Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/156/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208191 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208191.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava proti povinnému Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E. XX, XXX XX W. W., pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.341,37 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 1352/15, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1115/2015-25 zo dňa 26. novembra 2015 v senáte jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1115/2015-25 zo dňa 26. novembra 2015 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave pod sp. zn. ID-C/1210/0358 zo dňa 25.07.2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Poštová banka, a.s. so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava a povinným dňa 31.03.2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre úver a Všeobecné podmienky. V článku 7 zmluvy o úvere si zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zánik budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach. Všeobecné obchodné podmienky upravujú rozhodcovskú doložku v II. časti, bod 10.2.2.. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Poukázal tiež na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty (najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Okresný súd nepovažoval za splnenú podmienku zo strany oprávneného, že povinnému bol poskytnutý taký návrh rozhodcovskej doložky, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, že sa jej poskytuje možnosť voľby prijať alebo odmietnuť takýto návrh riešenia sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka, ako už bolo uvedené, bola poňatá do samotného textu Všeobecných obchodných podmienok, tvoriacich súčasť zmluvy o úvere, nebola ani samostatnou zmluvou spísanou na jednej listine, čoho následkom bolo, že povinný mohol rozhodcovskú doložku odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietol aj samotnú zmluvu o úvere. V uvedenej súvislosti s riešením sporov pomocou rozhodcovského konania súd ďalej nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať povinného, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd k svojmu záveru o nedostatočne jasnom a zrozumiteľnom informovaní povinného o rozhodcovskom konaní uvádza, že znenie rozhodcovskej doložky neinformuje ani o aspoň základných charakteristikách rozhodcovského konania, napr. jednoinštančnosť rozhodcovského konania, vzdanie sa prejednania svojho sporu na všeobecnom súde, spravidla neverejné konanie, vykonateľnosť rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku v zákonnom stanovenej lehote na súde a podobne. Súd prijal záver, že zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku bola zmluvou, s ktorou sa síce povinný mohol oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohol ovplyvniť jej obsah, teda zvoliť si medzi prostriedkami riešenia prípadných sporov zo zmluvy o úvere medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. Prípadnú voľbu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, by povinný mohol využiť len vtedy, ak by sám inicioval žalobu na všeobecnom súde proti oprávnenému. Táto možnosť sa povinnému poskytuje ako predformulovaná možnosť zo strany oprávneného, ktorú rovnako mohol prijať alebo len odmietnuť spolu so samotnou zmluvou o úvere. Súd v tomto kontexte prijal záver, že takáto voľba nie je vo svojej podstate výberom, ale len nanútením formálnej, obmedzenej možnosti konať pred všeobecným súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nie je individuálne dojednaná. Vzhľadom na skutočnosť, že úprava a znenie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) súd prijal záver, že ustanovenia zmluvy o rozhodcovskej doložke sú neplatné. Nakoľko súd vyhlásil predmetné ustanovenia zakotvujúce rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, čím sa tieto stali neplatné, samotná neplatnosť spôsobuje aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu. S poukazom na uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že nakoľko je právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu a rozhodcovskej doložky dospel k názoru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p., a to že oprávnený nebol riadne poučený podľa§ 120 ods. 4 O.s.p.. V odvolaní uviedol, že exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom, ktorý je v rozpore s § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa § 159 O.s.p.. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby vec bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného, v súlade so ZoRK uzatvorila platnú rozhodcovskú doložku, preto uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Súd svojim konaním išiel nad rámec zákona, nakoľko nerešpektujúc ust. § 35 ZoRK rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku. Oprávnený ďalej tvrdil, v zmysle ustanovenia II. časti, bod 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách. Napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti súd podľa oprávneného nesprávne argumentuje, keď práve týmto splnením zákonnej povinnosti odôvodňuje zamietnutie poverenia. Exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konštatovať per se neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa, bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie zverejnené pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249), rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu, rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013, v ktorom konštatoval, že „v exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej bola v základnom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá s pozíciou spotrebiteľa sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa. Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci nezohráva fakt, že povinný bol v základnom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ žiadnu právne významnú úlohu“. Dôvody zistenia zjavnej neprimeranosti plnenia vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku, ale ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd riadne nezdôvodnil. Oprávnený bol toho právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite. Exekučný súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z predloženého súdneho spisu zistil, že dňa 30.03.2015 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola okresnému súdu dňa 20.04.2015 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. ID-C/1210/0358 vydaný dňa 25.07.2014. Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, Arbitrážnej a Mediačnej, a.s., so sídlom v Bratislave, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 2.341,37 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere, ktorú právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 31.03.2008. V článku 3 bod 7 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa časti II, čl. 10 bod 10.2 Všeobecných obchodných podmienok sa Banka a klient dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to tak, že pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, zatiaľ čo klient je oprávnený tento spor predložiť na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. Ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Podľa I. časti, čl. 2 Všeobecných obchodných podmienok je rozhodcovským súdom Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO 35 862 882. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ak sa teda okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná. V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. (Rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného ku dňu 31.03.2008 (ďalej Občiansky zákonník) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa o tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 31.03.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného, Poštová banka, a.s. ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu, možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený. Spotrebiteľ preto nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ako to uviedol aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom a v prípade, ak žalobcom bude spotrebiteľ budú riešené alternatívne buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne, čím vylúčil ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Nie je možné stotožniť sa s názorom odvolateľa, že súd nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa, ktorý nevyužil možnosť vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou. Uvedený nesúhlas bolo potrebné v zmysle bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok vyjadriť formou písomného oznámenia doručeného banke najneskôr pri uzavretí zmluvy, čo nezodpovedá zákonnej úprave o individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je zrejmé, či klient-spotrebiteľ mal vôbec vedomosť o takejto možnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku vyjadruje súhlas so samotnou zmluvou, ako aj s Obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“. Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie uvedených Všeobecných obchodných podmienok tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere je v rozpore s právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozhodnutie. Preto bolo správne aj jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd sa námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.