Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/210/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201584 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201584.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: AUTO SLOVÁK, s. r. o., Strážska cesta 5614, 960 01 Zvolen, IČO 36 033 693, zast. JUDr. Michaelou Maťuchovou, advokátkou so sídlom AK Osloboditeľov 2585/5, 962 21 Lieskovec, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 041 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. OPS/ BEZ/2015/2749, O-480/2015 zo dňa 16. októbra 2015, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č.OPS/BEZ/2015/2749, O-480/2015 zo dňa 16. októbra 2015 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica, č.k. 241/14-1.0/pok/r./I. zo dňa 31. júla 2015 podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p. z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) svojím rozhodnutím č. 241/14-1.0/pok/r./I. zo dňa 31. júla 2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 1.000,00 Eur podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 1 v nadväznosti na § 19 ods. 3 písm. f) Zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení Zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon č. 125/2006 Z.z.“) za správny delikt spočívajúci v závažnom porušení povinností vyplývajúcich z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, a to konkrétne za porušenie: „§ 6 ods. 2 písm. b) Zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon č. 124/2006 Z. z.“) v nadväznosti na § 2 ods. 1 Nariadenia vlády č. 395/2006 Z.z. o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov (ďalej len „Nariadenie vlády č. 395/2006 Z.z.“), spočívajúce v tom, že účastník konania v pozícii zamestnávateľa neposkytol zamestnancovi W. W., nar. XX. Q. XXXX, s ktorým mal založený pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 10. júla 2013 na dohodnutý druh práce automechanik a podľa funkčného listu (mechanik špecialista, servisné prehliadky, karosár), ochrannú pracovnú obuv počas trvania pracovného pomeru od 11. júla 2013 do 07. mája 2014, na základe vypracovaného zoznamu poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov. Správny delikt je uvedený v bode č. 1 Protokolu č. IBB-22-58-2.3/P-E22, E24, B25-14 zo dňa 12. augusta 2014 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 15. augusta 2014. Výkon inšpekcie práce, pri ktorom bol zistený sankčný delikt, bol vykonaný dňa 26.06. a 12.08.2014 v prevádzkarni zamestnávateľa Strážska cesta 5614, 960 01 Zvolen a v dňoch 23.07., 24.07., 06.08., 07.08., 08.08.2014 na Inšpektoráte práce Banská Bystrica. Pokuta je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorú účastník konania poukáže na účet vedený v Štátnej pokladnici Bratislava.“ V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na skutočnosť, že u žalobcu (ďalej aj „účastník konania“) bola vykonaná inšpekcia práce zameraná na kontrolu dodržiavania ustanovení právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na kontrolu dodržiavania niektorých ustanovení pracovno-právnych predpisov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania. Pri inšpekcii práce bolo zistené, že účastník konania porušil právne predpisy tým, že neposkytol zamestnancovi Patrikovi W., s ktorým mal založený pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 10. júla 2013 na dohodnutý druh práce automechanik, počas trvania pracovného pomeru od 11. júla 2013 do 07. mája 2014, na základe vypracovaného zoznamu poskytovaných ochranných prostriedkov teplý pracovný odev, pracovné rukavice, pracovnú obuv a ochranné okuliare, čím porušil § 6 ods. 2 písm. b) Zákona č. 124/2006 Z.z. Na základe uvedeného prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.: 241/2014-1-0/pok/r. zo dňa 17. decembra 2014 uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000,00 Eur za neprideľovanie teplého pracovného odevu a pracovných topánok. V dôsledku podaného odvolania Národný inšpektorát práce rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/2749, O-49/2015 zo dňa 09. apríla 2015 prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bol výkonom inšpekcie práce zistený jeden nedostatok spočívajúci v porušení povinností vyplývajúcich z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a 15 nedostatkov spočívajúcich v porušení povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych predpisov. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na doklady, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia. Účastníkom konania bola predložená interná smernica, v ktorej určil, že ochranný odev má z dôvodu tepelného nebezpečenstva, kde je špecifikovaná aj teplota okolia, chrániť zamestnanca aj proti chladu. Účastník konania tiež predložil aj smernicu „Posúdenie rizík pri práci v autodielni - údržba a oprava vozidiel“, v ktorej sú uvedené aj opatrenia k obmedzeniu rizika v rámci ktorej pri karosárskych prácach je uvedené používanie osobných ochranných pomôcok (prostriedkov), najmä rukavíc a obuvi. Kontrolovaný zamestnanec mal pritom dohodnutý druh práce automechanik. Podľa predloženého „funkčného listu“ mal funkciu mechanik špecialista, servisné prehliadky a karosár. Účastníkom konania bola tiež predložená evidenčná karta pridelených osobných ochranných pracovných prostriedkov kontrolovanému zamestnancovi, v ktorej bolo uvedené, že mu boli poskytnuté bunda, nohavice, vesta a pracovné rukavice. Čestným prehlásením účastník konania preukazoval, že zamestnancovi bolo odovzdané pracovné oblečenie (sada - montérkové nohavice, blúza, vesta), ktoré si zamestnanec osobne prevzal a potvrdil prevzatie svojím podpisom. Prvostupňový správny orgán tiež vychádzal z výpovede svedka W. W., ktorý uviedol, že zamestnankyňa zamestnávateľa, ktorá pracovala ako pokladníčka, sa ho pýtala len na veľkosť odevu, a to až pred skončením skúšobnej doby. Počas skúšobnej doby mu zamestnávateľ neposkytol žiadny pracovný odev, pracoval len vo vlastnom pracovnom oblečení. Po skončení skúšobnej doby mu zamestnávateľ poskytol montérky a montérkovú blúzu, nie však v jeho veľkosti a nie oteplenú. Okrem zateplenej pracovnej vesty mu nebol poskytnutý od zamestnávateľa žiadny iný pracovný odev. Podľa vyjadrenia svedka mu zamestnávateľ neponúkol počas skúšobnej doby žiadnu použitú obuv a až po uplynutí skúšobnej doby mu zamestnávateľ povedal, aby si kúpil pracovnú obuv sám s tým, že do hodnoty cca 27,-Eur mu ju preplatí. Taktiež svedok uviedol, že po skončení skúšobnej doby bol viackrát vyzvaný, aby si išiel zakúpiť pracovnú obuv. Svedok potvrdil, že zamestnávateľ mu poskytol pracovné rukavice podľa jeho potreby a ochranné okuliare používali zamestnanci spoločné. Na základe zistených skutočností a listinných dôkazov predložených účastníkom konania, ako aj z výpovede svedka mal prvostupňový správny orgán za preukázané, že účastník konania neposkytol zamestnancovi počas skúšobnej doby teplý pracovný odev. Vzhľadom k tomu, že v smernici je uvedené, že teplý pracovný odev poskytuje zamestnávateľ podľa potreby a podľa výpovede svedka tento sa odťahu vozidla zúčastnil v jesennom období, kedy už mal poskytnutú zateplenú vestu, prvostupňový správny orgán na rozdiel od prv vydaného rozhodnutia vypustil zo znenia nedostatku špecifikovanom vo výroku rozhodnutia neposkytnutie teplého pracovného odevu. Vo vzťahu k pracovnej obuvi prvostupňový správny orgán poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b) Zákona č. 124/2006 Z.z., podľa ktorého za poskytnutie ochranných pomôcok zodpovedá zamestnávateľ a nemôže preniesť túto zodpovednosť na zamestnanca. Poskytovanie ochrannej pracovnej obuvi je povinnosťou zamestnávateľa, túto povinnosť nemôže preniesť na zamestnanca. Zamestnávateľ nemôže preniesť svoju povinnosť zabezpečiť pracovnú obuv na zamestnanca ani v tom prípade, keď by o to zamestnanec požiadal, a preto aj tvrdenie zamestnávateľa, že trikrát vyzval zamestnanca na zakúpenie pracovnej obuvi, nepovažoval prvostupňový správny orgán za právne relevantné vo vzťahu k splneniu zákonnej povinnosti zamestnávateľa. Žalobca ako účastník konania nepredložil žiadny písomný doklad, ktorým by preukázal, že zamestnancovi poskytol počas trvania pracovného pomeru ochrannú obuv. Prvostupňový správny orgán mal za to, že účastník konania ani vo svojom písomnom vyjadrení nepredložil žiadny písomný doklad, ktorým by preukázal, že zamestnancovi W. W. poskytol počas trvania pracovného pomeru ochrannú pracovnú obuv. Zdôraznil, že pri správnom delikte vychádzal z objektívnej zodpovednosti účastníka konania, podľa ktorej je zamestnávateľ zodpovedný už tým, že k samotnému nedostatku, teda k porušeniu došlo, bez ohľadu na následné odstránenie zistených nedostatkov a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie. Z právneho hľadiska je pre vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt obdobne nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnanca zamestnávateľa alebo iných subjektov ako zamestnávateľa. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty prvostupňový správny orgán poukázal na ustanovenia Zákona č. 125/2006 Z.z., podľa ktorých za závažné porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) Zákona č. 125/2006 Z.z. možno uložiť pokutu od 1.000,- do 200.000,-Eur. Pri výške pokuty prvostupňový správny orgán zohľadnil veľkosť zamestnávateľa zamestnávajúceho cca 24 zamestnancov, počet dotknutých zamestnancov a tiež skutočnosť, že sa jedná o systémový nedostatok, nakoľko zamestnávateľ v zmysle vnútornej smernice aj od ostatných zamestnancov vyžadoval, aby si ochrannú pracovnú obuv zakúpili sami do hodnoty cca 27,-Eur na vlastné náklady a po ich zakúpení im blok preplatil. Prvostupňový správny orgán zohľadnil aj skutočnosť, že nešlo o opakovane zistený nedostatok a účastník konania prijal opatrenia na odstránenie nedostatku. Prvostupňový správny orgán preto uložil sankciu v najnižšej možnej výške 1.000,-Eur, nakoľko predpokladal, že pokuta v tejto výške splní predovšetkým jej preventívny a výchovný význam a bude citeľná aj v majetkovej sfére účastníka konania, a teda bude mať aj represívny účinok a odradí od nezákonného postupu nielen účastníka konania, ale aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré žalovaný svojím rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/2749, O-480/2015 zo dňa 16. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa ust. § 59 ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Podľa odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia odvolací orgán po preskúmaní individuálneho správneho aktu a predložení spisového materiálu mal s ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania porušil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) Zákona č.124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 1 Nariadenia vlády č.395/2006 Z.z.. Z predloženého spisového materiálu vyplýva pre žalovaného jednoznačný záver o tom, že žalobca ako účastník konania v pozícii zamestnávateľa neposkytol zamestnancovi W. W. potrebný účinný osobný ochranný pracovný prostriedok potrebný na výkon pridelených prác. Porušenia uvedeného ustanovenia právneho predpisu sa žalobca dopustil tým, že neposkytol zamestnancovi ochrannú pracovnú obuv počas trvania pracovného pomeru od 11. júla 2013 do 07. mája 2014, na základe vypracovaného zoznamu poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov. Tento záver jednoznačne vyplýva najmä zo zápisnice o výpovedi svedka W. W., ktorý uviedol, že mu účastník konania neponúkol počas skúšobnej doby žiadnu použitú obuv a až po uplynutí skúšobnej doby mu zamestnávateľ povedal, aby si kúpil pracovnú obuv sám, s tým, že do hodnoty 27,-Eur ju preplatí. Výkon práce na pracovisku zamestnávateľa si jednoznačne vyžadoval prideľovanie ochrannej pracovnej obuvi a zamestnávateľ nemal zamestnancovi povoliť výkon práce bez tohto ochranného prostriedku. Uvedené vyplýva aj zo smernice „Posúdenie rizík pri práci v autodielni - údržba a oprava vozidiel“, v ktorej je uvedené používanie ochranných prostriedkov, hlavne rukavíc a obuvi. Tvrdenia žalobcu o tom, že mal snahu poskytnúť zamestnancovi staršiu pracovnú obuv, ktorú však zamestnanec odmietol, považoval za účelové, nakoľko o tejto skutočnosti neexistuje žiaden písomný záznam. Poskytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov potrebných pre výkon pridelených prác nepreukázal účastník konania ani v jednom z predložených dokladov a vyjadrení. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán zistil skutkový stav spoľahlivo, pričom sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vysporiadal so všetkými vyjadreniami účastníka konania. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty tak, ako prvostupňový správny orgán uviedol vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Žalovaný dospel k záveru, že argumentácia účastníka konania v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nie je dôvodom na zmenu alebo na zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2015/2749 zo dňa 16. októbra 2015 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 241/14-1.0/pok/r./I zo dňa 31. júla 2015 zrušil. V žalobe poukázal na motiváciu zamestnanca W. W., ktorý mal iniciovať správne konanie z dôvodu, že jeho pracovný pomer bol ukončený, nakoľko ako zamestnanec spôsobil žalobcovi ako zamestnávateľovi škodu, ktorú odmietol uhradiť. Zamestnanec nielenže spôsobil škodu, ktorú odmietal zaplatiť, ale sa vyhýbal práci a mal množstvo absencií. Následne inicioval konanie, kde účelovo uviedol, že mu neboli poskytnuté osobné ochranné pomôcky a obuv. Žalobca zdôraznil, že je autorizovaným servisom na základe franchisingovej zmluvy so Škoda Auto Slovensko, s. r. o., kde má oveľa prísnejšie stanovené povinnosti ako zamestnávateľ aj v oblasti osobných ochranných pomôcok. Tieto musí mať normované v dostatočnom počte, naskladnené a od schválených výrobcov. Tvrdil, že všetky ochranné pomôcky vrátane obuvi boli všetkým zamestnancom, ako aj W. W. poskytnuté. Žalobca zdôraznil, že ako zamestnávateľ sa v otázke ochrannej pracovnej obuvi so svojimi zamestnancami dohodol tak, že každý zamestnanec si osobne počas pracovnej doby môže ísť vyskúšať a vybrať zo schválených typov obuvi v predajni u zmluvného partnera. Tento postup priniesla prax vzhľadom na individuálny charakter pracovnej pomôcky, ktorou si zamestnanci vyberajú priamo u certifikovaného predajcu, ktorý má na sklade, alebo doobjedná presný typ, veľkosť a tvar. Takýmto postupom nedochádza k porušeniu zákonného ustanovenia, nakoľko zákon nehovorí o tom, či zamestnávateľ má sám vybrať a doniesť na pracovisko ochrannú pomôcku, alebo zamestnanec si sám môže vybrať, vyskúšať a odkomunikovať vhodný typ na predajni certifikovaného predajcu. Pracovnú obuv v konečnom dôsledku uhrádzal žalobca, čo preukazuje jeho účtovníctvo. Žalobca mal za to, že ako zamestnávateľ riadne poskytoval pracovnú obuv kontrolovanému zamestnancovi. Tomuto bola daná možnosť, aby si sám išiel odskúšať a vybrať vhodnú obuv. Žalobca ako zamestnávateľ má taktiež naskladnenú aj používanú pracovnú obuv, ktorá vždy prechádza certifikovaným spôsobom čistenia u zmluvného partnera. Vedúca zamestnankyňa žalobcu pritom zamestnanca niekoľkokrát vyzvala, nech si ide vybrať novú pracovnú obuv, alebo nech používa obuv naskladnenú. Podľa jej vyjadrenia bol zamestnanec niekoľkokrát vyzvaný, aby opustil priestory servisu, ak sa nemieni prezuť. Až po takomto vyzvaní začal zamestnanec používať aj pracovnú obuv, ktorú mal zamestnávateľ na sklade. Túto mal zamestnanec po celý čas k dispozícii, a to aj po dobu trvania skúšobnej doby, aj po dobu praxe, rovnako ako ostatní zamestnanci. Žalobca videl nezákonnosť napadnutého rozhodnutia najmä v tom, že správny orgán nebral do úvahy žiadne tvrdenia, okrem tvrdení kontrolovaného zamestnanca. Nevysporiadal sa s jeho zaujatosťou voči osobe zamestnávateľa a skutočností, že tvrdenia zamestnanca boli motivované osobnou nevraživosťou voči zamestnávateľovi. Podnet prišiel až potom, čo so zamestnávateľom ukončil pracovný pomer za okolností, kde musel v súlade s výsledkami súdneho konania uhradiť žalobcovi škodu. Žalobca mal za to, že správny orgán nesprávne právne posúdil skutočnosť, že zamestnávateľ zabezpečoval pracovnú obuv prostredníctvom zmluvného partnera certifikovanou pracovnou obuvou v jeho predajni a nie priamo na pracovisku. Žalobca mal za to, že nebol porušený zákon a zamestnanci žalobcu by dodnes uprednostňovali pôvodný spôsob výberu vhodnej pracovnej obuvi. Nesprávny gramatický výklad slova „poskytne“ neznamená, že donesie na pracovisko do ruky zamestnanca, ale že zabezpečí a uhradí certifikovanú pracovnú obuv. K porušeniu zákonného ustanovenia by došlo vtedy, ak by si zamestnanci mali sami financovať svoju obuv, čo sa však u žalobcu nikdy nestalo. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu v celom rozsahu zamietol. Zdôraznil, že zistený správny delikt vyplynul zo zistení Inšpektorátu práce Banská Bystrica počas kontroly nelegálneho zamestnávania a je dôkazovo podložený nielen samotným protokolom, ale aj pracovnou zmluvou W. W., posúdením rizík pri práci v autodielni, smernicou o poskytovaní ochranných prostriedkov zamestnancov a prílohou č. 1 - zoznamom osobných pracovných prostriedkov a profesií, pre ktoré sa poskytujú. Taktiež je preukázaný evidenčnou kartou pridelených osobných ochranných pracovných prostriedkov zamestnanca a zápisnicou o výpovedi svedka. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zamestnanci mali možnosť si zakúpiť potrebnú obuv na jeho náklady u certifikovaného predajcu, čo zamestnanec nevyužil, žalovaný zdôraznil, že poskytovanie pracovnej obuvi je povinnosťou zamestnávateľa a nemôže túto povinnosť v žiadnom prípade preniesť na zamestnanca. Pokiaľ žalobca namietal, že konateľ žalobcu, ako aj zodpovedná vedúca vo svojej výpovedi potvrdili, že W. W., ako aj všetkým zamestnancom boli poskytnuté všetky ochranné prostriedky, poskytnutie potrebných účinných ochranných prostriedkov potrebných na výkon pridelených prác nepreukázal účastník konania ani v jednom z predložených dokladov a vyjadrení. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zamestnanec bol viackrát vyzvaný, aby si išiel vybrať novú obuv, alebo nech používa uskladnenú po predchádzajúcich zamestnancoch, žalobca nemal zamestnancovi povoliť výkon práce bez účinného a vhodného ochranného prostriedku. Žalovaný zdôraznil, že prvostupňový správny orgán okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, opísal zodpovedne skutkový stav, čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a 246a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán dňa 26. júna 2014 vyzval žalobcu na predloženie vo výzve špecifikovaných podkladov potrebných k výkonu inšpekcie. Žalobca následne predložil pracovnú zmluvu uzavretú s W. W. zo dňa 10. júla 2013 s nástupom do zamestnania 11. júla 2013, v pracovnom zaradení automechanik, s náplňou práce podľa príslušnej platnej organizačnej smernice z Príručky kvality zamestnávateľa. Taktiež predložil funkčný list zamestnanca W. W., podľa ktorého funkcia zamestnanca bola - mechanik špecialista servisnej prehliadky, karosár. Podľa potvrdenia o zamestnaní (zápočtový list) bol zamestnanec W. W. zamestnancom žalobcu od 11. júla 2013 do 7. mája 2014. Obsahom administratívneho spisu je tiež žalobcom predložená organizačná smernica - Posúdenie rizík pri práci v autodielni - údržba a oprava vozidiel s uvedením bezpečnostných opatrení na obmedzenie rizika. Podľa žalobcom predloženej organizačnej smernice č. OS 16 - Objednávanie pracovného oblečenia mechanikov, pre povolanie automechanik je analýza nebezpečenstva možnosť porezania, poranenia ručnými nástrojmi, zvýšené znečistenie odevu, pôsobenie chladu, možnosť poranenia zraku. V charakteristike osobných ochranných pracovných prostriedkov je uvedené, že poskytnuté osobné ochranné pracovné pomôcky musia chrániť pracovníka pred možnosťou porezania alebo poranenia ručnými nástrojmi, zvýšeným znečisťovaním odevu, pred pôsobením chladu na organizmus zamestnanca a pred poranením zraku. Podľa zoznamu poskytovaných ochranných pracovných prostriedkov mali byť zamestnancovi poskytované montérky, teplý pracovný odev, pracovná obuv, pracovné rukavice, ochranné okuliare. Podľa evidenčnej karty pridelených osobných ochranných prostriedkov zamestnanca W. W., boli mu pridelené bunda, nohavice, vesta a pracovné rukavice, čo žalobca preukázal čestným prehlásením, výdajkami vydaných osobných pracovných pomôcok a faktúrami preukazujúcimi nákup uvedených ochranných pomôcok zamestnávateľom. Prvostupňový správny orgán dňa 13. októbra 2014 oznámil žalobcovi začatie správneho konania o správnom delikte na tom základe, že zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi teplý pracovný odev, pracovnú obuv a ochranné okuliare. Oznámením o začatí správneho konania prvostupňový správny orgán žiadal žalobcu, ako účastníka konania, aby sa vo veci vyjadril a predložil správnemu orgánu dôkazy na objasnenie skutkového stavu a miery svojej zodpovednosti. Pod č.IBB-22-58-2.3/p-E22, E24, B25-14 dňa 12. augusta 2014 vydal prvostupňový správny orgán protokol o výsledku inšpekcie, v ktorom konštatoval zistené skutočnosti, resp. skutočnosti zistené pri výkone inšpekcie práce. K záverom vyplývajúcim z protokolu sa žalobca písomne vyjadril prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 17. decembra 2014. Prvostupňový správny orgán vypočul svedka - W. W., ktorý uviedol, že v rámci skúšobnej doby mu zamestnávateľom nebol poskytnutý žiadny pracovný odev, po skončení skúšobnej doby mu boli poskytnuté montérky a montérková blúza, nie však oteplené. Bola mu tiež poskytnutá oteplená vesta s logom firmy, ktorá nezodpovedala jeho veľkosti. Počas skúšobnej doby mu zamestnávateľ neponúkol použitú obuv, až po uplynutí skúšobnej doby mu zamestnávateľ povedal, aby si kúpil pracovnú obuv sám a do hodnoty cca 27,-Eur to zamestnancovi preplatí. Zamestnávateľ mu poskytoval pracovné rukavice podľa jeho potreby a ochranné okuliare zamestnanci používali spoločné. Prvostupňový správny orgán pôvodne svojím rozhodnutím č.k.:241/14-1.0/pok/r dňa 17. decembra 2014 uložil žalobcovi pokutu, a to z dôvodu, že zamestnancovi W. W. nebol poskytnutý teplý pracovný odev a pracovná obuv. V dôsledku podaného odvolania žalobcu žalovaný odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán následne oznámil žalobcovi pokračovanie v správnom konaní o správnom delikte, k veci sa opätovne žalobca vyjadril písomne a tvrdil, že zamestnancovi boli riadne odovzdané namietané pracovné pomôcky v niekoľkých kusoch. Mal za to, že zistenia prvostupňového správneho orgánu neboli úplné. Za prítomnosti štatutárneho zástupcu žalobcu a právnej zástupkyne žalobcu bol opätovne vypočutý W. W.. Vo veci samej opätovne rozhodol prvostupňový správny orgán pod č.k.:241/14-1.0/pok/ r./I. dňa 31. júla 2015. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím. Podľa § 244 ods.1 O.s.p, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 245 ods.2 O.s.p., pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Podľa § 247 ods.1, 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 2 ods.1 písm.a) zákona č.125/2006 Z.z., inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu, ktorý upravuje vnútorný systém vybavovania podnetov, zamestnávateľom. Podľa § 19 ods.2 písm.b) bod 1 zákona č.125/2006 Z.z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za závažné porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2006/125/20150801.html> od 1.000 eur do 200.000,-Eur, Podľa § 19 ods.3 písm.f) zákona č.125/2006 Z.z., závažné porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2006/125/20150801.html> je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave. Podľa § 6 ods.2 zákona č.124/2006 Z.z., na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný a) vypracovať zoznam poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov na základe posúdenia rizika a hodnotenia nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovného procesu a z pracovného prostredia, b) bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí, c) udržiavať osobné ochranné pracovné prostriedky v používateľnom a funkčnom stave a dbať o ich riadne používanie. Podľa § 2 ods.1 Nariadenia vlády č.395/2006 Z.z., osobný ochranný pracovný prostriedok zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi, ak nebezpečenstvo nemožno vylúčiť ani obmedziť technickými prostriedkami, prostriedkami kolektívnej ochrany ani metódami a formami organizácie práce. Podľa § 150 ods.2 Zákonníka práce, Zamestnanci, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ako aj zástupcovia zamestnancov, ktorí sú v pracovnom pomere u zamestnávateľa, u ktorého kontrolnou činnosťou podľa § 239 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20160618> zistili porušenie pracovnoprávnych predpisov, môžu podať podnet na príslušnom orgáne inšpekcie práce. Podľa § 7 ods.8 zákona č.125/2006 Z.z., inšpektorát práce je povinný vykonať inšpekciu práce podľa § 2 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/20150101.html> do 30 dní od doručenia podnetu a v odôvodnených prípadoch najneskôr do 60 dní od doručenia podnetu, a ak nemožno vzhľadom na povahu veci inšpekciu práce vykonať ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť Národný inšpektorát práce; inšpektorát práce je povinný o predĺžení lehoty, dôvode jej predĺženia a o výsledku inšpekcie práce bezodkladne informovať osobu, ktorá podala podnet. Predmetom preskúmavacieho konania v predmetnej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo. V správnom konaní bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1.000,-Eur za správny delikt, nakoľko správne orgány mali za preukázané, že žalobca porušil právny predpis na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, porušil povinnosť ustanovenú v § 6 ods.2 písm.b) zákona č.124/2006 Z.z. a neposkytol bezplatne zamestnancovi, u ktorého to vyžadovala ochrana jeho života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky, konkrétne zamestnancovi neposkytol ochrannú pracovnú obuv. Správne orgány s prihliadnutím na ustanovenie § 19 ods.3 písm.f) zákona č.125/2006 Z.z. mali zato, že išlo o závažné porušenie povinnosti zamestnávateľa. Žalobca v žalobe poukázal na motiváciu zamestnanca W. W., na základe ktorého podnetu bol realizovaný výkon inšpekcie práce, pričom k podaniu podnetu malo dôjsť potom, ako s ním rozviazal pracovný pomer z dôvodu škody spôsobenej mu zamestnancom a po úspešnou uplatnení nároku na náhradu škody od tohto zamestnanca. V žalobe podrobne zo skutkového hľadiska popísal, akým spôsobom zabezpečuje, resp. poskytuje svojim zamestnancom ochranné prostriedky a tvrdil, že rovnakým spôsobom ako ostatným zamestnancom poskytol ochranné prostriedky vrátane ochrannej pracovnej obuvi aj W. W.. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl v tom, že správny orgán okrem tvrdení jeho bývalého zamestnanca nebral do úvahy žiadne iné tvrdenia a nevysporiadal sa s nevraživosťou, ktorú mal po skončení pracovného pomeru voči žalobcovi zamestnanec, s ktorým ukončil pracovný pomer. Žalobca namietal, že správny orgán nesprávne právne posúdil skutočnosť, že ochrannú obuv poskytoval prostredníctvom certifikovaného predajcu v jeho predajni a nie priamo na pracovisku. Mal zato, že žalovaný nesprávne vyložil význam slova „poskytne“, ktoré neznamená, že odovzdá do ruky zamestnanca, ale zabezpečí a uhradí certifikovanú pracovnú obuv. Nakoľko jeho zamestnanci si sami nikdy nefinancovali ochrannú pracovnú obuv, nemohol porušiť zákonné ustanovenie kladené mu za vinu. Zákon č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci upravuje okrem iného všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce (§ 1 zákona č.124/2006 Z.z.). Za účelom naplnenia predmetu zákona (prevencia a zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci) ustanovuje okrem iného povinnosti zamestnávateľov a zamestnancov tak, aby k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov nedochádzalo, resp. aby k ohrozeniu dochádzalo v čo najmenšej možnej miere. Na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom ochranných prostriedkov je zamestnávate povinný vypracovať zoznam poskytovaných osobných pracovných prostriedkov na základe posúdenia rizika a hodnotenia nebezpečenstva vyplývajúceho z pracovného procesu, resp., z pracovného prostredia. U zamestnancov, u ktorých to vyžaduje ochrana života alebo zdravia je zamestnávateľ povinný bezplatne poskytovať zamestnancom účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Žalobca zoznam poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov vypracoval (smernica „Posúdenie rizík pri práci v autodielni - údržba a oprava vozidiel“), v rámci ktorého zoznamu pri karosárskych prácach je stanovené používanie osobných ochranných prostriedkov, najmä rukavíc a obuvi. V zmysle uvedeného bol žalobca povinný zamestnancovi bezplatne poskytnúť najmä rukavice a ochrannú pracovnú obuv. Žalovaný mal zato, že žalobca splnenie tejto povinnosti nesplnil, pričom vychádzal z tvrdení zamestnanca ako aj zo skutočnosti, že žalobca bezplatné poskytnutie ochrannej pracovnej obuvi nepreukázal listinným dôkazom. Žalobca mal zato, že ochrannú pracovnú obuv kontrolovanému zamestnancovi poskytol. Pokiaľ žalobca namietal motiváciu zamestnanca vo vzťahu k podanému podnetu na vykonanie inšpekcie práce, z dôvodu nevraživosti a zaujatosti voči zamestnávateľovi, táto námietka nie je dôvodná. Nie je podstatné a právne významné na základe koho podnetu bola vykonaná inšpekcia práce. Podstatné a právne významné pre rozhodnutie žalovaného sú zistenia inšpekcie práce a skutočnosti preukázané v správnom konaní. Takáto námietka preto nemohla obstáť. Žalobca mal zato, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, nakoľko správny orgán okrem tvrdení jeho bývalého zamestnanca nebral do úvahy žiadne iné tvrdenia a nevysporiadal sa s nevraživosťou zamestnanca voči žalobcovi. Táto námietka je v rozpore s obsahom spisov. Z napadnutého (a prvostupňového) rozhodnutia vyplýva, že žalovaný nezaložil svoje skutkové zistenia len a výlučne na tvrdeniach zamestnanca, ale vyhodnotil aj obranu žalobcu, prihliadol na jeho tvrdenia, tvrdenia vedúcej zamestnankyne žalobcu a na žalobcom predložené listinné dôkazy. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na tej skutočnosti, že žalobca nepredložil žiaden doklad, ktorým by preukázal, že zamestnancovi poskytol počas trvania pracovného pomeru ochrannú pracovnú obuv. V napadnutom rozhodnutí žalovaný nespochybnil skutočnosť tvrdenú a preukazovanú žalobcom, pokiaľ tento argumentoval a preukazoval, akým spôsobom svoju povinnosť bezplatne poskytnúť zamestnancovi ochranné prostriedky splnil. Mal však zato, že zamestnávateľ nemôže svoju povinnosť preniesť na zamestnanca ani v prípade, ak by ho tento o to požiadal. Tvrdenie žalobcu, že zamestnanca viackrát vyzval na zakúpenie pracovnej obuvi (aj keď na náklady zamestnávateľa), správne orgány vyhodnotili, nepovažovali ich však za relevantné vo vzťahu k zákonnej povinnosti zamestnávateľa. Námietka, že by správny orgán prihliadol len na tvrdenia zamestnanca je tak nedôvodná. Pokiaľ však žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, táto námietka je dôvodná. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci môže spočívať v tom, že správny orgán použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Podľa § 6 ods.2 zákona č.124/2006 Z.z., na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Každé ustanovenie zákona je potrebné vykladať v súlade s účelom zákona. Účelom zákona č.124/2006 Z.z., ako je vyššie uvedené, je zabezpečiť ochranu zdravia pri práci a vytvoriť bezpečné pracovné podmienky. Podľa Slovníka slovenského jazyka synonymom slova „poskytnúť“ je „venovať“, „dať k dispozícii“, pričom „dispozícia“ je „možnosť voľného nakladania, rozhodovania, používania, upotrebenia“. Z významového hľadiska slovo „venovať“ znamená „dávať“, resp. „darovať“. Vychádzajúc z významu slova „poskytnúť“ v súvislosti s účelom zákona (zabezpečiť bezpečné pracovné podmienky) možno dospieť k tomu, že splnenie tejto povinnosti poskytnúť ochranný prostriedok možno dosiahnuť nie len odovzdaním osobného ochranného pracovného prostriedku proti podpisu zamestnanca, ale aj vytvorením podmienok, za ktorých je ochranný pracovný prostriedok pre zamestnanca dostupný. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobcu o možnosti zamestnanca vyzdvihnúť si ochrannú obuv zo skladu a túto používať, eventuálne zakúpiť ju na náklady zamestnávateľa u certifikovaného zmluvného partnera. Z kontextu napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že žalovaný zákonné ustanovenie „bezplatne poskytovať zamestnancovi“ vyložil tak, že žalobca ako zamestnávateľ bol povinný svojmu zamestnancovi fyzicky ochrannú obuv odovzdať a prevzatie ochrannej obuvi zamestnancom bol povinný v konaní preukázať. Žalobca mal v tomto smere zato, že žalovaný nesprávne vyložil význam slova „poskytne“ v rámci aplikácie ustanovenia § 6 ods.2 písm.b) zákona č.124/2006 Z.z. a mal zato, že svojmu zamestnancovi ochranný prostriedok - ochrannú pracovnú obuv poskytol tým, že zamestnanec mal možnosť na náklady žalobcu výberu ochrannej obuvi u certifikovaného predajcu, prípadne výberu použitej ochrannej obuvi zo skladu žalobcu, ktorá prechádza certifikovaným spôsobom čistenia u zmluvného partnera. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, bol postup zamestnávateľa v súlade s možným výkladom ustanovenia § 6 ods.2 písm.b) zákona č.124/2006 Z.z., nakoľko zamestnancovi dal k dispozícii ochrannú pracovnú obuv, ktorú mal na sklade, resp. umožnil mu na náklady zamestnávateľa zakúpiť vyhovujúcu obuv u certifikovaného zmluvného partnera a používať ju. Vzhľadom na špecifickosť a osobitosť ochranného prostriedku, potrebu jeho vyskúšania, sa žalobca dôvodne domnieval, že takýmto postupom splnil svoju povinnosť podľa citovaného ustanovenia zákona. Pokiaľ teda zákon pripúšťa rôzny výklad, nemožno založiť zodpovednosť žalobcu len na tom, že si zákonné ustanovenie vyložil spôsobom, ktorý zákon pripúšťa, aj keď odlišným, ako citované ustanovenie vykladá žalovaný. V tomto smere žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, veci nesprávne právne posúdil. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu z dôvodov uvedených v žalobe, sú nezákonné, pretože žalovaný a prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdili v otázke právneho posúdenia naplnenia zodpovednosti za správny delikt vo vzťahu k povinnosti zamestnávateľa bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Z uvedeného dôvodu súd tieto rozhodnutia podľa § 250j ods.2 písm.a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd nerozhodoval, nakoľko žalobca, v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonom v znení účinnom od 01. mája 2011) Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonom v znení účinnom od 01. mája 2011) Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poznámka: Rozhodnutie podpísané zastupujúcim členom senátu z dôvodu čerpania dovolenky riadiacou predsedníčkou senátu v čase lehoty na vypracovanie písomného vyhotovenia rozsudku.