Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110204645 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6110204645.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v právnej veci žalobcu SAD Banská Bystrica, a. s. so sídlom Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO:36 052 205, zastúpeného JUDr. Ďurčeková, s. r. o. so sídlom Námestie Slobody 5, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36 863 254, v mene ktorej koná konateľ - advokát JUDr. Dagmar Ďurčeková a BAJO LEGAL, s. r. o. so sídlom Langererova 18, 811 09 Bratislava, IČO:36 860 581, v mene ktorej koná konateľ - advokát JUDr. Branislav Jablonka, PhD. proti žalovanému Banskobystrický samosprávny kraj, Námestie SNP 53, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36 634 611, o zaplatenie sumy 2.162.517,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/50/2010-1473 zo dňa 27. októbra 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/50/2010-1473 zo dňa 27. októbra 2015 potvrdzuje. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca si návrhom zo dňa 3. 3. 2010 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie sumy 2.162.517,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 1. 1. 2009 do zaplatenia s tým, že od svojho vzniku dňa 1. 1. 2002 bol držiteľom aj licencií na vykonávanie prímestskej pravidelnej autobusovej dopravy, pričom v priebehu rokov 2007 a 2008 bol držiteľom dopravných licencií, ktoré mu udelil žalovaný, ako orgán vecne a miestne príslušný takéto licencie udeliť podľa Zákona o cestnej doprave. Išlo o dopravné licencie vydané na prímestské linky, všetky s platnosťou od 1. 7. 2007 do 30. 6. 2017. Na základe takto udelených dopravných licencií žalobca plnil svoje povinnosti dopravcu podľa § 8 ods. 1 Zákona o cestnej doprave, teda prevádzkovú povinnosť po celý čas platnosti licencií, prepravoval cestujúcich podľa tarify, za tarifnú povinnosť a plnil tiež prepravnú povinnosť v zmysle § 8 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 Zákona o cestnej doprave. Žalovaný ako správny orgán a uvedených licenciách stanovil podmienky na vykonávanie dopravy, keď v bode 4 stanovil cenové podmienky tak, že doprava na linke sa bude vykonávať za cestovné nepresahujúce maximálnu cenu stanovenú platným cenovým výmerom Banskobystrického samosprávneho kraja, ktorý v územnom obvode Banskobystrického samosprávneho kraja určuje maximálne ceny cestovného. Žalovaný v udelených licenciách v časti „Odôvodnenie“ výslovne deklaruje skutočnosť, že „autobusová linka je predmetom zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme uzatvorenej s dopravcom“. Na základe vydaných dopravných licencií bol žalobca oprávnený a tiež povinný na vykonávanie pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na konkrétnych autobusových linkách priamo uvedených v rozhodnutiach o udelení dopravnej licencie a tieto žalobca ako dopravca reálne vykonával. Žalovaný ako samosprávny kraj so žalobcom neuzatváral písomné zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme pre jednotlivé kalendárne roky vopred, Žalobca vždy v súlade so svojimi zákonnými povinnosťami prepravné výkony v priebehu rokov 2004, 2005, 2006 a 2007 poskytoval od 1. januára príslušného roka a jednotlivé zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v prímestskej autobusovej doprave Banskobystrického samosprávneho kraja žalovaný a žalobca uzatvárali v písomnej forme až spravidla v závere toho-ktorého kalendárneho roka. Napriek tomu, že žalobca výkony vo verejnom záujme v rozsahu podľa licencie poskytol aj v r. 2008, žalovaný preukázanú stratu žalobcovi neuhradil. Totožný druh dopravy, t. j. pravidelnú autobusovú prímestskú dopravu v súlade s vydanými dopravnými licenciami na totožných linkách vykonával ako dopravca nepretržite od svojho vzniku. Všetky tieto roky predstavoval výkon na týchto linkách tzv. dotovanú dopravu, t. j. dopravu vo verejnom záujme, keď túto dopravu dotoval štát a dopravcom poukazoval náhrady straty vo forme dotácie priamo zo štátneho rozpočtu a počnúc rokom 2004, v súlade so zákonom č. 416/2001 Z. z. uhrádzal žalobcovi náhradu straty žalovaný ako samosprávny celok. V roku 2008 napriek poskytnutým výkonom vo verejnom záujme žalovaný odmietol uzatvoriť pravidelne dodatočne uzatváranú písomnú zmluvu o výkone vo verejnom záujme a žalobcovi stratu neuhradil. Linky v verejnom záujme vykonáva od konca decembra 2008 už iný dopravca. Žalovaný mal vždy zákonom daný záujem na vykonávanie týchto liniek. Žalobca bol aj v r. 2008, a to až do 27. 11. 2008 jediný dopravca, ktorý na základe špecifikovaných licencií tieto prímestské linky zabezpečoval. Žalobca listom zo dňa 31. 3. 2008 požiadal žalovaného o zaslanie návrhu na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí preddavku pri výkonoch vo verejnom záujme. Žalovaný odpovedal žalobcovi písomne listom zo dňa 28. 4. 2008, v ktorom potvrdil, že žalobca musí pokračovať vo výkone prepravných výkonov vo verejnom záujme v zmysle vydaných licencií, pričom vykonáva výkony vo verejnom záujme. Podľa žalobcu všetky autobusové linky, na ktorých vykonával prímestskú dopravu na základe špecifikovaných licencií v r. 2008 spadali pod výkon vo verejnom záujme podľa § 14a ods. 6 Zákona o cestnej doprave, keď túto skutočnosť preukázal jednak zmluvami o výkonoch vo verejnom záujme v rokoch 2005 až 2007 a skutočnosť kontinuálnej existencie verejného záujmu preukazuje aj zmluva o výkone vo verejnom záujme, ktorá bola podpísaná medzi žalovaným ako samosprávnym krajom a dopravcom Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. Zvolen dňa 29. 12. 2008 na obdobie 10 rokov a prílohou tejto zmluvy je aj register prímestských liniek na zabezpečenie výkonu vo verejnom záujme. Žalovaný až odo dňa 27. 11. 2008 „zakázal“ žalobcovi vykonávať dopravu na špecifikovaných linkách, keď dňa 26. 11. 2008 bolo žalobcovi doručené oznámenie žalovaného o povinnosti označiť všetky spoje pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy označením „N“- nepremáva. Žalovaný napriek kontinuálnemu poskytovaniu prepravných výkonov v prímestskej autobusovej doprave vzniknutú stratu za rok 2008 žalobcovi v rozpore s ust. § 15 Zákona o cestnej doprave v znení platnom do 31. 12. 2008 neuhradil. Uviedol, že pokiaľ by súd dospel k právnemu názoru, že povinnosť uhradiť žalovanú sumu ako úhradu ekonomickej straty dopravcu nevyplýva priamo zo zákona, resp. nevznikla ani zmluva o povinnosti úhrady takejto straty, z dôvodu právnej istoty žalobca alternatívne svoj nárok právne zdôvodnil aj ako škodu z titulu porušenia zákonnej povinnosti žalovaného nahradiť škodu dopravcovi podľa § 15 ods. 2 Zákona o cestnej doprave. Ak zmluva medzi účastníkmi nebola uzatvorená, tiež existuje porušenie právnej povinnosti žalovaného uzatvoriť so žalobcom zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme a táto povinnosť je daná ust. § 14a ods. 6 Zákona o cestnej doprave. Príčinná súvislosť je daná jednoznačne tým, že bez udelenia dopravných licencií na špecifikované dopravné linky by žalobca výkony nevykonal a stratu by nedosiahol. Žalobca svoj nárok alternatívne odôvodnil aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia tým, že žalovaný získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu na úkor žalobcu, ktorý je povinný žalobcovi vydať. 3. Okresný súd dňa 23. 11. 2010 vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol, že základ návrhom uplatneného nároku je opodstatnený, pri rozhodovaní o základe nároku vychádzal zo zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení účinnom v r. 2008, teda v znení účinnom do 2. 12. 2009, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný so žalobcom neuzatvoril v roku 2008 zmluvu podľa § 15 Zákona č. 168/1996 Zz. o cestnej doprave, teda Zmluvu o výkone vo verejnom záujme, čím porušil právnu povinnosť danú mu ustanovením § 14a ods. 6 Zákona 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení účinnom do 2.12.2009, teda žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú tým žalobcovi spôsobil, keďže v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi škoda, pretože mu nebola uhradená ekonomická strata. Vychádzajúc z konštatovanej skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že základ návrhom uplatneného nároku je daný. Na základe odvolania podaného žalovanému Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41 Cob 42/2011-917 zo dňa 31. 7. 2012 medzitýmny rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb/50/2010-855 zo dňa 23. 11. 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že neobstojí záver okresného súdu o tom, že žalovaný tým, že neuzatvoril so žalobcom v roku 2008 Zmluvu podľa § 15 Zákona o cestnej doprave, teda Zmluvu o výkone vo verejnom záujme, porušil právnu povinnosť danú mu ustanovením § 14a ods. 6 Zákona o cestnej doprave v znení účinnom do 2.12.2009 čím zodpovedá za škodu, ktorú tým žalobcovi spôsobil, keďže v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla navrhovateľovi škoda, pretože mu nebola uhradená ekonomická strata. Ďalej odvolací súd uviedol, že zákon o cestnej doprave hovorí iba o tom, že samosprávny kraj uzatvára s dopravcom zmluvu podľa § 15, neprikazuje samosprávnemu kraju takúto zmluvu s dopravcom uzavrieť s tým, že aj keď žalobca mal vydané licencie na konkrétne linky, spolu s cestovnými poriadkami a Banskobystrický samosprávny kraj schválil plán obslužnosti územia z ktorého vyplynulo, ktoré linky sa budú vykonávať ako výkon vo verejnom záujme, nebola splnená podmienka, ktorú na vykonávanie dopravy vo verejnom záujme požaduje zákon a to , že uzatvára samosprávny kraj s dopravcom Zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Odvolací súd ďalej poukázal na ust. § 29b písm. c/ Zákona o cestnej doprave podľa ktorého samosprávny kraj pri výkone samosprávy uzaviera s dopravcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme a poskytuje dopravcovi náhradu preukázanej straty, pričom v danom prípade zmluva s dopravcom uzatvorená nebola. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní rozhodne okresný súd o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 2.162.517,42 eur s príslušenstvom. 4. Okresný súd ďalej uviedol, že podľa § 226 O. s. p. je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný v prípade ak je rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že krajský súd uložil okresnému súdu v ďalšom konaní rozhodnúť o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 2.162.517,42 eur s príslušenstvom, ale neuložil okresnému súdu aj doplniť dokazovanie a rovnako krajský súd nevyslovil, či základ návrhom uplatneného nároku je opodstatnený alebo nie je opodstatnený. Keďže v danom prípade krajský súd zrušil medzitýmny rozsudok okresného súdu, ktorého výrokom bolo rozhodnuté, že základ návrhom uplatneného nároku je opodstatnený a keďže krajský súd právny názor o základe veci nevyslovil, a contrario okresný súd vychádzal v ďalšom konaní z toho, že základ návrhom uplatneného nároku nie je opodstatnený. Potom hoci žalobca sa alternatívne domáhal svojho nároku aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia a do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku sa okresný súd vysporiadal s nárokom žalobcu len titulom zmluvného plnenia a titulom náhrady škody, vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie krajského súdu, súd aj bez ďalšieho dokazovania návrh žalobcu ako neopodstatnený zamietol. 5. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41Cob/227/2013-1239 zo dňa 18.12.2014 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/50/2011-1145 zo dňa 21.5.2013 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že okresný súd posudzoval pôvodne nárok žalobcu titulom náhrady škody, ktorú mal žalovaný žalobcovi spôsobiť neuzatvorením zmluvy, na základe toho sa potom aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zaoberal len dôvodmi, ktorými odôvodnil rozsudok okresný súd, teda skúmal, či mal žalovaný povinnosť uzatvoriť zmluvu o výkone vo verejnom záujme, a či tým, že ju neuzatvoril, porušil právnu povinnosť danú mu ust. § 14a ods. 6 zákona o cestnej doprave a či zodpovedá za škodu, ktorú tým žalobcovi spôsobil. Podľa názoru odvolacieho súdu bude preto v ďalšom konaní okresný súd povinný zaoberať sa nárokom žalobcu ďalším titulom, na základe ktorého si svoj nárok voči žalovanému uplatnil. Ak okresný súd dospeje k záveru, že nárok žalobcu vznikol na základe iného právneho titulu, napr. titulom bezdôvodného obohatenia, bude musieť zisťovať oprávnenú výšku nákladov, ktorá žalobcovi takýmto právnym titulom vznikla, a to práve s poukazom na viaceré alternatívne uplatnenia svojho nároku žalobcom v predmetnej žalobe. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako dopravcom a žalovaným ako samosprávnym krajom pre rok 2008 nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o výkone dopravy vo verejnom záujme v písomnej forme. Keďže zmluva o výkone vo verejnom záujme zo zákona písomnú formu nevyžadovala, bolo možné zmluvu uzavrieť aj konkludentne, preto bolo zákonnou povinnosťou žalobcu v konaní opísať také konkrétne konanie účastníkov, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako uzatvorenie zmluvy o výkone dopravy vo verejnom záujme pre rok 2008 a zároveň takéto svoje tvrdenia označiť alebo predložiť relevantné dôkazné prostriedky. Samotný žalovaný uzatvorenie zmluvy o výkone vo verejnom záujme pre rok 2008 v tomto súdnom konaní nielenže nepotvrdil, ale ho popieral. Podľa názoru súdu neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že k zmluvnému vzťahu medzi žalobcom ako dopravcom a žalovaným ako samosprávnym krajom došlo už momentom nadobudnutia právoplatnosti dopravných licencií, keďže vydanie dopravnej licencie predstavuje jednostranný úkon žalovaného, ktorý nie je v žiadnom prípade možné považovať za návrh na uzatvorenie zmluvy o výkone vo verejnom záujme, resp. za akceptáciu návrhu žalobcu. Ak by zmluva o výkone vo verejnom záujme mala byť uzatvorená samotným momentom nadobudnutia právoplatnosti dopravných licencií dopravcu, ani zákonodarca by už osobitne neupravoval inštitút zmluvy o výkone vo verejnom záujme. Udelenie dopravnej licencie predstavuje len jednu z požiadaviek a jej účelom je umožniť, aby vôbec dopravca mohol dopravu na danej linke vykonávať. Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný ako aj s poukazom na prejav vôle žalovaného zmluvu so žalobcom neuzatvoriť a dospel k záveru, že pre rok 2008 medzi účastníkmi konania nebola zmluva uzatvorená ani konkludentným spôsobom. Ďalej uviedol, že žalobca na predmetných autobusových linkách dopravu vykonával, na základe toho, že mal udelenú dopravnú licenciu a vydaný cestovný poriadok, potom nemožno prijať záver, že dopravu na týchto linkách vykonával bez právneho titulu. Udelenie dopravnej licencie je totiž zákonnou podmienkou, aby dopravca mohol dopravu na danej autobusovej linke vykonávať, a teda je aj právnym titulom na vykonanie dopravy. S poukazom na záver odvolacieho súdu, ak žalobca vykonával v r. 2008 tieto dopravné výkony bez uzavretej zmluvy o verejnom záujme, mohol ich vykonávať len ako komerčnú dopravu s tým, že žalobca vykonával linky na základe udelených dopravných licencií úplne sám, avšak nedá sa ani na základe týchto skutočností povedať, že mal žalobca výhradné právo vykonávať dopravu na týchto linkách, pretože nastala faktická situácia, že dopravu na týchto linkách vykonával žalobca sám, nebolo mu udelené výhradné právo na vykonávanie dopravy na týchto linkách. Ak žalobca tieto výkony vykonával ako komerčnú dopravu, nemôže žiadať od žalovaného náhradu straty za tieto výkony. Žalobca je podnikateľom a hoci základným znakom podnikania je vykonávanie sústavnej činnosti samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, nie vždy podnikanie zisk prináša, práve naopak, môže priniesť aj stratu. Neznamená to, že žalobcovi musí niekto túto stratu nahradiť, práve v tom je podnikateľské riziko. Išlo by potom o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak by žalobca predmetné dopravné výkony poskytoval ako komerčnú dopravu a následne by vykázanú stratu žiadal uhradiť od žalovaného ako samosprávneho kraja. Ak teda žalovaný predmetné dopravné výkony poskytoval ako komerčnú dopravu, nemožno prijať ani záver, že tým plnil za žalovaného to, čo mal podľa práva plniť žalovaný. Žalobca teda nepreukázal, že žalovaný má proti nemu záväzok z titulu zmluvy alebo z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu zákonného nároku ako ani zo spôsobenej škody, preto súd návrh žalobcu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 7. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že v konaní došlo k vadám (§205 ods.2 O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). 8. K verejnému záujmu a zákonnej povinnosti žalovaného ako samosprávneho kraja zabezpečiť dopravnú obslužnosť územia žalobca poukázal na ust. § 14a ods. 2 zákona o cestnej doprave, z ktorého je zrejmé, že určenie verejného záujmu v osobnej doprave na zabezpečenie dopravnej obslužnosti na určitom území je procesom, v ktorom pre účel jeho zavŕšenia je nutné skúmať rôzne faktory a tieto objektívne hodnotiť. Zmluva uzavretá podľa § 15 zákona verejný záujem neurčuje a ani uzatvorením takejto zmluvy verejný záujem na strane samosprávneho kraja nevzniká. Verejný záujem ako záujem samosprávneho kraja nevzniká a nezaniká ad hoc zo dňa na deň bez zmien objektívnych okolností, rovnako verejný záujem nevzniká dňom uzavretia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme a nezaniká ukončením zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, o čom svedčí zaužívaná prax v období 2004 - 2007, kedy žalovaný ako samosprávny kraj predkladal k podpisu zmluvy vo verejnom záujme až v poslednej tretine kalendárneho roka, pričom sám považoval dopravné výkony žalobcu za výkony vo verejnom záujme, čo písomne deklaroval vždy až dodatočne. O tom, že žalovaný ako samosprávny kraj mal záujem na zachovaní dopravnej obslužnosti v rozsahu nezmenenom oproti r. 2007 je zrejmé aj z Dôvodovej správy materiálu BBSK zo dňa 6.12.2007 k Návrhu rozpočtu BBSK na roky 2008 -2010 pripraveného na 16. zasadnutie dňa 13.12.2007, podľa ktorej je zrejmé, že rozsah dopravy zostáva oproti r. 2007 pre r. 2008 zachovaný, pričom nemožno pristúpiť k redukcii spojov bez schváleného „Plánu dopravnej obslužnosti“. Z uvedeného je zrejmé, že aj územie zabezpečované žalobcom v r. 2007 bolo vo verejnom záujme samosprávneho kraja v odvetví „Doprava“ , a to aj pre r. 2008. Uviedol, že dňa 19.12.2008 rozhodol žalovaný o vydaní dopravných licencií dopravcovi Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. , a to aj pre zabezpečenie dopravnej obslužnosti územia, ktoré do 25.11.2008 dopravnými výkonmi zabezpečoval žalobca. Z uvedeného je zrejmé, že nenastali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by zmenili rozsah záujmu žalovaného ako samosprávneho kraja na zabezpečenie dopravnej obslužnosti práve pre časové obdobie od 1.1.2008 do 26.11.2008. Keďže je preukázané, že verejný záujem na zabezpečení dopravnej obslužnosti v určitom území v predmetnom prípade na základe objektívnych skutočností existoval, boli dopravné výkony realizované v súlade s vydanými dopravnými licenciami žalobcom za účelom zabezpečenia obslužnosti tohto územia výkonmi vo verejnom záujme bez ohľadu na skutočnosť, či bola podpísaná zmluva v písomnej forme. Uviedol, že zo žiadnych dôkazov prerokovaných účastníkmi konania nevyplýva, že by sa mal z tých istých dopravných výkonoch vykonávaných žalobcom v r. 2004 - 2007 vo verejnom záujme stať zrazu od 1.1.2008 výkon komerčnej dopravy. Skutočnosť, že doprava je vykonávaná vo verejnom záujme vyplýva aj z toho, že žalobca vykonával dopravu v obdobnom rozsahu ako v r. 2004 - 2007 na základe obchodnej zvyklosti, resp. zaužívanej praxe ustálenej medzi zmluvnými stranami, pričom nie je sporné, že v týchto rokoch išlo o výkon vo verejnom záujme a nedošlo k zmene žiadnej skutočnosti, ktorá by odôvodňovala zánik verejného záujmu na vykonávanie dopravy v r. 2008. 9. Ku konkludentnej zmluve o výkone vo verejnom záujme a ex lege nároku žalobca uviedol, že otázkou uzavretia konkludentnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným sa odvolací súd v žiadnom zo svojich zrušujúcich uznesení nezaoberal. Na skutočnosť, že došlo k uzavretiu konkludentnej zmluvy poukázal žalobca v prvostupňovom konaní po druhom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. V súdenej veci konkludentným prejavom vôle bol založený zmluvný vzťah medzi žalobcom ako dopravcom a žalovaným ako samosprávnym krajom práve momentom nadobudnutia právoplatnosti dopravných licencií, keď samosprávny kraj udelil dopravcovi v súlade s ustanoveniami zákona o cestnej doprave povolenie na výkon dopravy vo verejnom záujme na určitých linkách za určitých vopred stanovených podmienok. Skutočnosť, že žalovaný vydal rozhodnutie bola oferta, t. j. právna skutočnosť smerujúca k uzatvoreniu konkludentnej zmluvy a skutočnosť, že žalobca akceptoval podmienky rozhodnutia, t. j. nič nenamietal voči rozhodnutiu bola akceptácia, t. j. právna skutočnosť dovršujúca uzatvorenie konkludentnej zmluvy. Žalobca zdôraznil, že takýmto konkludentným spôsobom dochádzalo k uzavretiu zmluvy aj v období rokov 2004 - 2007 aj keď je pravdou, že v r. 2004 - 2007 boli podpísané v konečnom dôsledku zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v písomnej forme, avšak k podpisu zmluvy došlo zvyčajne až v druhej polovici kalendárneho roka s účinnosťou za príslušný kalendárny rok, z čoho jednoznačne vyplýva, že na základe tzv. „antidatovanej“ písomnej zmluvy nemohli zmluvné strany počas celého kalendárneho roka postupovať. Účelom podpisu zmluvy o výkone vo verejnom záujme podpísaných koncom kalendárnych rokov 2004 - 2007 bolo len finančné vyrovnanie za výkony vo verejnom záujme poskytnutom žalobcom. Pokiaľ aj dochádzalo každoročne k podpisu zmlúv o výkone vo verejnom záujme, predmetom týchto v skutočnosti bola už len konečná výška náhrady preukázanej ekonomickej straty. 10. K bezdôvodnému obohateniu žalobca uviedol, že pokiaľ by odvolací súd dospel k skutkovým zisteniam, že nedošlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu konkludentnej zmluvy o výkone vo verejnom záujme, zároveň že nie je daný u žalobcu nárok na úhradu straty ex lege žalobca má za to, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca vykonával výkony vo verejnom záujme, ktoré mal na základe zákona o cestnej doprave zabezpečiť žalovaný, pričom zabezpečenie dopravy bolo vo verejnom záujme všetkých obyvateľov banskobystrického samosprávneho kraja. Podľa názoru žalobcu bol žalovaný na základe zákona o cestnej doprave povinný zabezpečiť na spravovanom území verejnú dopravu, t. j. mal povinnosť zabezpečiť prepravné potreby obyvateľov žijúcich na území v pôsobnosti samosprávneho kraja, a to aj na území, ktorého dopravnú obslužnosť zabezpečil svojimi dopravnými výkonmi žalobca. Žalovaný svoju zákonnú povinnosť zabezpečil prostredníctvom žalobcu (dopravcu), pričom v konkrétnom prípade bola dopravná obslužnosť na území obcí, ktoré pokrývali trasu liniek vykonávaných žalobcom zabezpečená tak, že žalobca realizoval dopravné výkony v súlade s vydanými dopravnými licenciami, s cestovnými poriadkami a s cenovými výmermi. Žalobca plnil prevádzkovú, prepravnú, tarifnú povinnosť. Uviedol, že nebol oprávnený ukončiť vykonávanie dopravy, inak by sa vystavil sankciám a nakoniec zo žiadnych skutočností nebolo zrejmé, že by sa autobusové linky prímestskej dopravy realizované žalobcom stali nadbytočnými v nadväznosti na ust. § 14a ods. 2 v spojení s § 7 ods. 6 písm. c/ zákona o cestnej doprave a takúto skutočnosť neoznámil ani žalovaný a v tomto zmysle sa ani nevyjadril v konaní pred súdom. Záujem žalovaného ako samosprávneho kraja na zabezpečení dopravnej obslužnosti dotknutého územia, t. j. územia obcí, ktoré pokrývali trasu liniek vykonávaných žalobcom trval aj v čase, za ktorý žalovaný náhradu straty žalobcovi nezaplatil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu tak, ako ju žalobca uplatňuje v žalobe, alternatívne, aby v časti základu nároku zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu straty z dôvodu poskytovania dopravy vo verejnom záujme a v časti výšky nároku na náhradu strany zrušil napadnutý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania. 11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že povinnosť samosprávneho kraja zabezpečiť dopravnú obslužnosť nezakladá žalobcovi žiadny právny titul na zaplatenie žalovanej sumy. Meritom sporu nebolo, či mal žalovaný zabezpečiť dopravnú obslužnosť, ale nárok na zaplatenie. S právnym záverom prvostupňového i odvolacieho súdu, že žalobca vykonával dopravu na určenom území v r. 2008 ako komerčnú, sa v plnom rozsahu stotožňuje a tento považuje za správny, zákonný a nemenný. Uviedol, že neexistuje zákonná povinnosť žalovaného uzatvoriť so žalobcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme, a to ani v prípade, ak žalovaný túto zmluvu so žalobcom v minulosti uzavrel, čo potvrdil aj odvolací súd, podľa ktorého § 15 zákona neprikazuje samosprávnemu kraju takúto zmluvu so žalobcom uzavrieť. Z tohto dôvodu uvažovanie o konkludentnom uzatvorení zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme pre rok 2008 nemá racionálny základ. Žalovaný považuje za nedôvodný aj argument žalobcu, že jeho nárok na náhradu straty je daný ex lege zákonom o cestnej doprave, pretože nárok žalobcu - dopravcu na úhradu preukázanej straty z uskutočnených výkonov vo verejnom záujme vzniká jedine z platne uzatvorenej zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, ktorá skutočnosť bola v konaní potvrdená. Nárok žalobcu z titulu ex lege považuje žalovaný za nedôvodný. Čo sa týka nároku žalobcu, ktorý mal vzniknúť titulom bezdôvodného obohatenia žalovaný uviedol, že bolo jednoznačne právom žalovaného a nie jeho povinnosťou zmluvu o výkone vo verejnom záujme so žalobcom uzavrieť. Výkon tohto práva nemožno považovať za zneužitie práva, nakoľko to bol práve žalobca, kto neustálym flagrantným spôsobom porušoval svoje povinnosti ako dopravca. Ďalej uviedol, že žalovaný nikdy neprejavil vôľu zmluvu o výkone vo verejnom záujme pre rok 2008 so žalobcom uzavrieť, o čom svedčia aj listy žalovaného zo dňa 28.4.2008, 14.5.2008 a 3.11.2008 adresované žalobcovi. Skutočnosť, že zmluva o výkone vo verejnom záujme predstavuje inštitút odlišný od dopravnej licencie vyplýva zo samotného zákona, keď zákon o cestnej doprave vo svojom ust. § 15 ods. 1 vyslovene uvádza, že zmluvou o výkone vo verejnom záujme sa dopravca zaväzuje vykonávať pre samosprávny kraj dopravné výkony a samosprávny kraj sa zaväzuje poskytnúť mu náhradu preukázanej straty tým, že túto zmluvu nepochybne odlišuje od inštitútu dopravnej licencie. Uviedol, že žalobca vykonával pravidelnú autobusovú dopravu na linkách na základe vydaných dopravných licencií a schválených cestovných poriadkov. Žiadosť o vydanie dopravnej licencie bol autonómny prejav vôle žalobcu, ktorým navonok prejavil vôľu vykonávať dopravné výkony na uvedených linkách, ktorú činnosť navyše vykonával v rámci svojej podnikateľskej činnosti a v súlade s predmetom podnikania. Tvrdenie, že žalobca vykonával autobusovú dopravu na predmetných linkách bez dôvodu, neobstojí. Skutková podstata plnenia „bez právneho dôvodu“, preto v danom prípade nie je na mieste. Nie je splnená ani podmienka, že žalovaný získal plnením spočívajúcim vo vykonávaní dopravy na uvedených linkách majetkový prospech na úkor žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 12. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na svoje závery uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie s tým, že má za to, že vyčerpávajúcim spôsobom uviedol v konaní rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním uplatnený nárok. Na základe uvedených skutočností trvá na podanom odvolaní. 13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2005 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody 16. Podľa § 383 CSP Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 17. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. 18. Odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobca v konaní nepreukázal, že má žalovaný voči nemu záväzok z titulu zmluvy alebo z titulu bezdôvodného obohatenia, z titulu zákonného nároku ani spôsobenej škody. 19. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca si návrhom zo dňa 3.3.2010 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie sumy 2.162.517,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 1.1.2009 do zaplatenia s odôvodnením, že žalobca vykonal dopravné služby vo verejnom záujme na základe udelených dopravných licencií a uplatňuje si nárok na náhradu ekonomickej ujmy - straty, ktorý je daný priamo Zákonom o cestnej doprave č. 168/1996 Z.z. Uviedol, že pokiaľ by súd dospel k právnemu názoru, že na takúto náhradu nie je daná ani zákonná a ani zmluvná povinnosť, alternatívne uplatňuje nárok ako škodu z titulu porušenia zákonnej povinnosti žalovaného a tiež ak by nešlo o nárok o náhradu škody, je nepochybne zrejmé, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v nadväznosti na skutočnosť, že samosprávny kraj tak získal majetkový prospech plnený bez právneho dôvodu na úkor žalobcu. 20. Podľa § 14a ods. 1 Zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave v znení účinnom do 2.12.2009 ( ďalej len „Zákon o cestnej doprave“ ) dopravnou obslužnosťou sa rozumie vytvorenie ponuky prepravných výkonov v pravidelnej autobusovej doprave na uspokojovanie prepravných potrieb obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktorá zodpovedá dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu, presnosť a pravidelnosť spojov, možnosť prestupu, vzdialenosť k zastávkam, bezpečnosť, výbavu a čistotu autobusov, tarifu pre jednotlivé skupiny obyvateľov, ako aj na prístup k informáciám dôležitým pre cestovanie. 21. Podľa § 14a ods. 2 Zákona o cestnej doprave verejným záujmom na účely tohto zákona sa rozumie záujem samosprávneho kraja vo vnútroštátnej autobusovej doprave, ak nejde o diaľkovú autobusovú dopravu alebo obce v mestskej autobusovej doprave na zabezpečení dopravnej obslužnosti. V záujme zabezpečenia dopravnej obslužnosti samosprávny kraj alebo obec v mestskej autobusovej doprave zostavuje plán dopravnej obslužnosti (ďalej len "plán"), ktorý verejný záujem konkretizuje. Pri jeho zostavovaní sa berú do úvahy aj existujúca dopravná infraštruktúra, ponuka prepravných výkonov verejnej osobnej dopravy, zámery v rámci územnoplánovacej činnosti, záujmy ochrany a tvorby životného prostredia, požiadavky na bezbariérový prístup ťažko zdravotne postihnutých osôb, úroveň tarify pre jednotlivé skupiny obyvateľov, ako aj požiadavky na dopravné spojenie so susednými samosprávnymi krajmi. 22. Podľa § 14a ods. 6 Zákona o cestnej doprave samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné a z celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti. Ak predmetom požiadavky samosprávneho kraja alebo obce je výkon vo verejnom záujme podľa odseku 2, ktorý by dopravca z hľadiska svojich obchodných záujmov nevykonal vôbec alebo nevykonal v požadovanom rozsahu pre jeho ekonomickú nevýhodnosť a samosprávny kraj alebo obec mu udeľuje výhradné právo vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu na autobusovej linke alebo na skupine autobusových liniek bez účasti iných dopravcov, samosprávny kraj alebo obec v mestskej autobusovej doprave uzatvára s dopravcom zmluvu podľa § 15. 23. Podľa § 15 ods. 1 veta prvá Zákona o cestnej doprave zmluvou o výkone vo verejnom záujme sa dopravca zaväzuje poskytnúť samosprávnemu kraju vo vnútroštátnej autobusovej doprave, ak nejde o diaľkovú autobusovú dopravu alebo obci v mestskej autobusovej doprave výkony podľa § 14a ods. 6 a samosprávny kraj alebo obec sa zaväzuje poskytnúť mu náhradu preukázanej straty. 24. Odvolací súd už v uznesení č. k. 41Cob/42/2011-917 zo dňa 31.7.2012 ustálil záver, že žalobca so žalovaným zmluvu o výkone vo verejnom záujme neuzavrel. Opätovne odvolací súd uvádza a poukazuje na dôkazy založené v súdnom spise, a to konkrétne na list žalobcu z 31.3.2008, ktorým oznámil žalovanému, že zabezpečuje na základe platnej dopravnej licencie a na základe schválených cestovných poriadkov výkony vo verejnom záujme pravidelnej prímestskej doprave v regiónoch Banská Bystrica a Brezno. Tieto výkony boli plnohodnotne zabezpečované za január, február a marec 2008 aj napriek tomu, že nedošlo k uzavretiu zmluvného vzťahu. Vzhľadom na skutočnosť podľa ktorej žalobca neobdržal od Banskobystrického samosprávneho kraja Zmluvu o výkone vo verejnom záujme na rok 2008 na zabezpečenie výkonu vo verejnom záujme pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy v regiónoch Banská Bystrica a Brezno požiadal žalobca žalovaného o predloženie predmetnej zmluvy v záujme bezproblémového zabezpečovania dopravnej obsluhy regiónov Banskobystrického samosprávneho kraja v ďalšom období. Na list žalobcu reagoval žalovaný listom z 28. apríla 2008 v ktorom mu oznámil, „že prímestskú autobusovú dopravu vykonáva žalobca na základe udelených dopravných licencií a schválených cestovných poriadkov, ktoré mu boli udelené resp. schválené na základe jeho návrhu, výkony vo verejnom záujme dopravca vykonáva v prípade, že s ním bola uzatvorená Zmluva o výkone vo verejnom záujme a ak by prímestskú autobusovú dopravu z hľadiska jej ekonomickej nevýhodnosti nevykonával vôbec v obmedzenom rozsahu je potrebné požiadať správny orgán o zmenu cestovných poriadkov , resp. odňatie dopravných licencií.“ Žalobca opätovne listom z 5.mája 2008 požiadal žalovaného o predloženie a prerokovanie Zmluvy o výkone vo verejnom záujme na rok 2008, na tento list mu odpovedal žalovaný listom zo 14. mája 2008 v ktorom mu oznámil, „že stanovisko k požiadavke žalobcu oznámil žalovaný žalobcovi listom z 28.apríla 2008.“ Listom z 3. októbra 2008 požiadal žalobca žalovaného o úhradu straty za rok 2008 a to o úhradu preukázateľne vykazovanej straty k 31.9.2008 v súlade s podmienkami stanovenými v Zmluve o výkone vo verejnom záujme, v súlade s platným znením tak, ako majú ostatné spoločnosti SAD v regióne Banská Bystrica. Na žiadosť o úhradu straty opätovne reagoval žalovaný listom z 3. novembra 2008 a oznámil žalobcovi, „že prímestskú autobusovú dopravu vykonáva na základe udelených dopravných licencií a schválených cestovných poriadkov, ktoré mu boli udelené resp. schválené na základe jeho návrhu.“ 25. Po preskúmaní veci odvolací súd tak ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo sporné že aj v roku 2008 mal žalobca udelené dopravné licencie na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na území okresu Banská Bystrica a Brezno a tieto dopravné licencie žalobcovi udelil žalovaný ako samosprávny orgán. Nebola tiež sporná skutočnosť, že na predmetné dopravné linky mal žalobca v roku 2008 vydané cestovné poriadky schválené žalovaným. Sporná bola skutočnosť, či žalobca poskytoval dopravné výkony na predmetných dopravných linkách od 1.1.2008 do 26.11.2008 vo verejnom záujme, a či žalobcovi patrí náhrada preukázanej straty. Verejný záujem je charakterizovaný v § 14a ods. 2 Zákona o cestnej doprave. Je nesporné, že podľa pridelených dopravných licencií mal dopravca povinnosť vykonávať vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu pri dodržaní podmienok a povinností stanovených v Zákone č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave. Podľa § 8 Zákona o cestnej doprave je povinný dopravca okrem všeobecných povinností vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu v súlade s dopravnou licenciou a so Zmluvou o výkone vo verejnom záujme po celý čas ich platnosti. 26. Z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že žalovaný nemal záujem so žalobcom Zmluvu o výkone vo verejnom záujme uzavrieť, nakoľko na list žalobcu z 31.marca 2008, ktorým ho požiadal o predloženie predmetnej zmluvy v záujme bezproblémového zabezpečovania dopravnej obsluhy regiónov Banskobystrického samosprávneho kraja v ďalšom období mu žalovaný oznámil, že výkony vo verejnou záujme dopravca vykonáva v prípade, že s ním bola uzatvorená Zmluva o výkone vo verejnom záujme a tiež ak by prímestskú autobusovú dopravu z hľadiska jej ekonomickej nevýhodnosti nevykonával vôbec resp. v obmedzenom rozsahu, je potrebné požiadať správny orgán o zmenu cestovných poriadkov resp. odňatie dopravných licencií. Žalobca žalovaného opätovne listom z 5.mája 2008 požiadal o predloženie a prerokovanie Zmluvy o výkone vo verejnom záujme na rok 2008, žalovaný sa odvolal na svoje stanovisko z 28.apríla 2008. Aj napriek tomu, že žalobca mal vedomosť o tom, že s ním žalovaný neuzatvorí pre rok 2008 Zmluvu o výkone vo verejnom záujme, ďalej vykonával predmetnú prímestskú autobusovú dopravu na základe udelených dopravných licencií. 27. Tejto skutočnosti si musel byť žalobca vedomý, aj napriek tomu však predmetnú dopravu bez uzatvorenej Zmluvy o výkone vo verejnom záujme vykonával a to aj napriek § 8 ods. 1 písm.a) Zákona o cestnej doprave podľa ktorého je dopravca povinný vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu v súlade s dopravnou licenciou a so Zmluvou o výkone vo verejnom záujme. Aj z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na to , aby bol povinný dopravca vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu je potrebné, aby mal uzatvorenú Zmluvu o výkone vo verejnom záujme. 28. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na ustanovenie § 29b písm. c) Zákona o cestnej doprave podľa ktorého samosprávny kraj pri výkone samosprávy uzaviera s dopravcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme a poskytuje dopravcovi náhradu preukázanej straty, pričom v danom prípade zmluva s dopravcom uzatvorená nebola. 29. Ak teda žalobca vykonával v roku 2008 tieto dopravné výkony bez uzavretej Zmluvy vo verejnom záujme, mohol ich vykonávať len ako komerčnú dopravu. 30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie žalovanej sumy voči žalobcovi titulom zmluvy, keďže nebola uzatvorená ani konkludentne. Z dôkazov vyššie uvádzaných je zrejmé, že žalovaný ani nemienil so žalobcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme uzavrieť, čo muselo byť z dokumentácie žalovaného žalobcovi zrejmé a napriek tomu o zmenu cestovných poriadkov, ani o odňatie dopravných licencií žalovaného nepožiadal (list žalovaného z 25.4.2008). Zákon o cestnej doprave v § 14a ods. 6 mu takúto povinnosť žalovanému neukladal. 31. Odvolací súd tiež prišiel k záveru, že právo na zaplatenie žalovanej sumy nevzniklo žalobcovi ani titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko ak napriek vedomosti zo strany žalovaného, že zmluvu so žalobcom na rok 2008 uzavrieť nemieni, tieto dopravné výkony poskytoval, poskytoval ich ako komerčnú dopravu bez uzatvorenej zmluvy, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, nebola naplnená skutková podstata ust. § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. 32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na samotné ust. § 15 ods. 3, na ktoré odkazuje vo svojom odvolaní aj žalobca, podľa ktorého zo zmluvy o výkone vo verejnom záujme vzniká dopravcovi prepravná povinnosť, prevádzková povinnosť a tarifná povinnosť. Opätovne sa v tejto súvislosti uvádza zmluva o výkone vo verejnom záujme, na základe ktorej vznikajú konkrétne povinnosti dopravcovi. Obdobne tak na § 15 ods. 1 zákona o cestnej doprave, podľa ktorého zmluvou o výkone vo verejnom záujme sa dopravca zaväzuje poskytnúť samosprávnemu kraju vo vnútroštátnej autobusovej doprave.... 33. Z uvedených dôvodov nemohol vzniknúť žalobcovi nárok na úhradu straty ani ex lege zákonom o cestnej doprave v zmysle vyhl. č. 150/2003 Z. z. o preukazovaní predpokladanej straty z poskytnutia výkonov vo verejnom záujme v pravidelnej autobusovej doprave. 34. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. 35. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené. 36. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil. 37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. 39. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).