Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/843/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114201846 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114201846.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, proti žalovanej O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. J., M. XX, pôvodne za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie so sídlom v Bratislave, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, právne zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13, v konaní o zaplatenie 154,77 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12C/96/2014-119 zo dňa 14. 07. 2015, r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanej práva na zaplatenie sumy 154,77 € s príslušenstvom, titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou dňa 08. 09. 2005. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že zistil skutkový stav, podľa ktorého žalovaná uzatvorila so Slovenskou sporiteľnou, a. s., dňa 08. 09. 2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 030636137, na základe ktorej jej boli poskytnuté peňažné prostriedky vo forme úveru vo výške 24 000,- Sk ( v pôvodne platnej mene ), ktoré sa zaviazala splácať v 59 mesačných splátkach s tým, že poslednú splátku mala uhradiť dňa 20. 08. 2010. K poslednej úhrade evidovanej právnym predchodcom žalobcu došlo dňa 16. 06. 2011. Až následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2012 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu, o čom bola žalovaná informovaná právnym predchodcom dňa 09. 07. 2013. 3. Na základe vyššie zisteného skutkové stavu, následne vykonaného dokazovania a právneho posúdenia, okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný. Uvedené zdôvodnil tým, že žalobca si návrhom vo veci samej uplatnil sumu 154,77 € s prísl. ako sumu splátok splatných od 20. 02. 2010 do 20. 08. 2010, v počte sedem, t.j. 7 x 22,11 €. Aplikujúc ust. §-u 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 103 Občianskeho zákonníka mal za to, že premlčacia doba začala plynúť deň nasledujúci po splatnosti každej jednej splátky s tým, že posledná uplatňovaná splátka bola splatná dňa 20. 08. 2010. Od nasledujúceho dňa, teda od 21. 08. 2010 začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva voči žalovanej na súde. Premlčacia doba uplynula pri poslednej splátke 21. 08. 2013, pričom u každej predchádzajúcej tomu bolo skôr. Návrh voči žalovanej bol doručený súdu dňa 29. 01. 2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Zdôraznil, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou, súd preto podľa §-u 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“), prihliadol aj bez návrhu žalovanej na premlčanie nároku žalobcu. Keďže uplatnený nárok voči žalovanej bol súdu doručený po uplynutí premlčacej doby, súd nemohol právo na plnenie povinností žalobcovi priznať a návrh zamietol. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25. 01. 2011 ako aj novelu zákona č. 150/2004 Z. z., na základe ktorej došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. 4. O trovách konania rozhodol podľa §-u 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Má za to, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno- záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ. Zdôraznil, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 08. 09. 2005, keď v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. §-u 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa §-u 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere však bola upravená v Obchodnom zákonníku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 9/2014, 6MCdo 4/2012, ale aj rozhodnutia Krajských súdov Slovenskej republiky. 6. Ďalšou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že okresný súd postupoval v zmysle ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré však nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, ale i k porušeniu ďalších práv žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle §-u 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie. 7. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 8. Okresný súd o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 14. 07. 2015. Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 25. 09. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutie účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení §-u 470 ods. 1 CPS a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 36/1995). 10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí I.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí II.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2, CSP potvrdil ako vecne správny. 11. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné: 13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§§ 52 a nasledujúce OZ), ako aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vrátane Zákona o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 5b tohto zákona. 14. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola aplikácia právnej úpravy na predmetný právny vzťah, ak žalobca namietal, že ,,súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ.“ K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza nasledovné: 15. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej republike totiž v čase uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že Smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do slovenského právneho poriadku. 16. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nesporné a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka. 17. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 18. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 19. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od 01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014, 3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je preto správny. 20. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, potvrdil. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP ide o výrok závislý. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej, ktorá úspešná v odvolacom konaní bola, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovanej (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).