Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/26/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200247 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6016200247.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu KUPRUM, s.r.o., so sídlom Hronsecká cesta 1, 976 31 Hronsek, IČO: 36 006 611, právne zastúpený KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 648 892, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, adresa na doručovanie: Finančné riaditeľstvo SR, odd. daňového konania, Trenčín, K dolnej stanici 22, 911 33 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102387235/2016 a č. 49294/2016, obe zo dňa 19. januára 2016, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 102387235/2016 zo dňa 19. januára 2016 a rozhodnutie žalovaného č. 49294/2016 zo dňa 19. januára 2016 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o. v sume 644,70 Eur, z čoho predstavujú trovy právneho zastúpenia sumu 504,70 Eur a ostatné trovy žalobcu sumu 140 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Dňa 08.03.2016 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba žalobcu podaná prostredníctvom právneho zástupcu, advokáta Mgr. Henricha Schindlera o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102387235/2016 zo dňa 19.01.2016 a postupu správneho orgánu podľa ustanovenia § 247 a nasl. O.s.p., ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej v texte Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 1514242/2015 zo dňa 07.10.2015, ktorým daňový úrad, ako správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej v texte DPH) za zdaňovacie obdobie november 2012 v sume 118.438,87 Eur. Žalobe bola priradená sp. zn. 23S/26/2016. Dňa 08.03.2016 bola na tunajšom súde podaná žaloba žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Henricha Schindlera, advokáta, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 49294/2016 zo dňa 19.01.2016 a postupu správneho orgánu podľa ustanovenia § 247 a nasl. O.s.p., ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 1514252/2015 zo dňa 07.10.2015, ktorým daňový úrad ako správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume 118.732,09 Eur. Žalobe bola priradená sp. zn. 23S/27/2016. V oboch prípadoch správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH uvedenej v predložených záznamoch DPH z dodávateľských faktúr za dodanie tovaru - medené katódy, ktorý mala dodať žalobcovi spoločnosť V. Metals Group s.r.o., IČO: 46 328 092 so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, a to z dôvodu, že nebolo preukázané reálne obchodovanie s medenými katódami a nebol preukázaný reálny pohyb (preprava tovaru) podľa predložených dodávateľských faktúr, vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti V. Metals Group s.r.o., ani u subdodávateľských spoločností (dodávatelia dodávateľa) GARRELL s.r.o., TRADUX s.r.o. a Aprisa s.r.o. V podaných žalobách žalobca v oboch prípadoch žiadal zrušiť rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p., t.j., že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci - ide o nezákonný procesný postup správneho orgánu, pretože nie všetky dôkazy boli vyhodnotené zákonným spôsobom, neboli akceptované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a judikáty NS SR; ďalej z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci v dôsledku skutočnosti, že daňové orgány nevykonali dokazovanie takým spôsobom, aby bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie, a napokon, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Žalobca v oboch žalobách uvádzal a namietal najmä tieto skutočnosti: 1. Nie je zrejmé, na základe akých získaných dôkazov prijal správca dane a následne žalovaný záver, že nebolo preukázané reálne obchodovanie s medenými katódami a nebol preukázaný reálny pohyb podľa predložených dodávateľských faktúr. Podľa žalobcu bolo preukázané, že preprava tovaru sa reálne uskutočnila a jeho reálna existencia nebola spochybnená. 2. Vytýkal daňovým orgánom, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, ktorého predmetom je nepreukázanie reálneho dodania plnenia u subdodávateľov, teda skutkovo zhodný prípad. 3. Nesúhlasil so závermi daňových orgánov, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. Poukázal na rozloženie dôkazného bremena s tým, že dôkazné bremeno u daňového subjektu nie je absolútne čo vyplýva aj zo záverov vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005. Tvrdil, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za skutočnosti týkajúce sa dodávateľov svojho dodávateľa, teda subjektov, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. 4. Závery daňových orgánov o tom, že žalobca mal vedomosť, resp. mal mať vedomosť o tom, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré môže byť spojené s daňovým únikom, preukázané neboli. 5. Správca dane nevyhodnotil všetky dôkazy predložené žalobcom, čo je v komparácii s judikatúrou Najvyššieho správneho súdu ČR (rozsudok 8Afs 74/2009) a ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku nedostatočne zisteným skutkovým stavom. 6. Žalovaný napriek tomu, že v rozhodnutiach konštatuje, že boli zistené „nasledujúce skutočnosti“, nie je zrejmé, ako boli zistené predmetné zistenia, ale ide len o úvahu žalovaného, ktorou spochybňuje dôveryhodnosť uskutočnených obchodov, a preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné. 7. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2010 je zrejmé, že dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi, ako daňovému subjektu, zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. 8. Nie je zrejmé, prečo sa žalovaný nezaoberal rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (ďalej v texte SD EÚ), na ktoré v odvolaní žalobca poukázal. To, že rozsudky nie je možné aplikovať na predmetný prípad, mal preukázať žalovaný, ktorý sa však vyrovnal s tým tak, že preukazovanie vedomosti a úmyslu o podvodnom konaní presahuje rámec konania daňových orgánov. 9. Daňové orgány pri vyvodzovaní záveru, že bolo povinnosťou platiteľa počínať si v obchodných vzťahoch opatrne a s primeranou obozretnosťou, dostatočne nezdôvodnili, aký kontrolný mechanizmus žalobca zanedbal. Rovnako sa správca dane a následne žalovaný nevyrovnali s otázkou, ktorý zo subjektov v reťazci porušil neutralitu DPH. 10. Z ustálenej judikatúry SD EÚ jednoznačne vyplýva nielen právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Pre rozhodnutie odmietnuť priznanie práva na odpočet nepostačujú len domnienky o tom, že platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom, vyžaduje sa preukázať, že platiteľ vedel, alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Z rozsudkov SD EÚ C-439/04, C-354/03 vyplýva možnosť platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípade, keď svoje daňové povinnosti sami riadne plnia. 11. V predmetných veciach nič nenasvedčovalo tomu, že dodávky uvedených komodít môžu byť spojené s daňovým únikom. Dôkazy, ktoré si správca dane zaobstaral, nie sú postačujúce na prijatie záveru, že bolo nespochybniteľne dokázané, že daňový subjekt vedel, že sa svojim konaním podieľa na daňovom podvode alebo záveru, že daňový subjekt mohol, resp. mal vedieť, že svojim konaním (z nedbanlivosti) sa podieľa na daňovom podvode. 12. Namietal nezákonnosť daňových kontrol v dôsledku porušenia zásady proporcionality vzhľadom na dĺžku trvania. Namietal, že prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, a tento inštitút nemôže slúžiť na umelé a neúčelné predlžovanie zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly. Poukázal na lehoty upravené v čl. 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH, v zmysle ktorého dožiadaný orgán poskytne informácie najneskôr do troch mesiacov od prijatia žiadosti. V zmysle § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola sa vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Tvrdil, že ak tieto limity k výkonu daňovej kontroly nie sú zo strany správcu dane dodržané, protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010. Žalovaný v písomne podaných stanoviskách k žalobám navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Všetky žalobné námietky považoval za neopodstatnené. Zotrvával na stanovisku, že nebolo preukázané reálne obchodovanie s medenými katódami a nedošlo k preukázaniu reálneho pohybu podľa predložených dodávateľských faktúr. K žalobe vo veci 23S/26/2016 (zdaňovacie obdobie november 2012) žalovaný uviedol, že uskutočnenie prepravy tovaru medených katód bolo dokazovaním správcu dane preukázané, avšak nie od dodávateľa uvedeného na žalobcom predložených dodávateľských faktúrach - od spoločnosti V. Metals Group s.r.o. Podľa účtovných dokladov spoločnosti V. Metals Group s.r.o., ako aj podľa vyjadrenia žalobcu v e-maile zo dňa 24.07.2013 mala prepravu tovaru vykonať spoločnosť Thomas Sluis Slovakia s.r.o. Košice. Z odpovede na správcom dane zaslané dožiadanie vyplynulo, že spoločnosť Thomas Sluis Slovakia s.r.o. prepravu len zabezpečovala, reálne ju vykonávali prepravcovia: MAS Trade s.r.o., Žitavany, BS TRANS s.r.o., Banská Štiavnica, ALTA T, a.s., Turzovka, KD SERVIS a.s., Vyškov (CZ) a preprava bola vykonaná pre spoločnosť V. Metals Group s.r.o. zo sídla spoločnosti Thomas Sluis Slovakia s.r.o. do sídla žalobcu. Pôvodne bol predmetný tovar prepravovaný vyššie uvedenými prepravcami pre maďarskú spoločnosť KMC Group Europe Kft., Budapešť zo spoločnosti HS LINE, s.r.o, Cheb, CZ do sídla spoločnosti Thomas Sluis Slovakia s.r.o. a podľa CMR dokladov bola odosielateľom česká spoločnosť Jeralyn Trade, s.r.o. Správca dane zistil, že spoločnosť HS LINE, s.r.o. Cheb nikdy neobchodovala so žalobcom ani so žalobcovým dodávateľom V. Metals Group s.r.o., s jeho údajnými dodávateľmi Aprisa s.r.o., GARRELL s.r.o. a TRADUX s.r.o., so spoločnosťou Thomas Sluis Slovakia s.r.o. ako údajným prepravcom, ani s maďarskou spoločnosťou KMC Group Europe Kft. ako údajným odberateľom tovaru prepravovaného zo spoločnosti HS LINE, s.r.o. podľa CMR dokladov. Podľa odpovede na žiadosť o MVI (medzinárodná výmena informácií) bola preprava tovaru zo spoločnosti HS LINE, s.r.o. vykonaná vyššie uvedenými prepravcami, miesto vykládky bolo v Rosine na Slovensku, avšak odberateľom tovaru bola spoločnosť Jeralyn Trade s.r.o. Príjemcom prepravovaného tovaru od spoločnosti Jeralyn Trade s.r.o. mala byť podľa dokladov získaných od spoločnosti Thomas Sluis Slovakia s.r.o. maďarská spoločnosť KMC Group Europe Kft., ktorá však od svojho založenia nepodala žiadne daňové priznanie a všetky daňové kontroly zlyhali. K nepreukázaniu obchodovania, resp. prepravy tovaru tak, ako bolo deklarované na faktúrach vo veci 23S/27/2016 (zdaňovacie obdobie marec 2013), žalovaný uviedol, že podľa vyjadrenia žalobcu mala prepravu tovaru od spoločnosti V. Metals Group s.r.o. k žalobcovi vykonať spoločnosť Thomas Sluis Slovakia s.r.o. Košice. Z dokladov spoločnosti V. Metals Group však vyplýva, že prepravu tovaru od neho k žalobcovi vykonávala len v r. 2012 nie v r. 2013. Z dokladov predložených žalobcom vyplýva, že v zdaňovacom období marec 2013 mu poskytla prepravné služby spoločnosť TEMPO TRANS spol. s r.o., avšak uvedenou prepravou bol tovar prepravený zo skladu spoločnosti CHS Trade s.r.o. v Bratislave do skladu v Brne, a následne späť na Slovensko do spoločnosti VAMAX - X, s.r.o., Prakovce, z čoho je zrejmé, že preprava tovaru, tak ako ju deklaroval žalobca, nebola preukázaná. Žalovaný k námietkam týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2013 zo dňa 14.01.2014. Z rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/4/2015 zo dňa 10.09.2015 vyplýva, že keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, a pokiaľ ide o dokazovanie, v daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňových priznaniach uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Podľa žalovaného, žalobcom uvádzané rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2010 nemožno stiahnuť na danú vec, nakoľko v oboch uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná materiálna existencia deklarovaných dodávok tovaru, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa. Odmietal tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave a pokiaľ žalobca vytýkal žalovanému, resp. správcovi dane, že mal vykonať aj výsluchy oprávnených osôb z titulu pracovno-právnych vzťahov tej - ktorej obchodnej spoločnosti, nie je zrejmé, ktorých konkrétnych svedkov mali daňové orgány vypočuť. Potvrdenie vydané správcom dane pre spoločnosť V. Metals Group s.r.o. o neevidovaní nedoplatkov nie je dôkazom preukazujúcim skutočnosť, že zdaniteľné obchody deklarované faktúrami vystavenými touto spoločnosťou sa aj reálne uskutočnili. Zákon o DPH neviaže splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty na skutočnosť, že dodávateľ nemá voči správcovi dane evidované nedoplatky. Nesúhlasil s tvrdením o nepreskúmateľnosti žaloby napadnutých rozhodnutí. Nie je pravdou, že by sa žalovaný nezaoberal rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázal žalobca v odvolaní. Vysporiadal sa s nimi tak, že preukazovanie vedomostí a úmyslov o podvodom konaní presahuje rámec konania daňových orgánov. Tiež poukázal na to, že z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 a 2Sžf/19/2011 vyplýva, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky Súdneho dvora EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ, a nielen uvádzať právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Zdôraznil, že správca dane nemá povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na žalobcovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že predmet obchodu skutočne existoval. K námietkam týkajúcich sa zapojenia žalobcu do údajného podvodného konania žalovaný zdôraznil, že úlohou daňových orgánov je zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Na základe dokazovania bol prijatý záver, že vlastníctvo tovaru u dodávateľa V. Metals Group s.r.o. bolo spochybnené, keď z celého obchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru, a preto jeho následná dodávka už nenapĺňala skutkový stav skutočného obsahu právneho úkonu podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Daň uvedená na faktúrach od tohto dodávateľa sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie však z titulu skutočného dodania tovaru. Takto splatná daň z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane u platiteľa nie je použiteľná, nakoľko právo odpočítať daň z tovaru a služby má platiteľ jedine v prípade, keď pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 Zákona o DPH). Žalovaný nesúhlasil s nezákonnosťou vykonaných daňových kontrol a poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 16/2013, keď cestou ústavnej kontroly prešiel záver krajského súdu, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení Rady ES č. 1798/2003. Takýto záver nekoliduje ani s Nálezom Ústavného súdu č. III. ÚS 24/2010. Žalobca nešpecifikoval dôvody, pre ktoré prerušenie výkonu daňovej kontroly nebolo potrebné a jeho právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným daňovou kontrolu porušené nebolo. Žalovaný v oboch prípadoch zhrnul, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Žalovaný, ako aj správca dane postupovali v zmysle Daňového poriadku, Zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, v súlade s Ústavou SR a vnútroštátnou a európskou judikatúrou. Podľa § 112 ods. 1 O.s.p. súd spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/26/2016 a pod sp. zn. 23S/27/2016 s tým, že spoločné konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 23S/26/2016. Dôvodom spojenia veci bola skutočnosť, že veci spolu skutkovo a právne súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov konania. Súd na prejednanie veci v súlade s ustanovením § 250g O.s.p. nariadil pojednávanie. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní trval na podaných žalobách a na dôvodoch v nich uvedených. Navyše na pojednávaní predniesol nové skutočnosti týkajúce sa neúplnosti predložených administratívnych spisov súdu. Namietol neprehľadnosť číslovania s tým, že podstatná časť listín nie je vôbec ani číslovaná, spisový materiál nie je úplný, o čom svedčí fakt, že sa v ňom nachádzajú fotokópie listín s tým, že je zažurnalizovaná len prvá strana listiny a pokračovanie chýba. Konkrétne, v administratívnom spise vo veci 23S/26/2016 označenej pod rad. č. 45. Ďalej tvrdil, že v spisovom materiáli chýbajú prílohy, ktoré boli získané jednotlivými správcami dane, pokiaľ vykonávali miestne zisťovanie na dožiadanie od správcu dane, napriek tomu, že v tých správach od správcom dane je uvádzané, aké úkony boli vykonané, a aké listiny sa predkladajú v súvislosti s tou ktorou predkladacou správou. Tvrdil, že dňa 18.03.2015 boli zo strany žalobcu, resp. jeho zástupcu predložené správcovi dane dva šanóny listín, pričom žalobca disponuje preberacím protokolom o tom, že správca dane ich prevzal, avšak neboli v konaní zohľadnené. Ich súčasťou bola aj fotodokumentácia na CD nosiči, ktorý dôkaz nie je súčasťou administratívneho spisu. Správca dane tieto listiny náležite nevyhodnotil, nezaoberal sa nimi, nevyhodnotil ich jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti, a ani nie sú súčasťou spisového materiálu, iba časť z nich, ako zistil po nahliadnutí do administratívnych spisov, ktoré boli postúpené súdu. To, že nie všetky listiny, ktoré boli predložené v dvoch šanónoch správcovi dane, sa nestali súčasťou administratívnych spisov, považuje za svojvôľu daňových orgánov. Podľa právneho zástupcu žalobcu nepostačuje len vyjadrenie, ako sa daňové orgány vysporiadali s týmito listinami, ale mali byť súčasťou spisu, pretože takýmto nesprávnym postupom daňových orgánov bola odňatá možnosť odvolaciemu orgánu oboznámiť sa so všetkými listinami, ako aj súdu v rámci preskúmavacieho konania. Namietal, že všetky listiny sú nové a nejedná sa o duplikát listín, ktoré už boli daňovým orgánom v predchádzajúcom období predložené. Namietal, že podľa záveru predkladacích správ daňového úradu bolo Finančnému riaditeľstvu SR predložených k odvolaciemu konaniu len pár listín, ktoré sú vymenované ako prílohy k predkladacím správam. Vo vyjadrení tiež poukázal na nesprávny postup daňových orgánov, ktoré vypočúvali fyzické osoby nie ako svedkov, t. j. žalobcovi boli upreté práva zúčastniť sa pri svedeckých výpovediach. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní trvala na písomne podaných stanoviskách k žalobám a žaloby navrhovala zamietnuť. K námietkam predneseným na pojednávaní uviedla, že nešlo o vady pri vykonávaní svedeckých výpovedí, pretože sa nejednalo o výpovede svedkov v zmysle § 25 Daňového poriadku, v podstate boli na ústnom pojednávaní v rámci miestneho zisťovania preverované získané informácie správcom dane za vypočutia, či už štatutárnych orgánov, konateľov obchodných spoločností alebo vodičov vykonávajúcich prepravu, preto nebolo potrebné dodržať proces vyžadujúci Daňovým poriadkom pri inštitúte výsluchu svedkov. Nesúhlasila s námietkami ohľadom pochybenia v administratívnych spisoch, resp. s námietkou, že súdu neboli predložené úplné administratívne spisy, pretože jednotlivé listiny sú v nich zoradené a pridelené sú im poradové čísla tak, ako sú uvedené v písomných vyjadreniach, a za týmto číslom sú pripojené ďalšie súvisiace prílohy. Uviedla, že zrejme nedopatrením sa stalo, že listina pod por. č. 45 v administratívnom spise, ktorý tvorí prílohu vo veci 23S/26/2016 nebola prefotená a zažurnalizovaná kompletne, avšak táto istá listina - odpoveď na dožiadanie v origináli je žurnalizovaná pod rad. č. 15 v administratívnom spise vo veci 23S/27/2016. Potvrdila, že zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu boli skutočne daňovému úradu predložené 2 šanóny listín, avšak nesúhlasila s tvrdením, že by sa daňový úrad s touto skutočnosťou nevysporiadal, čo vyplýva aj z odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí na str. 8. K žalobným námietkam ohľadom hmotno-právneho posúdenia veci zopakovala skutočnosti uvádzané žalovaným, či už v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí, resp. v stanoviskám k žalobám. Krajský súd v Banskej Bystrici, konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, zaoberajúc sa aj námietkou tvrdenou na pojednávaní ohľadom neúplnosti administratívnych spisov a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného je potrebné zrušiť v súlade s ust. § 250j ods. 3 O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p.; podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250b ods. 1 O.s.p.; žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods. 1 O.s.p.; až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p.; súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané dispozičnou zásadou, t.j. súd posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v zákonom stanovenej lehote. Súd preto neposudzoval zákonnosť napadnutých rozhodnutí vo väzbe k novým tvrdeniam právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, napr. ohľadom vád pri procese dokazovania. Súd však musel prihliadnuť na novotvrdené skutočnosti ohľadom neúplnosti administratívnych spisov spôsobujúce nepreskúmateľnosť rozhodnutí, ktoré uznal na opodstatnené oboznámiac sa s obsahom administratívnych spisov, čo vyústilo do zrušenia rozhodnutí podľa § 250j ods. 3 O.s.p., keď v týchto prípadoch súd nie je rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný (nie je preto významná lehota na podanie žaloby). Ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p. je vyjadrením kasačného princípu a dáva možnosť súdu zrušiť rozhodnutie, ak dospeje k záveru, že sú naplnené predpoklady pre takýto postup. Pri skúmaní naplnenia predpokladov podľa ods. 3 citovaného ustanovenia O.s.p. sa uplatňuje pri preskúmavaní zásada oficiality. V podstate stačí, ak účastník konania podá žalobu, pričom súd je povinný vždy skúmať, či nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa v ustanovení vymenovaných dôvodov. V danom prípade uvedené skutočnosti tvrdil priamo žalobca, a to na pojednávaní, pričom v tomto prípade sa nejedná o žalobné námietky, ktoré by mohli byť zohľadnené len ak by boli podané v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia žalobou. Súd po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov a porovnaní na pojednávaní predložených k nahliadnutiu dvoch šanónov, obsahom ktorých podľa preberacieho protokolu mali byť listiny predložené daňovému úradu, uznal, že sa skutočne jedná o neúplnosť spisov správneho orgánu, ak bolo preukázané, že žalobca v správnom konaní predložil daňovému úradu tieto dva šanóny listín vrátane fotodokumentácie na CD nosiči, z ktorých nie všetky sa stali súčasťou administratívnych spisov, čo spôsobovalo nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Súd nemal možnosť posúdiť, či by predmetné žalobcom dokladané dôkazy viedli k rovnakým skutkovým a právnym záverom, k akým dospeli daňové orgány. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu o nesprávnom postupe daňových orgánov ak správca dane pri zaujatí stanoviska, že niektoré predložené dôkazy nie sú relevantné, tieto nezaradil do administratívneho spisu, nestali sa súčasťou spisu správneho orgánu, pretože takýmto postupom je odňatá možnosť oboznámiť sa so všetkými listinami odvolaciemu orgánu, ako aj súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a verifikovať správnosť záveru ohľadom vyhodnotenia irelevantnosti, či duplicity týchto dôkazov. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodov neúplnosti administratívnych spisov, nezaoberal sa ani vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí v rozsahu žalobných dôvodov. Pokiaľ by išlo o rozhodnutie nepreskúmateľné, v podstate už z lingvistickej stránky veci vyplýva, že nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmavať, t j. nemožno sa zaoberať hmotnoprávnou argumentáciou (porovnaj závery rozsudku Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 30.06.2010, sp.zn. 9As 2/2010). Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobami napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a vydanie nových rozhodnutí, pri vydávaní ktorých žalovaný musí mať možnosť vyhodnotiť správnosť záveru o relevantnosti či duplicite žalobcom predložených listín a fotodokumentácie, takže tieto musia byť súčasťou administratívnych spisov. Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech, súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu a z náhrady za zaplatený súdny poplatok po 70,00 Eur za každú žalobu, spolu 140,00 Eur. Trovy právneho zastúpenia súd priznal vychádzajúc z Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. zohľadniac účelnosť vynaložených trov, ako aj rozsah uplatneného nároku advokátom, a keďže išlo o spojenie dvoch vecí s rovnakou základnou sadzbou tarifnej odmeny, v súlade s § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky pripočítal súd k základnej sadzbe tarifnej odmeny za úkon po spojení veci 1/3-u základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v druhej veci. V súvislosti so zastupovaním žalobcu vo veci 23S/26/2016 účtoval právny zástupca trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby so základnou sadzbou tarifnej odmeny za 1 úkon vo výške 66,00 Eur podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky, a to za: 1. príprava a prevzatie právneho zastúpenia, 2.písomné podanie na súd - žaloba zo dňa 07.03.2016, 3. účasť na pojednávaní dňa 08.06.2016, spolu vo výške 198,00 Eur. Ku každému úkonu právnej služby účtoval paušálnu náhradu vo výške 8,58 Eur, t. j. spolu 25,74 Eur. Odmenu a náhradu v sume 223,74 Eur zvýšil o 20 % DPH vo výške 44,75 Eur, spolu účtoval trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH v sume 268,49 Eur. Zároveň žiadal priznať žalobcovi titulom zaplateného súdneho poplatku sumu 70,00 Eur. Vo veci 23S/27/2016 účtoval právny zástupca žalobcu trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby pri použití základnej sadzby v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), a to za: 1. prevzatie a prípravu zastúpenia, 2. podanie žaloby na súd zo dňa 07.03.2016, 3. účasť na pojednávaní dňa 08.06.2016, spolu 198,00 Eur. Zároveň žiadal priznať paušálnu náhradu ku každému úkonu právnej služby vo výške 8,58 Eur, spolu 25,74 Eur. Sumu uplatnenej odmeny a náhrady zvýšil o 20 % DPH vo výške 44,75 Eur, celkom žiadal priznať trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH v sume 268,49 Eur. Zároveň žiadal žalobcovi priznať náhradu za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,00 Eur. Za dva úkony v každej veci (pred spojením vecí do spoločného konania) súd priznal základnú sadzbu tarifnej odmeny ako zo samostatných úkonov, t. j. u 4 úkonov po 66,00 Eur v zmysle rozsahu uplatnenom advokátom v návrhu na priznanie náhrady trov konania ( ide o návrhové konanie, súd nemôže ísť nad návrh). Súdom bola priznaná odmena za 4 samostatné úkony + 1 úkon po spojení veci, spolu v sume 377,70 Eur, t. j. 264,00 Eur (66,00 Eur x 4) + 113,70 Eur (66,00 Eur + 47,70 Eur (t.j. 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v druhej veci v zmysle § 11 ods. 4 cit. vyhl.)). K 5 úkonom právnej služby (4 samostatným a 1 po spojení veci) súd priznal paušálnu náhradu podľa § 16 ods. 3 vo výške a 8,58 Eur, t. j. 42,90 Eur. Spolu predstavuje odmena a režijný paušál sumu 420,60 Eur. V súlade s ust. § 18 ods. 3 súd priznal DPH 20 % zo sumy 420,60 Eur, t. j. 84,10 Eur. Trovy právneho zastúpenia vrátane DPH predstavujú sumu 504,70 Eur. Zároveň súd priznal žalobcovi náhradu osobných trov vo výške 140,00 Eur za zaplatený súdny poplatok za obe žaloby po 70,00 Eur. Spolu priznaná náhrada trov konania žalobcovi predstavuje sumu 644,70 Eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného, ktorý ich zaplatí aktuálne zastupujúcemu advokátovi v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250ja ods. 1 a contr. O.s.p.).