Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/459/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112205131 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112205131.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36613843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, v mene ktorého pred súdom koná L.. A. B., advokát a konateľ, proti žalovanému L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Q. Q., U. K.. XX, do 30.06.2016 za účasti Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42176778, so sídlom v Prešove, Námestie Legionárov č. 5, ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov č. 163/66, o zaplatenie 221,10 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 13C/320/2012-177 zo dňa 26.02.2015, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného (tretí výrok) p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42176778, so sídlom v Prešove, Námestie Legionárov č. 5, p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a jeho vstup do konania pripustil (prvý výrok), žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy konania v sume 213,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok). 1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 1.659,70 (50.000,- Sk); konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.08.2008; pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere voči žalovanému bola zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008 postúpená na žalobcu; dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 10.02.2010 uzavretou medzi žalobcom a žalovaným pristúpil žalovaný k záväzku zo spornej zmluvy, uznal ho a zaviazal sa ho splácať v dojednaných splátkach; konanie v prejednávanom spore začalo dňa 23.02.2012 doručením žaloby na súd; v priebehu konania vzniesol vedľajší účastník ako aj samotný žalovaný námietku premlčania uplatneného nároku. 1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je „právny vzťah, ktorý existuje medzi žalobcom a žalovaným, právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a na tento právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia upravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru“; dospel k záveru, že „dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je nekalá obchodná praktika a ako taká je neplatná“; preto námietku premlčania vznesenú žalovaným ako aj vedľajším účastníkom vyhodnotil ako dôvodnú a to jednak „na základe tvrdení žalobcu o tom, že jeho právny predchodca odstúpil od zmluvy, hoci táto okolnosť preukázaná nebola, avšak ak k nej došlo najneskôr dňa 18.12.2008, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v dvojročnej premlčacej dobe“ a jednak na základe skutočnosti, že „konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.08.2008, nárok na zaplatenie nezaplatenej časti poskytnutého úveru mohol žalobca uplatniť dňa 21.08.2008 a keďže nárok žalobcu bol uplatnený podaním žaloby na súde dňa 07.02.2012 podanou na pošte dňa 21.02.2012, je tento nárok podaný po uplynutí trojročnej premlčacej doby“. 1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 8 a § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ďalej podľa § 100 ods. 1, § 101, § 457 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 08.04.2015 (č.l. 191-196 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka. Vyčítal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1.1 Žalobca v prvom rade vyjadril názor, že jeho nárok nie je premlčaný. Súd prvej inštancie pri posúdení plynutia premlčacej doby vychádzal z nepreukázaných údajov a to z dátumu postúpenia pohľadávky; tento údaj však nemožno stotožňovať s dátumom odstúpenia od zmluvy; súd prvej inštancie preto posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, vychádzal z nepreukázaných tvrdení, resp. odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočností, s ktorými nie je možné spájať ukončenie zmluvy prípadne vyhlásenie mimoriadnej splatnosti; preto súd prvej inštancie podľa jeho názoru svoje rozhodnutie nezaložil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach. Žalobca ďalej podrobne argumentoval v prospech aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní so štvorročnou premlčacou dobou a nakoľko po zmene žaloby sa domáhal zaplatenia splátok splatných od 20.03.2008 do 20.08.2008 jeho nárok nie je premlčaný. 2.1.2 V závere odvolania vyjadril žalobca nesúhlas s priznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktoré považoval za vynaložené neúčelne. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania, pričom v obdobných prípadoch postupuje súd podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a na premlčanie prihliada z úradnej povinnosti. Poukázal aj na skutočnosť, že námietku premlčania uplatneného nároku vzniesol aj samotný žalovaný. Neúčelnosť trov vedľajšieho účastníka podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa 19.03.2014, ktorý sa vyjadril k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia v prípadoch zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom a vznášania formulárového podania v každom konaní, do ktorého vstúpi, bez oboznámenia sa s meritom veci. Vyjadril názor, že vedľajší účastník musí byť sám zo svojej podstaty schopný poskytnúť právnu pomoc v spotrebiteľských veciach bez zastúpenia advokátom. Vyjadril názor, že vedľajší účastník len paušálne vstupuje do jednotlivých konaní bez vedomosti o predmete konania za účelom získania finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. 2.1.3 Na základe uvedeného žalobca navrhol zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, resp. zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. 2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 2.3 Vedľajší účastník na strane žalovaného vo vyjadrení zo dňa 20.08.2015 (č.l. 205-213 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V prvom rade vyjadril názor, že na právny vzťah žalobcu a žalovaného je potrebné v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku žalobcu. Na záver argumentoval v prospech účelnosti jeho vynaložených trov konania. 2.4 Vyjadrenie vedľajšieho účastníka doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 27.09.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 220 spisu). 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.). 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.3 Podľa § 382 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 4.3.1 Uznesením č.k. 17Co/459/2015-217 zo dňa 20.09.2016 vyzval odvolací súd žalobcu a žalovaného, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia písomne v dvoch vyhotoveniach vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prejednávanom spore; v odôvodnení uznesenia uviedol, že dňa 01.04.2015 nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý v ustanovení § 52 ods. 2 posledná veta zakotvuje prednostné použitie Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; súd prvej inštancie v prejednávanom spore aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, ale nie na základe ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, pričom žalobca s právnym posúdením veci nesúhlasí a domáha sa aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní; súd prvej inštancie v rámci napadnutého rozsudku uvedené zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka neaplikoval; pri aplikácii uvedeného ustanovenia odvolacím súdom sa jedná o iné právne posúdenie veci, preto v zmysle § 382 C.s.p. majú strany právo vyjadriť sa k možnému použitiu tohto ustanovenia v odvolacom konaní; predmetné uznesenie doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 27.09.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 220 spisu) a žalovanému do vlastných rúk dňa 27.09.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 220 spisu); žalobca ani žalovaný sa na výzvu odvolacieho súdu k možnému použitiu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v určenej lehote nevyjadrili (žalobca svoje vyjadrenie doručil odvolaciemu súdu dňa 27.10.2016 po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu dňa 26.10.2016, preto naň nemohol odvolací súd žiadnym spôsobom prihliadať). 4.4 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.5 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 4.6 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku žalobcu v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 4.7 Pri viazanosti dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd nemohol skúmať skutkové zistenia a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu a postavenia žalovaného ako spotrebiteľa ani jeho záver o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 10.02.2010, ale výlučne len právnu otázku možnosti aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, t.j. vrátane právnych vzťahov, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (t.j. pred 01.04.2015). Žalobca považoval aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní v prejednávanom spore zo strany súdu prvej inštancie za nesprávne právne posúdenie veci a domáhal sa aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní v podstate s odôvodnením, že zmluva o úvere predstavuje obchodný záväzkový vzťah. Odvolací súd však dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie bolo v tomto smere správne. 4.8 Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 bol pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; pod pojmom „stav rozhodujúci v čase vyhlásenia rozsudku“ je potrebné rozumieť nielen skutkový, ale aj právny stav; predmetné ustanovenie prevzal aj Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, ktorý v ustanovení § 217 ods. 1 C.s.p rovnako zakotvuje, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, keď uvedené platí aj pre odvolací súd (§ 378 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 26.02.2015, teda pred nadobudnutím účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 a preto súd prvej inštancie síce nemohol aplikovať uvedené ustanovenie, jeho právne posúdenie veci je však správne. 4.9 Žalobca predovšetkým namietal, že v prejednávanom spore nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Súdna prax dospela k záveru, že „nakoľko právne predpisy, ktorých obsahom bola aj zmena ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemajú prechodné ustanovenia, dňom ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“ (pozri rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktoré prešli aj testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12.04.2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil“; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.05.2015, ktorý tiež prešiel testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo dňa 04.11.2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú; ďalej pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015 a sp. zn. 2MCdo/2/2015 zo dňa 29.02.2016 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/22/2016 zo dňa 26.05.2016). Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval vo svojich podaniach žalobca, boli vydané pred účinnosťou zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto v dôsledku zmeny právnej úpravy nemohli mať vplyv na právne posúdenie veci v odvolacom konaní. Uvedený postup súdu prvej inštancie je preto aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (článok 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku) a aplikácia ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 na potvrdenie právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie. 4.10 V zmysle príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 bolo správne posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. Zo skutkových zistení v prejednávanom spore vyplýva záver, že tvrdené odstúpenie právneho predchodcu žalobcu od zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX nebolo preukázané, preto právny predchodca žalobcu si mohol prvýkrát uplatniť proti žalovanému nárok na súde dňa 21.08.2008 (t.j. deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru dňa 20.08.2008), kedy začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva, ktorej posledný deň pripadol na nedeľu 21.08.2011 a preto sa v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka posledný deň premlčacej doby presunul na najbližší nasledujúci pracovný deň pondelok dňa 22.08.2011; žalobca podal žalobu na súd dňa 23.02.2012 (§ 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.); postúpenie uplatnenej pohľadávky zo spornej zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu v priebehu plynutia premlčacej doby nemalo na jej plynutie žiadny vplyv (§ 111 Občianskeho zákonníka). Konanie v prejednávanom spore tak začalo až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie sporného nároku proti žalovanému, námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne a súd prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní bol povinný prihliadnuť (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu je preto vecne správny. 4.11 Žalobca v podanom odvolaní osobitne namietal priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. 4.11.1 Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý obsahovo neprevzal inštitút vedľajšieho účastníka ako bol upravený v Občianskom súdnom poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; napriek uvedenému odvolací súd vychádza z právneho názoru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 procesné postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nezaniklo absolútne, pretože podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (t.j. vrátane právneho účinku doručenia oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, ktorým vzniklo vedľajšie účastníctvo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); pre účely ďalšieho (v tomto prípade odvolacieho) konania tak zostali zachované všetky procesné úkony vykonané vedľajším účastníkom na strane žalovaného ako aj procesné nároky, ktoré mu v konaní vznikli (predovšetkým nárok na náhradu trov konania); nakoľko s účinnosťou od 01.07.2016 vedľajší účastník ako subjekt konania zanikol a nie je možné ho stotožňovať so žiadnym iným subjektom definovaným v Civilnom sporovom poriadku, ktorý pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva) prikročil k jej komplexnej zmene, pretože podľa novej právnej úpravy intervenient je výlučne ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku sporu (§ 81 C.s.p.); s účinnosťou od 01.07.2016 nedochádza k automatickej transformácii bývalého vedľajšieho účastníka na žiadny iný subjekt a podmienky intervencie v prejednávanom spore splnené neboli (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/55/2014 zo dňa 29.09.2016). V odvolacom konaní preto odvolací súd s pôvodným vedľajším účastníkom nemohol pokračovať v konaní, na druhej strane však bol povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi (z týchto dôvodov uviedol odvolací súd v záhlaví tohto rozhodnutia, že do 30.06.2016 vystupoval v konaní na strane žalovaného vedľajší účastník) ako aj o trovách odvolacieho konania aj vo vzťahu k pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. 4.11.2 Odvolanie žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku o trovách konania vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. 4.11.3 V prejednávanom spore nebolo sporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pôvodný vedľajší účastník je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov. Pre správne rozhodnutie o odvolaní je potrebné primárne zodpovedať na otázky, či vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, bol oprávnený do 30.06.2016 vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník mohol v konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym zastúpením mohlo vzniknúť právo na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. 4.11.4 Od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) vykonanej zákonom č. 353/2014 Z. z. účinným od 01.01.2015 sa v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. za prvú vetu vložila nová druhá veta, ktorá znela: "Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada."; predmetný zákon v tejto súvislosti nezakotvil žiadne prechodné ustanovenia, v zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj na všetky neskončené súdne konania; súčasne v zmysle zásady zákazu retroaktivity platí, že všetky účinky procesných úkonov a legitímne očakávania, ktoré nastali podľa právneho stavu účinného do 31.12.2014, zostali v týchto konaniach v plnej miere zachované a nie je možné spätne vyžadovať splnenie podmienok zavedených novou právnou úpravou, ktoré právna úprava účinná do 31.12.2014 nevyžadovala. 4.11.5 Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) upravovalo spôsob, akým vedľajší účastník vstúpi do konania, resp. akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú v zmysle citovaného ustanovenia spojené s okamihom doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu; oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania predstavuje procesný úkon, ktorého účinky súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase uskutočnenia takéhoto úkonu; žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 nevyžadovalo výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane; Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 umožňoval konajúcemu súdu rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná veta O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014), čo znamená, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúmal; dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania bol len výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámil súdu po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania; následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžadoval len vo vzťahu ku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní vykonal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013). Z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. vyplývalo samostatné procesné postavenie vedľajšieho účastníka v konaní porovnateľné s postavením účastníka konania vo vzťahu k procesným právam a procesným povinnostiam. 4.11.6 Z ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. vyplývalo, že ako vedľajší účastník sa mohla popri žalobcovi alebo žalovanom zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15.10.2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dávalo možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky č. 10a k ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p.) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. bol z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O.s.p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžadovalo splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p., ktorou bola existencia právneho záujmu na výsledku konania. Z toho jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, vedľajší účastník mal oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník s tým, že nemusel preukazovať svoj právny záujem na jeho výsledku, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť, aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa) mu dávala priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. Z ustanovenia § 93 ods. 4 prvá veta O.s.p., podľa ktorého vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník mal (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizovalo možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme mal i právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 O.s.p. bez akýchkoľvek pochybností patrila i náhrada trov právneho zastúpenia. Súčasne platilo, že vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vzniklo tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. 4.11.7 Nakoľko v prejednávanom spore došlo k zamietnutiu žaloby a právo na náhradu trov konania vzniklo podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. plne úspešnému žalovanému, vzniklo právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov a uplatnil náhradu trov konania za poskytnuté právne služby. Ako bolo uvedené vyššie, zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplývala nemožnosť vedľajšieho účastníka dať sa v konaní zastúpiť právnym zástupcom z radov advokátov. Pri rozhodovaní o jeho trovách konania posudzoval súd len účelnosť ich vynaloženia. Zohľadňujúc skutočnosť, že žaloba žalobcu bola v konečnom dôsledku zamietnutá na základe námietky premlčania najskôr vznesenej vedľajším účastníkom vo vyjadrení zo dňa 20.07.2012 (čo vyplýva z porovnania obsahu vyjadrenia vedľajšieho účastníka k žalobe a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), považoval odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, náklady vedľajšieho účastníka na strane žalovaného vynaložené na právnu pomoc za vynaložené účelne. Námietka žalobcu, že na premlčanie uplatneného nároku bol povinný v čase rozhodovania prihliadať aj súd z úradnej povinnosti, nemá vplyv na priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pretože námietku premlčania vzniesol skôr ako nadobudlo účinnosť ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. 4.11.8 V prejednávanom spore vzniklo vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb - 1. prevzatie a príprava zastúpenia v sume 81,33 € spolu s režijným paušálom v sume 7,63 € a 2. vyjadrenie zo dňa 20.07.2012 v sume 81,33 € spolu s režijným paušálom v sume 7,63 €, k tomu odmena a režijné paušály zvýšené o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % v sume 35,58 €, pretože právny zástupca vedľajšieho účastníka je jej platiteľom, spolu trovy konania vedľajšieho účastníka v sume 213,50 €, ktoré je žalobca v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. 4.11.9 Pokiaľ žalobca v odvolaní konkrétne namietal, že vedľajší účastník musí byť sám schopný zo svojej podstaty poskytovať právnu pomoc, v tomto smere odvolací súd poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu o práve vedľajšieho účastníka dať sa v občianskom súdnom konaní zastúpiť zástupcom z radov advokátov (právo na právnu pomoc), z ktorého vyplýva aj právo na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia. 4.11.10 Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne neúčelne vynaložených trov právneho zastúpenia vzhľadom na tvrdený paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konania bez vedomosti o merite veci ani ohľadne formulárového charakteru jeho podania, pretože z vyjadrenia zo dňa 20.07.2012 ako aj z ďalších jeho podaní vyplýva, že vedľajšiemu účastníkovi bola známa konkrétna špecifikácia uplatnenej pohľadávky a ďalšie relevantné údaje potrebné na posúdenie dôvodnosti žaloby a premlčania uplatneného nároku; podanie vedľajšieho účastníka preto pre účely rozhodnutia o trovách konania nepovažuje odvolací súd za formulárové podanie ani jeho vstup do konania za paušálny. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách vedľajšieho účastníka je tiež vecne správne. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za správne (body 4.6 až 4.11.10 odôvodnenia). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný; nakoľko však žalovanému žiadne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016); pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, priznal odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania vzniknutých do 30.06.2016 pôvodného vedľajšieho účastníka rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).