Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/138/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215202899 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6215202899.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX A. I., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszátha 268, Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 3770/2015, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.952,26 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 10Er/276/2015-42 zo dňa 03.07.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Opierajúc sa o § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“), o európsku právnu úpravu ohľadom spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa (najmä Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej v texte aj „smernica“), za použitia právneho názoru, vyplývajúceho z výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veciach C-240/98-244/98 a C-473/00 v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že súdny exekútor dňa 28.04.2015 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnej, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. IA-C/0214/0480 zo dňa 14.04.2014. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, zakotvenej v článku 3 bod 6 Zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa 30.09.2010, obsiahnutej aj v Obchodných podmienkach pre úver (ďalej v texte aj „OP“). “). Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom podľa § 2 písm. b) a § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, formulovanej v OP je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca, podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam. Na základe uvedeného posúdil exekučný súd dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú podmienku, ktorá je od počiatku absolútne neplatná. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam. Na základe uvedeného posúdil exekučný súd dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd poukázal na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo na ich neplatnosť dosiahnuť odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľnou prekážkou, brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie oprávnený. Exekučný súd podľa neho prekročil zákonné limity § 44 ods.2 EP, keď pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal okrem žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, aj zmluvu o úvere, obsahujúcu rozhodcovskú doložku. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda je potrebné s ním rovnakým spôsobom aj nakladať. Zákon č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“) v ustanovení § 37 predpokladá možnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok súdom v konaní o vyslovenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok exekučným titulom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený, ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 OP postupovala v súlade s § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o bankách. V zmysle § 3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky; bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov ju potom označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd a nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Exekučný súd svojím postupom vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím mu exekučný súd odoprel právo byť účastníkom konania a zasiahol do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neobsahuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, keďže tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pretože judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Oprávnený poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe jeho postavenia. V závere uviedol, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., ako zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, v súlade § 73 ods. 5 zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu; zákonný sudca odvolaniu oprávneného nevyhovel (§ 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej v texte len „O.s.p.“), preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku). Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2014 exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 28.04.2015 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného - PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, proti povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. IA-C/0214/0480 dňa 14.04.2014, ktorý sa stal právoplatným dňa 16.05.2014 a vykonateľným dňa 21.06.2014. Rozhodcovský súd vyhovel nárokom žalobcu (právneho predchodcu oprávneného), ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi žalobcom (právnym predchodcom oprávneného) a žalovanou (povinnou) dňa 30.09.2010. Exekučným titulom rozhodcovský súd žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (právnemu predchodcovi oprávneného) istinu vo výške 1.952,26€ spolu s úrokom vo výške 24,50% ročne zo sumy 1.952,26€ od 02.12.2013 do zaplatenia istiny, úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 1.952,26€ od 02.12.2013 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 01.12.2013 vo výške 1.610,41€, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 178,13€, a to všetko v mesačných splátkach po 100,- €, vždy k 20.dňu v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, pod stratou výhody splátok v prípade neplatenia dlhu podľa určeného splátkového kalendára. Právny vzťah medzi žalobcom (právnym predchodcom oprávneného) a žalovanou (povinnou) rozhodcovský súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Vychádzal z názoru, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, je zmluvou spotrebiteľskou, pretože bola uzatvorená medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky t.j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože takéto podmienky sú ako také od počiatku absolútne neplatné. Mal za to, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v bode 10.2.2 OP, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je neplatná, pretože spotrebiteľovi fakticky odopiera možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca podá žalobu na rozhodcovský súd. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu, preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy o úvere a OP, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše právne posúdenie vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ako vzťahu spotrebiteľského, nespochybnil vo svojom odvolaní ani sám oprávnený. Exekučný súd správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj ZoRK, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a tiež, či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK v znení účinnom do 31.12.2014 je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK v znení účinnom do 31.12.2014. V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a jej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak - obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúceho, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1.žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK v znení účinnom do 31.12.2014, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky, obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu, môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Exekučný súd totiž nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 EP); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nulitný rozhodcovský rozsudok pritom nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva, resp. doložka. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie, označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pokiaľ oprávnený namietal, že mu exekučný súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že exekučný súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, vychádzajúc len z listinných dôkazov, predložených samotným oprávneným; všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou vyplývajú z obsahu predloženej Zmluvy o úvere a OP. V posudzovanej veci postup okresného súdu oprávneného neukrátil o možnosť vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov, je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu v žiadnom prípade nemohol byť pre oprávneného prekvapujúci, pretože mal možnosť sa k nemu vyjadriť už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 z 10.07.2013) konštatoval, že článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať tak, že oprávnenému zaručuje možnosť byť prítomný pri prerokovaní veci a vyjadrovať sa neustále a v každej inštancii a fáze konania. Exekučný titul bol vydaný v konaní, na ktorom sa oprávnený zúčastnil, mohol prednášať svoje argumenty a vyjadrovať sa k nim. Na právne dôvody, uplatňované konajúcim súdom ex offo a pre výsledok konania v predmetnej veci rozhodujúce, oprávnený mal možnosť zareagovať priamo v návrhu na vykonanie exekúcie a teda mal možnosť k veci sa kontradiktórne vyjadriť. Skutočnosť, že exekučný súd je v spotrebiteľských veciach oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci nevykonateľnosť tohto exekučného titulu, je len napĺňaním príkazu, vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Dôvody argumentácie, spochybňujúce postup súdu s poukazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, vzhľadom na uvedené neobstoja. Ustálený je aj názor okresných súdov, krajských súdov i najvyššieho súdu na otázku, že dojednanie rozhodcovskej doložky len na základe príkazu zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách automaticky neznamená, že rozhodcovská zmluva (doložka) bola dojednaná platne a že aj v tomto prípade musí exekučný súd skúmať platnosť dojednania rozhodcovskej doložky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 24/2013 zo 14.05.2013, 3ECdo 160/2013 zo 06.08.2013). Podľa §93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.03.2011 (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere z 30.09.2010) „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov“ (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 a tiež § 90 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej veci sp. zn. 3Cdo 24/2013 dospel k názoru, že námietka oprávneného (právneho nástupcu Poštovej banky, a.s.), že jeho právna predchodkyňa uzavretím rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere so spotrebiteľom len plnila zákonnú povinnosť, vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. je nenáležitá z dôvodu, že Stály rozhodcovský súd, zriadený pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., so sídlom v Bratislave, nie je rozhodcovským súdom zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia, ktorý by mal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. v spojení s § 67 ods. 1 zákona č.510/2002 Z.z. a zákonom č. 244/2002 Z.z. rozhodovať spory medzi bankou ako dodávateľom a spotrebiteľom, z dôvodu, že tento Stály rozhodcovský súd bol ustanovený odlišným subjektom. V iných rozhodnutiach, posudzujúcich rozhodcovskú doložku, uzavretú medzi bankou a spotrebiteľom (napr. 6 M Cdo 9/2012 zo 16.01.2013, 5 M Cdo 4/2012 z 29.04.2013) najvyšší súd v zhode so súdmi nižších stupňov dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, uzavretej podľa ustanovenia § 93b zákona o bankách, ktoré nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávneného (banku) povinnosti predložiť povinnému v exekučnom konaní návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa povinnému poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Ak banka pri uzatváraní rozhodcovskej doložky takto nepostupovala, resp. takýto postup nepreukázala, rozhodcovská doložka je neprijateľná. Rozhodcovská zmluva (doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba znamená. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere. Klient svojim podpisom na Zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so Zmluvou o úvere, ako aj s OP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v OP nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením rozhodcovskej doložky do OP plnil len povinnosť, vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak, možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil. Okresný súd dospel ku správnemu názoru, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným, z tohto dôvodu nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie; preto bolo dôvodné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Odvolací súd nepovažoval argument oprávneného ohľadom neprípustnosti aplikácie Smernice Rady EHS č. 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora EÚ z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade za zásadný, pretože exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu, týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na výklad danej Smernice, obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Rovnako neopodstatnený bol jeho argument o tom, že exekučný súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s odlišným právnym názorom iných súdov rovnakého stupňa; rozhodnutia súdov rovnakého stupňa nie sú pre súd toho istého stupňa nijakým spôsobom záväzné. Pre exekučný súd ako súd prvého stupňa je smerodajná jedine ustálená judikatúra súdov vyššieho stupňa, a to tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na základe uvedených dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.