Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/45/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208358 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208358.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpený JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému: Q. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, XXX XX O. O., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky v sume 1 321,66 € s prísl., ktoré začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 1473/2015, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného zo dňa 02. 10. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Er/1150/2015-24 zo dňa 05. 10. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Oprávnený podal prostredníctvom právneho zástupcu návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 1.321,66 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, č. k. IO-C-/0112/0363 zo dňa 25. 07. 2014 (ďalej len "rozhodcovský rozsudok"). Z pripojených listinných dôkazov, najmä Zmluvy o úvere, vrátane obchodných podmienok pre úver, rozhodcovského rozsudku a všeobecných obchodných podmienok súd zistil nasledovné: Právny predchodca oprávneného, spoločnosť Poštová banka, a.s., so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava, IČO: 31 340 890 a povinný uzavreli dňa 21. 02. 2008 Zmluvu o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver. Podľa článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver: "Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov." Podľa článku 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok: "Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecného súdu." Podľa článku 10.2.3 Ak Klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo zmluvy o úvere a bol v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Predmetný zákon číslo 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (osobitný predpis ), nadobudol účinnosť dňa 1. januára 2015. Podľa § 36 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku ( účinného do 31. decembra 2014 ), exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie bolo v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začaté dňa 30.03. 2015 ( do troch mesiacov od účinnosti zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ), dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 25.07. 2014 (vydaného pred 1. januárom 2015) a vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že exekučné konanie bolo začaté v súlade s § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, preto súd postupoval a na rozhodnutie vo veci použil príslušné ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31. decembra 2014. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ( účinného do 31. decembra 2014 ) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov /ďalej len "Občiansky zákonník"/ v znení účinnom od 1.1.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou). Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Právna úprava v zákone o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01. 2008). Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Poštová banka, a.s., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná napr. o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ani prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, či označenie Zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu nie je teda žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka a ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa. Keďže súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku. Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch a pod.), ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej zmluvy je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky bral súd do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad, a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len "smernica"). Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník, okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V bode 43 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol, že ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34). Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. V ustanovení § 53 ods. 4 Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istou, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcu. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. V záujme naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: "za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní". Súd zároveň konštatuje, že ustanovenie čl. 10.2 Všeobecných obchodných podmienok pre úver nie je možné považovať iba za návrh rozhodcovskej doložky v zmysle § 93b ods. 1 a 2 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 30. 11. 2009, nakoľko prostredníctvom čl. 11.2 Obchodných podmienok pre úver je spotrebiteľovi vnútené prijatie rozhodcovskej doložky tak, ako bola naformulovaná zo strany banky. Uvedené ustanovenie totiž nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávneného povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. V rozhodcovskej doložke taktiež nebola upravená možnosť, aby spotrebiteľ v konkrétnej lehote resp. ihneď od podpisu zmluvy mohol individuálne odmietnuť dojednania o riešení sporov, bez toho aby tým bol dotknutý alebo akýmkoľvek spôsobom podmienený zvyšok zmluvného vzťahu. Nehovoriac o tom, že spornosť vo vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku vyvoláva i fakt, že priamo v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere prejednať a rozhodnúť. Takto bola povinnému odňatá možnosť výberu riešenia sporu pred všeobecným súdom, no i právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcovského súdu a rozhodcu, v prípade voľby povinného, že sa spor bude prejednávať pred rozhodcovským súdom. V rozhodcovskej zmluve taktiež nebola upravená možnosť, aby spotrebiteľ v konkrétnej lehote resp. ihneď od podpisu zmluvy mohol individuálne odmietnuť dojednania o riešení sporov, bez toho aby tým bol dotknutý alebo akýmkoľvek spôsobom podmienený zvyšok zmluvného vzťahu. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 Exekučného poriadku. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012). Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným exekučným titulom. Existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul, ktorý vydal orgán na to nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu vykonať. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ( účinného do 31. decembra 2014 ), ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení exekúcie a trovách exekučného konania“. Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Podané odvolanie zdôvodňoval podľa: - ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, - ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - ust. § 205 ods. 2 písm. e) OSP tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, ich účastník bez svojej viny neohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, - ust. § 221 ods. 1 písm. d) OSP s tým, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, - ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP tým, že oprávnenému súdom prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, - ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako to pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 EP. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. V podstate odvolateľ tvrdí, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. V zmysle § 21 ods. 1 rozhodcovského zákona je to v prvom rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností preskúmavanej veci je zrejmé, že rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. Zákonodarca jasne vyjadril svoju vôľu pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Odvolateľ dospel k záveru, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného, odňatím možnosti vyjadriť sa k dôkazom. Z rozsiahleho odôvodnenia vyplýva záver oprávneného, že OSP a ani exekučný poriadok ani ZORK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému súdu rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napr. vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Záverom oprávnený dôvodil, že exekučný súd svojím postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje práva priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Odvolateľ žiadal, aby uznesenie okresného súdu bolo zmenené a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovené. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť uznesenia súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol návrh a rozhodol v znení enunciátu svojho rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho uznesenia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Na doplnenie správnosti a k dôvodom podaného odvolania krajský súd uvádza. Rozsiahle odvolanie sa v skutočnosti nezaoberá podstatou veci a prezentuje iba odlišný právny názor, než zaujal okresný súd k rozhodcovskej doložke. Prezentácia iného právneho názoru než toho, ktorý prijal okresný súd, nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia najmä vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. K rozsiahlej argumentácii oprávneného možno poznamenať, že judikatúra ESLP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba v tom prípade, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci a vyžaduje si špecifickú odpoveď práve na tento argument. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“. Znamená to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Jednoducho povedané, odvolací súd nemusí reagovať na všetky tvrdenia odvolateľa, ale postačí keď reaguje na tie, ktoré viedli súd k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jednoznačne v dôvodoch rozhodnutia procesného súdu bolo uvedené, že úprava a znenie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) a súd prijal záver, že ustanovenia zmluvy ohľadom rozhodcovskej doložky sú neplatné. Odvolateľ tvrdí, že exekučný súd nemohol preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 136/2011 zo dňa 13. 10. 2011. Podľa tohto rozhodnutia „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí na exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.