Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/178/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114209802 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114209802.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporcovi C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXXX/X, J. J., v konaní o zaplatenie 2 437,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 7C/153/2014-61 zo dňa 10.12.2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e . Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 176,10 Eur a s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 304,82 Eur od 26.04.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 29.11.2010. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že zmluva zo dňa 29.11.2010 má písomnú formu, avšak v zmluve chýbajú obligatórne náležitosti, konkrétne doba trvania zmluvy, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), ročná percentuálna miera nákladov (§ 9 ods. 2, písm. j/ Zákona a o spotrebiteľských úveroch) a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2, písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), v dôsledku čoho sa poskytnutý úver navrhovateľom odporcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, podľa okresného súdu sa vyžaduje časová dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, ktorými sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, ako aj výška a počet splátok. Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať, ktorý údaj však zmluva neobsahuje. Pokiaľ ide o ročnú percentuálnu mieru nákladov, okresný súd je názoru, že nie je možné vyjadriť tento obligatórny údaj rozsahom „od - do“ (30,40% do 31,70%), ale len jedným konkrétnym a presným údajom, ktorý vyjadruje hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov v čase podpisu zmluvy. Keďže takýto údaj v zmluve chýba, nemožno za jeho splnenie považovať uvedenie jeho prípadného rozsahu. Po zohľadnení vyššie uvedených skutočností, považoval úver okresný súd za úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch za úver bez úrokov a bez poplatkov. Keďže odporcovi bol poskytnutý úver vo výške 2 400,- Eur a odporca celkovo zaplatil sumu 1 095,18 Eur, okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82 Eur ako rozdiel medzi sumou 2 400,- Eur a sumou 1 095,18 Eur a vo zvyšku návrh zamietol. Pokiaľ ide o poplatok za vedenie účtu a poplatok za poistenie, súd nemohol odporcu zaviazať na zaplatenie tohto poplatku z dôvodu, že úver je, ako je vyššie uvedené, charakterizovaný ako bez úrokov a bez poplatkov a tiež z dôvodu, že tieto poplatky nemajú charakter celkových nákladov spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Úrok z omeškania vo výške 328,44 Eur od 10.10.2012 do 25.04.2014 okresný súd navrhovateľovi nepriznal v celom rozsahu, pretože navrhovateľ pri jeho výpočte vychádzal zo sumy 2 437,85 Eur, ktorá suma zahŕňala aj úroky a poplatky. Keďže úver je bez úrokov a poplatkov, je potrebné úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne určiť zo sumy 1 304,82 Eur, t. j. sumou 176,10 Eur. Na základe týchto skutočností okresný súd priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie sumy vo výške 1 304,82 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 176,10 Eur a úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 304,82 Eur od 26.04.2014 do zaplatenia a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal proti časti rozsudku, ktorým bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania. Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, že zmluva nemá zákonom stanovené náležitosti. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť predmetného spotrebiteľského úveru, na lícnej strane zmluvy je uvedená lehota splatnosti číslom 72 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 16-teho dňa v poslednom mesiaci, ktorú umocňuje na lícnej strane skutočnosť, že ide o 72 mesačných splátok. Nestotožnil sa preto s právnym záverom, že pri konečnej splatnosti musí byť uvedený presný dátum. Následne nesúhlasil s tým, že ročná percentuálna miera nákladov je v zmluve uvedená neurčito. Navrhovateľ postupoval s odbornou starostlivosťou a uviedol RPMN „od - do,“ pretože nevedel kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na odporcov účet. V zmluve je výslovne uvedené, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru s tým, že klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie Ministerstva financií ČR. K otázke výšky, počtu a termínu splátok uviedol, že tieto považuje za splnené, vyplývajú zo spotrebiteľskej zmluvy, kde počet splátok a termín splatnosti splátok je uvedený na lícnej strane predmetnej zmluvy s tým, že v Hlave V. Podmienky splácania úveru je v § 1 uvedené, že v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a prípadne úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky, ak z údajov v úverovej zmluve nevyplýva inak. V súlade s Hlavou V. a v ňom uvedenom § 2 je zároveň klient oprávnený vyžiadať si bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania úverovej zmluvy výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny úrokov a prípadne i dodatočné náklady. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej sa odvoláva, zrušil a vrátil späť okresnému súdu. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol (výrok v poradí druhý) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí tretí) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny. Výrok, ktorým okresný súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82 Eur s príslušenstvom (výrok v poradí prvý), nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p. zostáva nedotknutý. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa pokiaľ ide o zamietajúcu časť rozhodnutia. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné : Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) účinný v čase uzavretia zmluvy. Jedeným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi za bezúročný a bez poplatkov, bola okolnosť, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 29.11.2010 neobsahuje konečnú splatnosť úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) tohto zákona. V zmysle tohto ustanovenia musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak uvedený údaj spotrebiteľská zmluva neobsahuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o úvere zo dňa 29.11.2010 termín konečnej splatnosti neobsahuje a nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že dátum splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. V odvolaní sám poukazuje na to, že konečnú splatnosť predstavuje na lícnej strane zmluvy uvedená lehota splatnosti, ktorú umocňuje na lícnej strane zmluvy ďalšia skutočnosť, a to, že ide o 72 mesačných splátok, avšak uvedené tvrdenie sám spochybňuje v odvolaní, ak uvádza, že postupom s odbornou starostlivosťou RPMN (ročnú percentuálnu mieru nákladov) uviedol v zmluve v rozmedzí „od - do,“ z dôvodu, že pri uzatvorení zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na odporcov účet. Z uvedeného potom nie je možné logicky vyvodiť, ak navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru poskytnuté - pripísané na odporcov účet, kedy začal odporca úver zároveň splácať, a teda aj v tomto prípade by podľa výkladu navrhovateľa bol určený termín konečnej splatnosti úveru rôznymi údajmi odvodenými od rôznej doby poskytnutia úveru a teda aj rôznym začatím jeho splácania. Pojem „termín“ ako ho upravuje zákon predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom. Nie je teda možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že s dátumom splatnosti poslednej splátky spotrebiteľovi je zrejmé, aký je termín konečnej splatnosti celého úveru. Výklad ponúkaný navrhovateľom o termíne konečnej splatnosti je v priamom rozpore aj s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že ust. §-u 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia, a samostatným ustanovením v §-e 9 ods. 2, písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby bol okrem týchto skutočností uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2, písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. § 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, prípadne v inom ustanovení. Naviac tvrdenie navrhovateľa uvedené v odvolaní, že „na lícnej strane zmluvy je uvedená lehota splatnosti, ktorú umocňuje na lícnej strane skutočnosť, že ide o 72 mesačných splátok“, z obsahu spisu nevyplýva, ak na lícnej strane navrhovateľom predloženej úverovej zmluve, ktorá je obsahom spisu, nie sú uvedené žiadne splátky, ich počet, ani ich splatnosť. Uvedené nie je ani súčasťou Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. - hotovostný úver predložených navrhovateľom v konaní a za uvedenú obligatórnu náležitosť nie je možné v zmysle § 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať len navrhovateľom predložený výpis čerpania splátok a úhrad. Až v odpovedi na výzvu okresného súdu zaslal navrhovateľ v podaní zo dňa 04.12.2014 rozpis jednotlivých splátok istiny úrokov poplatkov, vrátane poistenia obsiahnutého v jednotlivých splátkach, ktoré mali byť upravené v priloženom splátkovom kalendári. Uvedený splátkový kalendár však taktiež nie je obsahom spisu. Zmluva tak neobsahuje nielen jednotlivé splátky, ale ani z tvrdení navrhovateľa pred okresným súdom, ani v rámci odvolacieho konania nevyplýva, aká časť v tejto splátke predstavuje istinu, úrok, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a prípadne ďalšie úhrady za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky. Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa možnosti určenia ročnej percentuálne miery nákladov v rozsahu „od - do,“ ak uvedená ročná percentuálna miera nákladov musí byť spotrebiteľovi známa v čase uzavretia písomnej zmluvy. Okolnosť, kedy a akým spôsobom budú finančné prostriedky pripísané na účet odporcu, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a zo žiadneho právneho ustanovenia nevyplýva oprávnenie navrhovateľa určiť RPMN v závislosti od dátumu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je vylúčené, aby klientovi presnú výšku RPMN oznámil dodávateľ až po poskytnutí úveru tak, ako to upravuje samotná zmluva o úvere v bode 47 v poznámke, podľa ktorej presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, a preto klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu navrhovateľ oznámi až po poskytnutí úveru. Zo Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, a to konkrétne z ust. § 9 ods. 1 a 2, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu s tým, že každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj náležitosti uvedené v odseku 2 písm. a) - z) ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a nie ku dňu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že RPMN je nevyhnutné určiť ku dňu uzavretia zmluvy. Pokiaľ ide o vyjadrenie Ministerstva financií ČR, uvedeným vyjadrením všeobecný súd SR nie je viazaný. Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v odseku 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami odvolateľa uvádzanými v odvolaní, týkajúcimi sa ďalších okresným súdom kvalifikovaných chýbajúcich náležitostí zmluvy o úvere, ak tieto námietky navrhovateľa sú bez vplyvu na výsledok rozhodnutia o úvere, ktorý je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi v zmysle zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 29.11.2010 v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru. Odporcovi preto dôvodne uložil povinnosť zaplatiť rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom zo strany navrhovateľa a odporcovi vo výške 2 400,- Eur a sumou, ktorú odporca celkovo zaplatil vo výške 1 095,18 Eur, teda sumu 1 304,82 Eur s príslušenstvom v zmysle ust. § 369 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka a dôvodne preto vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. V tejto súvislosti preto odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ jej obsah spravidla nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo výslovne účastníkmi konania v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1, veta prvá O.s.p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Odporca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.