Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/916/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110216850 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6110216850.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu L. G., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom A. XXXX/XX, XXX XX N. N., právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Varinským, advokátom, so sídlom Nám. SNP č. 13, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 001 664 81, o zaplatenie 1 276,45 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17C/147/2010-310 zo dňa 17. 09. 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1276,45 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 22. 11. 2010 až do zaplatenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania, ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 634,33 Eur spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na špecifikovaný účet právneho zástupcu žalobcu (tretí výrok) p o t v r d z u j e. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 17. 09. 2015 nepripustil zmenu žaloby zo sumy 1 276,45 Eur na sumu 1 358,11 Eur, t.j. o sumu 81,66 Eur (prvý výrok). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 276,45 Eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 22. 11. 2010 až do zaplatenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (druhý výrok). Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 634,33 Eur spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na špecifikovaný účet právneho zástupcu žalobcu (tretí výrok). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že voči žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania Banská Bystrica - západ dňa 15. 01. 2008, č.k. ČVS: ORP-2314/1-OSV-BB-2007 vznesené obvinenie z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, voči ktorému žalobca podal dňa 24. 01. 2008 sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 04. 02. 2008, č.k. Pv 893/07-7 ako nedôvodná zamietnutá. Žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších právnych predpisov (ďale aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“) u Ministerstva spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR jeho žiadosť odstúpilo žalovanej, a teda požiadal o predbežné prerokovanie nároku. Žiadosť žalobcu bola zamietnutá listom žalovanej zo dňa 08. 07. 2010, č.k. XV/5 Spr 38/10-7. Podľa názoru okresného súdu v danom prípade za škodu zodpovedá Generálna prokuratúra SR, t.j. žalovaná v zmysle § 4 ods. 1 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z., pričom ku škode žalobcu došlo v trestnom konaní. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Pri výkone tohto dozoru, okrem iného, je prokurátor oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím. Na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany Ministerstva spravodlivosti SR odstúpená Generálnej prokuratúre SR, okresný súd mal za to, že pasívne legitimovanou v tomto spore je Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR. Okresný súd žalobe žalobcu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumy 1 276,45 Eur z titulu nezákonného rozhodnutia, pričom za nezákonné rozhodnutie treba považovať uznesenie o vznesení obvinenia, o sťažnosti proti ktorému rozhodol prokurátor. Trestné stíhanie žalobcu bolo ukončené tak, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Pri vyhovení žaloby okresný súd vychádzal aj z právneho názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 29. 01. 2015, č.k. 17Co/171/2012-288. Pretože žalobca sa domáhal aj zaplatenia 9 %-ného úroku z omeškania ročne od 22. 11. 2010, okresný súd aj v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel a žalovanú zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania ročne zo sumy 1 276,45 Eur od 22. 11. 2010 až do zaplatenia. Podľa názoru okresného súdu žalovaná mala možnosť zaplatiť náhradu škody už na základe žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku, pričom úrok z omeškania je v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Žalovaná sa dostala do omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ktorá uplynula dňa 21. 11. 2010. Na pojednávaní dňa 17. 09. 2015 okresný súd nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení žaloby o sumu 81,66 Eur t.j. zo sumy 1 276,45 Eur na sumu 1 358,11 Eur, pretože nárok žalobcu pre zaplatenie sumy 81,66 Eur okresný súd nepovažoval za dôvodný. Predmetom predbežného prerokovania nároku bola len suma 1 276,45 Eur a nie suma 1 358,11 Eur. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá v konaní úspešná nebola. Okresný súd uviedol, že trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 634,33 Eur za 8 úkonov po 61,41 Eur z priznanej sumy: rok 2009 - 16. 10. 2009 - príprava a prevzatie + RP vo výške 6,95 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 13,67 Eur, rok 2010 - 06. 08. 2010 - podanie žaloby + RP vo výške 7,21 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 13,72 Eur, rok 2011 - 20. 03. 2011 - písomne vyjadrenie k stanovisku žalovanej + RP vo výške 7,41 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 13,76 Eur, rok 2012 - účasť na pojednávaní dňa 20. 03. 2012, 24. 04. 2012, podanie odvolania 12. 06. 2012, t.j. 3 x po 61,41 Eur + 3 x RP po 7,63 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 41,42 Eur + úkon 10. 07. 2012 vo výške 61,41 Eur - vyjadrenie k odvolaniu žalovanej + RP vo výške 7,63 Eur, rok 2015 - účasť na pojednávaní dňa 17. 09. 2015 + RP vo výške 8,39 Eur. 2. Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.276,45 Eur s príslušenstvom (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok), žalovaná včas podala odvolanie. Žiadala, aby odvolací súd v odvolaním napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jej názoru sa okresný súd s otázkou nezákonnosti rozhodnutia nezaoberal, pričom všeobecný súd musí dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia. Uviedla, že zodpovednosť štátu za škodu je upravená v zák. č. 514/2003 Z. z. a je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú 1. nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, 2. existencia škody, 3. príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Podľa jej názoru nie je možné automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok pokladať za nezákonné rozhodnutie. Či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania. Ak uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom, nie je nezákonným rozhodnutím. Ak pri trestnom stíhaní postupujú orgány činné v trestnom konaní v súlade s ustanoveniami trestného poriadku, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ spravodlivo potrestaný. Ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, resp. bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie, ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania. V danom prípade zistené skutočnosti a dôkazy dôvodne postačovali na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, a preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na vydanie uznesenia príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva PPZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Banskej Bystrici z 15. 01. 2008, ČVS: ORP-2314/1- OSV-BB-2007. Z uvedeného dôvodu považuje predmetné uznesenie za zákonné, pričom dôkazy zhromaždené v rámci prípravného konania neumožňovali prokurátorovi urobiť iné rozhodnutie, ako podať obžalobu vo veci, aby súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní rozhodol o vine, či nevine žalobcu. Uvedené tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že v danom prípade súd obžalobu prijal, čo znamená, že mlčky konštatoval, že prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, bolo lege artis. Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/2013-50 z 13. 11. 2013. Podľa jej názoru trestné konanie prebehlo zákonne, podanie obžaloby na súd bolo zákonné a aj konanie pred súdom bolo zákonné, preto podľa jeho názoru nárok na náhradu škody žalobcovi nevznikol. V zmysle ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. prokuratúra koná za štát, ak škodu spôsobila prokuratúra v daných prípadoch v trestnom konaní. V prípadoch uznesenia o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom PZ, na ktorom sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul, nie je možné, aby škodu spôsobil prokurátor, ako to predpokladá zákon. Uznesenie o vznesení obvinenia, ako titul náhrady škody, je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor obdrží, preto jeho účinkom, ktoré nastali už jeho vydaním, nemôže v tomto štádiu zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Podľa jej názoru v danej veci malo v mene štátu konať ministerstvo spravodlivosti, a to v prípade, ak súd prijme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal podanú obžalobu a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci, a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podanie obžaloby. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastupuje štát vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora, prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, prípadne senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v tom prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Poukázal na to, že predmetom konania o sťažnosti pred Ústavným súdom SR vedeným pod sp. zn. II.ÚS 163/2013 bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5MCdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 20. 10. 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovore, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že Najvyšší súd SR sa vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom náležite nevysporiadal s otázkou plynutia premlčacej doby, čo bola podľa sťažovateľ primárna otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal Najvyšší súd SR vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu a ich vecnej dôvodnosti. Z daného vyplýva, že Ústavný súd SR v konaní vedeným pod sp. zn. II.ÚS 163/2013 sa vecne nezaoberal otázkou, či judikatúrou všeobecných súdov ustálený právny názor spočívajúci v tom, že je potrebné považovať za rozhodnutie nezákonné také uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré sa neskôr v priebehu trestného stíhania ukázalo ako mylné a zároveň „zrušené“ rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, či oslobodením obvineného spod obžaloby. Naopak, pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie neviny predstavuje každé trestné konanie významný zásah do súkromného a osobného života trestne stíhanej osoby a negatívne sa dotýka jeho cti a dobrej povesti. Takýto zásah je o to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že skutok, zo spáchania ktorého bol jednotlivec obvinený, resp. obžalovaný, sa nestal, nespáchal ho obvinený, alternatívne nebol trestným činom. Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má teda v zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaným uznesenia o vznesení obvinenia. Takéto uznesenie o vznesení obvinenia sa teda považuje za nezákonné v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.. Zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin totiž znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. Ak totiž došlo k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že trestný čin nebol spáchaný, resp. nešlo o konanie v rozpore s trestným zákonom, teda trestní stíhanie proti obvinenému nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia sa teda musí posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým konaním priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nielen, že nemá slobodnú vôľu, naopak, tento je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii. Na jednej strane síce je povinnosťou štátu trestnú činnosť vyšetrovať a stíhať, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup svojich orgánov, ak sa neskôr ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania. Za ústavne konformný treba preto považovať taký výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania alternatívne oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má tie isté dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania, alternatívne nadobudnutím právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia a zrušenia takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. V tejto právnej veci je súd viazaný rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1T/6/2009-275 zo dňa 04. 06. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/241/2009 zo dňa 23. 09. 2009, ktorými bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený a tieto majú tie isté dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a teda v tomto konaní súd už nie je príslušný zaoberať sa viac otázkou zákonnosti, či nezákonnosti uznesenia, ktorým mu bolo obvinenie vznesené, tak ako to namieta žalovaná. Podľa jeho názoru Generálna prokuratúra SR má oprávnenie v tomto konaní konať za štát. Prokurátor svojím aktívnym konaní spočívajúcim v zamietnutí sťažnosti a podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok poskytoval oprávnenie konať aj inak, napr. na základe sťažnosti zrušiť napadnuté uznesenie o vznesení obvinenia. Pri záverečnom preštudovaní trestného spisu dňa 30. 05. 2008 prostredníctvom obhajcu opakovanie požiadal o zastavenie trestného stíhania a napriek tomu bola voči nemu podaná obžaloba na Okresný súd v Banskej Bystrici. Taktiež proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici dozorujúci prokurátor podal odvolanie, a tým mu vznikli trovy obhajoby, náhrady ktorých sa v tomto konaní domáha. 3. Odvolanie žalovanej bolo podané dňa 30. 10. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. 9. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej v odvolaní. 10. Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou). 11. Súčasná právna úprava ako podmienku uplatniteľnosti nároku na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní. 12. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Síce zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutí. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. 13. Odvolací súd ďalej zotrváva na svojom závere, že Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR je pasívne vecne legitimovaná v tomto konaní v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá v zmysle § 15 a nasl. predbežne prerokovala nárok žalobcu na náhradu škody. 14. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4). 15. Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. 16. Ako už bolo uvedené, Generálna prokuratúra SR písomnú žiadosť žalobcu v pozícii poškodeného na predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní prerokovala s tým, že neuspokojila jeho nárok . 17. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená), môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.), a to voči štátu v mene ktorého koná orgán, príslušný na prerokovanie nároku poškodeného, ktorý neuspokojil nárok poškodeného, teda v tomto prípade voči Generálnej prokuratúre SR. 18. Podporne tomuto záveru zodpovedá i znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. novelizované zák. č. 412/2012 Z.z., účinné od 01. 01. 2013, podľa ktorého orgánom konajúcim v mene štátu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky jedine v prípadoch „ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. 19. Odvolací súd výšku priznanej náhrady škody, príslušenstva pohľadávky, vrátane výšku náhrady trov konania nepreskúmaval, pretože je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a žalovaná v odvolaní nenamietala (resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnila) výšku priznanej náhrady škody, príslušenstva pohľadávky, ani správnosť výpočtu žalobcovi priznaných trov konania, resp. trov právneho zastúpenia. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania (tretí výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (§ 255 ods. 1 CSP). 22. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu (prvý výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP). 23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).