Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/196/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201614 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201614.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Milana Segeča, v právnej veci žalobcu S.G.S.- SAFE GROUP SLOVAKIA s.r.o., Nad Plážou 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 058 327, právne zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 041 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/ BEZ/2015/4815, O-519/2015 zo dňa 04. 11. 2015, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. k.: 153/15-1.0/ pok/r. zo dňa 14. 08. 2015 bola podľa § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov uložená žalobcovi pokuta vo výške 500,00 Eur za správny delikt spočívajúci v porušení povinnosti vyplývajúcich z pracovno-právnych predpisov, a to konkrétne za porušenie povinnosti v ustanovení § 96 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, spočívajúcich v tom, že žalobca v pozícii zamestnávateľa v kontrolovanom období 01/2014 - 01/2015 určoval v mesačných rozvrhoch pracovných zmien zamestnancovi C. O. okrem pracovného času aj výkon pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce, pričom sa nejednalo o zabezpečovanie nevyhnutných úloh, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že kontrolovaný zamestnanec v období 01/2014 - 01/2015 z celkového počtu 247 pracovných dní odpracoval v rámci zmluvne dohodnutého pracovného času (30 hod týždenne) celkom 1 482 hod a v režime neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska (skutočnosti na pracovisku) až 1 656 hod, pričom takáto kombinácia výkonu práce a pohotovosti bola vykonávaná každý mesiac v dňoch podľa rozvrhu zmien a hodina nástupu pohotovosti bezprostredne nasledovala na hodinu skončenia riadneho pracovného času. Prvostupňový správny orgán uložil sankciu na dolnej hranici sadzby pokút v sume 500,00 Eur, pretože mal za to, že pokuta v tejto výške splní predovšetkým jej preventívny a výchovný význam a bude citeľná aj v majetkovej sfére účastníka konania - žalobcu, keďže sa jedná o menšieho zamestnávateľa, tak, že bude mať aj represívny účinok a odradí od nezákonného postupu nielen účastníka konania - žalobcu, ale aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím sp. zn. OPS/BEZ/2015/4815,O-519/2015, zo dňa 04. 11. 2015 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, keď súčasne odvolanie účastníka konania zamietol. Odvolací správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že z dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise, ako i z podkladov rozhodujúcich pre vydanie napadnutého správneho rozhodnutia, možno bez akýchkoľvek pochybností urobiť jednoznačný právny záver o tom, že účastník konania - žalobca v pozícii zamestnávateľa v kontrolovanom období január 2014 - január 2015 určoval v mesačných rozvrhoch pracovných zmien zamestnancovi C. O. okrem pracovného času aj výkon pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce, pričom sa nejednalo o zabezpečovanie nevyhnutných úloh, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch. Odvolací správny orgán podobne ako prvostupňový správny orgán uzavrel, že tento zamestnanec v období január 2014 - január 2015 z celkového počtu 247 pracovných dní odpracoval v rámci zmluvne dohodnutého pracovného času (t. j. 30 hod týždenne) celkom 1 482 hod a v režime neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska (reálne na pracovisku) odpracoval až 1 656 hod, a takáto kombinácia výkonu dohodnutej práce a pracovnej pohotovosti bola vykonávaná každý kalendárny mesiac v jeho každom dni podľa vopred stanoveného rozvrhu pracovných zmien, pričom hodina nástupu zamestnanca na výkon pracovnej pohotovosti bezprostredne nadväzovala na hodinu skončenia dohodnutého pracovného času, teda bez toho, aby bola zachovaná základná charakteristika inštitútu pracovnej pohotovosti, ktorou je zabezpečovanie výkonu nevyhnutných úloh zamestnávateľa, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Odvolací správny orgán sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu aj čo sa týka uloženej výšky sankcie, keď usúdil, že sankcia uložená v sume 500,00 Eur je primeraná, plniaca preventívnu funkciu, a keďže bude citeľná aj v majetkovej sfére účastníka konania, splní aj svoju represívnu funkciu a bude mať za následok odradiť účastníka konania od ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 04. 11. 2015, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14. 08. 2015 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný pri hodnotení zistených a predložených dôkazov nesprávne aplikoval predpisy hmotného práva najmä vo vzťahu k aplikácii ust. § 96 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na to, že Zákonník práce nikde nedefinuje, čo je „odôvodnený prípad" a „zabezpečovanie nevyhnutných úloh", a preto nemožno toto vykladať na ťarchu žalobcu. Žalobca poukázal na to, že na úseku bezpečnostnej služby a stráženia majetku a objektov je pracovná pohotovosť úplne bežnou agendou, nakoľko mimoriadne udalosti vyplývajú z tejto práce a z obsahu pracovných dokladov predložených počas kontroly správnemu orgánu sú priam jednoznačné. Ak správne orgány uzavreli, že sa nejednalo o zabezpečovanie nevyhnutných úloh, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch, malo mať toto tvrdenie podklad vo vykonanom dokazovaní. Bližšie však tento záver nie je nikde vysvetlený, a preto žalobca považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné. Žalobca tiež namieta, že žalovaný nie je oprávnený vykladať ustanovenia Zákonníka práce. Z rozsahu oprávnenia mal žalovaný možnosť jedine posúdiť, či je dodržané ust. § 96 ods. 1 Zákonníka práce v tom, že vyžaduje nariadenie pracovnej pohotovosti alebo dohodu so zamestnancom. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2008 I. US 424/07. Pretože v tomto prípade jestvovali písomné dohody so zamestnancom, nie je podľa názoru žalobcu správny orgán oprávnený vykladať ustanovenia Zákonníka práce, nakoľko žalobca nie je účastníkom dohody ohľadne pracovnej pohotovosti, a takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Žalobca tiež v žalobe namietal, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí byť tento delikt vymedzený tak, aby sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné s iným konaním. Podľa jeho názoru, rozhodnutie nie je preskúmateľné práve z dôvodu absencie takéhoto relevantného výroku. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, v ktorom navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že námietku žalobcu o nesprávnej aplikácii k ust. § 96 Zákonníka práce považuje za bezvýznamnú. V tomto smere poukázal na to, že základnou právnou charakteristikou pracovno- právneho inštitútu pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných úloh zamestnávateľa, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času. V situáciách keď zamestnávateľ nerešpektuje túto základnú zákonnú charakteristiku inštitútu pracovnej pohotovosti, postupuje, resp. koná v rozpore so zákonom, a takéto porušenie pracovno-právnych predpisov môže zamestnávateľovi privodiť i sankčné dôsledky zo strany inšpekčného orgánu. Žalovaný tiež uviedol, že náležitým vyhodnotením obstaraných dôkazov nespochybniteľným spôsobom je preukázaná skutočnosť, že konanie žalobcu vo vzťahu k zamestnancovi C. O. bolo v rozpore s ust. § 96 ods. 1 Zákonníka práce, keďže žalobca uvedenému zamestnancovi rozvrhol jednotlivé pracovné zmeny tak, že tento zamestnanec v období január 2014 - január 2015 z celkového počtu 247 pracovných dní odpracoval v rámci zmluvne dohodnutého pracovného času (t. j. 30 hod týždenne) celkom 1 482 hod a v režime neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska (reálne na pracovisku) odpracoval až 1 656 hod, a takáto kombinácia výkonu dohodnutej práce a pracovnej pohotovosti bola vykonávaná každý kalendárny mesiac v jeho každom dni, podľa vopred stanoveného rozvrhu pracovných zmien žalobcom, pričom hodina nástupu zamestnanca na výkon pracovnej pohotovosti bezprostredne nadväzovala na hodinu skončenia dohodnutého pracovného času, teda bez toho, aby bola zachovaná základná charakteristika inštitútu pracovnej pohotovosti, ktorou je zabezpečovanie výkonu nevyhnutných úloh zamestnávateľa, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. V súvislosti s ďalšou žalobnou námietkou, že inšpektorátu práce neprináleží interpretovať jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že len pristúpil k posúdeniu tej skutočnosti, či v danom posudzovanom prípade boli zo strany žalobcu dodržané základné zákonné podmienky inštitútu pracovnej pohotovosti, resp. či žalobca nekonal v rozpore so zákonom. V súvislosti s ďalšou žalobnou námietkou o nedostatočnej špecifikácii správneho deliktu vo výrokovej časti preskúmavaného správneho aktu, žalovaný uviedol, že špecifikácia správneho deliktu vo výrokovej časti preskúmavaného správneho rozhodnutia je plne dostačujúca, keďže z výroku je možné zistiť, kde bola kontrola vykonaná, kedy bola vykonaná, špecifikácia skutku je vymedzená tak, aby tento skutok nebolo možné zameniť s iným skutkom. Je teda možné z neho presne a určito zistiť, aké príslušné ustanovenia právneho predpisu žalobca poručil, o porušenie ktorej konkrétnej zákonnej podmienky plynúcej z príslušného zákonného ustanovenia ide, v čom spočíva porušenie tejto zákonnej podmienky, akým spôsobom došlo k jej porušeniu, je z neho zistiteľný i konkrétny časový úsek, v ktorom žalobca spáchal opísaný skutok, i to, vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu zamestnancovi žalobca spáchal zistený skutok spolu s presnou a nezameniteľnou identifikáciou tohto zamestnanca žalobcu. Podľa žalovaného popísaná špecifikácia deliktu v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu je úplne postačujúca k tomu, aby toto sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné s iným konaním. Na pojednávaní konanom dňa 18. 05. 2016 žalobca zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. Poukázal na to, že podstatou je výklad ust. § 96 ods. 1 Zákonníka práce. Zdôraznil povahu osobitnej činnosti súkromných bezpečnostných služieb. Poukázal tiež na to, že má vedomosť, že na Slovensku sú rôzne výklady predmetného ustanovenia. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 18. 05. 2016 zotrval v celom rozsahu na písomnom stanovisku k žalobe. Podľa jeho názoru sa nejedná o svojvoľné rozhodnutie inšpektorátu. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a po preskúmaní veci a postupu žalobu žalobcu zamietol, pretože dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 125/2006 o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o inšpekcii práce), inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, 3b) a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu, ktorý upravuje vnútorný systém vybavovania podnetov, zamestnávateľom, 8. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb. Podľa § 96 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. zákonníka práce v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len Zákonník práce), ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. Podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času. Podľa § 96 ods. 6 Zákonníka práce, čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce č. 125/2006 Z.z., Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 Eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 Eur. Podstata sporu medzi žalobcom a žalovaným spočíva v rozdielnom výklade pojmu pracovná pohotovosť. Pojmom "pracovná pohotovosť" sa rozumie stav pripravenosti zamestnanca bezodkladne nastúpiť výkon práce v okamihu získania vedomosti o vzniku potreby túto prácu vykonávať. Súčasťou pracovnej pohotovosti je teda povinnosť zamestnanca byť po určený čas zamestnávateľovi k dispozícii pre prípad vzniku potreby vykonávať prácu a umožniť mu kontakt na účely získania vedomosti o tejto skutočnosti. Zamestnávateľ sa podľa citovaného § 96 ods. 1 Zákonníka práce môže v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh dohodnúť so zamestnancom, že mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času sa bude zamestnanec v rámci pracovnej pohotovosti zdržiavať po určený čas na dohodnutom mieste a bude pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Ak zamestnanec nesúhlasí s dohodou o pracovnej pohotovosti, zamestnávateľ má právo (rovnako len v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh) nariadiť zamestnancovi, že mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času sa bude zamestnanec v rámci pracovnej pohotovosti zdržiavať po určený čas na dohodnutom mieste a bude pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Nariadiť pracovnú pohotovosť však zamestnávateľ môže najviac v rozsahu osem hodín v týždni a najviac v rozsahu 100 hodín v kalendárnom roku. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom. Pod aktívnou časťou pracovnej pohotovosti treba podľa § 96 ods. 6 Zákonníka práce rozumieť čas, keď zamestnanec počas nariadenej alebo dohodnutej pracovnej pohotovosti vykonáva prácu. Ide teda o časový úsek, keď sa pracovná pohotovosť zmení na výkon práce. Napríklad zamestnanec údržby ciest má počas víkendu pohotovosť mimo pracoviska, po dvanástich hodinách pohotovosti je kontaktovaný, aby prišiel na pracovisko a začal odhŕňať sneh, pričom výkon tejto práce mu zaberie 4 hodiny, po ktorých sa vráti domov, kde bude pokračovať v režime dodržiavania pracovnej pohotovosti ďalších 8 hodín. To znamená, že z 24 hodín pracovnej pohotovosti 20 hodín predstavuje časový úsek dodržiavania pohotovosti, teda neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a 4 hodiny sa zmenili na výkon práce, t.j. aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Takýto výkon práce sa považuje za prácu nadčas, teda aj na jej odmeňovanie sa vzťahujú pravidlá odmeňovania práce nadčas. V tejto súvislosti treba upozorniť na potrebu vedenia presnej evidencie priebehu jednotlivých časových úsekov, resp. častí pracovnej pohotovosti, teda odkedy dokedy prebiehala neaktívna časť pracovnej pohotovosti a kedy sa začal a kedy skončil výkon práce počas pohotovosti, teda kedy neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nahradila aktívna časť pracovnej pohotovosti. Z podstaty veci nie je možné, aby v rovnakom čase prebiehala aktívna i neaktívna časť pracovnej pohotovosti. Rozlišovanie aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti a presná evidencia je potrebná najmä z dôvodu rozdielneho odmeňovania jednotlivých častí pracovnej pohotovosti (aktívnej časti pracovnej pohotovosti, neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska) a rôzneho prístupu k započítavaniu jednotlivých častí pohotovosti do pracovného času. Žalobcove tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci nie je dôvodné. Z vykonaného dokazovania správnym orgánom vyplynulo, že konanie žalobcu k zamestnancovi Jánovi O. bolo v rozpore s ustanovením § 96 ods. 1 Zákonníka práce, pretože žalobca uvedenému zamestnancovi rozvrhol jednotlivé pracovné zmeny tak, že tento zamestnanec v období januára 2014 do januára 2015 z celkového počtu 247 pracovných dní odpracoval v rámci zmluvne dohodnutého pracovného času (30 hodín týždenne) celkom 1482 hodín a v režime neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska (reálne bol zamestnanec na pracovisku) odpracoval až 1656 hodín. Kombinácia výkonu dohodnutej práce a pracovnej pohotovosti bola vykonávaná každý kalendárny mesiac v jeho každom dni podľa vopred stanoveného rozvrhu pracovných zmien žalobcom, pričom hodina nástupu zamestnanca na výkon pracovnej pohotovosti bezprostredne nadväzoval na hodinu skončenia dohodnutého pracovného času, z čoho možno uzavrieť, že nebola zachovaná základná charakteristika pracovnej pohotovosti, a to zabezpečenie výkonu nevyhnutných úloh zamestnávateľa, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Už zo samotnej periodicity výkonu dohodnutej práce a pracovnej pohotovosti pravidelne mesačne u tohto zamestnanca možno uzavrieť, že sa nejednalo o zabezpečenie nevyhnutných úloh, ale išlo o cyklické vykonávanie dohodnutej práce a pracovnej pohotovosti. Preto nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že v tomto smere absentuje akékoľvek dokazovanie zo strany správneho orgánu. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu týkajúca sa prekročenia právomoci správneho orgánu. Správny orgán prvostupňový a ani druhostupňový nijakým spôsobom nevykladali zákon ako sa mylne domnieva žalobca. Súd v tomto smere má za to, že správne orgány oboch stupňov pristúpili iba k tomu, že konkrétne konanie žalobcu vyhodnotili ako rozporné s už vyššie citovanými ustanoveniami, po tom ako dospeli k záveru, že nebola naplnená hypotéza právnej normy, konkrétne § 96 ods. 1 Zákonníka práce „v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh". V neposlednom rade je tiež nedôvodná žalobná námietka žalobcu o nejednoznačnosti skutku ako protiprávneho konania. Z výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, aká sankcia za aký správny delikt viažuci sa ku konkrétnemu porušeniu povinností bola žalobcovi uložená. Skutok je vymedzený dostatočne určito, teda nemôže dôjsť k jeho zámene s iným konaním. Skutok je okrem iného vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu stotožnený odkazom na protokol zo dňa 21.04.2015 č. IBB-26-31-2.3/P-E24,B25-15 v znení dodatku č. 1 zo dňa 30.04.2015. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 a contr. O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.