súhrnného výkazu ešte neznamená, že k preprave tovaru zo Slovenska do Maďarska aj reálne došlo. Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overiť, či platiteľ dane preukázal a deklaroval správne údaje uvedené v daňovom priznaní. Žalovaný konštatoval, že v prejednávanom prípade aj napriek dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej Smernice a v zákone o DPH, zmluvné dojednania predstavujú umelú konštrukciu zbavenú hospodárskej reality, vytvorenú s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Súdny dvor vo veci Halifax C-255/02 uplatnil zásadu zákazu zneužitia práva, kedy predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanoveným v príslušných ustanoveniach Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, vedie k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytovanie by bolo v rozpore s cieľom sledovaných týmito ustanoveniami a zo všetkých objektívnych faktorov vyplýva, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Spoločný systém DPH zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky pod podmienkou, že sami o sebe v zásade podliehajú dani z pridanej hodnoty. Žalovaný sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré považoval za neopodstatnené. V zákonom stanovenej lehote žalobca žalobou podanou na tunajšom súde napadol rozhodnutie žalovaného č. 1463907/2015 zo dňa 23.09.2015. Podľa žalobného petitu žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Os.p. a položil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Žalobca v žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalobca bol ukrátený na práve na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď daňové orgány vo vyrubovacom konaní neoprávnene vyrubili daň napriek splneniu všetkých zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie od dane. 2. Postup daňových orgánov je v rozpore s § 3 ods. 1 a § 24 Daňového poriadku, keď prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, neúnosne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, a to bez opory v zákone a v rozpore so zásadou legality a proporcionality. 3. Daňové orgány nesprávne aplikovali podmienky oslobodenia od dane v rozpore s právom EÚ v oblasti DPH, ktorá je upravená Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších smerníc. Sú v priamom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, tým daňové orgány nesplnili záväzok vyplývajúci z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a porušili tak zásadu úniovej lojality. 4. Konanie daňových orgánov nezodpovedá princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2, ods. 2 Ústavy SR. Nepriznaním nadmerného odpočtu na DPH daňové orgány neprimerane zasiahli do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorého obsahom je aj právo na legitímne očakávanie, a to, že splnil žalobca všetky zákonné podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu na DPH podľa podmienok hmotného práva. Tým zasiahli daňové orgány do vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s článkom 20 ods. 5 Ústavy SR a neprimerane obmedzili slobodu podnikania podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. Ide o neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. 5. Zistenie skutkového stavu nebolo zo strany daňových orgánov dostatočné, právne závery uvedené v rozhodnutiach sú nelogické a kontraproduktívne a z toho dôvodu sú rozhodnutia daňových orgánov na viacerých miestach nepreskúmateľné. Rozhodnutiami daňových orgánov došlo k odňatiu práva konať pre iným orgánom Slovenskej republiky. Rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore s Ústavou SR, Zmluvou o EÚ, vrátane prameňov úniového práva (Smernica, judikatúra Súdneho dvora EÚ) a Dohovorom. Rozhodnutia sú v rozpore s § 43 zákona o DPH a najmä § 3 ods. 1 a 9 Daňového poriadku. 6. Prvostupňový orgán po vykonanom dokazovaní (listiny, výsluchy svedkov, dožiadanie na daňové orgány v Maďarsku) mal za to, že v konaní bolo spochybnené dodanie tovaru odberateľom uvedeným na faktúrach, ak na doklade CMR je uvedené miesto dodania tovaru „H“, resp. „HU“, t.j. presné miesto dodania určenia na doklade nie je uvedené. Správca dane tvrdil, že nedošlo ku žiadnemu skutočnému obchodu, nepodarilo sa preukázať dodanie tovaru odberateľom, pričom existencia tovaru, ktorú správca dane nepopiera, ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný odberateľom. Žalobca namietal takýto záver, pretože z predložených listín, CMR, dopytov na Národnú diaľničnú spoločnosť a.s. (ďalej NDS a.s.) ohľadne prepravy a výsluchu prepravcu, bola preukázaná možná doprava v jednotlivých dňoch a hodinách tak, ako je to deklarované na doložených CMR dokladoch. Z výpovede prepravcu navyše vyplynulo, že miesto dodania v Maďarsku sa menilo podľa pokynu odberateľa, išlo o miesta predajne stavebnín. 7. Nárok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH vzniká priamo zo zákona. Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru, alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Daňový subjekt je povinný preukázať splnenie podmienok pre oslobodenie od dane, a to listinami taxatívne uvedenými v § 43 ods. 5 a 8 zákona o DPH. Po predložení uvedených listín a iných skutočností vzniká platiteľovi dane právo na oslobodenie od dane bez toho, aby musel dokazovať ďalšie skutočnosti. 8. Žalobca splnil podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar za dodaný odberateľovi jeho odoslaním, t.j. okamihom, keď žalobca umožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie kúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani správca dane. Prepravca vystupoval v danom právnom vzťahu ako kupujúci, a to na základe priloženého plnomocenstva N. N.. Ak spoločnosť žalobcu naložila tovar splnomocnenému prepravcovi na prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu s tovarom ako vlastník. Keďže v zmysle zmluvného vzťahu žalobca mal tovar odoslať odberateľovi prostredníctvom ním zvoleného a splnomocneného zástupcu, aplikuje sa v danej veci ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie tovaru osobe, ktorej má byť dodaný, začína uskutočňovať. Miesto, kde sa tovar nachádzal v čase jeho odoslania a kde sa odoslanie tovaru začalo uskutočňovať, bolo sídlo žalobcu, o čom svedčia aj CMR doklady. Tovar bol prepravený do Maďarska, a to, že daňové orgány nevedia identifikovať konkrétne miesto dodania v Maďarsku, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Okrem toho na vystavených faktúrach bolo vždy uvedené zmluvné dojednanie podľa pravidiel medzinárodnej obchodnej komory Incoterms - tzv. EXW - EX WORKS (zo závodu). Dojednanie EXW znamená, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar, keď dá kupujúcemu tovar k dispozícii vo svojej prevádzkarni alebo na inom dohodnutom mieste. 9. Podmienka, aby bol odberateľ osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte stanovuje síce zákon o DPH v § 43 ods. 1, avšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby si odberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru, a aby túto povinnosť zabezpečil dodávateľ tovaru. Podľa právneho názoru žalobcu túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo k zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu dodávateľa tovaru, že odberatelia/nadobúdatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru nesplnili, nepodali daňové priznanie, neviedli účtovníctvo a podobne, pretože nie je od dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti, nakoľko to nie je v jeho dispozičnej sfére konania. 10. Daňové orgány nevykladali ustanovenie § 43 zákona o DPH v súlade s čl. 138 Smernice napriek tomu, že smernica odlišne interpretuje nárok na oslobodenie od dane oproti našej právnej úprave. Daňové orgány sú povinné zabezpečiť úplný účinok Smernice prostredníctvom nepriameho účinku (eurokonformného výkladu) vnútroštátneho práva v súlade s cieľmi Smernice. Ak boli odberatelia osobami identifikovanými pre daň v inom členskom štáte, avšak z tohto obchodu nebola odvedená daň, možno tieto osoby minimálne subsumovať pod nezdaniteľné právnické osoby. Žalobca nemôže byť za nesplnenie povinnosti odviesť daň zo strany maďarských odberateľov akokoľvek postihovaný, pretože nesplnenie povinnosti jedného subjektu (odberateľov) voči svojmu štátu nemôže byť na ujmu druhého subjektu voči inému členskému štátu Spoločenstva, ktorý svoju povinnosť nijako neporušil. Daňové orgány svojim konaním a rozhodnutím priamo obmedzili právo žalobcu na oslobodenie od dane, ktoré mu priznáva čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES. 11. Daňové orgány na jednej strane uzavreli, že boli splnené podmienky na oslobodenie od dane, ale na druhej strane uviedli, že nebola preukázaná reálnosť plnenia. Toto tvrdenie je však kontraproduktívne. Daňové orgány dopytom u Lesov SR zistili, že bola daná existencia tovaru. Vzhľadom na to je uvedené tvrdenie svojvoľné a je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 12. Žalobca, a ani splnomocnený zástupca, nebol informovaný o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný výsluch svedkov v Maďarsku. Tento bol uskutočnený bez toho, aby mohli svedkom priamo klásť otázky. Zo strany prvostupňového orgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania bez akejkoľvek možnosti sa na dokazovaní zúčastniť. Tým daňové orgány odňali žalobcovi základné právo konať pred iným orgánom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň porušili § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Takto získaný dôkazný prostriedok je nezákonný, preto skutočnosti ním zistené nemôžu byť v konaní použité, a preto ani daňové orgány nemôžu svoje závery o takýto dôkaz opierať. V rámci zachovania princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 a článku 46 ods. 1 Ústavy SR daňové orgány nesmú na uvedený výsluch svedkov prihliadať. 13. Namietol nezákonnosť daňovej kontroly, pretože trvala viac ako 12 mesiacov, celkovo 3,5 roka, t.j. od 09.11.2011 do 13.05.2015. Podľa žalobcu nemožno prihliadať na prerušenie daňovej kontroly dňa 16.12.2011, pretože už dňa 25.11.2011 došlo k zaslaniu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Prerušenie daňovej kontroly trvalo do 11.12.2014, kedy bola prvostupňovému orgánu doručená konečná odpoveď dožiadaného orgánu v Maďarsku. Namietol nesprávny postup správcu dane, ktorý v prípade, ak mu v primeranej lehote nebola doručená odpoveď maďarských daňových orgánov, mal vo veci ďalej konať a rozhodnúť, inak konal v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, neprimerane zasiahol do ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Výrazne porušil právnu istotu žalobcu. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 77/799/ EHS o vzájomnej spolupráci medzi príslušnými orgánmi členských štátov v oblasti priamych daní mal dožiadaný orgán poskytnúť informácie uvedené v čl. 5 čo najrýchlejšie, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak boli dožiadané orgány nečinné, neospravedlňuje to nezákonnosť prekročenia uvedenej lehoty. 14. Súd, a rovnako aj ďalšie orgány verejnej správy, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, sú povinné rozhodovať v súlade s medzinárodnými zmluvami, a teda aj v súlade s úniovým právom. Z toho dôvodu je povinný prihliadať na autoritatívny výklad úniového práva, ktorý podáva Súdny dvor EÚ v rámci konania o prejudiciálnej otázke. Vo väzbe na to žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa 09.10.2014, ktorý poskytol podrobný výklad k podmienkam oslobodenia od dane, ktoré je potrebné aplikovať aj na daný prípad, pretože ide o výklad, ktorý je priamo aplikovateľný na túto vec. Predmetná vec, o ktorej sa vedie toto súdne konanie, je v podstate totožná s predmetným konaním pred Súdnym dvorom, t.j. spĺňa znaky vyššie citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý de facto a de iure zmierňuje režim podmienok pre oslobodenie od dane a poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/25/2010. 15. Žalobca tvrdil, že daňové orgány na žalobcu neúnosne preniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré mali predložiť pre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty predložili a splnenie tejto povinnosti daňové orgány aj deklarovali. Nezohľadnili skutočnosť, že časovým odstupom od uskutočnenia obchodov bude zo strany žalobcu ťažké predložiť hmatateľný dôkaz o tom, že tovar bol skutočne a reálne dopravený nadobúdateľom podľa faktúr. Daňové orgány nepriznali žalobcovi oslobodenie od DPH a dodatočne žalobcovi vyrubili daň na základe toho, že nesplnil dodatočné podmienky (dôkazy o reálnosti deklarovaných obchodov), ktoré okrem toho neboli ani špecifikované, a to napriek tomu, že žalobca predložil všetky zákonom stanovené listiny podľa § 43 zákona o DPH. Daňové orgány zamietli oslobodenie od dane napriek tomu, že žalobca splnil všetky zákonné povinnosti, predložil zákonom vyžadované dôkazy, konal v dobrej viere, bola deklarovaná existencia tovaru a spolu so všetkými dôkazmi spoločne aj reálnosť plnenia, listiny neboli považované za sfalšované, resp. toto nebolo v konaní preukázané. Nebola preukázaná ani účasť žalobcu na podvode. 16. Žalobca sa v konaní pred súdom domáhal priameho účinku ustanovenia čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES a žiadal, aby toto ustanovenie aplikoval súd pri rozhodovaní namiesto vnútroštátnych noriem, a to konkrétne ust. § 43 a nasl. zákona o DPH. Podotkol, že podmienky pre oslobodenie od DPH v celom rozsahu žalobca spĺňa aj v prípade, ak by žalobcom uplatnené oslobodenie bolo posúdené podľa platných vnútroštátnych predpisov. 17. Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-80/11 Mahagében a C-142/11 Péter Dávid riešil otázku, ktorý zo subjektov - správca dane alebo platiteľ dane nesie dôkazné bremeno, či došlo alebo nedošlo k podvodnému konaniu. Tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona Kft., ktorý riešil otázku prenesenia dôkazného bremena na platiteľa dane v tom zmysle, aby preukázal, či tovar bol odoslaný alebo prepravený mimo územia členského štátu za účelom oslobodenia od dane. Spoločnosť žalobcu z dôvodu splnomocnenia prepravcu zo strany odberateľov umožnila odberateľom nakladať s tovarom už v čase jeho odovzdania na prepravu. Z prepravných dokladov CMR, ako aj z vyjadrenia daňových orgánov, ktoré nepopreli existenciu tovaru, jednoznačne vyplýva, že tovar bol prepravený do iného členského štátu - Maďarska, a teda fyzicky opustil územie Slovenskej republiky. Daňové orgány pri požiadavke preukázania reálneho odoslania a prepravenia tovaru do iného členského štátu porušili všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ, ako aj Slovenskej republiky, medzi ktoré patria aj zásady právnej istoty a proporcionality. Svojim postupom spochybnili neutralitu dane, pretože žalobcovi pred uplatnením oslobodenia od dane nebolo umožnené oboznámiť sa s ďalšími podmienkami, ktoré im počas konania daňové orgány stanovili. Predloženie dôkazov, ktoré majú vyvrátiť pochybnosti daňového orgánu, im zo zákona v čase vzniku oslobodenia od dane ako podmienky pre jeho priznanie nevyplývali. Zo strany žalovaného a prvostupňového orgánu došlo k porušeniu vnútroštátneho práva, ale nerešpektovaním judikatúry Súdneho dvora EÚ aj k porušeniu zásadu úniovej lojality zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. 18. K spôsobu vykonávania dokazovania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 a na rozsudok sp.zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 2Afs/13/2005 zo dňa 04.08.2005. Uzavrel, že dôkaz (predloženie zákonom požadovaných listín) je možné vyvrátiť len dôkazom o opaku a nielen tvrdením alebo subjektívnou pochybnosťou príslušného orgánu. Ak žalobca predložil v daňovom konaní dôkazy, ktoré priznávajú nárok na oslobodenie od dane, nemôže zo strany žalovaného a správcu dane dôjsť k tomu, že svojim tvrdením predložené dôkazy vyvráti a ešte k tomu uloží žalobcovi, aby dokázali opak jeho tvrdenia. 19. S poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke: „Vzniká predávajúcemu právo na oslobodenie od dane podľa čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v prípade, ak sa tovar považoval za dodaný v mieste uskutočňovania prepravy na území členského štátu predávajúceho a bol odoslaný a prepravený prepravcom do členského štátu nadobúdateľa?“. „V prípade, ak je odpoveď na položenú otázku kladná, je podmienkou oslobodenia od dane podľa čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty za uvedených podmienok, ak nie je v predmetom doklade uvedené miesto a adresa dodania tovaru v členskom štáte nadobúdateľa, ktorý však prevzatie tovaru potvrdil?“. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 20.01.2016 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že správca dane dospel k správnemu záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienok pre oslobodenie od dane. Daňovou kontrolou správca dane zistil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období, kedy sa zaoberal nákupom, spracovaním a následným predajom drevnej hmoty odberateľom prevažne do Maďarskej republiky, fakturoval dodávku tovaru do iného členského štátu - Maďarska spoločnostiam ROM.FA-Toboz Kft., KOVILL 2000 Bt., PAIZS FATELEP Kft., TÁTRAI-BAU a TREE ABOR KERESKEDELMI Kft. s tým, že toto dodanie tovaru žalobca deklaroval ako dodanie tovaru oslobodené od dane v zmysle § 43 zákona o DPH na základe faktúr tak, ako sú uvedené v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ako aj v rozhodnutí žalovaného. Za účelom preverenia realizácie obchodov v zmysle ustanovenia § 43 zákona DPH správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií maďarské finančné orgány. V konečnej odpovedi ohľadom spoločnosti ROM.FA bolo konštatované, že nevykonávala žiadnu obchodnú činnosť počas preverovaného obdobia. Tovar od spoločnosti KAMWOOD s.r.o. do Maďarska nebol potvrdený vzhľadom na skutočnosť, že maďarská spoločnosť nedisponuje dokladmi preukazujúcimi prepravu alebo uskladnenie takéhoto tovaru. Spoločnosť nemala vhodné skladové priestory na uskladnenie tovaru. Maďarská spoločnosť je zapojená v medzinárodnom daňovom podvode, tovar bol postúpený ďalším maďarským odberateľom. V rámci preverovania prepravy tovaru pre odberateľa ROM.FA bolo zistené, že prepravu vykonala spoločnosť PP Plus s.r.o. Boľkovce. Daňové orgány predvolali ako svedka konateľa spoločnosti PP Plus s.r.o. - N. N.. Z jeho vyjadrenia vyplynulo, a to aj porovnaním predložených medzinárodných listov CMR, záznamov o výkone prepravy a záznamov od NDS, že bola preukázaná možná doprava v jednotlivých dňoch a hodinách tak, ako je to deklarované, avšak nepodarilo sa preukázať, kto bol skutočným nadobúdateľom v Maďarsku, keďže nielen daňový subjekt, ale ani prepravca jednoznačne nevedeli uviesť, kde bol tovar vyložený. Vo vzťahu k spoločnosti KOVILL 2000 Bt. z medzinárodného šetrenia vyplynulo, že spoločnosť nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť, adresa doručenia podľa priložených faktúr a CMR je dom s množstvom bytov, kde vykládka tovaru nebola možná, na základe čoho finančné orgány Maďarska konštatovali, že transakcie uvedené na faktúrach musia byť fiktívne - falošné. K preprave bol vypočutý N. N., ktorý ani v tomto prípade nevedel jednoznačne uviesť, kde bol tovar presne vyložený. Vo vzťahu k spoločnosti TÁTRAI-BAU sa taktiež nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarským daňovým subjektom. Vo vzťahu k spoločnosti PAIZS FATELEP Kft. bolo preukázané, že táto spoločnosť nadobudla tovar od spoločnosti KAMWOOD v auguste 2011 v sume 13.395.326 HU a rovnako bola preukázaná aj doprava v jednotlivých dňoch a hodinách tak, ako je deklarované na doložených CMR dokladoch. Vo vzťahu k spoločnosti TÁTRAI-BAU bolo zistené, že spoločnosť v roku 2011 za august 2011 nepriznal žiadne transakcie, podal len nulové priznania. Aj keď z výpovede N. N. nebola vylúčená preprava tohto tovaru do Maďarska, avšak na základe získaných dôkazov sa nepodarilo preukázať, kto bol skutočným nadobúdateľom tovaru v Maďarsku, keďže nielen daňový subjekt, ale ani prepravca nevedeli jednoznačne uviesť, kde bol tovar presne vyložený. Vo vzťahu k spoločnosti TREE ABOR KERESKEDELMI Kft. bolo zistené, že spoločnosť nemá priestory, ani sklady a adresa sídla nie je vhodná na skladovanie tovaru. Účtovníctvo tohto daňového subjektu nebolo dostupné. Daňový subjekt nespolupracuje a za III.Q 2011 nepredložil daňové priznanie. Žalovaný uzavrel, že aj napriek snahe správcu dane sa nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarskými spoločnosťami ROM.FA - Toboz Kft., KOVILL 2000 Bt., TÁTRAI-BAU a TREE ABOR KERESKEDELMI Kft.. Existencia tovaru ako takého nie je spochybňovaná, avšak existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný práve vyššie uvedeným maďarským spoločnostiam. Správca dane pri kontrolných zisteniach poukázal na rozsudok Európskeho Súdneho dvora č. C-409/04, z ktorého vyplýva, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva, a teda k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď zároveň dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, a že v dôsledku tejto prepravy tovar fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Žalovaný konštatoval, že v prejednávanej veci aj napriek dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a v zákone o DPH, zmluvné dojednania predstavujú umelú konštrukciu zbavenú hospodárskej reality, vytvorenú s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (rozsudok Súdneho dvora vo veci Halifax C-255/02). Skutočnosť, že daňové orgány postupovali správne potvrdzuje aj fakt, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 23S/146/2014-115 zo dňa 29.10.2014, ako aj rozsudkom č.k. 23S/60/2015-107 zo dňa 30.09.2015 v meritórne podobnej veci týkajúcej sa len iných zdaňovacích období rozhodol tak, že žaloby žalobcu zamietol. U. konštatoval, že žalobca síce k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil požadované doklady - faktúry, doklady P., dodacie listy, na ktoré ani správca dane a ani žalovaný nehľadeli ako na sfalšované, avšak zo žiadneho z týchto dokumentov nie je jednoznačne zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre, chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou. Správca dane opakovane vyzýval žalobcu o predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Robil tak preto, lebo nadobudol oprávnené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, keďže samotní maďarskí odberatelia ROM.FA- Toboz Kft., KOVILL 2000 Bt., TÁTRAI-BAU a TREE ABOR KERESKEDELMI Kft. nadobudnutie nepriznali, nebolo možné určiť identitu intrakomunitárneho partnera, a teda ani preveriť, o aké nadobudnutie sa jednalo a či sa predmetná transakcia medzi žalobcom a maďarskými spoločnosťami vôbec uskutočnila. Dôkazná povinnosť bola na strane žalobcu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, on musí preukázať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre formálne a on musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. Uvedené skutočnosti žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal. K dĺžke daňovej kontroly žalovaný uviedol, že bola začatá dňa 09.11.2011. Z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia v dôsledku odoslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii, bola daňová kontrola odo dňa 19.12.2011 prerušená. Dňa 11.12.2014 správca dane pokračoval v daňovej kontrole po pominutí prekážok, pre ktoré bola kontrola prerušená, o čom bol zástupca žalobcu upovedomený oznámením. Daňová kontrola mala byť ukončená podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. dňa 30.04.2015, avšak vzhľadom na to, že správca dane musel vyhodnotiť množstvo dôkazov získaných na základe MVI, od inšpektorátu práce, od finančnej polície, od NDS, od kriminálnej agentúry, ako aj z iných daňových kontrol, požiadal FR SR žiadosťou zo dňa 12.03.2015 o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 6 mesiacov, ktorej žiadosti žalovaný vyhovel. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vypracoval Protokol č. 441732/2015 zo dňa 13.05.2015. Po odpočítaní doby, počas ktorej bola predmetná daňová kontrola prerušená, resp. predĺžená, táto netrvala viac ako 12 mesiacov, takže bola ukončená v zákonnej lehote. K poukazu na relevantné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ žalovaný poukázal na to, že tieto nemožno automaticky stiahnuť na prejednávaný prípad. K dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že správca dane nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, len od neho žiadal predložiť dôkazy, na základe ktorých si uplatňuje svoj nárok. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s § 24 citovaného zákona, dospel k záveru, o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle zákona o DPH. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v ustanovení § 3 Daňového poriadku. Žalovaný má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štrukturované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, ako aj žalovaného, a na základe ktorých správca dane pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/40/2011 zo dňa 18.04.2012, v zmysle ktorého je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Tieto názory boli opakovane judikované v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/52/2011, 5Sžf/52/2011, 2Sžf/4/2009, 3Sžf/100/2012. V posudzovanom prípade nebolo preukázané, ani žalobcom a nepodarilo sa to ani šetrením správcu dane, že predmetné plnenia fakturované žalobcom do iného členského štátu boli na faktúrach deklarovaným dodávateľom aj skutočne reálne dodané. Dôkazná povinnosť bola na strane žalobcu, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil, a aby preukázal, že tovar odovzdal práve tomu, koho označil na faktúre, čo by bolo dôkazom, že obchod sa reálne uskutočnil. Žalovaný uviedol, že nie je vylúčené, že jeho obchodný partner sa mohol dopustiť aj podvodného konania a práve preto bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch s maďarskými odberateľmi opatrne a s primeranou obozretnosťou a nespoliehať sa len na prepravcu Petra Polláka, konateľa spoločnosti PP Plus s.r.o.. Žalovaný konštatoval, že posudzujúc vec z hľadiska daňového práva žalobcovi nie je možné priznať právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ, pričom relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia zákonných podmienok, a nie dôvodov, prečo tomu tak je. V súlade s ustanovením § 250g O.s.p. súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žalovaný nezúčastnil. Právny zástupca žalobcu trval na podanej žalobe, ako aj na dôvodoch v nej uvedených. Uviedol, že daňové orgány uznali existenciu tovaru, ako aj skutočnosť, že tovar opustil územie SR a sporným zostalo len to, či bol prevzatý maďarskými odberateľmi, ktorí ho mali prevziať v zmysle faktúr. Poukázal na bod 36 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-277/14 zo dňa 22.10.2015, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt, teda žalobca, nemôže zodpovedať za ďalšie prepravenie tovaru, za to, komu konkrétne bol tovar vyskladnený v Maďarsku. V zmysle záverov tohto rozsudku (bod 35) nie je nevyhnutné, aby odberateľ disponoval skladovacími priestormi. Zastával názor, že bola preukázaná hospodárska kauza pri sporných obchodoch. Prepravu zabezpečovali odberatelia, a preto žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, komu bol tovar dodaný. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p., podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie a rozhodnutia, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na riadnom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že žaloby neboli podané dôvodne, preto žaloby zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutí žalovaného napadnutých žalobami, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica o nepriznaní žalobcom uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2011 v dôsledku neuznania oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre maďarské spoločnosti ROM.FA-Toboz Kft., KOVILL 2000 Bt., TÁTRAI- BAU Kft. a TREE ABOR KERESKEDELMI Kft.. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu len v rozsahu žalobných námietok. Súdny prieskum preto nie je absolútny, je limitovaný dôvodmi uvádzanými v žalobe, teda súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia len v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Podstatnou pre rozhodnutie súdu bolo zodpovedanie otázky, či je správny záver daňových orgánov o nepreukázaní splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo žalobca deklaroval faktúrami a medzinárodnými nákladnými listami CMR, preukazujúc dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu - Maďarska. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona; platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Súd sa oboznámil s predloženými administratívnymi spismi, pričom zistil, že skutkový stav, z ktorého vychádzali účastníci konania, nie je sporným, preto súd z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, vychádzal. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona; platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne korešpondujú s vyššie citovanou právnou úpravou. Súd sa plne stotožňuje so závermi dokazovania vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH, nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym posúdením veci. Aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené dve základné zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené tieto dve zákonné podmienky stanovené v ustanovení § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď žalobca nepreukázal a ani šetrením daňových orgánov sa nepodarilo zistiť, že tovar uvedený na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, uvedeným vo faktúrach. Správca dane vykonal rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenia, čím dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly, alebo vo vyrubovacom konaní, vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam. Oboznámiac sa s obsahom administratívnych spisov súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským odberateľom z dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný, a ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a podobne, ako aj ďalšie skutočnosti, napr. predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, ako kupujúcim, uvedeným na faktúrach a CMR. Po vykonanom dokazovaní správca dane zistil, že neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarskými daňovníkmi - maďarskými odberateľmi. Súd poukazuje na závery odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a ktoré sú žalobcovi, ako aj právnemu zástupcovi známe. Zo zistení, ako aj z ďalších dôkazov, ktoré sú opísané, ako aj vyhodnotené v rozhodnutí správcu dane, ako aj v rozhodnutí žalovaného, vyplynul záver o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre oslobodenie od dane. Súd v zhode so záverom daňových orgánov zastáva názor, že ak maďarský odberateľ označený na faktúre nepotvrdil prevzatie tovaru a prepravca nevedel uviesť, kde a komu konkrétne odovzdal, potom nepreukázaná predloženými listinami formálne deklarovaná obchodná transakcia. Aby bolo možné priznať oslobodenie od dane, musí byť identifikované intrakomunitárne dodanie tovaru. Toto nemožno považovať za preukázané, a teda odôvodňujúce priznať oslobodenie od dane, ak maďarský odberateľ nepotvrdí nadobudnutie tovaru. Tak ako vyplýva zo záverov rozsudku ESD C-409/04, predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru vnútri Spoločenstva, je len indíciou toho, že skutočne došlo k preprave tovaru mimo členského štátu, pričom takéto vyhlásenie nemá určujúci význam na účely preukázania, či ide o dodávku vnútri Spoločenstva, avšak je doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že tento tovar opustil územie členského štátu dodania. Z vypočutia Petra Polláka nevyplynulo, že by fakturovaný tovar bol dodaný práve tým maďarským subjektom, ktoré sú uvedené ako odberatelia na predložených dokladoch. Záver daňových orgánov, že nie je preukázané reálne dodanie tovaru, plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, ak na základe vyššie uvedených zistení, nespochybňujúc existenciu tovaru, klasifikoval dodanie tovaru ako dodanie podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona, keďže neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane v dôsledku skutočnosti, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru maďarskými daňovými subjektmi. Je zrejmé, že správcovi dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru pre dotknuté maďarské spoločnosti. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti, že transakcie prebehli tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, t.j. musí predložiť, resp. označiť také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne uskutočnil. V danom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi a žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. K namietanému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 263/2009 Z.z. Daňového poriadku. Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Základnou zásadou je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 4 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4). Z dnes už ustálenej judikatúry súdov, na ktorú poukázal aj žalovaný, nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.). V predmetnej veci daňový subjekt síce formálne disponoval dokladmi, ktorými preukazoval oprávnenosť nároku uplatneného oslobodenia od dane, avšak napriek tomu daňové orgány, podľa názoru súdu, správne neuznali oslobodenie od dane. Z administratívnych spisov je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov (dodržiavanie ustanovení § 70, § 71 zákona o DPH), ale skúmal predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej povinnosti. Daňové orgány uprednostňujú skutočný stav pred stavom formálne právnym a nie je možné prihliadať k nepreukázaným právnym úkonom, obchodným transakciám, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili. V prvom rade daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu a teda, že tovar, ktorý je deklarovaný na faktúrach, bol skutočne dodaný odberateľom uvedeným na faktúrach. Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu výkonu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie dane. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že žalobca neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované obchodné transakcie. Súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Rovnako je tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. Podľa stanoviska súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH, ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania skutočnosti, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo vedie k záveru, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok a nie dôvodov, prečo tomu tak je. Daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú, alebo preverujú základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí. To, že nie je možné uznať uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená podľa názoru súdu, trestnoprávnu zodpovednosť daňového subjektu uplatňujúceho si oslobodenie, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie tohto uplatneného nároku. Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu - maďarskí daňovníci sa mohli dopustiť aj podvodného konania, avšak bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu. Na základe objektívne zistených skutočností bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane, ktoré je evidentne neoprávneným, na čo museli daňové orgány adekvátne reagovať, čo vyústilo do vydania napadnutých rozhodnutí. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu), ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd má za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, je ako alternatíva už irelevantnou. K preverovaniu si obchodných partnerov súd poznamenáva, že pri správe daní platí prejednávacia zásada, preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom. Dôkazná povinnosť je na strane platiteľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a je vecou daňového subjektu ako, a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 5Sžf/97/2009 poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Podľa čl. 131 Smernice DPH (Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila Šiestu Smernicu); oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade s podmienkami, ktoré členské štátny stanovenia na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Podľa čl. 138 bod 1 Smernice; členské štátny oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom, alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala. K dovolávaniu sa žalobcu aplikovania v predmetných veciach priameho účinku Smernice a subsumovania veci pod rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa 09.10.2014 súd má za to, že uvedené rozhodnutie nie je použiteľné na predmetné prípady, o ktorých rozhoduje Krajský súd v Banskej Bystrici, pretože predmetom sporu, o ktorom rozhodoval Súdny dvor vo veci C-492/13, boli otázky, či daňový orgán členského štátu môže zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od DPH v prípade uskutočnenia intrakomunitárneho dodania tovaru z dôvodu, že nadobúdateľ nebol identifikovaný pre DPH v inom členskom štáte a dodávateľ nepreukázal pravosť podpisu uvedeného na dokumentoch, preukazujúcich splnenie podmienok na oslobodenie ani oprávnenie osoby, ktorá podpísala tieto dokumenty, konať v mene nadobúdateľa a predmetom tohto súdneho konania bolo posúdiť zásadnú otázku, či došlo k dodaniu tovaru z tuzemska do iného členského štátu tým daňovým subjektom, ktoré sú uvedené vo faktúrach. Pokiaľ sa žalobca dovolával aplikácie rozsudku ESD C-277/14 súd poznamenáva, že ani závery tohto rozsudku nie sú spôsobilé vyvodiť opačný záver, k akému došli daňové orgány, ktoré konštatovali nepreukázanie splnenia zákonných podmienok pre oslobodenie od dane z dôvodov vyššie uvedených. Otázka zodpovednosti prepravcu, otázka či odberateľ disponoval skladovacími priestormi, by bola relevantná len v prípade, pokiaľ by na základe iných dôkazov boli preukázané splnené podmienky uplatneného oslobodenia od dane. V predmetnom konaní žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal splnenie ostatných podmienok stanovených zákonom pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane. V súvislosti s dôkaznými prostriedkami, ktoré možno vyžadovať od dodávateľa na preukázanie splnenia podmienok na oslobodenie intrakomunitárneho dodania tovaru od DPH, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-492/13 uviedol, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu. Tiež uviedol, že pri výkone svojich právomocí členské štáty musia dodržiavať všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ, najmä zásady právnej istoty a proporcionality. Súd má za to, že nedošlo k porušeniu právnej istoty u žalobcu, nedošlo k narušeniu zásady legitímnej dôvery, pretože pravidlá práva sú zrozumiteľné a presné a ich uplatňovanie bolo pre žalobcu ako osobu, ktorá týmto pravidlám podlieha, predvídateľné. Zákon o DPH, ako vnútroštátny predpis, zrozumiteľne formuluje podmienky, ktoré musia byť splnené na oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. K žalobcom namietanej neprimerane dlhej dobe vykonávania daňovej kontroly a a k namietanému nesprávnemu postupu pri prerušení daňovej kontroly, že pokiaľ maďarské finančné orgány neodpovedali na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií v lehote 6 mesiacov, tak ako mu to ukladá Smernica Rady 77/799/EHS o vzájomnej spolupráci, v dôsledku čoho mal správca dane podľa žalobcu pokračovať v konaní bez vyčkania odpovede, súd konštatuje, že pokiaľ by aj uznal nesprávny postup v konaní, sama táto skutočnosť nemôže mať za následok nesprávnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia. Bez poznania výsledku medzinárodného šetrenia, ktoré sa stalo podkladom rozhodnutia a dotvorilo skutkový stav veci, by správca dane pri rozhodovaní nevychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci. Z hľadiska správnosti rozhodnutia aplikujúc materiálnu pravdu je možné akceptovať aj takýto postup daňových orgánov, ktoré v podstate tolerovali dlhšiu dobu vybavovania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo strany maďarských finančných orgánov. Z administratívneho spisu je zrejmé, že daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, zohľadniac prerušenie a predĺženie lehoty. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.; súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Žalobca sa v žalobe dožadoval, aby súd predložil prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdnemu dvoru EÚ a zároveň žiadal prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Možnosť predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie prichádza do úvahy v zmysle relevantnej rozhodovacej činnosti až vtedy, pokiaľ vnútroštátny súd sa nevie s otázkou prípadného rozporu vnútroštátnej právnej úpravy s úniijnou úpravou sám vysporiadať. Súd má za to, že v predmetnej veci nie je daný rozpor zákona o DPH so Smernicou DPH. Prejudiciálne konanie nie je prípustné v prípade, ak niektorá otázka už bola riešená pred Súdnym dvorom. Súdny dvor podáva výklad sekundárneho práva a nie je určený na to, aby posudzoval ad hoc každú špecifickú otázku. Súdny dvor nie je oprávnený vydávať predbežné nálezy v otázkach platnosti primárneho práva Európskej únie, platnosti alebo výkladu iného práva, ako práva únie a vnútroštátneho práva členských štátov. Preto z prejudiciálneho konania je vylúčené vnútroštátne právo členských štátov. Súdny dvor ES nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s komunitárnym právom. Základná úloha Súdneho dvora ES spočíva v povinnosti podať po vecnej stránke právnu odpoveď na otázku platnosti práva Európskej únie alebo výkladu práva Európskej únie. Úlohou vnútroštátneho súdu je identifikovať v konaní, ktoré pred ním prebieha, nejasné otázky práva Európskej únie a tieto oznámiť Súdnemu dvoru ES spolu so skutkovým a právnym stavom veci tak, aby mohol poskytnúť odpoveď na otázku podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. Účelom koncentrácie rozhodovania na Súdnom dvore ES je zabezpečiť, aby právo Európskej únie bolo na vnútroštátnych súdoch jednotne vykladané a aplikované a zároveň zabrániť, aby sa v členskom štáte vytvorila národná judikatúra, ktorá nie je v súlade s normami práva Európskej únie. Predložiť predbežnú otázku je možné z dôvodu zabezpečenia jednoty aplikačnej praxe pri riešení sporných otázok všeobecnej povahy, avšak pri zachovaní nezávislosti rozhodovania v konkrétnej veci. Predbežná otázka sa preto nekladie z hľadiska vyriešenia konkrétneho sporu, čo patrí do kompetencie súdu členskej krajiny, ale na zabezpečenie jednotného výkladu komunitárneho práva. Pokiaľ by predložil súd Súdnemu dvoru ES otázku, formulácia predbežnej otázky je mimoriadne dôležitá a musí ísť o problematiku hraníc aplikovateľnosti komunitárneho práva a zároveň musí ísť o nóvum z toho pohľadu, že takto položená otázka ešte nebola zo strany súdneho dvora ES zodpovedaná. Zároveň je povinnosťou vnútroštátneho súdu preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre jeho konkrétne rozhodnutie vo veci. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že na vyriešenie konkrétnej veci plne postačuje právna úprava obsiahnutá v zákone o DPH, ktorá je súladná s citovanými článkami DPH smernice a napokon aj s judikatúrou Súdneho dvora. Súd posudzoval, či v danom prípade ide o situáciu acte eclaire, t.j. že relevantná judikatúra nedáva dostatočnú odpoveď na daný prípad, resp. ide o otázku acte clair, t.j. že situácia je tak zjavná, že nepripúšťa iný právny záver vyhodnotiac relevantnú judikatúru Súdneho dvora. Žalobca v žalobe poukázal na rozsudky ESD, ktoré by mal súd, resp. daňové orgány pri posudzovaní daného prípadu aplikovať vzhľadom na zhodné prvky rozsudkov s predmetnou vecou. Súd však zastáva názor, že vzhľadom na nepreukázanie reálneho uskutočnenia dodania tovaru nie sú použiteľné pre túto vec. Naopak žalovaný, či už v rozhodnutiach alebo v stanovisku k žalobe, poukázal na rozhodnutia ESD, ktoré možno stiahnuť na posudzovanú vec. Otázky, ktorých predloženia Európskemu Súdnemu dvoru sa žalobca dovolával, podľa názoru súdu sú otázkami, ktoré je možné vyriešiť výkladom a aplikáciou vnútroštátneho práva po preukázaní okolností uvedených v otázke. Účelom predkladania prejudiciálnych otázok nie je vyriešiť Súdnym dvorom konkrétny prípad, ktorý je riešený vnútroštátnym súdom, resp. správnym orgánom. Preto krajský súd, ako prvostupňový súd, nepovažuje za potrebný ďalší výklad komunitárneho práva položením prejudiciálnych otázok. Vzhľadom na uvedené súd zamietol návrh na prerušenie konania, ktorého sa žalobca dožadoval s poukazom na § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho konania, vrátane prvostupňového rozhodnutia, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil, pričom súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250k ods. 1 a contr. O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.