Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43Cob/27/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115205826 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115205826.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD. v právnej veci žalobcu Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256 770, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník, proti žalovanému ZLATÁ STUDŇA, s. r. o., so sídlom Široké 631, 082 37 Široké, IČO: 36 499 552, právne zast. G. Lehnert, k. s., so sídlom Rajská 7, 811 08 Bratislava, IČO: 31 347 762, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 64Cb/147/2015-142 zo dňa 10. novembra 2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 64Cb/147/2015-142 zo dňa 10.novembra 2015 potvrdzuje. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom návrh žalobcu zamietol a rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Žalobca sa podanou žalobou domáhal na súde zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o. so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 136/2014 zo dňa 20. 02. 2015 z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015 (rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej). Žalobca tvrdil, že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že žalovaný ako žalobca sa v rozhodcovskom konaní domáhal voči žalobcovi ako žalovanému zaplatenia sumy 12.694,28 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar - potraviny, a žalobca ako žalovaný sa v rozhodcovskom konaní bránil tiež tým, že nárok zanikol započítaním s pohľadávkou, ktorá žalobcovi vznikla ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia zmluvy o kúpe a predaji tovaru. Žalobca poukazoval na to, že predmet sporu bol pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný vo viacerých médiách, a aj samotným ministrom pôdohospodárstva v celorepublikovom meradle, táto medializácia bola podľa žalobcu jednostranná, iniciovaná dodávateľmi (ako bol aj žalovaný), žalobca sa nemal možnosť k nej fakticky vyjadriť, pričom dodávatelia žalobcu medializovaním vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní podľa nich nezmyselného údaju, pričom dojednanie čl. V bod 5.5.2 podľa ktorého bol žalovaný okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať žalobcu v písomnej forme o dátume výroby jednotlivých výrobkov vyplývala z povinností kladených na žalobcu právnymi predpismi. Aby si žalobca mohol splniť svoje povinnosti podľa platnej právnej úpravy, nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru. Žalobca poukazoval na to, že aj Obchodný súd dospel k záveru, že Rámcová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou platnou, platne a dostatočne určite bola dohodnutá aj zmluvná pokuta podľa čl. V bod 5.5.2 Zmluvy, žalovaný zmluvnú povinnosť, splnenie ktorej bolo zabezpečené zmluvnou pokutou porušil a preto žalobcovi platne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú si voči žalovanému v rozhodcovskom konaní uplatnil. Následne však obchodný súd podľa názoru žalobcu vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval v tejto veci § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že nepriznal ochranu dohodnutej zmluvnej pokuty pretože by to bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca tvrdil, že Obchodný súd interpretoval a aplikoval na vzťah medzi účastníkmi konania zásady poctivého obchodného styku bez toho, aby sa žalobca vôbec mal možnosť k veci relevantným spôsobom vyjadriť, pričom žalobca žiadal, aby obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie, Obchodný súd však vyhodnotil rozpor správania sa žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku bez toho, aby účastníkov konania vypočul. Podľa žalobcu teda boli zo strany Obchodného súdu porušené ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli nevyhnutné pre posúdenie otázky výkladu aplikácie zásad poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Zo strany rozhodcovského súdu išlo v tomto prípade o hrubé porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, na ktorú je povinný rozhodcovský súd dbať aj podľa čl. 2 ods. 5 poslednej vety Rokovacieho poriadku. Navyše rozhodcovský súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní vecí aplikoval aj zásady spravodlivosti, nakoľko si to dohodli účastníci konania, takáto aplikácia zásad spravodlivosti však podľa žalobcu nemá oporu v rozhodcovskej doložke, teda v podmienkach dohodnutých medzi účastníkmi konania. Žalobca ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom práva na nestranný súd je požiadavka, aby rozhodnutie bolo výsledkom konania nestranného súdu, pričom nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to tak zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, ale aj z objektívneho hľadiska nestrannosti, je preto potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v tomto smere. Podľa žalobcu v konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď tak na adresu žalobcu, ale aj na adresu samotného rozhodcovského súdu odznela zo strany člena slovenskej vlády negatívna kritika ohľadne prejednávaných obchodných vecí žalobcu a aj vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti žalobcu. Podľa žalobcu bol na Obchodný súd a aj na ktoréhokoľvek z jeho rozhodcov vytvorený enormný mediálny tlak, došlo k spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra, resp. navádzaním, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu bol teda pri rozhodovaní v daných veciach žalobcu týmto spôsobom ovplyvnený. A práve aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka došlo podľa žalobcu zo strany Obchodného súdu k reflektovaniu obsahov mediálnych výstupov uvedených v návrhu. Žalobca okamžite ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, svojim podaním vo všetkých konaniach vedených na Obchodnom súde, ktoré sa týkali jeho obdobných sporov s dodávateľmi, namietol predpojatosť príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že rozhodcovský súd bol ustanovený v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a s rokovacím poriadkom, konajúcim rozhodcom bol rozhodca, ktorý nebol vylúčený. Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a oboznámil sa aj so spisom obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o. so sídlom J. Kráľa 7, Banská Bystrica, sp. zn. OS 136/2014 vrátane rozhodnutia tohto súdu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 20. 02. 2015. Skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil súd prvého stupňa podľa čl. I bod 15, čl. II bod 2 a 5, čl. III bod 5, čl. IV bod 8, 9, 10 a 19 Rokovacieho poriadku obchodného súdu, ďalej podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4, § 9 ods. 1, §17, § 26 ods. 1, 2 a 3 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal zo záveru, že účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť všeobecnému súdu preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému súdu kontrolnú funkciu. Účastník konania sa preto na všeobecnom súde môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len s taxatívne v zákone vymedzených dôvodov. Všeobecný súd preto v konaní len skúma, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania, neposudzuje však uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva. Žalobca sa domáhal v tomto prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodoval predpojatý rozhodca, ďalej že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci to žalobca žiadal. Súd prvého stupňa súhlasil s tvrdením žalobcu, že nepredpojatosť rozhodujúceho rozhodcu je potrebné skúmať zo subjektívneho, ale aj z objektívneho hľadiska, pričom objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska konajúceho rozhodcu, ale platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania. Obava z nedostatku nezaujatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočností, objektívnu nepredpojatosť nie je možné chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu, pričom existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že žalobca v tomto prípade nekonkretizoval, na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého, neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia žalobcu o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne, tieto tvrdenia sami o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Podľa súdu prvého stupňa všeobecné tvrdenia žalobcu o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra nepredstavujú konkrétne dôvod na zaujatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím nepodložené závery žalobcu o predpojatosti rozhodcu, ktoré nie sú a nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu, pričom dôvody na vylúčenie rozhodcu nezistil ani rozhodcovský súd, ktorý námietku zaujatosti vznesenú žalobcom uznesením zo dňa 30. 12. 2014 zamietol. Dôvodom na vylúčenie rozhodcu nemôžu byť ani okolnosti, ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v inej veci. Súd prvého stupňa poukázal tiež na to, že návrh Zmluvy o kúpe a predaji tovaru uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 26. 03. 2013, ktorej bola aj rozhodcovská doložka, tvoril žalobca, preto je potrebné prijať záver, že práve žalobca si vybral rozhodovanie sporov medzi účastníkmi konania rozhodcovským súdom. Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že rozhodcovské konanie prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, ktorí sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, rozhodca nepovažoval za účelné vykonanie ústneho pojednávania, pričom v odôvodnení rozhodcovského rozsudku sa so svojim postupom ako aj s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné, dôsledne a dostatočne vysporiadal. Súd prvého stupňa opätovne poukázal na to, že návrh na uzatvorenie zmluvy, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka a písomná forma konania pred rozhodcovským súdom, predložil práve žalobca. Súd prvého stupňa tiež mal za to, že v danom prípade nedošlo ani k odopretiu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd zachoval rovnaké práva tak žalobcovi, ako aj žalovanému, ktorý sa k veci opakovane vyjadrili. Žalobca ako účastník rozhodcovského konania nepreukázal, že vo veci konal predpojatý rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov rozhodcovskej doložky, resp. že by došlo k odňatiu práva žalobcu na spravodlivý proces, žalobca teda nepreukázal, že by rozhodcovský súd nebol ustanovený, že by rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, a teda že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania boli v rozpore s ustanoveniami zákona a tieto skutočnosti mohli mať na rozhodnutie vo veci samej vplyv. Preukázanie dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon ukladá účastníkovi, ktorý sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáha, a keďže žalobca takéto dôvody v konaní nepreukázal, súd jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodoval súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP s tým, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, právny zástupca žalovaného si však trovy konania nevyčíslil v lehote 3 pracovných dní a keďže žalovanému zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku žiadne trovy nevyplývali, súd podľa § 151 ods. 2 OSP žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o. sp. zn. OS 136/2014 zo dňa 20. 02. 2015 zrušil. Žalobca napadol rozsudok súdu prvého stupňa s odôvodnením, že tento rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V pomerne rozsiahlom odvolaní žalobca poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa hodnotenia nestrannosti sudcu, pričom zdôrazňoval dôležitosť objektívneho prístupu k posúdeniu otázky, či nezávisle od osobného správania a vyjadrenia sa sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti, v tomto smere i zdanie môže byť dôležité a mal by byť vylúčený každý sudca, o ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Konajúci rozhodca v tejto veci mal podľa žalobcu evidentne informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, kde tak na adresu žalobcu, ale aj na adresu samotného rozhodcovského súdu odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne obdobných vecí prejednávaných rozhodcovským súdom, dochádzalo k spochybneniu kompetencie nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva a explicitne k navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. Podľa žalobcu bol ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu v podobných veciach týmito skutočnosťami ovplyvnený, podľa žalobcu logicky možno dospieť k záveru, že v snahe vyhnúť sa podozrenia ministra a ich následnej medializácii bolo zo strany rozhodcov Obchodného súdu jednoducho možné tak, že budú rozhodovať podľa mediálne prezentovaných želaní exekutívy. Podľa žalobcu aj Obchodný súd rozhodnutím v tejto veci plne reflektoval obsah mediálnych výstupov ministra pôdohospodárstva, keď po závere, že v zmluve medzi účastníkmi konania bol platne dohodnutý záväzok, tzv. informačnej povinnosti, plnenie tohto záväzku bolo zabezpečené platne dojednanou dohodou o zmluvnej pokute, konštatovaním toho, že žalovaný svoju informačnú povinnosť porušil a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, dospel rozhodca k záveru, že žalobcovmu nároku na zmluvnú pokutu nie je možné priznať právnu ochranu, keď Obchodný súd svoje rozhodnutie oprel o neprijateľný výklad ust. § 265 Obchodného zákonníka o poctivom obchodnom styku. Žalobca tvrdil, že v návrhu uviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, ktoré vzbudili dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti, pričom žalobca predpojatosť rozhodcu Obchodného súdu riadne a včas namietal, pričom zároveň namietal predpojatosť všetkých rozhodcov Obchodného súdu. Žalobca preto trvá na tom, že Obchodný súd ako rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na základe čoho sa žalobca môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu tiež neobstojí právny názor súdu prvého stupňa, že rozhodcovské konanie prebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a jeho priebeh bol v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Zo strany rozhodcovského súdu došlo podľa žalobcu k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Námietku porušenia zásady rovnosti môže účastník v súvislosti s dokazovaním vzniesť, ak sa v konaní neumožní navrhnúť vykonanie dôkazov alebo ním navrhnuté dôkazy rozhodcovský súd bez odôvodnenia nevykoná. Účastník konania môže navrhnúť prerokovanie sporu na ústnom pojednávaní aj po začatí pojednávania, a podľa žalobcu z § 26 ZRK vyplýva, že rozhodcovský súd je v tomto prípade povinný nariadiť ústne pojednávanie vo veci. Poukazoval na to, že účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku súdom je umožniť preskúmať ešte v súdnom konaní, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom, teda základné podmienky na to, aby bolo uspokojené ústavné právo účastníka konania domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Žalobca v závere odvolania uviedol, že v návrhu žiadal odložiť aj vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, o čom však súd prvého stupňa nerozhodol len v napadnutom rozsudku poukázal na to, že vykonateľnosť nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím vo veci a nemienil vykonateľnosť odložiť ani vzhľadom na výsledok súdneho konania. Podľa žalobcu je takýto procesný postup prvostupňového súdu neprípustný, súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čo je tiež dôvodom na zrušenie jeho rozsudku. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 23. 12. 2015 a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože tento je podľa neho správny, zodpovedá judikatúre Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a §214 ods. 2 OSP v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP bolo miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu zverejnené na úradnej tabuli krajského súdu. Žalobca sa v konaní domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., vydaného dňa 20. 02. 2015 pod sp. zn. OS 136/2014. Žalobu podal z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01. 01. 2015. Žalobca tvrdil, že v rozhodcovskom konaní rozhodoval rozhodca vo veci zaujatí, vylúčenia ktorého žalobca ako účastník rozhodcovského konania nemohol dosiahnuť, ďalej že postupom rozhodcovského súdu bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, keď rozhodcovský súd nenariadil žalobcom požadované ústne pojednávanie a aplikoval na právo uplatnené žalobcom v konaní zásady poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka bez toho, že žalobca mal možnosť sa k tomuto relevantným spôsobom vyjadriť. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 9 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z.z., osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval. Podľa § 17 Zák. č. 244/2002 Z.z., účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Podľa § 26 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z.z., ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Podľa § 26 ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z.z., ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Podľa § 26 ods. 3 Zák. č. 244/2002 Z.z., stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. Podľa § 219 ods. 2 Zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď návrh žalobcu na zrušenie vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku zamietol. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje bez toho, aby jeho odôvodnenie znovu zopakoval. S poukazom na § 219 ods. 2 OSP preto odvolací súd uvádza už len nasledovné dôvody. Ako na to poukázal aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, v prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania, neposudzuje však rozhodnutie rozhodcovského súdu aj podľa predpisov hmotného práva. Účelom možnosti domáhať sa žalobou na všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského súdu v prípadoch, taxatívne vymedzených v zákone, nie je preto úprava ďalšej inštancie, ktorá by hodnotila rozhodnutie rozhodcovského súdu aj z hľadiska aplikácie hmotného práva. Aj odvolací súd preto bez toho, aby hodnotil správnosť rozhodnutia obchodného súdu z hľadiska aplikácie hmotného práva (vrátane aplikácie § 265 Obchodného zákonníka), hodnotil len, či súd prvého stupňa správne posúdil žalobcom udávanú existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zák. č. 244/2002 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2015. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodcovské konanie v tomto prípade prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, ktorí sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, pričom, ako to zdôraznil aj súd prvého stupňa, návrh zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka, vypracoval v tomto prípade žalobca. Bolo teda cieľom žalobcu, aby spory so žalovaným boli prejednávané Obchodným súdom. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca, ktorý navrhol zrušiť rozhodcovský rozsudok nepreukázal, že vo veci konal predpojatý rozhodca, nepreukázal tiež, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov konania, resp. že by predstavoval odňatie práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca teda nepreukázal, že by rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi alebo že sa táto dohoda neuzavrela, a teda že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania boli v rozpore s ustanoveniami zákona a tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zák. č. 244/2002 Z.z.). Pokiaľ aj v prejave člena vlády SR, na ktorý žalobca poukazoval došlo k spochybneniu kompetencií Obchodného súdu, resp. k vyhrážaniu sa kontrolou ministerstva vo vzťahu k tomuto súdu, nie je možné z toho bez ďalšieho vyvodiť záver o zaujatosti všetkých rozhodcov tohto Obchodného súdu tak, ako to robí žalobca, ktorý dokonca tvrdí, že Obchodný súd bol nabádaný, ako má v takýchto veciach rozhodovať. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že pri posudzovaní zaujatosti sudcov, a teda aj rozhodcov pokiaľ ide o ich pomer k veci alebo k zmluvným stranám je okrem subjektívneho hľadiska potrebné skúmať aj hľadisko objektívne, a teda zisťovať, či nie sú dané dôvody na vznik akýchkoľvek pochybností o nezaujatosti konkrétneho rozhodcu. Pre vznik takýchto pochybností však nepostačuje samotná skutočnosť, že sa rozhodca „javí ako zaujatý“ jednej zo strán sporu, ale účastník konania, ktorý zaujatosť namieta, musí uviesť také okolnosti, pre ktoré je možné ním uvádzané „vzdanie sa zaujatosti“ vyhodnotiť aj objektívne. Ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa, žalobca neuvieodol konkrétne okolnosti týkajúce sa vo veci konajúceho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o zaujatosti konajúceho rozhodcu a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa, že tvrdenie žalobcu o mediálnom tlaku samé o sebe nemôže byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v tejto veci. Žalobca si sám vybral Obchodný súd, ktorý v tejto veci rozhodol, keď však zistil, že začína rozhodovať v jeho neprospech, začal ho namietať. Aj pokiaľ ide o žalobcom namietané porušenie zásady rovnosti účastníkov konania odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi účastníkom konania navrhované ústne pojednávanie, nemá vždy automaticky za následok porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, postup rozhodcovského súdu v konaní hodnotí súd pri rozhodovaní o žalobách na zrušenie rozhodcovského súdu komplexne. Obaja účastníci rozhodcovského konania, tak žalobca (na obchodnom súde žalovaný), ako aj žalovaný (na obchodnom súde žalobca) mali v rozhodcovskom konaní poskytnuté rovnaké možnosti na uplatnenie a aj na ochranu svojich práv. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil postup rozhodcovského súdu, ktorý umožnil obom účastníkom konania reagovať na ich vzájomné podania, a to písomnou formou. Takýto postup je aj v súlade s rokovacím poriadkom Obchodného súdu. Keďže súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, nepochybil, keď nerozhodol o návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku. Návrh bol zamietnutý, preto rozhodovanie o návrhu žalobcu na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v tomto prípade nebolo potrebné. Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods.1 v spojitosti s § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, keďže však nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.