Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12CoE/90/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115209746 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115209746.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému Y. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, XXX XX P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 12329/15, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 150,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1455/2015-14 zo dňa 17. 06. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Okresný súd uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 11965/14 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave zo dňa 13 .11. 2014. Týmto exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 150,- Eur, spolu s príslušenstvom v mesačných splátkach, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Exekučný súd vyhodnotil zmluvný vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere zo dňa 29. 11. 2012 ako vzťah spotrebiteľský a rozsiahlo odôvodnil posúdenie tohto zmluvného vzťahu ako aj inštitút spotrebiteľskej zmluvy a neprijateľných zmluvných podmienok. Poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorých bolo konštatované, že obdobná rozhodcovská zmluva (ktorou mala byť založená právomoc na rozhodnutie sporu v tomto posudzovanom prípade) nebola dojednaná individuálne a jej obsah bol posúdený ako neprijateľná zmluvná podmienka. V predmetnom prípade je rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve koncipovaná tak, že dáva na výber žalobcovi s tým, že podanie žaloby na všeobecnom súde sa považuje za rozväzovaciu podmienku vo vzťahu k rozhodcovskej doložke. Napriek tomu, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka dáva možnosť na výber, kde podá žalobca žalobu, exekučný súd bol toho názoru, že aj takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V prípadoch, kedy by bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohol by sa povinný brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Exekučný súd ďalej uvádza, že rozhodcovská doložka nebola medzi spotrebiteľom a dodávateľom individuálne dojednaná, ide o formulárovú zmluvu bez možnosti ovplyvnenia jej znenia, ktorá neuvádzala možnosť prijať ju alebo odmietnuť bez vplyvu na zmluvu o úvere. Exekučný súd na základe uvedeného teda dospel k záveru, že nakoľko je právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu a rozhodcovskej zmluvy dospel k názoru, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Právne posúdenie veci je podľa názoru odvolateľa nesprávne. Exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zákon o rozhodcovskom konaní. Okrem ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd aplikoval aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, a tým na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Exekučný súd posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. V rámci prieskumu exekučného titulu z materiálnej stránky však súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku rozhodcovského rozsudku. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právnom nedovolanému alebo niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Ďalej namietal, že strana exekučného konania sa môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pričom civilné konanie je dvojinštančné. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej oprávnený poukázal na to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však podľa názoru oprávneného tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak konanie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle článku 2 tejto zmluvy je daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Exekučný titul bol teda vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle uvedeného právneho predpisu. Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 odsek 2 druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnym vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, t.j. povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Poukázal ďalej na odôvodnenie zákonodarcu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva, súd teda konal nad rámce zákonných ustanovení. Na základe uvedených odvolacích námietok navrhol oprávnený odvolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník. Odvolaniu oprávneného proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca nevyhovel a predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. Krajský súd, ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Predmetom odvolania oprávneného je procesné rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že dňa 01. 03. 2015 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, spísaný do zápisnice návrh oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava na vykonanie exekúcie proti povinnému Y. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, XXX XX P., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 11965/14 zo dňa 13. 11. 2014. Uvedeným rozsudkom bola povinnému ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému ako žalobcovi 150,- Eur s príslušenstvom v splátkach. Následne bola dňa 05. 05. 2015 doručená okresnému súdu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil, poukazujúc na ustanovenia vnútroštátneho a unijnéhokomunitárneho práva týkajúceho sa ochrany spotrebiteľa ako aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pričom vyhodnocoval základný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným ako aj exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom z hľadiska uvedených predpisov. Vyhodnotenie základného zmluvného vzťahu (z ktorého nárok je uplatňovaný v tomto exekučnom konaní) ako vzťahu spotrebiteľského a následnú tomu zodpovedajúcu aplikáciu ochrany spotrebiteľa oprávnený v odvolaní nenamietal a nijako nespochybňoval. Oprávnený exekučnému súdu vytýkal, že prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti a neúplne zistil skutkový stav veci. Z množstva argumentov, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol exekučný súd, považuje odvolací súd za podstatné tie, ktoré sa týkajú vyhodnotenia zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského a následne argumenty týkajúce sa vyhodnotenia rozhodcovskej zmluvy, ktorou bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Pokiaľ ide o námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci exekučným súdom a poukazovanie na to, že exekučný súd aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, táto nie je dôvodná, pretože prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí na oprávneným uvádzané ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní neodkazoval, a teda podľa nich pri svojom rozhodovaní nepostupoval. Pokiaľ odvolateľ namietal prekročenie rámca preskumávacej činnosti zverenej exekučnému súdu Exekučným poriadkom, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že postup exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu bol správny, vykonaný v rámci právomoci zverenej mu Exekučným poriadkom. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa neúplného zistenia skutkového stavu, ani táto námietka nie je dôvodná, nakoľko exekučný súd sa dostatočne oboznámil s rozhodcovskou zmluvou obsiahnutou v súdnom spise a jej neprijateľnosť dostatočným spôsobom vyhodnotil. Oprávnený nesprávne uviedol, že exekučný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď namietal, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovské konanie, ako alternatíva pri riešení sporov, môže prebehnúť len vtedy, ak bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na konanie a na rozhodnutie sporu. Ako to vyplýva z § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 uvedeného zákona môže mať rozhodcovská zmluva formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V predmetnom prípade je právomoc rozhodcovského súdu preukazovaná písomnosťou označenou ako rozhodcovská zmluva zo dňa 29. 11. 2012 (č.l. 6 spisu), uzavretou medzi oprávneným a povinným. Exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepochybne právo a zároveň aj povinnosť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie zisťovať okrem iného aj rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, teda skúmať nielen to, či rozhodcovská zmluva (prípadne doložka) bola medzi oprávneným a povinným vôbec uzavretá ale aj to, či bola uzavretá platne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že medzi oprávneným a povinným ide, ako už bolo uvedené, o spotrebiteľský vzťah a je preto na mieste dôsledná aplikácia ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 uviedol, že „princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (bdelým patrí právo) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.“ V zmysle uvedeného bol preto správny postup okresného súdu, keď predloženú rozhodcovskú zmluvu skúmal a následne ju v zmysle § 52 a nasl. OZ vyhodnotil ako neprijateľnú a tým aj ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť zmluvy o úvere alebo súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, nie je dostatočným dôkazom o vôli povinného pristúpiť na tento osobitný spôsob rozhodovania sporu. Povahu formulárovej zmluvy má totiž nielen zmluva o úvere a zmluvné podmienky k nej, ale aj predformulované znenie rozhodcovskej zmluvy. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulára, obdobného tomu, vo forme ktorého bola uzavretá samotná zmluva o úvere. Povinnému neboli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva v skutočnosti v tomto prípade navyše ani nie je alternatívou riešenia sporov, nakoľko ak oprávnený - veriteľ podal návrh na začatie konania na rozhodcovský súd, uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve, a po tomto výbere sa už povinný musel podrobiť rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v ustanovení § 53 ods. 4 OZ je len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že ako neprijateľnú zmluvnú podmienku môže súd vyhodnotiť aj takú, ktorá nespadá medzi neprijateľné zmluvné podmienky konkrétne vymedzené v tomto ustanovení. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulárovej zmluvy, ktorá bola povinnému ako spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o úvere a Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru k nej bez toho, aby bol dostatočne informovaný o povahe, zmysle a následkoch takejto zmluvy, absentuje v nej teda informovaný súhlas povinného. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.