Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/380/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115200600 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115200600.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, právnej veci žalobcu AB 1 B. V., so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 560 07 043, právne zastúpeného Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s. r. o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, (adresa na doručovanie R. XXXX/XXX, XXX XX S.), IČO: 47234679, proti žalovanej E. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. C. X, XXX XX C. C., v konaní o zaplatenie 236,90 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/15/2015-48 zo dňa 14. 05. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol (druhý výrok), p o t v r d z u j e. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania (tretí výrok) m e n í tak, že žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“, resp. „ súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 14. 05. 2015 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 13,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 13,78 Eur od 10. 07. 2014 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (prvý výrok). Súd žalobu vo zvyšku zamietol (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 236,90 Eur s vyčísleným ročným úrokom z omeškania 10,54 Eur a úrokom z omeškania 8,15 % ročne zo sumy 236,90 Eur od 06. 01. 2015 do zaplatenia a trov konania titulom úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 11. 07. 2012 (ďalej aj „Úverová zmluva). Z Úverovej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu (Home Credit Slovakia) poskytol žalovanej úver na kúpu tovaru T. - predajná cena tovaru 400,- Eur. Z Úverovej zmluvy vyplýva i celková výška úveru 396,- Eur, celková čiastka splatná spotrebiteľom 498,80 Eur, poplatok za vedenie úverového účtu 0,00 Eur, mesačná splátka 12,47 Eur, počet splátok 40, ročná úroková sadzba 13,14 %, RPMN 14,00 %, priemerná hodnota RPMN 46,52 %, celkové náklady spotrebiteľa 102,80 Eur, dátum prvej splátky 11. 09. 2012, úhrada nasledujúcich splátok vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci, spôsob úhrady bankovým prevodom, zaplatené v hotovosti 4,- Eur, lehota splatnosti 20. 12. 2015. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že Úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože žalovanej, ktorá je fyzickou osobou nepodnikateľom boli právnym predchodcom žalobcu, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, poskytnuté finančné prostriedky vo forme úveru. Súd prvej inštancie zistil, že Úverová zmluva má písomnú formu, bola vyhotovená na vopred predtlačenom formulári a neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré podľa uvedeného zákona musí obsahovať v zmysle § 9 ods. písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „ZoSÚ“), t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Úverová zmluva obsahuje len výšku mesačnej splátky, počet splátok, avšak z úverovej zmluvy pre spotrebiteľa nie je zrejmé, aká je výška, počet a termíny splátok na istinu, na úroky a iné poplatky a poradie. Súd prvej inštancie považoval predmetný úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 236,90 Eur, ktorá pozostáva z istiny 17,33 Eur, úroku 5,01 Eur, zosplatnenej istiny 202,56 Eur, upomienky 12,00 Eur. Z výpisu čerpania, splátok a úhrad okresný súd zistil, že žalovaná vykonala úhradu celkom 382,22 Eur, úver jej bol poskytnutý vo výške 396,- Eur. S prihliadnutím na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 13,78 Eur ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a uhradenými finančnými prostriedkami (396 Eur - 382,22 Eur) vrátane úrokov z omeškania vo výške 8,15 % ročne od 10. 07. 2014. Podľa názoru súdu prvej inštancie je žaloba nedôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia sumy prevyšujúcej sumu 13,78 Eur, pretože poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu nie je žaloba dôvodná ani v časti uplatnených vyčíslených úrokov z omeškania zo sumy prevyšujúcej 13,78 Eur, ktoré si žalobca vyčíslil vo výške 10,54 Eur. Zároveň nepriznal žalobcovi ani sumu 12,- Eur za upomienku, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by jeho právny predchodca zaslal žalovanej upomienku a s jej zaslaním vynaložil náklady v celkovej výške 12,- Eur. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Žalobca bol v konaní úspešný len v nepatrnej časti a žalovanej v súvislosti s týmto konaní žiadne trovy nevznikli, preto okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 2. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok a jeho žalobe vyhovel. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p.. V odvolaní uviedol, že zo zásady iura novit curia (súd pozná právo) možno vyvodiť, že súd aj bez návrhu účastníka konania sa musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na konkrétny prípad. Súd prvej inštancie „pochybil pri zohľadňovaní relevantných právnych noriem, a to konkrétne ustanovenie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Článok 10 ods. 2 písm. h) - Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere: zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Podľa tabuľky zhody k Smernici Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES a návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „X/2010 Z.z.) je čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice bežnou a úplnou transpozíciou (bez možnosti voľby) k § 9 ods. 2 písm. k) zákona, t. j. výška, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa = výške, počtu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.“ Ďalej uviedol, že nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou na konkrétny prípad Ústavný súd SR nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia, ale aj arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia. Z predmetnej zmluvy vyplýva mesačná splátka úveru 12,47 Eur, počet splátok 40, lehota splatnosti 20. 12. 2015, pričom v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a príp. úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky ak z údajov v úverovej zmluve nevyplýva inak. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora z 28. januára 2010 vo veci Uniplex (UK) Ltd, C-406/08, bod 45, z ktorého vyplýva: „V rámci vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá smernica, sú vnútroštátne súdy povinné vykladať tieto vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok.“ Poukázal i na stanovisko sudcu Ústavného súdu SR Z.B. vo veci I. ÚS 547/2012 a na prílohu č. 3 k zákonu č. 145/2010 Sb. Zákona o spotřebitelském úvěru a o změne některých zákonů. Ďalej uviedol, že právny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o úvere považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Aby súd mohol považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezodplatnú, musia byť v rovine hmotného práva splnené kumulatívne podmienky dané spojkou „a“: zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa) . Uviedol, že písomná forma právneho úkonu nikdy nebola spochybnená ako jedna z nevyhnutných podmienok takejto zákonnej sankcie „bezodplatnosti“. Podľa jeho názoru odôvodnenie rozsudku neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. Odvolanie žalobcu bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 30. 06. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a súvisiaci výrok rozsudku o trovách konania (tretí výrok) zmenil (§ 388 CSP), pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP). 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. 9. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 10. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. 11. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. 12. Je potrebné zdôrazniť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. 13. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanoveniach § 9 definuje, ktoré náležitosti musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Ak zmluva nemá písomnú formu alebo neobsahuje náležitosti uvedené v zákone, zákon s ich absenciou spája rôzne dôsledky, t.j. neplatnosť (ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu), resp. poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ak zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/,r/, y/). 14. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 43 Občianskeho zákonníka) aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Absencia uvedenia údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov má za následok, že úver sa bude považovať za bezúročný a bez poplatkov. 15. Z obsahu Úverovej zmluvy odvolací súd zistil, že v bode 52. je uvedená výška mesačnej splátky - 12,47 Eur bez špecifikácie, či ide o výšku splátky len istiny, len úrokov alebo iných poplatkov, alebo je v tejto čiastke zahrnutá ako splátka istiny, tak úrokov a iných poplatkov, v akej sume alebo akým pomerom sa tá - ktorá splátka člení na jednotlivé časti, pričom v bode 53. je údaj o počte splátok 40. Podľa zmluvných dojednaní sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., z ktorých taktiež len všeobecným spôsobom je uvedené, že v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a prípadne úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky, ak z údajov úverovej zmluvy nevyplýva inak (Hlava 5/, § 1, štvrtá veta). 16. Odvolací súd zdôrazňuje, že každý dlžník má právo vedieť, v akej výške spláca istinu, úrok, eventuálne poplatky. V posudzovanej veci splátky úveru nie sú dohodnuté ako anuitné, kedy by bolo vychádzajúc z podstaty tohto inštitútu zrejmé aspoň to, že z každej splátky istá časť pripadá na istinu, úrok, prípadne na poplatky. Anuitnou je v zmysle finančného slovníka splátka, ktorá má rovnakú výšku počas celej doby splatnosti dlhu a je splácaná v pravidelných, väčšinou mesačných intervaloch. Splácaním anuitnými splátkami klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel umorenia istiny. Podľa názoru odvolacieho súdu spotrebiteľ má právo poznať vopred spôsob umorovania úveru, čo ovplyvňuje jeho rozhodnutie, či vôbec uzatvoriť úverovú zmluvu. 17. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že smernice Európskej únie (ďalej aj „smernica“) sú všeobecne záväzným aktom únijného práva, ktoré priamo zaväzujú iba členský štát, aj to iba čo do výsledku cieľov, ktoré má smernica dosiahnuť. Táto záväznosť pre členský štát má za následok povinnosť členského štátu zabezpečiť potrebnú transpozíciu a implementáciu smernice v prostredí členského štátu do takej miery, aby zabezpečil zodpovedajúce transpozičné opatrenia a tomu zodpovedajúcu aplikáciu vnútroštátnymi inštitúciami. Smernica je síce záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak iba vo vzťahu k výsledku, ktorý sa má smernicou dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ako cieľ dosiahnuť, ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pre stanovenie priority vnútroštátnej úpravy a smernice je teda rozhodujúci výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. V zásade má preto prednosť vnútroštátna právna úprava a len vtedy, ak aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy sa nedosiahne výsledok sledovaný smernicou, prichádza do úvahy aplikácia smernice. To v konečnom dôsledku znamená, že aplikačná prax musí sledovať dosiahnutie cieľa predovšetkým výkladom vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle cieľov (výkladu) v duchu interpretačných pravidiel orgánov Európskej únie. 18. Vo vzťahu k smerniciam upravujúcim práva spotrebiteľa z pohľadu dôsledkov vnútroštátnej právnej úpravy je treba odlišovať, či vnútroštátna právna úprava zabezpečuje ochranu spotrebiteľa v minimálnom rozsahu vyžadovanom smernicami, prípadne v rozsahu nad rámec právnej úpravy smerníc alebo nezabezpečuje potrebnú mieru ochrany spotrebiteľa v porovnaní s požiadavkami smerníc. 19. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak smernica zabezpečuje rovnakú alebo vyššiu miery ochrany spotrebiteľa, je treba v plnej miere aplikovať vnútroštátnu právnu úpravu a nie je žiadny formálny ani vecný dôvod uvažovať o aplikácii únijného práva. Aplikácia predpisu Európskej únie vydaného vo forme smernice preto prichádza do úvahy iba vtedy, ak vnútroštátna právna úprava neumožňuje dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou tak, aby sa v potrebnej miere dosiahol cieľ sledovaný úpravou Európskej únie, avšak aj v tomto prípade treba odlišovať priamu aplikovateľnosť smernice od výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle cieľov sledovaných smernicou. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že nie je porušením únijného práva tranzpozícia článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/1948/ES (podľa ktorého má zmluva o úvere uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) do vnútroštátneho právneho poriadku podrobnejším spôsobom v § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), pokiaľ vychádzajúc zo znalostí miestnych pomerov a správania sa poskytovateľov úverov precizuje podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 21. Ako bolo uvedené, cieľom smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere bolo zlepšiť kvalitu ochrany práv dlžníka - spotrebiteľa aj požiadavkou na jeho včasné informovanie (pred vstupom do záväzkového právneho vzťahu) o termíne, počte a splatnosti splátok dlhu, preto zmluva o úvere má zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. 22. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v prejednávanej veci vyložil vnútroštátne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch i s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa ňou dosiahol sledovaný výsledok, ktorým je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany sporu 23. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a keďže neobsahuje obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zákonným dôsledkom potom je, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. S týmto záverom súhlasí aj odvolací súd. 24. Pretože žalovaná na splatenie úveru zaplatila žalobcovi podľa jeho tvrdenia sumu 382,22 Eur a čerpala spolu sumu 396,- Eur, okresný súd správne rozhodol, keď uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 13,78 Eur s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 25. Odvolací súd výrok rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania (tretí výrok) podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní o trovách konania správne ustálil, že žalovaná mala vo veci úspech len čiastočný, pričom mala neúspech v pomerne nepatrnej časti. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie mal správne pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. namiesto § 142 ods. 2 O.s.p.. Prvoinštančný súd nesprávne vyjadril vo výroku i neúspech žalovanej v pomerne nepatrnej časti. Vzhľadom na okolnosti (neúspešnosť žalovanej v nepatrnej časti, ktorá si neuplatnila právo na náhradu trov konania) mal správne výrok o náhrade trov konania znieť, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. Z uvedeného dôvodu odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako výrok rozsudku o trovách konania (tretí výrok) zmeniť. 26. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu ( prvý výrok) zostáva nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP). 27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila, odvolací súd ich žalovanej nepriznal. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).