Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/357/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113228787 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113228787.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: AK JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnému: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: E. L. XX, XXX XX E., vedenej pod sp.zn. EX 807/13 súdnym exekútorom JUDr. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavska Sobota, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1620,36-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/3149/2013-94 zo dňa 03.07.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie v danej veci je vedené na podklade exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Victoria so sídlom v Žiline sp.zn. RK-PC-968/13-LP zo dňa 30.04.2013. Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.12.2011, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý revolvingový úver zo strany oprávneného, je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods.1 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“). Rozhodcovský súd si založil svoju právomoc prejednať a rozhodnúť danú vec na základe osobitnej rozhodcovskej zmluvy k úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.12.2011, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva v zmysle citovaných bodov č. 2, 3 a 5 bola uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.. Z jej obsahu je badateľné, že bola vyhotovená ako vopred predtlačený exemplár, do ktorého zásahy mohli byť uskutočnené len v minimálnej miere, t.z. bolo možné vypísať len osobné údaje o dlžníkovi (meno, bydlisko a dátum narodenia). Povinný okrem samotného prijatia rozhodcovskej zmluvy (jej podpisu) nemohol svojim prejavom vôle meniť alebo dopĺňať jej obsah. Založenie príslušnosti rozhodcovského súdu v znení popísanom pod bodmi č. 2, 3 a 5 rozhodcovskej zmluvy mohol povinný ako spotrebiteľ len prijať alebo odmietnuť. Podstatným pre tento prípad sa javí aj skutočnosť, že zmluva samotná obsahovala v bodoch č. 3 a č. 5 ustanovenie, že výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť bude spočívať na strane podávajúcej žalobu, resp. žalobný návrh. Na základe tejto skutočnosti súd prijal záver, že povinný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť podstatu zmluvnej podmienky pod uvedenými ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola navrhnutá vopred a ktorá spočívala v dohodnutí si riešenia sporov pred jedným z rozhodcovských súdov. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že povinný mohol od tejto zmluvy podľa bodu č. 7 odstúpiť bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia zmluvy. Táto skutočnosť sa pre posudzovanie, či boli zmluvné ustanovenia dohodnuté individuálne alebo nie, javí ako irelevantná, pretože pre posúdenie otázky individuálneho dojednania zmluvných ustanovení nie je podstatná skutočnosť, či povinný mohol od vopred predtlačenej zmluvy odstúpiť alebo nie, ale či mohol do vopred pripravenej zmluvy, dohody vlastným prejavom vôle vstupovať. Preto ustanovenia rozhodcovskej zmluvy neboli individuálne dojednané. Ohľadne samotného určenia právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s poukázaním body č. 2, 3 a 5 rozhodcovskej zmluvy a posúdenia takéhoto určenia z hľadiska platnosti alebo neplatnosti, je formulácia ustanovení zmluvy v uvedených bodoch značne nerovnovážna a v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Tento záver je odôvodnený tým, že tieto ustanovenia síce dávajú v prípade sporu zo zmluvy o úvere na výber z možností tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane žalobcu, obrátiť sa buď na všeobecné súdy alebo na jeden z rozhodcovských súdov, ale v konečnom dôsledku v prípade, ak by uplatnil svoje nároky oprávnený ako veriteľ na rozhodcovskom súde, bol by povinný ako spotrebiteľ nútený sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie rozhodcovskej zmluvy je aj podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR, pod sp.zn. 7ECdo/267/2013 zo dňa 09.01.2014) možné označiť len za formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že rozhodcovskú zmluvu, ktorá obsahuje takéto zakotvenie príslušnosti rozhodcovského súdu, nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú zmluvu, keďže ako už bolo uvedené, v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musel by sa povinný ako spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, keby bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohol by sa povinný brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa tým spôsobom, že svojim obsahom mu sťažujú slobodný výber na určenie spôsobu riešenia sporov zo zmluvy o úvere a znevýhodňujú jeho postavenie ako zmluvnej strany, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá platne. Nakoľko súd vyhlásil rozhodcovskú zmluvu za neplatnú, neplatné účinky zmluvy spôsobujú aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu. Bod č. 6 zmluvy o revolvingovom úvere pojednáva o dohodnutom predmete zmluvy, a to o poskytnutej čiastke úveru vo výške 840,-Eur, splatnosti splátky úveru v počte 42 vždy ku 19. dňu v mesiaci vo výške 45,01-Eur spolu s úrokmi za úver, celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť v sume 1890,42-Eur, RPMN za úver v hodnote 69,88 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru v hodnote 70,02 %, priemernej RPMN za úver v hodnote 45,66 % ako aj náležitostiach prípadného poskytnutia revolvingu, t.j. jej dohodnutej poskytnutej čiastky vo výške 442,90-Eur, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú by musel dlžník zaplatiť, ktorá zahŕňala samotný revolving a úroky za celú dobu čerpania revolvingu vo výške 1080,24-Eur, predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu v hodnote 55,63 %, ročnej úrokovej sadzbe revolvingu v hodnote 76,21 % a ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania v hodnote 9 %. Súd následne pristúpil k skúmaniu dojednania výšky odplaty, prostredníctvom ukazovateľa RPMN, ktorá bola dohodnutá vo výške 69,88 %. Pre posúdenie, či odplata dohodnutá podľa uvedeného bodu v zmluve o revolvingovom úvere bola podstatne prevýšenou odplatou ako je obvykle požadovaná na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, bolo potrebné určiť porovnávacie kritérium na základe ktorého by následne bolo možné prijať záver o podstatne prevýšenej odplate alebo vysloviť opak. Porovnávacie kritérium predstavujú štatistické údaje Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré obsahovali súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi. Podľa týchto štatistík bola priemerná výška RPMN za obdobný úver ako čerpal povinný, t.j. úver od 1-5 rokov do 1500,-Eur, bez zabezpečenia, ku 4. štvrťroku 2011 (obdobie uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere) vo výške 45,23 %. Okrem tejto štatistiky súd porovnal dohodnutú odplatu za úver, ktorej vyjadrením bola výška RPMN uvedená v zmluve o revolvingovom úvere s úrokovou štatistikou Národnej banky Slovenska (<http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/menova-a-bankova- statistika/urokova-statistika/bankova-urokova-statistika-uvery>). Táto úroková štatistika nových úverov sleduje aj vývoj ročnej percentuálnej miery nákladov RPMN, ktorá súvisí so spotrebiteľskými úvermi a úvermi na bývanie pre sektor domácností. Za posudzované obdobie december 2011 bola RPMN spotrebiteľských úverov vo výške 16,80 %. Pri porovnaní uvedených štatistických údajov s údajom hodnoty RPMN, ktorá bola dohodnutá v zmluve o revolvingovom úvere je zrejmé, že hodnota odplaty vo výške 69,88 % nezodpovedá tzv. bežnému priemeru hodnôt RPMN na finančnom trhu. Preto dohodnutá hodnota RPMN ako odplata za poskytnutý úver predstavuje podstatne prevýšenú odplatu oproti odplatám, ktoré sú požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Vzhľadom na tieto skutočnosti odplata nebola dojednaná v rámci materiálnych predpokladov, ktoré ustanovuje § 53 ods.6 OZ. Takéto plnenie odplaty zo strany povinného ako spotrebiteľa je potrebné potom označiť za právom nedovolené. Súd z hľadiska posúdenia rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán skúmal dohodu o poskytnutí služby, ktorá bola umiestnená do jednej listiny spolu s zmluvou o revolvingovom úvere pod bodmi 8.1 - 8.6. Jej podstatou bolo, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že oprávnený ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť na žiadosť povinného ako dlžníka a za splnenia ďalších podmienok uvedených v tejto dohode službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti / zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným a záväzok povinného ako dlžníka zaplatiť odplatu za poskytnutie tejto služby. Podľa ustanovení bodu č. 8.2 tejto dohody sa poskytnutie tejto služby viaže na podmienku dlhodobej práceneschopnosti, ktorá musí byť preukázaná náležitým lekárskym potvrdením alebo kópiou potvrdenia o vedení v evidencii uchádzačov o zamestnanie alebo výpoveďou alebo dohodou o skončení o pracovného pomeru alebo iného dokumentu, ktorý preukazuje skončenie pracovného pomeru. Zo znenia tohto bodu vyplýva, že sa jedná o tzv. obligatórne povolenie odkladu splátok veriteľom, ak nastane u dlžníka situácia dlhodobej práceneschopnosti. Uvedené znenie tohto bodu ale ďalej upravuje aj fakultatívne povolenie veriteľom odkladu splátok a to vtedy, ak by sa jednalo o iné prípady ako prípady dlhodobej práceneschopnosti. Vtedy sa už ale takéto povolenie splátok viaže na povolenie zo strany veriteľa. Za túto službu odkladu splátok si v bode 8.4 zmluvné strany dohodli odplatu uvedenú pod bodom č. 8.1, vo výške 146,92-Eur, ak by bol poskytnutý aj revolving, tak vo výške 76,20-Eur. Splatnosť odplaty za službu odkladu splátok bola dohodnutá na deň uzavretia samotnej dohody o poskytnutí služby. Dohoda o poskytnutí služby je vopred naformulovaná ako predtlačený text, ktorého znenie povinný nemohol vlastnou vôľou ovplyvniť, a teda ju mohol len prijať alebo odmietnuť, nie je ju možné označiť za individuálne dojednanú dohodu. Z hľadiska posúdenia rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán sa jej problematickými časťami javí splatnosť odplaty za (ne)poskytnutú službu. Za nerovnováhu v právach a povinnostiach je možné považovať také ustanovenia uvedenej dohody, kde dlžník sa ešte neobrátil so žiadosťou o odklad splátok (a ktorá, ak sa nejedná o dlhodobú práceneschopnosť musí byť podľa bodu č. 8.2 ešte veriteľom preskúmaná), ale po uzavretí dohody o poskytnutí služby je nútený ihneď uhradiť odmenu za ešte neposkytnutú službu. Zároveň nerovnováha v právach a povinnostiach je aj v tom, keď dlžník už zaplatí odplatu za poskytnutie služby (ktorá ale poskytnutá nebola), následne podá žiadosť o odklad splátok a ešte musí byť jeho žiadosť, ak sa nejedná o dlhodobú práceneschopnosť, samostatne posúdená veriteľom, či odklad splátok napriek zaplatenej odplate za poskytnutú službu povolí. Zjednodušene je možné zhrnúť, že aj napriek tomu, ak dlžník zaplatí za dohodnutú službu odplatu, nie je ešte isté, či jeho následnej žiadosti o odklad vôbec bude vyhovené. Za neprijateľnú podmienku je možné označiť aj ustanovenie v bode č. 8.2, kde je uvedené, že na odloženie splátok (aj napriek zaplateniu odmeny za túto službu) v iných prípadoch ako je dlhodobá práceneschopnosť, nemá dlžník právny nárok. Teda, ak aj za službu dlžník ako povinný zaplatil, na jej poskytnutie zo strany veriteľa ešte nemá právny nárok. Nakoľko právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu a rozhodcovskej zmluvy dospel k názoru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu sa odvolal oprávnený. Uviedol, že: - rozhodcovská zmluva je samostatným úkonom, ktorého existencia nebola podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy. Z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z právnych dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzatvorenia. Uplatnením tohto práva môže dlžník bez ohľadu na postoj veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy. Bez toho, aby to malo vplyv na trvanie zmluvy o revolvingovom úvere, - za individuálne dojednané podľa § 53 ods.2 OZ sa považuje také ustanovenie, ktoré spotrebiteľ mohol ovplyvniť, čo do jeho obsahu, mohol ovplyvniť jeho zaradenie do zmluvy bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy (t.j. zmluvy, ktorá predstavuje založenie hlavného zmluvného vzťahu), mohol ovplyvniť jeho zaradenie do komplexu vzájomných práv a povinností zmluvných strán bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy, - je nesporné, že povinný mohol vlastným úkonom ovplyvniť existenciu rozhodcovskej zmluvy, a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva preto spĺňa charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou, - z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Konanie pred rozhodcovským súdom je upravené alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou, - ustanovenia bodov 3 a 5 rozhodcovskej zmluvy sú v súlade s platnou právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa, zabezpečujú zmluvným stranám, teda aj povinnému také práva, ktoré zákon /napr. § 53 ods.4 písm. r) OZ/ pre ochranu spotrebiteľa vyžaduje, - v zmysle § 53 ods.6 OZ sa odplatou obvyklou na finančnom trhu nemyslí len „bankový trh“, ale finančný trh v celej jeho komplexnosti Obvyklá či bežná, zvyčajná odplata vyjadruje určitú mieru rovnovážnosti odplát na finančnom trhu, teda priemer odplát, za ktoré je možné požičať si peňažné prostriedky. Z tohto hľadiska je preto použiteľný údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov. Aj zákonodarca určuje tento údaj ako porovnávacie kritérium opre posúdenie konkrétneho úveru toho-ktorého klienta s priemerným obvyklým stavom na finančnom trhu. Na základe uvedeného RPMN úveru (69,88%) poskytnutého na základe zmluvy o revolvingovom úvere podstatným spôsobom neprevyšuje obvyklú odplatu, požadovanú za úveru na finančnom trhu, - dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom (je osobitne podpisovaná, graficky rozlíšená od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere), jej vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o revolvingovom úvere. Predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie záväzku veriteľom (oprávneným) poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. Ide teda o úpravu takej situácie, ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa nedala nahradiť nejakou zákonnou úpravou. Zákon žiadny odklad splátok neupravuje a už vôbec nie, že by bolo povinnosťou veriteľa ho poskytnúť, ak o to dlžník požiada, a to naviac bezodplatne. Uzavretie dohody naopak zavádza úpravu, ktorá je výhodnejšia oproti zákonnej regulácii. Nie je preto zrejmé a odporujúce podstate veci, ako môže byť dojednanie dohody o odplatnom poskytnutí služby a odplaty podľa nej v neprospech spotrebiteľa a predstavovať hrubú nerovnováhu v jeho neprospech. Dohoda o poskytnutí služby preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou. V prípade využitia odkladu splátok sa dlžník v prvom rade vyhne sankciám za omeškanie. Zároveň je potrebné zobrať do úvahy fakt, že splátky s odloženou splatnosťou sa uhrádzajú až na konci, po uhradení ostatných splátok. V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 209,78-Eur. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „O.s.p.“), postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods.2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Poznámka „4ead)“ k § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ako „ZoRK“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods.2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok (§ 45 ods. 3 ZoRK). Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku ako aj ZoRK vyplýva, že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi skúma, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Jedným z dôvodov na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prejednávanej veci bolo aj konštatovanie exekučného súdu, že plnenie odplaty vo výške 69,88% zo strany povinného ako spotrebiteľa je právom nedovolené. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník (ani iný predpis) neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z odvolateľom citovaného § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Existencia daného ustanovenia nevylučuje exekučný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úroku aj z hľadiska dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle tohto výkladu je potrebné sa pozerať aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov nielen z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle § 53 ods. 6 OZ, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t.j. (okrem iného) aj na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. Záver okresného súdu o právnej nedovolenosti plnenia odplaty zo strany povinného ako spotrebiteľa je správny a plne odôvodnený, nakoľko porovnaním dojednanej výšky RPMN s priemernou hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR (dostupnou na stránke: <http://fastsearch.mfsr.sk/mfsr/?query=priemern%C3%A1+RPMN&offset=20&>), táto v rozhodnom období pre nezabezpečené úvery do 1500,-Eur vrátane so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 45,23%. Dojednaná RPMN v zmluve o revolvingovom úvere (69,88 %), ktorá o viac ako 24% prekračuje priemernú hodnotu RPMN úverov poskytovaných finančnými inštitúciami (teda aj nebankovými subjektmi) v Slovenskej republike, t.j. predstavuje viac ako 151 % jej hodnoty, je dozaista rozporná s dobrými mravmi. K odvolacím námietkam sa žiada dodať, že účastníkmi konania dojednaná úroková sadzba by podľa názoru odvolacieho súdu neobstála ani pri posudzovaní súladu jej výšky zo zákonným znením § 53 ods. 6 OZ. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd so záverom okresného súdu o tom, že plnenie odplaty vo výške 69,88% zo strany povinného ako spotrebiteľa je právom nedovolené, a teda rozporné s dobrými mravmi, plne stotožnil. Na druhej strane odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou okresného súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy ako aj o tom, že jej ustanovenia neboli individuálne dojednané. Zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, ak dodávateľ nepreukáže opak. V situácii, keď oprávnený exekučnému súdu predložil rozhodcovskú zmluvu (č.l.10) na samostatnej listine, z jej obsahu (bod 1, 2, 3, 7) vyplýva, že povinný bol s ňou oboznámený, uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo podmienkou uzavretia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a povinný mal možnosť od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť (v primeranej lehote) do 14 dní od jej uzatvorenia, potom za takéhoto stavu nie je dôvod, aby oprávnený vyvracal právnu domnienku vyjadrenú v § 53 ods. 3 OZ (ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané), pretože uvedené skutočnosti svedčia pre záver, že rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná aj keď bola uzatvorená na predtlačenom formulári. Z vyššie uvedených dôvodov, keď sa nemožno stotožniť s názorom okresného súdu, že rozhodcovská zmluva, zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi konania, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (ktorá nebola individuálne dojednaná), na druhej strane je nesporné, tak ako konštatoval okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, že povinný bol v exekučnom titule zaviazaný na plnenie v rozpore s dobrými mravmi (plnenie právom nedovolené), odvolací súd nemohol rozhodnúť inak, ako uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Vzhľadom na uvedené sa už nebolo potrebné zaoberať otázkou prípadnej neprijateľnosti dohody o poskytnutí služby. Nakoľko oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, náhrada trov odvolacieho konania mu nebola priznaná. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.