Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/180/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201537 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201537.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.r.o., so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, právne zastúpený: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného: č. 20892379/2015, č. 20892458/2015, č. 20892556/2015, č. 20892680/2015, č. 20892764/2015, č. 20892896/2015, č. 20892973/2015, č. 20893321/2015, č. 20893428/2015, č. 20893494/2015 a č. 20893613/2015, všetky zo dňa 28. septembra 2015 a o návrhu žalobcu na prerušenie konania z dôvodu požiadavky predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, takto r o z h o d o l : I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) SSP zamieta. II. Súd žaloby žalobcu zamieta. III. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075577/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej v texte Daňový poriadok) vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 v sume 7.970,81 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 10.282,88 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 2.312,07 Eur, t. j. rozdiel v sume 7.970,81 Eur. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892379/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/180/2015. 3. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075644/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 16.473,10 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 38.301,80 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 21.828,70 Eur, t. j. rozdiel v sume 16.473,10 Eur. 4. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892458/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/181/2015. 5. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075662/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 19.394,09 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 50.964,60 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 31.570,51 Eur, t. j. rozdiel v sume 19.394,09 Eur. 6. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892556/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/182/2015. 7. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075676/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v sume 33.821,22 Eur. Nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 12.246,85 Eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť na DPH 21.574,37 Eur. 8. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892680/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/183/2015. 9. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075682/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 49.309,86 Eur. Nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 43.738,93 Eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť na DPH 5.570,93 Eur. 10. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892764/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/184/2015. 11. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075688/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 61.996,10 Eur. Nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 44.296,67 Eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť na DPH 17.699,43 Eur. 12. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892896/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/185/2015. 13. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075704/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 42.047,39 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 67.782,67 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 25.735,28 Eur, t. j. rozdiel v sume 42.047,39 Eur. 14. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20892973/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/186/2015. 15. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075732/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie september 2011 v sume 8.062,41 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 47.864,75 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 39.802,34 Eur, t. j. rozdiel v sume 8.062,41 Eur. 16. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20893321/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/187/2015. 17. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075577/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie október 2011 v sume 10.311,85 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 47364,92 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 37.053,07 Eur, t. j. rozdiel v sume 10.311,85 Eur. 18. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20893428/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/188/2015. 19. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075577/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 v sume 14.012,22 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 38.203,98 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 24.191,76 Eur, t. j. rozdiel v sume 14.012,22 Eur. 20. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20893494/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/189/2015. 21. Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2015 pod č. 1075577/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume 5.620,46 Eur, keď konštatoval nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní 28664,07 Eur, nadmerný odpočet zistený správcom dane 23.043,61 Eur, t. j. rozdiel v sume 5.620,46 Eur. 22. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový orgán verejnej správy žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 20893613/2015 zo dňa 28.09.2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vec o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/190/2015. 23. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutia vo vyrubovacom konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej daňovým úradom u žalobcu zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie január - júl, september - december 2011, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 9601402/5/333307/2014/Sev zo dňa 28.01.2014. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou dospel k záveru, že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach platiteľ porušil § 43 ods. 1, 5 a 8 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej v texte zákon o DPH) nesplnením podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Maďarsko), a to spoločnostiam TREE ABOR Kft., HU22906344 a TÁTRAI-BAU Építoipari Kft., HU11799151 (23S/180/2015, 23S/181/2015, 23S/182/2015), navyše spoločnosti KOVILL 2000 Bt., HU28932644 (23S/183/2015, 23S/184/2015, 23S/185/2015, 23S/186/2015), iba spoločnosti KOVILL 2000 Bt., HU28932644 (23S/187/2015, 23S/188/2015, 23S/189/2015 a 23S/190/2015). Vykonanou daňovou kontrolou nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie tovaru (hranoly, foršne, laty, dosky) fakturovaného žalobcom uvedeným maďarským spoločnostiam za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia za r. 2011, pričom žalobca deklaroval intrakomunitárne dodanie tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH z faktúr tak, ako sú citované v jednotlivých napadnutých rozhodnutiach. 24. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí konštatoval, že žalobca síce predkladá listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie platiteľa v listinných dôkazoch nepotvrdilo. Nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR dokladoch, teda nadobúdateľ v Maďarsku nenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným. Žalovaný v rozhodnutí ďalej konštatoval, že počas výkonu daňovej kontroly, ako aj v následnom vyrubovacom konaní správca dane postupoval v úzkej súčinnosti s platiteľom a inými osobami, platiteľ bol riadne oboznámený a vyrozumený zo zistenými skutočnosťami správcu dane pri daňovej kontrole, bolo mu umožnené vyjadrovať sa k nim. Nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovanej obchodnej transakcie. Žalovaný v zhode s prvostupňovým orgánom verejnej správy považoval odvolacie námietky platiteľa za nedôvodné. 25. V zákonom stanovenej lehote žalobca podal žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ak aj im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia správcu dane a vec vrátiť prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. v dôsledku položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Žalobca v žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti (body - č. 26 - 44). 26. Žalobca bol ukrátený na práve na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď daňové orgány vo vyrubovacom konaní neoprávnene vyrubili daň napriek splneniu všetkých zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie od dane. 27. Postup daňových orgánov je v rozpore s § 3 ods. 1 a § 24 Daňového poriadku, keď prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, neúnosne preniesli na žalobcu dôkazné bremeno, a to bez opory v zákone a v rozpore so zásadou legality a proporcionality. 28. Daňové orgány nesprávne aplikovali podmienky oslobodenia od dane v rozpore s právom EÚ v oblasti DPH, ktorá je upravená Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších smerníc. Rozhodnutia sú v priamom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, tým daňové orgány nesplnili záväzok vyplývajúci z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a porušili tak zásadu úniovej lojality. 29. Konanie daňových orgánov nezodpovedá princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Nepriznaním nadmerného odpočtu na DPH daňové orgány neprimerane zasiahli do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorého obsahom je aj právo na legitímne očakávanie, a to, že splnil žalobca všetky zákonné podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu na DPH podľa podmienok hmotného práva. Tým zasiahli daňové orgány do vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s článkom 20 ods. 5 Ústavy SR a neprimerane obmedzili slobodu podnikania podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. Ide o neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. 30. Rozhodnutiami daňových orgánov došlo k odňatiu práva konať pred iným orgánom Slovenskej republiky, pretože žalobcovi nebola daná možnosť byť prítomný pri medzinárodnom dožiadaní, resp. pri výsluchoch svedkov v Maďarsku, čo je ústavne nekonformný postup, preto zistenie skutkového stavu nebolo zo strany daňových orgánov dostatočné. Rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore s Ústavou SR, Zmluvou o EÚ, vrátane prameňov úniového práva (Smernica, judikatúra Súdneho dvora EÚ) a Dohovorom. Rozhodnutia sú v rozpore s § 43 zákona o DPH a najmä § 3 ods. 1 a 9 Daňového poriadku. 31. Prvostupňový orgán po vykonanom dokazovaní (listiny, výsluchy svedkov, dožiadanie na daňové orgány v Maďarsku) mal za to, že v konaní bolo spochybnené dodanie tovaru odberateľom uvedeným na faktúrach, ak na doklade CMR je uvedené miesto dodania tovaru „H“, resp. „HU“, t.j. presné miesto dodania určenia na doklade nie je uvedené. Správca dane tvrdil, že nedošlo ku žiadnemu skutočnému obchodu, nepodarilo sa preukázať dodanie tovaru odberateľom, pričom existencia tovaru, ktorú správca dane nepopiera, ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný odberateľom. Žalobca namietal takýto záver, pretože z predložených listín, CMR, dopytov na Národnú diaľničnú spoločnosť a.s. (ďalej NDS a.s.) ohľadne prepravy a výsluchu prepravcu, bola preukázaná možná doprava v jednotlivých dňoch a hodinách tak, ako je to deklarované na doložených CMR dokladoch. Z výpovede prepravcu navyše vyplynulo, že miesto dodania v Maďarsku sa menilo podľa pokynu odberateľa, išlo o miesta predajne stavebnín. 32. Nárok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH vzniká priamo zo zákona. Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru, alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Daňový subjekt je povinný preukázať splnenie podmienok pre oslobodenie od dane, a to listinami taxatívne uvedenými v § 43 ods. 5 a 8 zákona o DPH. Po predložení uvedených listín a iných skutočností vzniká platiteľovi dane právo na oslobodenie od dane bez toho, aby musel dokazovať ďalšie skutočnosti. 33. Žalobca splnil podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar za dodaný odberateľovi jeho odoslaním, t.j. okamihom, keď žalobca umožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie kúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani správca dane. Prepravca vystupoval v danom právnom vzťahu ako kupujúci, a to na základe priloženého plnomocenstva Petra Polláka. Ak spoločnosť žalobcu naložila tovar splnomocnenému prepravcovi na prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu s tovarom ako vlastník. Keďže v zmysle zmluvného vzťahu žalobca mal tovar odoslať odberateľovi prostredníctvom ním zvoleného a splnomocneného zástupcu, aplikuje sa v danej veci ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie tovaru osobe, ktorej má byť dodaný, začína uskutočňovať. Miesto, kde sa tovar nachádzal v čase jeho odoslania a kde sa odoslanie tovaru začalo uskutočňovať, bolo sídlo žalobcu, o čom svedčia aj CMR doklady. Tovar bol prepravený do Maďarska, a to, že daňové orgány nevedia identifikovať konkrétne miesto dodania v Maďarsku, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Okrem toho na vystavených faktúrach bolo vždy uvedené zmluvné dojednanie podľa pravidiel medzinárodnej obchodnej komory Incoterms - tzv. EXW - EX WORKS (zo závodu). Dojednanie EXW znamená, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar, keď dá kupujúcemu tovar k dispozícii vo svojej prevádzkarni alebo na inom dohodnutom mieste. 34. Podmienka, aby bol odberateľ osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte stanovuje síce zákon o DPH v § 43 ods. 1, avšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby si odberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru, a aby túto povinnosť zabezpečil dodávateľ tovaru. Podľa právneho názoru žalobcu túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo k zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu dodávateľa tovaru, že odberatelia/nadobúdatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru nesplnili, nepodali daňové priznanie, neviedli účtovníctvo a podobne, pretože nie je od dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti, nakoľko to nie je v jeho dispozičnej sfére konania. 35. Daňové orgány nevykladali ustanovenie § 43 zákona o DPH v súlade s čl. 138 Smernice napriek tomu, že smernica odlišne interpretuje nárok na oslobodenie od dane oproti našej právnej úprave. Daňové orgány sú povinné zabezpečiť úplný účinok Smernice prostredníctvom nepriameho účinku (eurokonformného výkladu) vnútroštátneho práva v súlade s cieľmi Smernice. Ak boli odberatelia osobami identifikovanými pre daň v inom členskom štáte, avšak z tohto obchodu nebola odvedená daň, možno tieto osoby minimálne subsumovať pod nezdaniteľné právnické osoby. Žalobca nemôže byť za nesplnenie povinnosti odviesť daň zo strany maďarských odberateľov akokoľvek postihovaný, pretože nesplnenie povinnosti jedného subjektu (odberateľov) voči svojmu štátu nemôže byť na ujmu druhého subjektu voči inému členskému štátu Spoločenstva, ktorý svoju povinnosť nijako neporušil. Daňové orgány svojim konaním a rozhodnutím priamo obmedzili právo žalobcu na oslobodenie od dane, ktoré mu priznáva čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES. 36. Daňové orgány na jednej strane uzavreli, že boli splnené podmienky na oslobodenie od dane, ale na druhej strane uviedli, že nebola preukázaná reálnosť plnenia. Toto tvrdenie je však kontraproduktívne. Daňové orgány dopytom u Lesov SR zistili, že bola daná existencia tovaru. Vzhľadom na to je uvedené tvrdenie svojvoľné a je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 37. Žalobca, a ani splnomocnený zástupca, nebol informovaný o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný výsluch svedkov v Maďarsku. Tento bol uskutočnený bez toho, aby mohli svedkom priamo klásť otázky. Zo strany prvostupňového orgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania bez akejkoľvek možnosti sa na dokazovaní zúčastniť. Tým daňové orgány odňali žalobcovi základné právo konať pred iným orgánom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň porušili § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Takto získaný dôkazný prostriedok je nezákonný, preto skutočnosti ním zistené nemôžu byť v konaní použité, a preto ani daňové orgány nemôžu svoje závery o takýto dôkaz opierať. V rámci zachovania princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 a článku 46 ods. 1 Ústavy SR daňové orgány nesmú na uvedený výsluch svedkov prihliadať. 38. Súd, a rovnako aj ďalšie orgány verejnej správy, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, sú povinné rozhodovať v súlade s medzinárodnými zmluvami, a teda aj v súlade s úniovým právom. Z toho dôvodu je povinný prihliadať na autoritatívny výklad úniového práva, ktorý podáva Súdny dvor EÚ v rámci konania o prejudiciálnej otázke. Vo väzbe na to žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa 09.10.2014, ktorý poskytol podrobný výklad k podmienkam oslobodenia od dane, ktoré je potrebné aplikovať aj na daný prípad, pretože ide o výklad, ktorý je priamo aplikovateľný na túto vec. Predmetná vec, o ktorej sa vedie toto súdne konanie, je v podstate totožná s predmetným konaním pred Súdnym dvorom, t.j. spĺňa znaky vyššie citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý de facto a de iure zmierňuje režim podmienok pre oslobodenie od dane a poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/25/2010. 39. Žalobca tvrdil, že daňové orgány na žalobcu neúnosne preniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré mali predložiť pre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty predložili a splnenie tejto povinnosti daňové orgány aj deklarovali. Nezohľadnili skutočnosť, že časovým odstupom od uskutočnenia obchodov bude zo strany žalobcu ťažké predložiť hmatateľný dôkaz o tom, že tovar bol skutočne a reálne dopravený nadobúdateľom podľa faktúr. Daňové orgány nepriznali žalobcovi oslobodenie od DPH a dodatočne žalobcovi vyrubili daň na základe toho, že nesplnil dodatočné podmienky (dôkazy o reálnosti deklarovaných obchodov), ktoré okrem toho neboli ani špecifikované, a to napriek tomu, že žalobca predložil všetky zákonom stanovené listiny podľa § 43 zákona o DPH. Daňové orgány zamietli oslobodenie od dane napriek tomu, že žalobca splnil všetky zákonné povinnosti, predložil zákonom vyžadované dôkazy, konal v dobrej viere, bola deklarovaná existencia tovaru a spolu so všetkými dôkazmi spoločne aj reálnosť plnenia, listiny neboli považované za sfalšované, resp. toto nebolo v konaní preukázané. Nebola preukázaná ani účasť žalobcu na podvode. 40. Žalobca sa v konaní pred súdom domáhal priameho účinku ustanovenia čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES a žiadal, aby toto ustanovenie aplikoval súd pri rozhodovaní namiesto vnútroštátnych noriem, a to konkrétne ust. § 43 a nasl. zákona o DPH. Podotkol, že podmienky pre oslobodenie od DPH v celom rozsahu žalobca spĺňa aj v prípade, ak by žalobcom uplatnené oslobodenie bolo posúdené podľa platných vnútroštátnych predpisov. 41. Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-80/11 Mahagében a C-142/11 Péter Dávid riešil otázku, ktorý zo subjektov - správca dane alebo platiteľ dane nesie dôkazné bremeno, či došlo alebo nedošlo k podvodnému konaniu. Tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona Kft., ktorý riešil otázku prenesenia dôkazného bremena na platiteľa dane v tom zmysle, aby preukázal, či tovar bol odoslaný alebo prepravený mimo územia členského štátu za účelom oslobodenia od dane. 42. K spôsobu vykonávania dokazovania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 a na rozsudok sp.zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 2Afs/13/2005 zo dňa 04.08.2005. Uzavrel, že dôkaz (predloženie zákonom požadovaných listín) je možné vyvrátiť len dôkazom o opaku a nielen tvrdením alebo subjektívnou pochybnosťou príslušného orgánu. Ak žalobca predložil v daňovom konaní dôkazy, ktoré priznávajú nárok na oslobodenie od dane, nemôže zo strany žalovaného a správcu dane dôjsť k tomu, že svojim tvrdením predložené dôkazy vyvráti a ešte k tomu uloží žalobcovi, aby dokázali opak jeho tvrdenia. Tieto právne závery plne podporuje citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR, Nejvyššího správního soudu ČR, ako aj judikatúra Súdneho dvora EÚ. 43. Poukázal na to, že integrálnou súčasťou majetkových práv, a teda aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP) aj ochrana legitímneho očakávania. ESĽP pod pojem majetok podradil aj pohľadávky (prípad Broniowski c/a Poľsko). Žalobca splnil podmienky oslobodenia od dane, uplatnil si nárok na nadmerný odpočet na DPH, vznikla mu voči štátu pohľadávka na odpočet DPH, ktorá je v zmysle vyššie uvedeného výkladu chránená Dohovorom, pretože sa považuje za majetok. Žalobca s ohľadom aj na predchádzajúce konania stratil legitímne očakávanie na uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane ako pohľadávky, ktorá mu vznikla voči štátu. ESĽP v súvislosti s platením daní do štátneho rozpočtu vychádza z toho, že musí byť zachovaná spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a povinnosťou chrániť základné práva jednotlivca. 44. S poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke: „Vzniká predávajúcemu právo na oslobodenie od dane podľa čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v prípade, ak sa tovar považoval za dodaný v mieste uskutočňovania prepravy na území členského štátu predávajúceho a bol odoslaný a prepravený prepravcom do členského štátu nadobúdateľa?“. „V prípade, ak je odpoveď na položenú otázku kladná, je podmienkou oslobodenia od dane podľa čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty za uvedených podmienok, ak nie je v predmetom doklade uvedené miesto a adresa dodania tovaru v členskom štáte nadobúdateľa, ktorý však prevzatie tovaru potvrdil?“. 45. Žalovaný v písomných stanoviskách k žalobám uviedol, že daňové orgány postupovali v zmysle tak procesno-právneho predpisu Daňového poriadku, ako aj hmotno-právneho predpisu zákona o DPH, v súlade s Ústavou SR, vnútroštátnou a európskou judikatúrou. Uvádzal najmä tieto skutočnosti (body 46 - 55). 46. Správca dane vykonal rozsiahle tuzemské ako aj medzinárodné dokazovanie, čím dbal na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Žalobca síce predkladal listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenia žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo. Nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR dokladoch, teda nadobúdatelia v Maďarsku nenadobudli právo nakladať s tovarom ako s vlastným. 47. Konatelia prepravných spoločností boli splnomocnení maďarskými odberateľmi na odovzdávanie finančnej hotovosti - úhrady za tovar od týchto odberateľov žalobcovi, nevystupovali teda v pozícii kupujúceho a podľa bodu 4.3. kúpnych zmlúv uzatvorených žalobcom s maďarskými odberateľmi kupujúci nadobudne vlastnícke právo k dodanému tovaru až úplným zaplatením jeho kúpnej ceny predávajúcemu. Z výpovedí svedkov - konateľov prepravných spoločností, ako aj vyjadrení zástupcov maďarských odberateľov vyplýva, že tovar od žalobcu bol pripravený a vyložený u odberateľov spoločností TREE ABOR Kft. a TÁTRAI - BAU Kft., nebolo preukázané, od koho konkrétne bola v Maďarsku pri vykládke tovaru preberaná finančná hotovosť. Z odpovedí na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) maďarskí odberatelia buď nepodali daňové priznania za príslušné kontrolované zdaňovacie obdobia vôbec, alebo podali negatívne daňové priznania, alebo v podaných daňových priznaniach nepriznali intrakomunitárne nadobudnutie tovaru. 48. Správca dane nespochybňuje miesto dodania tovaru, ale nepreukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH, pretože šetrením správcu dane nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim uvedeným na faktúrach a CMR dokladoch. Preto poukaz žalobcu na ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je namieste. 49. Daňový poriadok neukladá správcovi dane povinnosť informovať daňový subjekt o vypočutí svedkov finančnou správou v inom členskom štáte, navyše správca dane nemôže mať a nemá vedomosť o zvolenom postupe vybavenia žiadosti o MVI zamestnancami finančnej správy iného členského štátu. Správca dane má povinnosť informovať daňový subjekt len o výsledkoch dokazovania, čo bolo správcom dane aj splnené. Žiadosťami o MVI správca dane nežiadal o výsluch svedkov, ale o preverenie skutočností týkajúcich sa žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení na základe ním vystavených odberateľských faktúr a skutočností/údajov týkajúcich sa jeho odberateľov. 50. Žalovaný nesúhlasí so stanoviskom žalobcu, že okolnosti vecí rozhodovaných v predmetných rozhodnutiach sú v podstate veci totožné s konaním rozhodovaným Súdnym dvorom EÚ vo veci C-492/13. Nejedná sa totiž o situáciu, že by daňový subjekt najskôr uznal žalobcom predložené dôkazy a následne ich spochybnil v neskoršej daňovej kontrole, ako tomu bolo v tam riešenom prípade. Taktiež dôvodom nepriznania oslobodenia od dane žalobcovi nie je skutočnosť, že by jeho odberatelia neboli osobami identifikovanými pre daň v inom členskom štáte, resp. by im bola zrušená registrácia pre DPH v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov. 51. Podľa ustálenej judikatúry platí, že k uplatneniu oslobodenia dodania tovaru v rámci spoločenstva od DPH dôjde len vtedy, keď bolo právo nakladať s týmto tovarom ako vlastník prevedené na nadobúdateľa, a keď dodávateľ preukáže, že uvedený tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, a že ten istý tovar v dôsledku toho odoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu, napr. rozsudok Teleos a i. C-409/04. Šetrením správcu dane, ani samotným žalobcom nebolo preukázané splnenie podmienky oslobodenia uvedenej v predmetnom rozhodnutí (bod 24), keďže nebolo preukázané, že právo nakladať s tovarom ako vlastník bolo prevedené na maďarských odberateľov žalobcu. 52. K námietke žalobcu, že ním predložené listiny neboli považované za sfalšovaná, resp. toto nebolo v konaní preukázané, žalovaný uviedol, že daňové orgány uvedené ani neskúmali, nakoľko to presahuje rámec ich konania. K dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto smere dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný. Správca dane pri daňovej kontrole umožnil platiteľovi dane predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, tieto preveroval, logicky vyhodnotil a následne umožnil platiteľovi sa k nim vyjadriť, resp. umožnil mu spochybniť tvrdenia správcu dane predložením nových dôkazov, ktoré by preukázali inú objektívnu pravdu, akú vyhodnotil správca dane. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17, v zmysle ktorého platiteľ má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že platiteľ podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Najčastejšie ide o účtovné doklady. Tým si daňový subjekt splní dôkaznú povinnosť. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených platiteľom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť na platiteľovi vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcovi dane, či už predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a platiteľom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovanej zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. V danom prípade správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, čím si splnil svoju dôkaznú povinnosť a bolo opäť na žalobcovi, aby predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvrátil spochybnenie jeho pôvodných dôkazov. 53. Daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú, alebo preverujú základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov. Nie je vylúčené, že obchodní partneri platiteľa sa mohli dopustiť aj podvodného konania, na druhej strane bolo povinnosťou platiteľa počínať si v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, preveriť si daňové subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcov B. S. a A. A.. 54. Tvrdenie žalobcu o neprimeranom zásahu daňových orgánov do jeho práva na pokojné užívania majetku je zavádzajúce. Žalobca si síce podanými daňovými priznaniami za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia uplatnil nadmerný odpočet, avšak tieto nadmerné odpočty mu boli vyplatené alebo započítané s vlastnou daňovou povinnosťou za nasledujúce zdaňovacie obdobie v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH platného v čase podania daňových priznaní. Tvrdenie žalobcu o strate legitímneho očakávania na uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane ako pohľadávky, ktorá žalobcovi vznikla voči štátu sa teda nezakladá na pravde a je zavádzajúca. 55. K návrhu predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru ES žalovaný uviedol, že nie je v kompetencii žalovaného alebo správcu dane posudzovať mieru súladu vnútroštátnej legislatívy s legislatívou a judikatúrou európskou. 56. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 23S/180/2015-78 zo dňa 02. mája 2016 spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na tunajšom súde pod sp. zn. 23S/180/2015, 23S/181/2015, 23S/182/2015, 23S/183/2015, 23S/184/2015, 23S/185/2015, 23S/186/2015, 23S/187/2015, 23S/188/2015, 23S/189/2015, 23S/190/2015 s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. 23S/180/2015, a to aplikujúc v ust. § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania vzhľadom na skutkové súvislosti, ako aj skutočnosť, že veci sa týkajú tých istých účastníkov. 57. Súčasťou žalôb bol aj návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktorému nebolo vyhovené, o čom bol žalobca upovedomený v zmysle § 250c ods. 1, posledná veta, O.s.p. písomne listom zo dňa 05.04.2016 (23S/180/2015) a listom zo dňa 02.05.2016 (23S/181 - 190/2015). 58. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených zákonom č. 162/2015 Z. z. domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok, ďalej v texte SSP). 59. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). 60. Podľa § 491 ods. 1 SSP; ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 61. Podľa § 491 ods. 2 SSP: právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 62. V danom prípade bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. podaním žalôb na súde dňa 07.12.2015, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z. z., preto súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobami napadnutých rozhodnutí ďalej postupoval podľa zákona č. 162/2015 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil Občiansky súdny poriadok. Správny súd konanie dokončí v zmysle prechodných ustanovení § 491 ods. 1, 2 SSP podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v neprospech žalobcu. 63. V zmysle SSP správny súd v zásade o tomto type správnych žalôb rozhoduje už bez pojednávania. Pojednávanie nariadi len za podmienok v § 107 ods. 1 SSP. Keďže O.s.p. nepoznal obdobnú podmienku pre nariadenie pojednávania, ako je ustanovená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP (§ 182 ods. 1 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a)), rozhodnúť rozsudkom bez pojednávania prichádzalo do úvahy len za podmienok v zmysle ust. § 250f O.s.p.. Keďže žaloby a vyjadrenia k žalobám boli podané ešte za účinnosti O.s.p., tieto podania nemohli obsahovať stanoviská účastníkov k požiadavke nariadiť pojednávanie v zmysle SSP. Preto po nadobudnutí účinnosti SSP súd zabezpečil stanovisko účastníkov konania, ktoré možno považovať buď za súhlas s rozhodnutím rozsudkom bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 250f O.s.p., resp. v zmysle novej právnej úpravy netrvať na nariadení pojednávania na prejednanie veci. Na výzvu súdu, tak právny zástupca žalobcu ako aj žalovaný, výslovne uviedli, že súhlasia s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, preto súd ďalej postupoval v súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP. V dôsledku neprítomnosti účastníkov konania a verejnosti pri vyhlásení rozhodnutia správny súd rozsudok vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu dňa 21.09.2016. 64. Správny súd preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj konania a rozhodnutia, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách a po prejednaní veci dospel k záveru, že žaloby neboli podané dôvodne, preto žaloby zamietol podľa § 190 SSP. 65. Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutí žalovaného napadnutých žalobami, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica o nepriznaní žalobcom uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január - júl 2011, september - december 2011 v dôsledku neuznania oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre maďarské spoločnosti, KOVILL 2000 Bt., TÁTRAI-BAU Kft. a TREE ABOR Kft. 66. Podstatnou pre rozhodnutie súdu bolo zodpovedanie otázky, či je správny záver daňových orgánov o nepreukázaní splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo žalobca deklaroval faktúrami a medzinárodnými nákladnými listami CMR, preukazujúc dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu - Maďarska. 67. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 68. Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona; platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. 69. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 70. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 71. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona; platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. 72. Súd sa oboznámil s predloženými administratívnymi spismi, pričom zistil, že skutkový stav, z ktorého vychádzali účastníci konania, nie je sporným, preto súd z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, vychádzal. Zodpovedá pritom obsahu administratívnych spisov. 73. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách dospelel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne korešpondujú s vyššie citovanou právnou úpravou. Súd sa plne stotožňuje so závermi dokazovania vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH, nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym posúdením veci. 74. Aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené dve základné zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby. 75. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dO.s.p.el k záveru, že v danom prípade neboli splnené tieto dve zákonné podmienky stanovené v ustanovení § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď žalobca nepreukázal a ani šetrením daňových orgánov sa nepodarilo zistiť, že tovar uvedený na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, uvedeným vo faktúrach. 76. Správca dane vykonal rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenia, čím dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly, alebo vo vyrubovacom konaní, vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam. Oboznámiac sa s obsahom administratívnych spisov súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským odberateľom z dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný, a ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a podobne, ako aj ďalšie skutočnosti, napr. predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, ako kupujúcim, uvedeným na faktúrach a CMR. 77. Po vykonanom dokazovaní správca dane zistil, že neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarskými daňovníkmi - maďarskými odberateľmi. Súd poukazuje na závery odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a ktoré sú žalobcovi, ako aj právnemu zástupcovi známe. Zo zistení, ako aj z ďalších dôkazov, ktoré sú opísané, ako aj vyhodnotené v rozhodnutiach správcu dane, ako aj v rozhodnutiach žalovaného, vyplynul záver o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre oslobodenie od dane. Súd v zhode so záverom daňových orgánov zastáva názor, že ak maďarský odberateľ označený na faktúre nepotvrdil prevzatie tovaru a prepravca nevedel uviesť, kde a komu konkrétne tovar odovzdal, potom je nepreukázaná predloženými listinami len formálne deklarovaná obchodná transakcia. Aby bolo možné priznať oslobodenie od dane, musí byť identifikované intrakomunitárne dodanie tovaru. Toto nemožno považovať za preukázané, a teda odôvodňujúce priznať oslobodenie od dane, ak maďarský odberateľ nepotvrdí nadobudnutie tovaru. Tak ako vyplýva zo záverov rozsudku ESD C-409/04, predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru vnútri Spoločenstva, je len indíciou toho, že skutočne došlo k preprave tovaru mimo členského štátu, pričom takéto vyhlásenie nemá určujúci význam na účely preukázania, či ide o dodávku vnútri Spoločenstva, avšak je doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že tento tovar opustil územie členského štátu dodania. Z vypočutia A. A. nevyplynulo, že by fakturovaný tovar bol dodaný práve tým maďarským subjektom, ktoré sú uvedené ako odberatelia na predložených dokladoch. Záver daňových orgánov, že nie je preukázané reálne dodanie tovaru, plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. 78. Súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, ak na základe vyššie uvedených zistení, nespochybňujúc existenciu tovaru, klasifikoval dodanie tovaru ako dodanie podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona, keďže neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane v dôsledku skutočnosti, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru maďarskými daňovými subjektmi. 79. Je zrejmé, že správcovi dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru pre dotknuté maďarské spoločnosti. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti, že transakcie prebehli tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, t.j. musí predložiť, resp. označiť také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne uskutočnil. V danom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi a žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. 80. K namietanému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 263/2009 Z.z. Daňového poriadku. 81. Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Základnou zásadou je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 82. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 83. Podľa § 3 ods. 4 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. 84. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. 85. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4). 86. Z dnes už ustálenej judikatúry súdov, na ktorú poukázal aj žalovaný, nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu. 87. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.). 88. V predmetnej veci daňový subjekt síce formálne disponoval dokladmi, ktorými preukazoval oprávnenosť nároku uplatneného oslobodenia od dane, avšak napriek tomu daňové orgány, podľa názoru súdu, správne neuznali oslobodenie od dane. Z administratívnych spisov je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov (dodržiavanie ustanovení § 70, § 71 zákona o DPH), ale skúmal predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej povinnosti. Daňové orgány uprednostňujú skutočný stav pred stavom formálne právnym a nie je možné prihliadať k nepreukázaným právnym úkonom, obchodným transakciám, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili. V prvom rade daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu a teda, že tovar, ktorý je deklarovaný na faktúrach, bol skutočne dodaný odberateľom uvedeným na faktúrach. Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu výkonu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie dane. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že žalobca neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované obchodné transakcie. 89. Súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Rovnako je tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. Podľa stanoviska súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH, ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania skutočnosti, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo vedie k záveru, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok a nie dôvodov, prečo tomu tak je. Daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú, alebo preverujú základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí. To, že nie je možné uznať uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená podľa názoru súdu, trestnoprávnu zodpovednosť, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie tohto uplatneného nároku. Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu - maďarskí daňovníci sa mohli dopustiť aj podvodného konania, avšak bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu. Na základe objektívne zistených skutočností bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane, ktoré je evidentne neoprávneným, na čo museli daňové orgány adekvátne reagovať, čo vyústilo do vydania napadnutých rozhodnutí. 90. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu), ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd má za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, je ako alternatíva už irelevantnou. 91. Podľa čl. 131 Smernice DPH (Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila Šiestu Smernicu); oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade s podmienkami, ktoré členské štátny stanovenia na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. 92. Podľa čl. 138 bod 1 Smernice; členské štátny oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom, alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala. 93. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 94. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že v obdobnej veci zaujal právny názor, a to v rozsudku 23S/177/2015-113 zo dňa 16.03.2016 (zdaňovacie obdobie august 2011, oslobodenie od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru tým istým odberateľom do Maďarska), v odôvodnení ktorého sa podrobnejšie venoval aj ďalším namietaným skutočnostia. Zároveň súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/29/2016-81 zo dňa 22.06.2016, v ktorom rovnako posudzoval obdobnú vec so zaujatím právneho názoru o nepreukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru, v odôvodnení ktorého súd poukazuje na ďalšie dôvody prijatého záveru. 95. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žalôb sú rozhodnutia žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutia vyčerpávajúce odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, preto žaloby ako nedôvodné v súlade s § 190 SSP zamietol. 96. V konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/177/2015 súd už posudzoval aj návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. v súvislosti s predložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, čoho sa dožadoval žalobca z rovnakých dôvodov ako v posudzovanej veci. Porovnaním prejudiciálnych otázok správny súd konštatuje, že sú úplne identické. 97. Súd posudzoval návrh na prerušenie konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) SSP. Žalovaný na rozdiel od stanoviska v predchádzajúcej veci, podľa ktorého na vyriešenie konkrétnej veci plne postačuje právna úprava obsiahnutá v zákone o DPH, ktorá je súladná s citovanými článkami DPH Smernice a napokon aj s judikatúrou Súdneho dvora, v tomto konaní uviedol, že daňovým orgánom neprináleží, resp. nie je v ich kompetencii posudzovať mieru súladu vnútroštátnej legislatívy s legislatívou a judikatúrou európskou. 98. Nakoľko konajúci správny súd už k návrhu zaujal stanovisko, ktoré doposiaľ nebolo prekonané, či už rozhodnutím nadriadeného súdu, eventuálne prijatím novej judikatúry, či zmenou právnej úpravy, zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku, v zmysle ktorého otázky, ktorých predloženia Európskemu súdnemu dvoru sa žalobca dovoláva, sú otázkami, ktoré je možné vyriešiť výkladom a aplikáciou vnútroštátneho práva po preukázaní okolností nastolených v otázkach. Účelom predkladania prejudiciálnych otázok nie je vyriešiť Súdnym dvorom EÚ konkrétny spor, ktorý je riešený vnútroštátnym súdom, resp. správnym orgánom, preto správny súd nepovažuje za potrebný ďalší výklad komunitárneho práva položením prejudiciálnych otázok, v dôsledku čoho zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) SSP. 99. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ust. § 167 ods. 1 a contr. SSP. 100. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu - I. výroku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP, § 439 ods. 2 písm. g) a contr. a § 439 ods. 3 SSP a contr.). Proti tomuto rozhodnutiu - II. výroku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). Proti tomuto rozhodnutiu - III. výroku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP, § 439 ods. 2 a contr. a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 SSP.) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť treba predložiť v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP 1) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP (1) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.