Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/408/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115201262 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115201262.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci navrhovateľa Retail Value Stores, a. s. „v reštrukturalizácii" so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO:47 256 770, zastúpeného JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o. so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO:36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník proti odporcovi IMCO-SK, s. r. o. so sídlom Kozia 25, 811 03 Bratislava, IČO:35 769 262, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/36/2015-207 zo dňa 8. septembra 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/36/2015-207 zo dňa 8. septembra 2015 potvrdzuje. Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 87,50 eur na účet právneho zástupcu odporcu. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol a zaviazal ho nahradiť odporcovi trovy konania v sume 369,15 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 26. 1. 2015 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., sp. OS 95/2014 zo dňa 5.1.2015 z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 4 zák. č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2015., teda preto, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 18.7.2014 bol Obchodnému súdu - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Obchodný súd Banská Bystrica doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa IMCO-SK, s. r. o. Bratislava, odporcu v tomto súdnom konaní proti odporcovi Retail Value Stores, a. s. Bratislava, právnemu predchodcovi navrhovateľa v tomto súdnom konaní o zaplatenie sumy 9,600,--eur s úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 27.2.2013. Z predmetnej zmluvy okresný súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená v písomnej forme dňa 27.2.2013, v čl. IX. zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo a riešenie sporov, keď v čl. IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne mimosúdne, a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny na rozhodnutie Obchodnému súdu - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje. Súd ďalej zistil, že podaním zo dňa 25.7.2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetných písomností. Súčasne uviedol, že Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať a vytlačiť zo stránky X. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje alebo má akýkoľvek technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať C.. R. C., D. Podaním zo dňa 4.8.2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď a Námietku predpojatosti proti konajúcemu rozhodcovi, ako aj rozhodcom G.. C. K. a C.. C. L., súčasne žiadal, aby súd vo veci nariadil ústne pojednávanie a uviedol, že návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom. Podaným podaním zo dňa 7.8.2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie k podaniu navrhovateľa. Odporca sa podaním zo dňa 18.8.2014 k podaniu navrhovateľa vyjadril a zároveň sa navrhovateľ vyjadril k podaniu odporcu podaním z 2.10.2014. Rozhodcovským uznesením č. k. OS 95/2014 zo dňa 4.7.2014 Rozhodcovský súd námietku predpojatosti proti ustanovenému rozhodcovi C.. R. C., D.. zamietol a konštatované uznesenie bolo navrhovateľovi a odporcovi doručené dňa 16.9.2014. Okresný súd s poukazom na ustanovenia citované v rozhodnutí uviedol, že účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne vymedzených dôvodov. Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval predpojatý rozhodca a že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní, keď Rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci to navrhovateľ žiadal, Rozhodcovský súd odňal navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 23.9.2014 a Rozhodcovský súd rozhodoval podľa zásad spravodlivosti. Okresný súd ďalej uviedol, že dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov, ako zo súdneho spisu a o dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 28.7.2014. V danom prípade podľa názoru okresného súdu navrhovateľ nekonkretizoval, na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Neuviedol totiž konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto sami o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenie ministra nepredstavujú konkrétny dôvod na predpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Podľa názoru súdu ide len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu, ktoré nie sú a nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu a dôvody na vylúčenie rozhodcu nezistil ani Rozhodcovský súd, ktorý námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom rozhodcovským uznesením zo dňa 4.9.2014 zamietol. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že návrh Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potravín uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 27.2. 2013 tvoril navrhovateľ, teda je potrebné prisvedčiť tvrdeniu odporcu, že rozhodnutie sporov medzi účastníkmi konania Rozhodcovským súdom si vybral práve navrhovateľ. Navrhovateľ podľa názoru súdu nepreukázal, že Rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. spôsobom dohodnutým účastníkmi konania keď navrhovateľ nekonkretizoval, v rozpore s ktorým konkrétnymi ustanoveniami zák. č. 244/2002 alebo dohodou účastníkov konania mal byť Rozhodcovský súd ustanovený. Súd považoval za preukázané, že samotní účastníci sa v čl. IX. bod 9.2 Zmluvy dohodli, že konanie pred Rozhodcovským súdom bude mať písomnú formu, keď aj podľa Zásad konania predmetného Rozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné tak ako to upravuje čl. 2.bod 2. Rokovacieho poriadku a bolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania v danej veci. V danom prípade rozhodca nepovažoval vykonanie ústneho pojednávania za účelné, s čím sa Rozhodcovský súd dostatočne a dôsledne vysporiadal v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovské konanie prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi, ktorí sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Opätovne súd poukázal na skutočnosť, že návrh na uzatvorenie zmluvy medzi účastníkmi konania, v ktorej bola obsiahnutá aj rozhodcovská doložka a písomná forma konania pred rozhodcovským súdom predložil práve navrhovateľ. Spolu s rozhodcovským rozsudkom bolo navrhovateľovi doručené aj vyjadrenie odporcu zo dňa 23.9.2014. Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podaniam a tvrdeniam odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, ktoré obsahovali skutkové a právne dôvody. Navrhovateľ túto možnosť využil, keď zaslal nielen žalobnú odpoveď zo dňa 4.8.2014, ale aj svoje ďalšie vyjadrenie zo dňa 2.9.2014. Rozhodcovský súd teda neodňal navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podaniu protistrany, keďže vyjadrenie odporcu zo dňa 23.9.2014 neobsahovalo žiadne nové skutkové a právne dôvody. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rozhodcovský súd postupoval podľa zásad spravodlivosti, takáto skutočnosť nepredstavuje posúdenie procesných podmienok konania pred Rozhodcovským súdom, teda nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania nepreukázal, že vo veci konal predpojatý rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov v rozhodcovskej doložke a nepreukázal, že mu bolo odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym dôvodom uvádzaným odporcom, čím navrhovateľ nepreukázal, že by Rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi, alebo že sa táto dohoda neuzavrela a teda, že ustanovenie Rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, teda, že tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol. Spolu s návrhom na začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku. Keďže konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku nemienil odložil pred meritórnym rozhodnutím veci a následne nemienil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku odložiť ani vzhľadom na výsledok tohto súdneho konania, o takomto návrhu navrhovateľa procesne nerozhodoval. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal právo na náhradu trov konania vo výške 369,15 eur. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). K skutočnosti, že rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a ustanovenie Rozhodcovského súdu bolo v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, navrhovateľ v odvolaní uviedol, že nestrannosť sudcu alebo rozhodcu je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, kde na adresu navrhovateľa ale aj samotného Rozhodcovského súdu odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne Rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou (vysokými pokutami ) zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a vidieka SR a tiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu s.r.o. ako Rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ (relácia televízie F. „H.“ s názvom „N. H. A.“ zo dňa XX.X.XXXX). Uviedol, že ustanovený rozhodca je povinný oznámiť zmluvným stranám všetky okolnosti, pre ktoré by mohol byť z prerokovania a rozhodovania veci vylúčený pre svoj vzťah k predmetu sporu alebo zmluvným stranám. Uviedol, že riadne a včas predpojatosť rozhodcu namietal, pričom zároveň namietol predpojatosť všetkých rozhodcov Obchodného súdu, preto sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považoval rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ uviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, ktoré vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že Obchodný súd ako Rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a v danom prípade ide o dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľ môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. K dôvodu, že rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že podľa ust. § 17 ZRK účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby a návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým návrhom druhej strany. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré obsahovalo vyjadrenie odporcu zo dňa 23.9.2014, a ktoré mu bolo doručené spoločne s rozhodcovským rozsudkom. Podľa názoru navrhovateľa, všeobecný súd, ktorý rozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je oprávnený hodnotiť výsledky dokazovania rozhodcovským súdom, nakoľko je viazaný len dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedenými v ust. § 40 ZKR. Preto posudzovať a hodnotiť či vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 9.2014 obsahovalo významné skutkové alebo právne dôvody všeobecnému súdu nepatrí. Ďalej uviedol, že účastník konania môže navrhnúť prerokovanie sporu na ústnom pojednávaní aj po začatí rozhodcovského konania. Z dikcie znenia § 26 ZRK vyplýva, že Rozhodcovský súd v takomto prípade je povinný nariadiť ústne pojednávanie vo veci. Ďalej uviedol, že Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa okrem aplikácie § 265 Obchod. zákonníka zaoberal i ustanovením právnej úpravy rozhodcovského konania, a to rozhodnutiu podľa zásad spravodlivosti, v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 265 Obchod. zákonníka. Takáto aplikácia „zásad spravodlivosti“ nemá oporu v rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. Je preto nesprávny právny záver súdu prvého stupňa v tom smere, že zásada spravodlivosti nepredstavuje posúdenie procesných podmienok konania pred Rozhodcovským súdom. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku a iba v prípade ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádza do úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „ zásady spravodlivosti“. Aplikovateľné ustanovenia slovenského právneho poriadku riešia právny vzťah a práva a povinnosti zmluvných strán komplexne a neobsahujú ustanovenie o odkaze na aplikáciu zásad spravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol preto Obchodný súd povinný rozhodovať výlučne na základe procesného poriadku Slovenskej republiky, pokiaľ sa týka hmotného aj procesného práva. Z uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanovením zákona. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že rozsudok Obchodného súdu stáleho Rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. sp. zn. 0S 95/2014 zo dňa 5.1.2015 zrušuje a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a odvolanie ako aj trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené v priebehu odvolacieho konania do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že odvolanie je účelové, tendenčné a nedôvodné. Navrhovateľ v podanom odvolaní neuvádza žiadne nové fakty alebo skutočnosti viažúce sa k okolnostiam prípadu, ku ktorým by sa nemal možnosť vyjadriť pred Rozhodcovským súdom a tiež Okresným súdom Banská Bystrica. Odporca uviedol, že to bol navrhovateľ, kto vybral konanie pred príslušným Rozhodcovským súdom. Nanútil ho odporcovi v texte zmluvy o kúpe a predaji tovaru uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu zmluvy. Odporca by si konanie pred Rozhodcovským súdom a už tobôž pred Rozhodcovským súdom vybratým navrhovateľom čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť. Z daného je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov Rozhodcovského súdu, tak tu mal a mohol byť jedine odporca. Konkrétny Rozhodcovský súd vybral sám navrhovateľ, čiže ak tu mal by nejaký predpoklad predpojatosti tak jedine v súvislosti s navrhovateľom. Navrhovateľ neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho predpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Išlo len o všeobecné a nekonkrétne tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku, ktoré nemôžu byť sami o sebe dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. V časti odvolania, v ktorej navrhovateľ spochybňuje právny názor Okresného súdu Banská Bystrica, že rozhodcovské konanie prebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a jeho priebeh bol v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, poukázal odporca na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010 č. k. 3Cdo 23/2011. K námietke navrhovateľa, že Rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie v rozhodcovskom konaní, hoci ho o to navrhovateľ požiadal, uviedol, že navrhovateľ vedel, že konanie pred Rozhodcovským súdom je konanie hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konanie. V konečnom dôsledku je na samotnom rozhodcovi, či sa rozhodne ústne pojednávanie vykonať alebo nie. V predmetnom konaní mal rozhodca dostatočne zhromaždené dôkazy, z ktorých mohol vyvodiť skutkové zistenia, ak by bolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Z prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré odporcovi vznikli, a to vo výške 175,--eur. Súčasťou vyjadrenia k odvolaniu bolo vyčíslenie trov konania. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam ako aj vec správne právne posúdil. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu navrhovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol. Základnou odvolacou námietkou je tvrdenie navrhovateľa, že uviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, ktoré vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a že rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval. Podľa § 17 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Podľa § 26 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Navrhovateľ žiadal zrušiť rozhodcovský rozsudok okrem iného z dôvodu, že Rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval predpojatý rozhodca. V danom prípade videl navrhovateľ predpojatosť rozhodcu v tom, že mal rozhodca evidentne informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, kde na adresu navrhovateľa ale aj samotného Rozhodcovského súdu odznela kritika ohľadne Rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa ako aj hrozba vysokými pokutami zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Týmto postupom bol na Obchodný súd ako aj ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený mediálny nátlak a týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie nestrannosti Ochodného súdu, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. Z uvedených dôvodov vzniesol právny zástupca navrhovateľa námietku predpojatosti proti rozhodcovi C.. R. C., D.., ktorú predseda súdu uznesením zo dňa 4.10.2014 zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu správne dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danom prípade navrhovateľ nekonkretizoval, na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého, poukazoval len na mediálny tlak tak na rozhodcu ako aj na Obchodný súd, avšak nekonkretizoval také konanie rozhodcu vo vzťahu k premetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho predpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že všeobecné tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci, v danom prípade ide len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu pozostávajúce z mediálnych vystúpení, preto odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že Rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalším dôvodom navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola skutočnosť, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď sa nemohol vyjadriť k vyjadreniu odporcu zo dňa 23.9.2014, ktoré mu bolo doručené s rozhodcovským rozsudkom, ďalej skutočnosť, že aj napriek požiadaniu navrhovateľa o ústne pojednávanie Rozhodcovský súd vo veci pojednávanie nenariadil. Odvolací súd k tejto námietke navrhovateľa uvádza, že účastníci konania si v čl. IX. bod 9.2 rámcovej zmluvy (rozhodcovská doložka) dohodli, že budú svoje vzájomné spory prednostne riešiť mimosúdne, a preto sa podľa zák. č. 244/2002 Z. z. dohodli, že predložia všetky spory okrem tých, ktoré zákon výslovne vylučuje na rozhodnutie Obchodnému súdu - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., IČO:36 858 102. V konaní bolo preukázané, že návrh zmluvy o predaji a kúpe tovaru uzatvorenej medzi účastníkmi konania tvoril navrhovateľ, je teda zrejmé, že rozhodnutie sporov medzi účastníkmi konania Rozhodcovským súdom si vybral práve navrhovateľ. Rozhodcovský súd sa riadil pri rozhodovaní okrem iného svojim Rokovacím poriadkom, keď podľa čl. 2.bod 2 Rokovacieho poriadku konanie pred Rozhodcovským súdom pred Obchodným súdom je jednostupňové a spravidla písomné. V odôvodnených prípadoch, pokiaľ to rozhodca považuje za nevyhnutné, môže rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. V danom prípade sa účastníci dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania a takáto forma vyplývala aj z vyššie citovaného článku rokovacieho poriadku. Ak aj navrhovateľ požiadal o ústne pojednávanie bolo na rozhodcovi, či rozhodne o nariadení ústneho pojednávania ak to považuje za potrebné. V odôvodnení rozhodcovského súdu na strane 8 rozhodca uvádza na základe čoho dospel k záveru, že nariadenie ústneho pojednávania nie je nevyhnutné. Účastníci konania sa v rozhodcovskej doložke výslovne na ústnom procese nedohodli, preto bolo na rozhodcovi, či dospeje k názoru, že je nariadenie ústneho pojednávania v danej veci potrebné. K námietke navrhovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu z 23.9.2014, poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 č. k. 3Cdo/23/2011, v ktorom podľa názoru dovolacieho súdu „.... vyjadrenie k odvolaniu druhého účastníka konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.....“ Obdobne odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/34/2011, podľa ktorého .... „Občiansky súdny poriadok neukladá povinnosť odvolaciemu súdu, aby vyjadrenie k odvolaniu doručoval opätovne na vyjadrenie, pri poskytnutí dostatočného času na oboznámenie sa s vyjadrením žalovaného po odročení pojednávania na neurčito“. Podľa uvedeného rozhodnutia “ak odvolací súd vadu - doručenie odvolania účastníkom konania a výzvu na vyjadrenie sa k odvolaniu v zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. neodstráni, je následné konanie pred odvolacím súdom postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. To však neplatí ak ide o vyjadrenie k vyjadreniu protistrany k odvolaniu odvolateľa. Zákon - Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť, aby doručoval takéto podania protistrane. Je na úvahe súdu, či takéto podanie účastníka konania doručí, resp. nedoručí protistrane, pričom rozhodujúcimi kritériami sú argumenty uvedené vo vyjadrení, rýchlosť a plynulosť konania“. Ďalej poukazuje na to, či by v prípade doručenia vyjadrenia odporcu z 23. 9. 2014 navrhovateľovi nemohlo takéto doručovanie mať už znaky právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/23/2011), ako aj na uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo 34/2011 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR zo 17. 3. 2009 sp. zn. III. ÚS 402/08, podľa ktorého : „aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na čl. 4 bod 10 Rokovacieho poriadku konajúceho Rozhodcovského súdu, podľa ktorého, ak sa navrhovateľ k žalobnej odpovedi písomne vyjadrí, pričom toto podanie neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho odporcovi na ďalšie vyjadrenie Na základe vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že Rozhodcovský súd nebol povinný doručiť vyjadrenie odporcu z 23.9.2014 navrhovateľovi, aj s poukazom na čl. 4 bod 10 Rokovacieho poriadku ako aj na vyššie citované rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rozhodcovský súd postupoval podľa zásad spravodlivosti, odvolací súd poukazuje na dohodnutú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa účastníci konania dohodli, že Obchodný súd bude konať podľa Slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti, ak to zákon nevylučuje. Na základe uvedeného Rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pri rozhodovaní prípadu môže aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže si uvedenú zásadu účastníci konania v rozhodcovskej doložke, ktorá je súčasťou Kúpnej zmluvy dohodli (čl. 9.2). V danej veci aplikoval hmotné právo Slovenskej republiky s tým, že platné právo explicitne umožňuje aplikovať aj princípy spravodlivosti ako v kategórii hodnotovej pri interpretácii ust. § 265 Obchodného zákonníka, keď zdôraznil, že sa princípom spravodlivosti riadil len v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 265 Obchod. zákonníka, inak v danej veci aplikoval platné hmotné právo Slovenskej republiky. Odvolací súd má za to, že tento dôvod uvedený navrhovateľom nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko Rozhodcovský súd neprekročil svoje právomoci vyplývajúce mu z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred prvostupňovým súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvého stupňa správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v Občianskom súdnom poriadku. Súd prvého stupňa dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s. p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal trovy odvolacieho konania vo výške 87,50, t. j. 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 64,53 eur, režijný paušál vo výške 8,39 eur, 20 % DPH vo výške 14,58 eur (§ 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Odporca si vo vyjadrení k odvolaniu uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 175,--eur. Okrem trov, ktoré mu odvolací súd priznal, si uplatnil aj trovy právneho zastúpenia za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom dňa 15.4.2015 vo výške 64,53 eur + 8,39 eur + 14,58 eur DPH. Odvolací súd tento úkon právnej služby odporcovi na trovách odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tento úkon právnej služby, t. j. príprava a prevzatie zastúpenia spolu s náhradou režijného paušálu a DPH bol odporcovi priznaný už prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku, keď mu prvostupňový súd priznal za 3 úkony trovy právneho zastúpenia, okrem iného aj za prípravu a prevzatie zastúpenia. V priebehu odvolacieho konania uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. R 1/2016 zo dňa 17.3.2016 bola na navrhovateľa povolená reštrukturalizácia. Podľa ust. § 118 ods. 4 ZKR súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú. Keďže v danom prípade nejde o situáciu podľa uvedeného ustanovenia, nedošlo k prerušeniu konania. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.