Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/26/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115207917 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115207917.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie oprávneného: Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, proti povinnému: Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, bydliskom W. XXX, XXX XX I., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky v sume 2 912,08 € s prísl. a trovami exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. 1Er/1041/2015, na odvolanie oprávneného zo dňa 24. 11. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1041/2015-28 zo dňa 16. 11. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením procesný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Dňa 20.04.2015 bola na tunajší súd doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, so sídlom exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen (ďalej len "exekútor"), o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, (ďalej len "oprávnený"), proti povinnému Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom W. XXX, XXX XX I., štátny občan SR (ďalej len "povinný"), na vymoženie pohľadávky vo výške 2912,08 Eur s príslušenstvom a trovami exekúcie, spolu s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 25.03.2015, doručený na sídlo exekútora dňa 30.03.2015, a s pripojeným exekučným titulom, a to Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, pod sp. zn. IA-C/0314/4003, zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanoveným rozhodcom Mgr. Martinom Kotianom, zo dňa 16.05.2014, právoplatným dňa 31.07.2014 a vykonateľným 04.08.2014 (ďalej len "exekučný titul"). Súdu bola spoločne s uvedenými podaniami exekútora doručená aj Zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 03.05.2012 (ďalej len "zmluva o úvere") Na základe výzvy súdu zo dňa 27.05.2015, a opakovanej výzvy súdu zo dňa 02.10.2015, boli na súd doručené Všeobecné obchodné podmienky, ktoré podľa jej bodu 1.2. sú súčasťou zmluvy o úvere a ktoré obsahujú vo svojom bode č. 10.2 rozhodcovskú doložku (ďalej len "VOP"). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul so zákonom. Okresný súd Banská Bystrica v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011, pod sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 105/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2012) sa ako exekučný súd sa pri preskúmavaní zaoberal tým, či exekučný titul uvedený v návrhu na vykonanie exekúcie bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide v jeho prípade o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Keďže exekučný titul, ktorý oprávnený označil v návrhu na vykonanie exekúcie, bol rozhodnutím, ktoré vydal rozhodcovský súd. tunajší súd ako exekučný súd bol oprávnený a povinný sa zaoberať otázkou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), pretože ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu "rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nič na tom by nemenila ani prípadná skutočnosť, ak účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného by v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský rozsudok by prevzal a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Tunajší súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, po nadobudnutí dostatočných skutkových a právnych poznatkov, bol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak by súd zistil, že rozhodcovský súd vyvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je exekučný súd oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná. Prieskumom uvedených podaní a na ne nadväzujúcich príloh súd zistil, že exekučný titul vydal Stály rozhodcovský súd, pod sp. zn IA-C/0314/4003, zriadený pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanoveným rozhodcom Mgr. Martinom Kotianom (ďalej len "rozhodcovský súd"). Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe rozhodcovskej doložky poňatej v bode č. 10.2 v spojení s bodom 2. I. časti textu VOP, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, (ďalej len "zmluva o úvere"), v ktorej bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvné strany sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo Bankových obchodov, vrátane sporov o ich platnosť, výklad a zánik v znení, že ak bude v príslušnom spore žalobca banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku, a ak bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, alebo všeobecnému súdu (ďalej len "rozhodcovská doložka"). Na základe takto založenej právomoci rozhodcovský súd vydal na základe žalobného návrhu oprávneného exekučný titul, ktorým zaviazal povinného uhradiť sumu vo výške 2912,08 Eur s príslušenstvom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti exekučného titulu. Uvedenú zmluvu o úvere, ktorej súčasťou boli aj VOP, v ktorých bola pod uvedeným bodom poňatá rozhodcovská doložka, súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože oprávnený ako poskytovateľ úverov, ktorý má poskytovanie úverov z vlastných zdrojov podľa údajov zverejnených v Obchodnom registri v predmete činnosti podnikania, vystupoval v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ. Povinný vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba, kedy nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a teda bol v súlade s § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v postavení spotrebiteľa. Súd následne pristúpil k skúmaniu, či uvedená úprava rozhodcovskej zmluvy bola súladná s úpravou ustanovení Spotrebiteľských zmlúv podľa piatej hlavy Občianskeho zákonníka účinných ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie(z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp. zn. C-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 29) vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty (najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Ako ďalej vyplýva už z vyššie citovanej judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané Následným postupom bolo pristúpené k skúmaniu, či uvedená rozhodcovská doložka bola výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán. Súd postupoval v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy uvádza, že je povinnosťou oprávneného predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012) V súlade s uvedenými závermi rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu súd nepovažoval za splnenú podmienku zo strany oprávneného, že povinnému bol poskytnutý taký návrh rozhodcovskej doložky, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo odmietnuť takýto návrh riešenia sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka, ako už bolo uvedené, bola poňatá do samotného textu Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy o úvere, nebola včlenená do formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny, čoho následkom bolo, že povinný mohol rozhodcovskú doložku odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietol aj samotnú zmluvu o úvere. Ďalej súd nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať povinného, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd k svojmu záveru o nedostatočnom jasnom a zrozumiteľnom informovaní povinnej o rozhodcovskom konaní uvádza, že znenie rozhodcovskej doložky neinformuje ani o aspoň základných charakteristikách rozhodcovského konania, napr. jednoinštančnosť rozhodcovského konania, vzdanie sa prejednania svojho sporu na všeobecnom súde, spravidla neverejné konanie, vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, možnosti sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku v zákonnom stanovenej lehote a pod. Súd v rámcoch citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka prijal záver, že zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku bola zmluvou, s ktorou sa síce povinný mohol oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohol ovplyvniť jej obsah, teda zvoliť si medzi prostriedkami riešenia prípadných sporov zo zmluvy o úvere medzi rozhodcovským súdom (iba jedným) a všeobecným súdom. Súd si všimol v rozhodcovskej doložke možnosť využiť prípadnú voľbu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ktorú by mohol povinný využiť len vtedy, ak by sám inicioval žalobu na všeobecnom súde proti oprávnenému. Táto možnosť sa ale povinnej poskytuje ako predformulovaná možnosť zo strany oprávneného, ktorú rovnako mohol prijať alebo len odmietnuť spolu so samotnou zmluvou o úvere (tak isto ako celú rozhodcovskú doložku). Súd v tomto kontexte prijal záver, že takáto voľba výberu nie je vo svojej podstate výberom, ale len nanútením formálnej, obmedzenej možnosti konať pred všeobecným súdom. V nadväznosti na predošlé odseky súd ďalej konštatuje, že v bode č. 10.2.3 bolo dohodnuté, že ak by povinný nedoručil pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy písomné oznámenie, že návrh rozhodcovskej doložky neprijíma, má sa za to, že ju neprijal. Takéto ustanovenie (resp. dohoda), ktoré (á) je súčasťou rozhodcovskej doložky, ktoré (ú) povinný prijal spolu so samotnou zmluvou o úvere ako súčasť VOP, kedy nemohol takéto znenie svojim vlastným prejavom vôle ovplyvniť, nie je individuálne dojednané (á) a súčasne súd ho (ju) považuje za neprijateľnú podmienku. Ako dôvod súd uvádza, že uvedené znenie vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa, pretože povinného stavia pri podpise zmluvy a súčasne VOP do pozície, kedy svoj nesúhlas s rozhodcovskou doložkou môže vysloviť pri samotnom podpise zmluvy o úvere, teda len vtedy a v tom okamihu, kedy rozhodcovskú doložku zároveň aj prijal, čo vytvára len priestor, aby takýto nesúhlas s ňou urobiť nemohol. Súd v rámcoch citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka prijal záver, že za stavu, kedy zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku vo VOP bola zmluvou, s ktorou sa síce povinný mohol oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohol ovplyvniť jej obsah, teda svojou vôľou ovplyvniť to, či rozhodcovskú doložku má záujem prijať alebo ju nemá záujem neprijať a z dôvodov uvedených v predošlých odsekoch ju nemohol ani odvolať, teda v stave, kedy povinný rozhodcovskú doložku vlastnou vôľou neprijal a nemohol ju ani odvolať, nie je možné konštatovať, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne. Tento záver umocňujú aj skutkové zistenia ohľadne znenia samotnej rozhodcovskej doložky, ktorá ako už bolo uvedené neobsahovala ani základné informácie o rozhodcovskom konaní. V súvislosti s vyslovením záveru, že rozhodcovská doložka bola ustanovením zmluvy, ktoré nebolo individuálne dojednané, súd následne pristúpil k skúmaniu, či takéto ustanovenie je alebo nie je neprijateľnou podmienkou. Čo sa týka samotného založenia právomoci predmetného rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vyplývajúcich z ustanovení rozhodcovskej doložky (bod Všeobecných obchodných podmienok, č. 10.2 v spojení s bodom 2) súd uvádza, že úprava týchto ustanovení je značne nerovnovážna a v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dôvodom pre takýto záver súdu je, že síce uvedené ustanovenia dávajú v prípade sporu zo Zmluvy o úvere na výber z možností riešenia sporov tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane žalobcu, obrátiť sa buď na všeobecné súdy alebo na rozhodcovský súd . V konečnom dôsledku ale v prípade, ak by uplatnil svoje nároky oprávnený v postavení veriteľa na rozhodcovskom súde, bol by povinný ako spotrebiteľ nútený sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takáto podstata znenia rozhodcovskej zmluvy je aj podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 7ECdo/267/2013, zo dňa 09.01.2014, ďalej uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 6 Cdo 30/2013, zo dňa 25.02.2013, možné označiť len za formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, ktorá obsahuje zakotvenie právomoci rozhodcovského súdu tak, ako to vyplýva z jej uvedeného znenia, nemožno považovať za platne uzavretú, pretože v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, by sa musel povinný ako spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, keby bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohol by sa povinný brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že úprava a znenie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) súd prijal záver, že ustanovenia zmluvy o rozhodcovskej doložke sú neplatné. Nakoľko súd vyhlásil predmetné ustanovenia zakotvujúce rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, čím sa tieto stali neplatné, samotná neplatnosť spôsobuje aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu. S poukazom na uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že nakoľko je právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu a rozhodcovskej zmluvy dospel k názoru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení exekučného konania“. Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Podané odvolanie zdôvodňoval podľa: - ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, - ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - ust. § 205 ods. 2 písm. e) OSP tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, ich účastník bez svojej viny neohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, - ust. § 221 ods. 1 písm. d) OSP s tým, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, - ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP tým, že oprávnenému súdom prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, - ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako to pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 EP. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. V podstate odvolateľ tvrdí, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. V zmysle § 21 ods. 1 rozhodcovského zákona je to v prvom rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností preskúmavanej veci je zrejmé, že rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. Zákonodarca jasne vyjadril svoju vôľu pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Odvolateľ dospel k záveru, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného, odňatím možnosti vyjadriť sa k dôkazom. Z rozsiahleho odôvodnenia vyplýva záver oprávneného, že OSP a ani exekučný poriadok ani ZORK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému súdu rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napr. vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Záverom oprávnený dôvodil, že exekučný súd svojím postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje práva priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Odvolateľ žiadal, aby uznesenie okresného súdu bolo zmenené a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovené. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť uznesenia súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol návrh a rozhodol v znení enunciátu svojho rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho uznesenia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Na doplnenie správnosti a k dôvodom podaného odvolania krajský súd uvádza. Rozsiahle odvolanie sa v skutočnosti nezaoberá podstatou veci a prezentuje iba odlišný právny názor, než zaujal okresný súd k rozhodcovskej doložke. Prezentácia iného právneho názoru než toho, ktorý prijal okresný súd, nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia najmä vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. K rozsiahlej argumentácii oprávneného možno poznamenať, že judikatúra ESLP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba v tom prípade, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci a vyžaduje si špecifickú odpoveď práve na tento argument. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“. Znamená to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Jednoducho povedané, odvolací súd nemusí reagovať na všetky tvrdenia odvolateľa, ale postačí keď reaguje na tie, ktoré viedli súd k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jednoznačne v dôvodoch rozhodnutia procesného súdu bolo uvedené, že úprava a znemie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) a súd prijal záver, že ustanovenia zmluvy .......... rozhodcovskej doložky sú neplatné. Odvolateľ tvrdí, že exekučný súd nemohol preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 136/2011 zo dňa 13. 10. 2011. Podľa tohto rozhodnutia „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí na exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.