Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/37/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208630 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208630.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD, advokát, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: Q. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: Ul. Z. N. XXXX/XX, XXX XX R., prechodne bez nahlásenia bytom: F. XXXX, XXX XX T., H. republika, vedenej pod sp. zn. EX 1753/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 331,94-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1220/2015-18 zo dňa 14.07.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku č. I potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd v prvom výroku exekučné konanie podľa § 104 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „O.s.p.“) s poukazom na § 251 ods.4 O.s.p. zastavil. V druhom výroku uznesenia oprávnenému náhradu trov exekučného konania nepriznal. V treťom výroku uznesenia oprávnenému trovy exekučného konania nepriznal. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok stáleho rozhodcovského súdu pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. sp.zn. IIC0610023 zo dňa 29.07. 2011. Zo súdneho spisu sp.zn. 2Er/2633/2011 mal preukázané, že oprávnený sa na podklade predmetného rozhodcovského rozsudku domáhal vykonania exekúcie proti povinnému. V predmetnej veci súd uznesením č.k. 2Er/2633/2011-11 zo dňa 08.11.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.03.2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16CoE/17/2012-28 zo dňa 31.01.2012. Následne súd uznesením č.k. 2Er/2633/2011-43 zo dňa 12.06.2012 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť do výroku o zastavení exekučného konania dňa 24.07.2012. Uznesenie č.k. 2Er/2633/2011-43 zo dňa 12.06.2012 založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), a preto súd rozhodol tak, že exekučné konanie pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania podľa § 103, 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p. zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil. Nakoľko oprávnený, ktorý si uplatnil trovy exekúcie v konaní úspech nemal, súd mu náhradu trov exekučného konania podľa § 142 ods.1 O.s.p. nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, súd prvého stupňa rozhodoval nad rámec zákonom zverenej právomoci, svojim konaním odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom a zároveň pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že podmienky exekučného konania sú dotknuté vzhľadom k prekážke už začatej veci, respektíve pri prekážke veci rozhodnutej, až po vydaní exekučného príkazu, pričom určujúcim pre posúdenie prekážky res iudicata bude obsah exekučného príkazu. V predmetnej veci nebolo súdom poverenie udelené, preto prekážka res iudicata nemohla v tomto exekučnom konaní nastať. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie je individuálny právno - aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Z uvedených dôvodov udelenie alebo neudelenie poverenia na vykonanie exekúcií nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný. Exekučné konanie nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť a predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Exekučné konanie nerozhoduje o merite veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces. Zároveň poukázal na skutočnosť, že zákonodarca v zákone č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“) úmyselne neuvádza prekážku veci rozhodnutej ako vadu konania, ktorá bráni ďalšiemu postupu. Oprávnený taktiež namieta prekročenie zákonných limitov preskúmania žiadosti o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z povahy veci nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než ako v prospech zákonnej úpravy nesvedčia nielen jazykové, logické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto štádiu súd nie je oprávnený rozhodovať ani o zastavení konania, a to už vôbec nie pokiaľ sa nevysporiadal s otázkou udelenia, respektíve neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Oprávnený mal rovnako za to, že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom a konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného aj k odňatiu možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k skutkovému stavu. Taktiež namietal porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú. Postupom súdu došlo k neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, čím bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon sa nezákonne zvýhodňuje na základe jeho postavenia. Na základe uvedeného oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. vo výroku č. I ako vecne správne potvrdil. Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Vychádzajúc z ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Zo spisového materiálu vyplýva, že súdny exekútor požiadal Okresný súd Banská Bystrica dňa 22.04.2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. sp.zn. IIC0610023 zo dňa 29.07.2011, právoplatného dňa 22.08.2011 a vykonateľného dňa 26.08.2011. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2Er/2633/2011-11 zo dňa 08.11.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, toto uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16CoE/17/2012-28 zo dňa 31.01.2012. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 12.03.2012. Následne bolo exekučné konanie zastavené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/2633/2011-43 zo dňa 12.06.2012, právoplatným do výroku o zastavení exekučného konania dňa 24.07.2012. Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného je potrebné uviesť, že poukázanie na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013 v prejednávanej veci neobstojí, pretože v uvedenej veci vytýkal najvyšší súd nižším súdom, že pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aplikovali na vec ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, hoci prípadná aplikácia tohto ustanovenie podľa najvyššieho súdu prichádza do úvahy až po rozhodnutí o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V prejednávanej veci však ide o inú procesnú situáciu, kedy okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neaplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ale pri skúmaní podmienok konania (§ 103 O. s. p.) dospel k záveru, že konanie je zaťažené nedostatkom procesnej podmienky konania a to prekážkou veci rozhodnutej (res iudicata). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu preto na prejednávanú vec nedopadá. Podľa názoru odvolacieho súdu stojí pritom za zmienku, že naopak v uvedenom rozhodnutí (v rozpore s argumentáciou oprávneného) najvyšší súd uviedol, že exekučné konanie je spôsobilé založiť vo vzťahu k inému exekučnému konaniu prekážku rozhodnutej veci (pozri stranu 7 bod 1 citovaného uznesenia najvyššieho súdu, kde sa uvádza, že „exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu“, ale rovnako napríklad aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/162/2011 zo dňa 10. 10. 2012). Rovnako nenáležitý je aj poukaz odvolateľa na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/205/2011 a sp.zn. 5ECdo/40/2013, z ktorých vyplýva, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. V predmetnej veci totiž okresný súd neodvodzoval dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre prekážku veci rozhodnutej od udelenia poverenia súdnemu exekútorovi v inom exekučnom konaní ako individuálneho právno-aplikačného aktu nemajúceho povahu súdneho rozhodnutia, ktorý aplikačný akt má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora, ale naopak od súdneho rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé založiť prekážku rozhodnutej veci (okrem iného túto prekážku vo vzťahu k inému exekučnému konaniu pripustil aj najvyšší súd v citovaných rozhodnutiach a Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 26 Cdo 1078/2015) a že pokiaľ zákonodarca v Exekučnom poriadku na rozdiel od prekážky skôr začatého konania (litispendencia) výslovne neupravil aj prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), nemožno v exekučnom konaní na túto prekážku aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p.. Oprávnený v tomto smere zjavne nesprávne a účelovo vykladá vzťah všeobecného právneho predpisu (Občiansky súdny poriadok) a špeciálneho právneho predpisu (Exekučný poriadok). Je zrejmé, že vzhľadom na znenie § 83 O. s. p., podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, si osobitosti exekučného konania vyžiadali špeciálnu právnu úpravu prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v ustanovení § 36 ods. 3 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, podľa ktorého začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie; ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd; v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví. Nakoľko súdne konanie zásadne začína dňom doručenia návrhu na začatie konania na súd (§ 82 ods. 1 O. s. p.), zatiaľ čo exekučné konanie začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), odlišný okamih začatia konania si tu vyžiadal osobitnú úpravu prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v exekučnom konaní. Súčasne zákonodarca upravil dôsledky podania viacerých návrhov na vykonanie exekúcie rôznym súdnym exekútorom, pretože v exekúcii pokračuje ten súdny exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd, teda deň začatia exekučného konania tu nehrá rozhodujúcu úlohu (na rozdiel od súdneho konania, kde v zásade dôjde k zastaveniu neskôr začatého konania). V prípade prekážky rozhodnutej veci (res iudicata) žiadne takéto osobitosti exekučného konania do popredia nevystupujú (nie je rozhodujúce kedy konanie začalo, ale či ide o totožnú vec), preto nie je potrebné tento inštitút špeciálne upravovať a na prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) v exekučnom konaní sa prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 prvá veta O. s. p. aplikuje ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p.. Obdobne v Exekučnom poriadku zákonodarca neupravil napríklad spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, čo však neznamená, že v exekučnom konaní možno konať s oprávneným alebo povinným, ktorý nemá právnu subjektivitu, a pod.. Preto nie je správny názor oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), pretože aj keď má exekučné konanie do veľkej miery procesný charakter (pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní bez potreby hlbšej analýzy tohto záveru), právoplatné rozhodnutie v exekučnej veci tvorí prekážku veci rozhodnutej pre totožnú exekučnú vec, s výnimkou tvorenou rozhodnutiami založenými výlučne na procesných dôvodoch (napríklad zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku na trovy exekúcie, na základe návrhu oprávneného alebo pre nemajetnosť povinného). Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Nárok oprávneného na zákonným spôsobom vynútené splnenie povinnosti povinného je tak predmetom exekučného konania. Ak teda k zastaveniu exekúcie (prípadne k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a k následnému zastaveniu exekučného konania) došlo z hmotnoprávnych dôvodov napríklad pre materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu alebo pre zánik vymáhaného práva, takéto rozhodnutie možno prirovnať k zamietnutiu návrhu v základnom konaní a ako také toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci. V exekučnom konaní rozhoduje súd za súčasnej aplikácie prvej až piatej časti O. s. p., ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Vzhľadom na tú skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať § 159 ods. 3 O. s. p., ktorý výslovne zakotvuje, že len vo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. V exekučnom konaní sa vždy rozhoduje uznesením (§ 251 ods. 4 posledná veta O. s. p.). Táto skutočnosť je teda odlišne upravená ako v sporovom konaní, v ktorom vo veci samej súd v zásade rozhoduje rozsudkom (§ 152 ods. 1 O. s. p., v druhej vete ktorého je zakotvené, že zákon stanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením). Je teda zrejmé, že pri posudzovaní prekážky rozhodnutej veci v exekučnom konaní nemožno prihliadať na procesnú formu súdneho rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje vo veci samej. Dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p. aj na meritórne uznesenia pritom potvrdzuje aj ustanovenie § 167 ods. 2 O. s. p., ktorý deklaruje primerané použitie ustanovení o rozsudku aj vo vzťahu k uzneseniam (tieto ustanovenia sa na exekučné konanie aplikujú na základe ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p.). V posudzovanej veci je zrejmé, že oprávnený podal totožný návrh na vykonanie exekúcie proti totožnému povinnému a na základe totožného exekučného titulu, ktorý už bol právoplatne posúdený ako nevykonateľný pre rozpor so zákonom, pričom toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre nové exekučné konanie vedené medzi totožnými účastníkmi na základe tohto exekučného titulu. Pokiaľ totiž súd zistí taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, jediným zákonom predpokladaným procesným následkom takéhoto zistenia - existencie neodstrániteľnej podmienky konania, je v súlade s postupom podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. zastavenie konania. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd zastáva právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 2Er/2633/2011-43 zo dňa 12.06.2012, právoplatné do výroku o zastavení exekučného konania dňa 24.07.2012 založilo prekážku rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania. Okresný súd teda správne a zákonne rozhodol o zastavení predmetného exekučného konania podľa § 104 ods.1 O.s.p.. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku č. I podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Výroky č. II., III. uznesenia okresného súdu ako odvolaním nenapadnuté, zostávajú nedotknuté. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.