Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113231463 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113231463.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého N. O. L., nar. XX.XX.XXXX, štátneho občana A. F. a Slovenskej republiky, t. č. bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v N., dieťa matky N.. M. A., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianky Slovenskej republiky a Z. G. S. N. a Z. G., bytom N., L. Z. X, v konaní zastúpená JUDr. Ľubošom Pejhovským, advokátom, so sídlom Bratislava, Komárnická 36 a otca O. N. L., nar. XX.XX.XXXX, štátneho občana A. F., bytom X Z. Y., U. L. Q., Z. G. S. N. V. Z. G., v konaní zastúpený AK Krnáč s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Horná 65A, o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní otca maloletého proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.10.2015, č. k. 32P/373/2013-649, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie okresného súdu. Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh otca maloletého, ktorým sa domáhal nariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu Z. G. S. N. V. Z.F.. Okresný súd rozhodol v poradí druhým rozhodnutím potom, keď odvolací súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu prvostupňový súd doplnil dokazovanie a po ustálení zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade je najlepším riešením pre uneseného maloletého jeho nenavrátenie. Súd zobral do úvahy vyjadrenie maloletého, ktorý prejavil záujem žiť doma na Slovensku s predstavou, aby sa na Slovensko presťahoval aj otec a aby sa s ním stretával. Súd nenariadil znalecké dokazovanie vzhľadom na skutočnosť, že názor maloletého mal preukázaný zo správy z pohovoru s maloletým, ktorý bol vykonaný prostredníctvom psychológa, keď už doplnenie dokazovania považoval za nehospodárne a neúčelné. Súd zobral do úvahy pomery na strane matky, ktorá na území SR má rodinu a na strane otca, ktorý býva a pracuje vo S. N. bez svojej rodiny. Poukázal na skutočnosť, že manželstvo rodičov maloletého bolo rozvedené dňa 15.12.2011, pričom do augusta 2012 zotrvali rodičia aj s maloletým v spoločnej domácnosti. Následne matka so súhlasom otca spolu s maloletým spoločnú domácnosť opustili a presťahovali sa do mesta N.. Od tejto doby starostlivosť o maloletého zabezpečovala matka, otec sa s dieťaťom stretával, podieľal sa na jeho výžive v zmysle dohody rodičov. Matka sa nevrátila na územie S. N. po prázdninách dňa 02.06.2013. Do vlastníctva získala 3-izbový byt, v ktorom býva spolu s maloletým. Je zamestnaná ako Z. X., maloletý nastúpil od septembra 2014 do A. ročníka základnej školy. Za svoj domov považuje N., čo vyplynulo z pohovoru prostredníctvom psychológa Referátu poradensko- psychologických služieb v N.. Otec s maloletým sú v kontakte - telefonickom, skypovom a tiež aj osobnom počas dovolenky, maloletý otca neodmieta, želá si, aby sa otec presťahoval na Slovensko. Otec maloletého býva na základe zmluvy o nájme zariadeného obytného domu v rodinnom dome spolu s ďalšími dvoma osobami, s ktorými spoločne predmetnú nájomnú zmluvu uzavrel. Podľa predloženého dokladu má otec umožnenú od zamestnávateľa flexibilnú pracovnú dobu, matka predložený doklad spochybnila vzhľadom na svoje znalosti, keď sama 13 rokov žila vo S. N. a pracovala aj u zamestnávateľa otca. Poukázala tiež na pracovnú vyťaženosť otca, ktorý nemohol dieťa z tohto dôvodu navštíviť počas jesenných prázdnin, či Vianoc. Rovnako sa nezúčastnil súdneho pojednávania vzhľadom na svoje pracovné povinnosti. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a vývoj rodinnej situácie maloletého a jeho rodičov, súd v súčasnosti automaticky nenariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu vo S. N. v zmysle Haagskeho dohovoru majúc za to, že by to bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletého a pre maloletého by to nebolo najlepším riešením. Súčasne vytrhnutie maloletého z domácnosti matky, ktorú dieťa označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi dobré výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby mal otec zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, považuje súd za daného stavu za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme. V ďalšom vysvetlil prvostupňový súd, prečo nevykonal všetky navrhované dôkazy. O trovách konania rozhodol súd vzhľadom na samotný charakter konania ustanovením § 150 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal otec maloletého prostredníctvom splnomocneného advokáta odvolanie. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods. 2, písm. a), c), d) a f) O.s.p. Spochybnil právny názor prvostupňového súdu vyjadrený v uznesení, považujúc uznesenie za nesprávne, pretože sa konajúci súd dôsledne neoboznámil so skutkovým stavom veci, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s procesnými zásadami (každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti) a považuje za sporné, prečo súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti napadnutého uznesenia. Vytýka prvostupňovému súdu, že nevenoval uzneseniu náležitú pozornosť, odôvodnenie označil za nepresvedčivé, a preto nie je možné právny názor konajúceho súdu považovať za zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom. Podľa odvolateľa konajúci súd sa nedostatočne venoval okolnostiam uvádzaným v priebehu konania zo strany otca maloletého dieťaťa, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu je nedostatočne odôvodnené a je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Poukázal na skutočnosť, že dňa 24.05.2015 Rada pre práva dieťaťa so sídlom Spartakovská 3 v Trnave podala návrh na vstup Rady ako vedľajšieho účastníka do predmetného konania. Na výzvu súdu otec maloletého vyjadril nesúhlas so vstupom, matka dieťaťa so vstupom Rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka vyjadrila súhlas. Prvostupňový súd uznesením vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil. Uznesenie zo dňa 19.08.2015 bolo doručené aj Rade pre práva dieťaťa, matka sa voči nemu odvolala. Prvostupňový súd napriek tomu, že Rade doručil uznesenie o nepripustení do konania, nedoručil jej predvolanie na pojednávanie na deň 27.10.2015, ktoré doručil účastníkom konania. Preto otec maloletého vytýka súdu, že do právoplatného rozhodnutia súdu o nepripustení Rady pre práva dieťaťa, postupoval prvostupňový súd nesprávne, keď bez existujúceho právoplatného rozhodnutia o nepripustení konal vo veci ďalej tak, že tohto účastníka na pojednávanie nepredvolal. Došlo tak k vadám konania, pre ktoré má odvolací súd povinnosť podľa § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. rozhodnutie zrušiť. V ďalšom poukazuje na vady uvedené v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne uvádza, že dokumenty - Správa z pohovoru s maloletým dieťaťom a podrobná charakteristika maloletého vypracovaná školou neboli pred pojednávaním konaným dňa 27.10.2015 doručené právnemu zástupcovi otca maloletého dieťaťa. Súd preto vychádzal z dokumentov, ktorých obsah právny zástupca otca maloletého dieťaťa nepoznal, nemohol sa s nimi oboznámiť a vyjadriť sa k nim relevantným spôsobom. Súd tieto dôkazy vykonal prečítaním, nenariadil žiadne znalecké dokazovanie za účelom získania znaleckého posudku. Otec maloletého vykonanie týchto dôkazov prečítaním na pojednávaní nepovažuje za postačujúce, otec maloletého nevedel, akým spôsobom bolo s dieťaťom komunikované a aké otázky boli maloletému položené. Podľa názoru otca maloletého dieťaťa, dôkazy, na ktorých chcel súd postaviť svoje rozhodnutie, mu mali byť doručené na vyjadrenie. Tým, že prvostupňový súd uvedeným spôsobom nepostupoval, odňal otcovi maloletého možnosť konať pred súdom. Aj z tohto dôvodu je potrebné, podľa názoru právneho zástupcu otca uznesenie okresného súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom texte podaného odvolania poukazuje na dôvody spočívajúce vo vadách konania, konkrétne nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na Správu z pohovoru s maloletým dieťaťom, vypracovanú O.. O. P., psychologičkou Referátu poradensko- psychologických služieb, kde navrhla prizvať do konania znalca z odboru klinickej psychológie. Vykonaný pohovor podľa názoru právneho zástupca otca maloletého bol zameraný len na zistenie názoru maloletého, tento sa však v žiadnom prípade nevysporial a ani sa vysporiadať nemohol s tým, či maloletý je dostatočne zrelý na to, aby mohol vyjadriť svoj názor a stáť si za ním. Rovnakým spôsobom sa vyjadrila aj pracovníčka kolízneho opatrovníka O.. O. N.. Pritom aj právny zástupca otca na pojednávaní dňa 27.10.2015 sa pripojil k návrhu na doplnenie dokazovania prizvaním znalca z odboru klinickej psychológie. Pokiaľ súd v zmysle odôvodnenia nepovažoval za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, z vypočutia maloletého vydedukoval, že sa maloletý zžil na Slovensku, takže ďalšie dokazovanie nie je účelné a hospodárne, právny zástupca otca označuje túto dedukciu súdu za fabuláciu, keď súd nie je oprávnený na posúdenie, či maloletý je dostatočne zrelý na samostatné vyjadrenie svojho názoru. Naviac obmedzenie kontaktu maloletého s otcom má za následok narušenie citových väzieb a narušenie prirodzeného vývoja vzťahov. Odmietavý postoj matky k osobe otca maloletého môže mať vplyv na názory a vyjadrenia maloletého. Súd pritom maloletého nikdy nevidel, a preto mu neprislúcha hodnotiť zrelosť maloletého. Z uvedených dôvodov sa nestotožňuje so záverom súdu, že ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a neúčelné. Rozhodnutie je preto predčasné, nesprávne a nezákonné, keďže súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V ďalšej časti podaného odvolania právny zástupca otca poukazuje na nesprávne skutkové zistenia súdu na základe vykonaných dôkazov. Tvrdí, že v žiadnom prípade nebolo preukázané zžitie maloletého na Slovensku, keďže toto malo byť preukázané znalcom z príslušného odboru. Pokiaľ súd dospel k záveru, že „vytrhnutie maloletého v súčasnosti z domácnosti matky .... bez toho, aby otec maloletého mal zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky ...“ považoval za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme, nestotožňuje sa s citovaným konštatovaním súdu vzhľadom na to, že otec maloletého počas celého súdneho konania preukazuje svoju ochotu a schopnosť zabezpečiť kontinuálny prechod maloletého z krajiny, v ktorej je neoprávnene zadržiavaný, do krajiny jeho obvyklého pobytu. Preukázal, že maloletý má vo S. N. v prípade návratu zabezpečené ubytovanie, školskú dochádzku, mimoškolské aktivity, starostlivosť, lásku, spokojné prostredie. Skutkové zistenie súdu založené na vyjadrení X- ročného dieťaťa a opomenutie všetkých záruk poskytnutých otcom, ktoré má odôvodniť nenavrátenie maloletého, označuje za nesprávne. Pokiaľ poukazuje prvostupňový súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR v náleze z 23.05.2014 sp. zn. IV.ÚS100/2014, otec maloletého sa nestotožňuje s tým, aby vec bola posudzovaná s poukazom na uvedené rozhodnutie so záverom, že maloletý sa zžil s prostredím u matky, a preto súd nenariadil jeho návrat do miesta obvyklého pobytu, pretože ide o nesprávne právne posúdenie, na konanie je potrebné nazerať v širšom kontexte a závery z citovaného tvrdenia nemožno aplikovať automaticky a mechanicky na každé konanie v tom zmysle, že maloletý sa dlhšiu dobu nachádza v krajine, v ktorej je neoprávnene zadržiavaný, a preto je potrebné dieťa v tejto krajine ponechať. Vždy je potrebné starostlivo posúdiť celú situáciu a zobrať do úvahy relevantné ustanovenia právnych predpisov. Poukázal na rozhodnutia ESĽP U. v. Ukrajina z 27.04.2010 vo veci sťažnosti č. 7354/10, z ktorého vyplýva, že samotná integrácia v novom prostredí nestačí, ak dieťa v krajine obvyklého pobytu predtým dlhodobo žilo a malo dobrý vzťah s rodičom, ktorému bolo unesené, mať za to, že vzhľadom na zotrvanie v krajine únosu istý čas, automaticky dôjde k zhojeniu každej nelegálnej situácie plynutím času. Prípad D. a Z. by sa mal chápať ako pripomienka toho, že rozhodovanie o deťoch nemôže byť formalistické a automatické, pretože akokoľvek môže byť určitý spôsob rozhodovania v záujme detí vo všeobecnosti, nemusí byť v záujme konkrétneho dieťaťa, o ktorom sa rozhoduje. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva chráni práva rodiča, ktorému bolo dieťa unesené a prispieva k spravodlivému navráteniu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, Slovenská republika je vo veciach medzinárodných rodičovských únosov maloletých detí viazaná Dohovorom o právach dieťaťa zo dňa 20.11.1989 a Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25.10.1980. S poukazom na uvedené, má právny zástupca otca maloletého za to, že matka dňa 27.05.2013 premiestnila maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu vo S. N. na Slovensko, kde ho neoprávnene zadržiava od 03.06.2013 doposiaľ. Matka maloletého sa snaží predlžovať súdne konanie a odďaľovať rozhodnutie vedomá si skutočnosti, že spravodlivým rozhodnutím súdu dôjde k návratu maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu vo S. N.. Poukazuje na proces, ktorý sprevádzal doručenie uznesenia zo dňa 07.04.2014 spolu s opravným uznesením právnemu zástupcovi matky. Práve v obdobných veciach je kľúčovým bezodkladné konanie, ktoré je v dôležitom záujme maloletého dieťaťa. Predlžovanie procesu môže mať za následok vypestovanie syndrómu zavrhnutého rodiča. Dlhodobé konanie nemôže byť na ujmu otca maloletého dieťaťa v tom, že súd nenariadi návrat dieťaťa vzhľadom na skutočnosť, že sa maloletý zžil s prostredím, v ktorom je zadržiavaný neoprávnene. Išlo by o porušenie Ústavy SR, v zmysle ktorej Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Je viazaná aj Haagskym dohovorom, v zmysle ktorého bolo potrebné zabezpečiť justičnými orgánmi čo najrýchlejšie skončenie veci a návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu. Odobrovanie umelého predlžovania konania je v rozpore so zásadou spravodlivosti, súd musí brať do úvahy aj pravidlo, v zmysle ktorého nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania. Poukazuje na to, že žiadosť o návrat maloletého bola podaná v lehote stanovenej Haagskym dohovorom, boli splnené všetky podmienky na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu. Výnimky upravené v článku 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru (návrat sa nenariadi po uplynutí lehoty 1 roka za podmienky, že sa dieťa zžilo s novým prostredím; rodič únosca preukáže, že druhý rodič v skutočnosti nevykonával právo starostlivosti o dieťa alebo neskôr súhlasil s premiestnením; hrozí vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho dostal do neznesiteľnej situácie; ak dieťa nesúhlasí s návratom a s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť, treba jeho názor zohľadniť; nepripúšťajú to základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu). Pokiaľ prvostupňový súd dôvodil, že maloletý nesúhlasí s návratom, že sa maloletý zžil s novým prostredím a návrat by mu mohol spôsobiť ujmu, poukazuje na vyjadrenie v tomto odvolaní, kde otec maloletého poukázal na skutočnosť, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by maloletý nesúhlasil so svojim návratom. Pokiaľ súd mal za to, že sa maloletý zžil s prostredím na Slovensku, opätovne odkazuje na uvádzané dôvody, prečo Správa z pohovoru s maloletým nie je dôkazom o tejto skutočnosti, vyjadrenia matky o zžití sa maloletého na Slovensku označuje ako účelové. Pokiaľ ide o hodnotenie maloletého vypracované školou, poukazuje na v spise sa nachádzajúcu Správu o maloletom zo škôlky s dennou starostlivosťou, ktorú navštevoval maloletý vo S. N., z ktorej vyplývajú rovnaké skutočnosti ako z podrobnej charakteristiky maloletého vypracovanej školou. Dôvodom nemôže byť ani záľuba maloletého - vynikajúce výsledky vo T. vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, v zmysle ktorej z tohto dôvodu v športovej terminológii by bolo možno „návrat maloletého považovať za prestup roka a nevyužitie takejto príležitosti by bolo stratenou šancou.“ Otec maloletého sa nestotožňuje s tvrdením, že by návrat spôsobil maloletému ujmu. Otec robí všetko pre to, aby sa maloletý mohol vrátiť do S. N. a je ochotný a schopný splniť všetky podmienky. Poukázal na uzavretú zmluvu o nájme zariadeného obytného domu v rodinnom dome, keď ide o rodinný dom, v ktorom maloletý žil do S. roka svojho života, teda prostredie, ktoré pozná, čo znamená, že ubytovanie pre maloletého je pripravené na jeho okamžitý návrat. Dieťa má vo S. N. zabezpečené vzdelanie, pretože vzhľadom na platné zákony vo S. N. je povinná školská dochádzka, takže príslušné orgány maloletého pridelia do základnej školy, ktorá bude mať voľné kapacity a bude v čo najmenšej vzdialenosti od miesta jeho bydliska. Ako ďalšie uvádza, že počas žitia maloletého vo S. N. nemal tento žiadne choroby, ani zdravotné ťažkosti výraznejšieho charakteru, dôkazom čoho je správa zo zdravotného strediska, ktoré v prípade potreby maloletý navštevoval zo dňa 02.04.2014. V ďalšom otec poukazuje na svoju finančnú spôsobilosť postarať sa o maloletého, čo dokázal potvrdením o jeho čistom príjme. Ďalej predložil potvrdenie zamestnávateľa o flexibilnom pracovnom čase, ktorý nebude mať vplyv na výšku jeho príjmu. V tomto smere matka maloletého spochybňovala tvrdenie otca, poukázala na to, že otec maloletého predložil doklad, súd ho nevzal do úvahy vzhľadom na slovné spochybnenie matky maloletého. Takýto potup nepovažuje za správny. Pokiaľ ide o nesprávne posúdenie veci, právny zástupca otca maloletého poukázal na nesprávnu aplikáciu ustanovenia o nenavrátení maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu (článok 12 ods. 2, článok 13 ods. 1, písm. a/, článok 13 ods. 1, písm. b/ Haagskeho dohovoru), hoci mal aplikovať ustanovenia o navrátení maloletého do krajiny obvyklého pobytu (článok 1, 8, 10), keďže v tomto prípade neexistuje žiadna výnimka odôvodňujúca nenavrátenie maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu. Právny zástupca otca maloletého má za to, že vzhľadom na vady konania, ako aj vady rozhodnutia vymedzené v odvolaní je potrebné napadnuté rozhodnutie s poukazom na ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. vzhľadom na uvedené právne významné skutočnosti s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia navrhuje napadnuté uznesenie zmeniť tak, že súd nariadi návrat maloletého do jeho obvyklého pobytu vo S. N.. K podanému odvolaniu sa vyjadrila písomne matka maloletého prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu advokáta. Pokiaľ navrhovateľ vytýka, že mu súd nedal k dispozícii Správu o pohovore s maloletým a podrobnú charakteristiku maloletého vypracovanú školou a protestuje, že prvostupňový súd odmietol jeho návrh skúmať intelektový potencionál maloletého znalcom - klinickým psychológom, uvádza, že toto nevidí ako kritické momenty vedúce k nezákonnosti citovaného rozhodnutia, hodnotenie ponecháva krajskému súdu. Pokiaľ poukazuje na odňatie možnosti konať pred súdom vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, poukazuje na postoj navrhovateľa v roku 2015, keď tvrdo atakoval zámer Rady práva dieťaťa chrániť záujmy maloletého a dnes sa štylizuje do pozície ochrancu jej procesných práv. Odporkyňa poukazuje na článok 12 a 13 Haagskeho dohovoru. Vytýka navrhovateľovi, že sa tento sústavne a cielene vyhýba ustáleniu konkrétneho miesta pobytu, kde by sa malo vo S. N. pôvodné miesto pobytu jeho maloletého syna nachádzať. Tvrdenie o prenajatom obytnom dome žiadne konkrétne miesto neuvádza. V V. neexistuje žiadna oficiálna evidencia pobytu ľudí (vrátane ich detí), preto tvrdenie, že škola v V. automaticky prijme maloletého, nie je pravdivé. Navrhovateľ opäť a zámerne nehovorí o žiadnej konkrétnej lokalite, ani žiadnej konkrétnej škole. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že pracuje 32 hodín mesačne (bod 110 odvolania), znamená to, že pracuje hodinu denne. Mesačný príjem by v takomto prípade nebol postačujúci ani pre samotného navrhovateľa. Pritom navrhovateľ svoj príjem nedokladuje, ani len neuvádza. Poukazuje na to, že maloletý by mal zabezpečený pobyt v škole a v klube od 7.30 do 18.00 hod. Pokiaľ v bode 5 navrhovateľ uvádza, že je ochotný a schopný splniť podmienky pre návrat maloletého, z toho vyplýva, že tieto neboli a aktuálne nie sú vytvorené. Ide o rozhodujúci moment, ktorý okresný súd správne vyhodnotil. Miesto a obydlie, kde naposledy maloletý v V. žil, otec maloletého nepozná, pretože tam nebýval. Nemá tam vytvorené žiadne existenčné, bytové, ani pracovné podmienky. Odporkyňa sa snažila v priebehu roka 2015 niekoľkokrát s bývalým manželom dohodnúť a vysvetliť mu, že maloletý je na Slovensku šťastný. Pritom navrhovateľ sa telefonicky hlási k synovi priemerne raz za týždeň. Na Vianoce sa s ním ani nerozprával, len po naliehaní matky vzal maloletý do ruky mobil a povedal otcovi, že sa s ním nechce rozprávať. Maloletý je frustrovaný z toho, že ho otec chce silou mocou kamsi od matky odviesť. Odporkyňa má za to, že treba vziať do úvahy aj zdravotný stav navrhovateľa, ktorý nosí G. a užíva mnoho liekov. Z jeho strany nie je garantovaná možnosť primerane sa maloletému venovať. Pritom maloletý má v N. vytvorené optimálne podmienky na zdravý vývoj a rast, má tu zázemie, matku, starých rodičov, širšiu rodinu a mnoho kamarátov. Bývanie má zabezpečené v úplnom 3-izbovom byte s vlastnou izbou, cesta do školy mu trvá 5 minút, žije normálnym a kľudným rodinným životom. Nie sú preto žiadne faktické, ani právne dôvody pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v rozsahu danom ust. § 212 ods. 2, písm. a) O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol návrh otca maloletého, ktorým sa tento domáhal nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu Z. G. S. N. V. Z.F.. Išlo v poradí o druhé rozhodnutie, keď odvolací súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu z dôvodu nedostatočných skutkových zistení v otázke existencie výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa, konkrétne, či maloletému hrozí vážne nebezpečenstvo, že by návratom bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo by sa dostalo do inak nepriaznivej situácie, prípadne, že maloletý nesúhlasí s návratom pokiaľ dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je potrebné zohľadniť jeho názory. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy - konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 178a až 178j O.s.p. platné a účinné od 01.01.2016), podľa ust. § 178a ods. 1 v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitných predpisov súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Osobitnými predpismi v tomto prípade je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003. Podľa článku 13 Dohovoru (bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku), justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrt by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku, justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 - článku 11 - Návrat dieťaťa, odsek 1, keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydaní rozsudku podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8. Podľa odseku 2 pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa odseku 4 súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13, písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval uvedeným spôsobom, ako mu to bolo aj uložené odvolacím súdom. Z podrobne zisteného a v odôvodnení napadnutého uznesenia uvedeného skutkového stavu považuje odvolací súd za okrem iného neopomenuteľnú skutočnosť, že v čase, kedy matka s maloletým opustila územie S. N. bez súhlasu otca, žila matka s dieťaťom odlúčene od otca, s jeho vedomím a súhlasom v meste N., a to takmer počas obdobia M. roka, pričom v podstatnej miere starostlivosť maloletému v období pred opustením S. N. poskytovala matka. Ako minimálne diskutabilné sa potom javí tvrdenie otca, že sa má maloletý vrátiť do miesta, ktoré dôverne pozná, pretože tam žil do svojho Q. roku života. Naviac bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že matka bez pomoci otca nedokázala finančne situáciu zvládnuť, teda na jej konaní sa dosť závažnou mierou podieľal aj otec maloletého. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd v tejto veci vykonal dôsledné dokazovanie, pri jeho hodnotení v súlade s ust. § 132 O.s.p. možno toto považovať za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce základným pravidlám, odôvodnenie je dostatočne jasné a logické. Súd pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy vyjadrenie maloletého, keď ho vzhľadom na vek aj vzhľadom na hodnotenie školy považoval za schopného samostatne vyjadriť svoj názor a vôľu, ktorú mal preukázanú pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológia príslušného referátu poradensko-psychologických služieb. Poukázal na to, že maloletý mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť, prejavil záujem žiť na Slovensku s tým, aby sa na Slovensko presťahoval aj otec, s ktorým by sa stretával. Odvolací súd poukazuje na Správu z pohovoru s maloletým, ktorú uskutočnil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny N., oddelenie sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately dňa 12.05.2015 za účelom zistenia názoru maloletého vo veci jeho návratu do krajiny obvyklého pôvodu. V Správe sa uvádza okrem iného, že maloletý bol oboznámený (primerane veku a rozumovým schopnostiam) s účelom pohovoru, na otázky týkajúce sa jeho návratu do S. N. odpovedal samostatne. Maloletý uviedol, že chce zostať na Slovensku. Nespomína si, ako tam bývalo, nevie povedať čo bolo dobré, keď bývali tam, ale „zle bolo v škole.“ Teraz sa mu v škole páči. Býva s mamou a tak by chcel zostať. Za otcom by šiel počas veľkých prázdnin a bol by u neho aj celý mesiac, čo mu aj navrhol, avšak otec na to neodpovedal. Ako dôvod, prečo sa nechce vrátiť do V. uviedol, že sa mu viac páči doma (v N.), chce zostať s mamou, chodieva hrávať T., má tu kamarátov a je tu lepšie. Na otázku, že by sa mu možno zapáčilo bývať znova v V., reagoval odmietavo. Dôležité pre neho je to, kde býva jeho maminka. Viac maloletý k veci nemal záujem uviesť, zdôrazňoval len to, že „chce zostať doma.“ Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného pohovoru celkom jednoznačne vyplýva skutočnosť, že maloletý si dostatočne uvedomuje situáciu a ako domov vníma terajšie prostredie, najmä z dôvodu, že tu je jeho matka. Vzhľadom na vek dieťaťa, ako aj na prv uvedené zistenia o rodinnej situácii maloletého v čase predchádzajúcom opustenie územie S. N. je úplne pochopiteľné a prirodzené, že matka je osoba, u ktorej maloletej cíti istotu a tam kde je matka, je aj domov. Pokiaľ za takejto situácie dospel prvostupňový súd k názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme. Odvolací súd s takýmto posúdením veci súhlasí, považuje ho za správny a zodpovedajúci tomuto konaniu. Možno tiež uzavrieť, že je naplnený predpoklad Dohovoru v článku 13, podľa ktorého justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pokiaľ v tomto smere právny zástupca otca maloletého dieťaťa vytýka prvostupňovému súdu nevykonanie znaleckého dokazovania a majúc zároveň za to, že súd nie je oprávnený túto otázku posúdiť vzhľadom na jej odbornosť, odvolací súd uvádza, že je vecou súdu, akým spôsobom vykoná dokazovanie, ktoré dôkazy vykoná a každý dôkazný prostriedok v konečnom dôsledku podlieha hodnoteniu súdu, teda aj odborný znalecký posudok je pre súd dôkazom, ktorý posúdi súd. Námietky právneho zástupcu otca v tomto smere preto odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd skúmal tiež opätovne otázku primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate zo strany otca. Poukázal pritom na skutočnosť, že otec maloletého býva na základe zmluvy o nájme v obytnom rodinnom dome spolu s ďalšími dvoma osobami, s ktorými nájomnú zmluvu spoločne uzatváral a z tejto nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca. Rovnako nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že je otec schopný, vzhľadom na svoj pracovný post, zabezpečiť kontinuálny prechod maloletého do krajiny obvyklého pobytu bez toho, aby to maloletému nespôsobilo psychickú ujmu vzhľadom na jeho naviazanosť na matku. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade možno odmietnuť návrat maloletého s poukazom na prv citovaný Dohovor - článok 13, teda že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme a navyše dieťa nesúhlasí s návratom, vychádzajúc z toho, že je dostatočne vyspelé na vyjadrenie svojho názoru v tomto smere, je jeho rozhodnutie, ktorým zamietol návrh otca na navrátenie dieťaťa do krajiny, v ktorom malo obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho premiestnením matkou bez súhlasu otca, správne. K ďalším dôvodom odvolania odvolací súd uvádza, že nepovažuje za relevantnú námietku ohľadne neprávoplatnosti rozhodnutia o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka - Rady pre práva dieťaťa, keď táto je už vzhľadom aj na potvrdenie uznesenia odvolacím súdom bezpredmetná (dôvody pod bodom 11 až 31 odvolania). K odňatiu možnosti konať pred súdom, ku ktorej malo dôjsť nedoručením Správy z pohovoru pred pojednávaním, odvolací súd nesúhlasí, s uvedeným dôkazom bol právny zástupca otca oboznámený dostatočným spôsobom na pojednávaní, mal možnosť sa k nemu vyjadriť a odvolací súd nepovažuje za žiadúce, aby sa pojednávanie odročovalo za účelom vyjadrovania sa k jednotlivým dôkazom, najmä za situácie, že ide o prečítanie Správy kolízneho opatrovníka, keďže aj bez ohľadu na stanovisko otca k tejto Správe by údaje, ktoré sú v nej uvedené, boli rovnaké. Hodnotiť tento dôkaz opätovne prináleží súdu (námietky pod bodom 32 až 42). Pokiaľ vytýka právny zástupca otca nevykonanie navrhnutých dôkazov, konkrétne znaleckého dokazovania na posúdenie zrelosti maloletého (pod bodom 43 až 51 odvolania), odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené stanovisko k tejto otázke. K námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (body 52 až 116) odvolací súd poukazuje na svoje stanovisko k otázke ustálenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci s tým, že opätovne zdôrazňuje, že podľa jeho názoru prvostupňový súd správne rozhodol, keď vychádzal z Dohovoru, konkrétne článku 13 s odkazom aj na relevantnú judikatúru v tomto smere, konkrétne prípad D. a Z. verzus Švajčiarsko, ktoré zdôrazňuje povinnosť posudzovať každú vec individuálne tak, aby rozhodnutie bolo v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Pokiaľ sú zistené a objasnené dôvody, pre ktoré súd dospel k záveru, že nie je v záujme maloletého rozhodnúť o jeho navrátení do miesta obvyklého bydliska tak, ako je uvedené vyššie, bolo správne rozhodnúť podľa uvedených výnimiek. Odvolací súd považuje za dostatočne preukázané, že existuje dôvod pre použitie výnimky z Dohovoru podľa článku 13, písm. b) - nebezpečenstvo vystavenia maloletého duševnej ujme, nesúhlas maloletého s návratom (majúc za to, že maloletý je dostatočne vyspelý pochopiť situáciu a jej dôsledky), ako nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, článok 11 ods. 2. Odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje situáciu pred „neoprávneným únosom,“ keď starostlivosť o maloletého už v tomto období (takmer rok) v prevažnej miere, takmer výlučne osobne zabezpečovala a poskytovala maloletému dieťaťu matka. Aj to je závažný moment pre posúdenie psychickej ujmy hroziacej maloletému pri jeho odňatí matke. Aj z toho dôvodu poukazuje odvolací súd na rozhodnutia D. a Z. a F. v tom význame, že je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne v záujme čo najlepšieho prospechu pre dieťa, ktorý musí byť prioritný. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 v spojení s § 150 O.s.p. - vzhľadom na predmet konania). Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.