Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 3To/110/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6216010029 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6216010029.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd Banská Bystrica, na verejnom zasadnutí dňa 23. novembra 2016, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr. Slavoja Sendeckého a JUDr. Juraja Babjaka, prejednal odvolanie obžalovaného, proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš z 01.08.2016 sp.zn. 3T/11/2016 a takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e),ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o treste. Rozhodujúc sám v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného P. F., nar. XX.XX.XXXX v A., o d s u d z u j e podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2,3,8 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu na 2 (dva) roky. Podľa § 60 ods. 1,2 Tr. zák. obžalovanému u k la d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na 1 (jeden) rok. V ostatných častiach ostáva rozsudok okresného súdu nezmenený o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný P. F. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 08.10.2015 o 18.30 h na ceste I/75 v km 152.950 viedol ako vodič osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia EČ: V. XXX T. v smere Príbelce - Dolné Plachtince, počas jazdy sa nedostatočne venoval vedeniu motorového vozidla, neprispôsobil rýchlosť poveternostným podmienkam, neskoro zbadal po pravej strane pred vozidlom idúceho chodca K. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý nebol označený reflexnými prvkami a mal v krvi 1,92 g/kg alkoholu, narazil do neho pravou prednou stranou vozidla do pravej nohy a pravej časti tela, po náraze chodca odhodilo do priekopy pri ceste, pri náraze utrpel zranenia zlyhanie dôležitých centier mozgu, zmliaždenie mozgu a opuch mozgu, početné zlomeniny klenby a spodiny lebky, na následky ktorých zranení poškodený K. A. dňa 08.10.2015 o 20.00 h zomrel, obžalovaný svojím konaním porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení zmien a doplnkov. Za to bol odsúdený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere dva roky a podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu tri roky. Podľa § 61 ods. 1,2 Tr. zák. obžalovanému bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu troch rokov. Podľa § 287 ods. 1,2 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej strane Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s., Nitra, v sume 30,60 Eur. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol poškodený L. A. s nárokmi na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občiansko-právnych. V zákonnej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie obžalovaný, ktorý sa domáhal odvolaním zrušenia napadnutého rozsudku a oslobodenia spod obžaloby, alternatívne uloženia miernejšieho trestu pri uznaní viny. Vyslovil názor, že znalecký posudok znalcov F.. A. a F.. A. preukazuje, že poškodený A. bol v čase nehody v stave stredne ťažkého až ťažkého stupňa opilosti, mal narušenú motoriku, vzpriameného postoja a chôdze, nemal na sebe reflexné a ochranné prvky. V ďalšom je zrejmé podľa znaleckého posudku D.. A., že sa poškodený pohyboval po zlej strane cesty a vytváral v rozpore s pravidlami cestnej premávky nebezpečnú prekážku. Znalecky bolo preukázané, že odsúdený v čase vzniku kolízie išiel v danom úseku rýchlosťou pod 80 km/h, hoci povolená rýchlosť je v tomto úseku 90 km/h. Bola totiž znížená viditeľnosť v dôsledku denného svetla, teda šera. Je potom otázna schopnosť vodiča exaktne vypočítať rozoznateľnosť za daných podmienok osoby chodca v danom úseku na ceste. Existujú technické hranice, pri ktorých už musí byť vodičovi zrejmé, že druhý účastník porušil pravidlá cestnej premávky, vodič musí predvídať aj tam, kde mu to predpisuje zákon. Na druhej strane však znalcom a polícii robí problém ust. § 15 ods. 1 Zákona o cestnej premávke, podľa ktorého vodič smie jazdiť len s takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Z toho by pri absurdnom výklade mohlo dôjsť k záveru, že vodič musí zastaviť pred akoukoľvek prekážkou bez obmedzenia a potom by bolo potrebné obmedziť rýchlosť vozidiel za tmy na maximálnu rýchlosť 40 km/h na mokrej vozovke. Je však zrejmé, že z takejto vzdialenosti možno zbadať iba prekážku, ktorá nesplýva s okolím, ale odráža niektorou svojou časťou svetlo. Treba dôsledne rozlišovať, kedy vodič mohol prvýkrát prekážku fyziologicky a technicky pozorovať a kedy mohol rozpoznať, o akú prekážku ide. Rozdiel medzi pozorovaním a rozpoznaním môže byť veľký a závislý od rôznych technických veličín. V ďalšom poukazuje na povinnosti chodcov ako účastníkov cestnej premávky, kde zo strany poškodeného došlo k porušeniu § 2 písm. m) a § 40 ods. 3 Zákona o cestnej premávke. V ďalšom poukazuje na ust. § 52 ods. 1 až 3 predmetného zákona. Je teda zrejmé, že prekážku na ceste vytvoril obžalovanému práve poškodený za zníženej viditeľnosti a tiež rozpoznateľnosti chodca na vozovke, pritom išlo o chodca, ktorý bol značne pod vplyvom alkoholu a vytvoril obžalovanému náhlu prekážku, ktorú predvídať na ceste nemohol. Krajský súd na základe odvolania obžalovaného preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť napadnutého rozsudku a konanie rozsudku predchádzajúce a zistil, že odvolanie okresného prokurátora je dôvodné, ale v inom rozsahu, ako uvádzal okresný prokurátor v dôvodoch odvolania. Treba uviesť, že v predmetnej veci súd prvého stupňa vykonal všetky dostupné dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom rešpektovaní všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej časti rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne, a to v súlade s ust. § 2 ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie napadnutého rozsudku a spôsob hodnotenia dôkazov jednotlivo i v ich súhrne a musí konštatovať, že všetky dôkazy boli vyhodnotené na základe zásad správneho myslenia a vnútorného presvedčenia, vychádzajúceho z vykonaného dokazovania, a to v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por., ktoré dôkazy a dôvody si odvolací súd osvojil, s týmto postupom sa stotožňuje, a preto v ďalšom na ne iba poukazuje, pretože opakovaním týchto dôkazov by len inými slovami vyjadril názor súdu prvého stupňa v zmysle dôvodovej časti napadnutého rozsudku. Reagujúc však na odvolanie obžalovaného treba uviesť, že pokiaľ ide o samotné právne a skutkové, ako aj odborné úvahy pri znaleckom skúmaní dopravných nehôd znalcov z odboru cestnej premávky, ide skutočne o zložité dokazovanie a práve preto sa toto dokazovanie podľa možností zabezpečuje privolaním znalca už prvotným úkonom na mieste dopravnej nehody, aby mal samotný znalec dostatok podkladov pre následné vypracovanie znaleckého posudku o príčinách a dôvodoch vzniku dopravnej nehody a jej následkov. Je potom vecou orgánov činných v trestnom konaní, aby tieto technické poznatky boli vyhodnotené nielen zo záverov znaleckého posudku, ale v súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré boli vo veci zabezpečené či už pri prvotných úkonoch, resp. následne v rámci dokazovania v prípravnom konaní. Odvolací súd musí jednoznačne konštatovať, že neobstojí obhajoba obžalovaného v zmysle jeho prednesov vo výpovediach, resp. v dôvodoch odvolania, okrem rôznych odborných úvah, ktoré si zabezpečil obhajca obžalovaného do odvolania. Je nesporné, že v danom prípade prvotným činiteľom faktom vyvolávajúcim vznik dopravnej kolízie a následne stretu poškodeného s motorovým vozidlom riadeným obžalovaným, spôsobil samotný poškodený ako chodec a účastník v cestnej premávke, keď v prvom rade on nemal čo hľadať na vozovke na pravej strane, pohybovať sa v rozpore s ust. § 52 Zákona č. 8/2009 Zbierky zákonov o cestnej premávke v znení zmien a doplnkov. V prospech obžalovaného možno pripočítať uvedené skutočnosti, že obžalovaný sa pohyboval po nesprávnej strane vozovky v stave stredného až ťažkého stupňa opilosti, keď jeho chôdza bola nestabilná, nebol označený žiadnym reflexným prvkom, resp. bol oblečený v tmavom oblečení, ktoré splývalo s vozovkou a okolím za situácie denného svetla, po západe slnka v šere. Na druhej strane tieto poveternostné podmienky však nevylučovali možnosť zaregistrovať poškodeného na vozovke aj bez väčšieho osvetlenia, pokiaľ sa pozorovateľ pohyboval menšou rýchlosťou a sústredil sa práve na toto miesto dopravnej situácie a vozovky. Je však zrejmé, že poškodený sa po vozovke pohyboval v stave neistej chôdze značne pod vplyvom alkoholických nápojov, čo bolo preverované a konštatované aj znalcom z odboru zdravotníctva a znalecky z odboru cestnej dopravy je možné zistiť, že tento svedok sa nachádzal blízko pri čiare označujúcu krajnicu vozovky, tzv. vodiacej čiare a na bezpečné obídenie tohto chodca je v podstate potrebná vzdialenosť asi jeden aj pol metrového bočného odstupu. Chodec bola zachytený vo vzdialenosti maximálne 60 cm od tejto vodiacej čiary na okraji vozovky a je zrejmé, že pre prípad, že by včas spozoroval obžalovaný chodca, tento odstup by nebol dostatočný na to, aby chodca nezachytil. Je pritom nesporné tiež, že obžalovaný za uvedených podmienok poveternostných, ako aj situácii na ceste vytvorenej samotným chodcom - poškodeným mal možnosť včas obžalovaného spozorovať, pokiaľ by sa dostatočne venoval vedeniu, čo však nedodržal a správne sa v rozpore s ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 1 Zákona 8/2009 Zb. zákonov o cestnej premávke v znení zmien a doplnkov tak, ako to bolo ustálené aj vo výrokovej časti napadnutého rozsudku v skutkovej vete výroku o vine. Je nesporné, že ide o porušenie dôležitej povinnosti zo strany obžalovaného, ktorej porušenie máva spravidla a v tomto prípade skutočne aj mala za následok vznik dopravnej kolízie s následkom vážnej ujmy na zdraví, resp. smrti. Tým je opodstatnené kvalifikovanie skutku aj podľa ods. 2 § 149 Tr. zák. Vo všeobecnosti je teda zrejmé, že skutok obžalovaného bol správne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., pretože inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Tr. zák. (porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona). Naproti tomu odvolací súd zistil pochybenie vo výroku o treste napadnutého rozsudku, kde súd prvého stupňa dôsledne nepracoval s argumentmi a dôkazmi ohľadom miery zavinenia vzniku dopravnej nehody a jej následkov na jednej strane obžalovaným a na druhej strane spoluzavinením aj poškodeného. Preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol sám v zmysle výrokovej časti tohto rozsudku. Odvolací súd vychádzal predovšetkým zo závažnosti predmetného trestného činu, a to z pohľadu jeho následkov v zmysle usmrtenia účastníka dopravnej nehody aj zavinením samotného obžalovaného, pritom odvolací súd považuje mieru zavinenia na tomto skutku približne v rovnakej miere zo strany obžalovaného ako aj poškodeného. Túto skutočnosť bolo potrebné vyjadriť potom aj vo výroku o treste v rámci základnej trestnej sadzby, upravenej v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. znížením trestnej hranice na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorá je dva roky, s hornou hranicou päť rokov odňatia slobody. Táto trestná sadzba a dolnej hranici pri aplikácii ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. predstavuje jeden rok odňatia slobody, pritom je zrejmé, že u obžalovaného je dôvodne uplatnený tento princíp § 38 ods. 3 Tr. zák., keďže u obžalovaného prevažujú poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi, keď u obžalovaného bolo zistené, že v minulosti sa pozerá na neho ako netrestaného, pritom priťažujúca okolnosť zistená nebola. Odvolací súd, berúc v úvahu ostatné skutočnosti významné pre rozhodnutie o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 ods. 1,4 Tr. zák. vzal v úvahu aj tie skutočnosti, že obžalovaný je vodičom a riadi motorové vozidlá od roku 1976, nemá záznamy v karte vodiča, nebolo zistené, že by sa bol dopustil priestupku a bola mu uložená pokuta, prípadne iným spôsobom, že by bol potrestaný za priestupok pri riadení motorového vozidla. Ide o nezanedbateľný fakt, ktorú skutočnosť odvolací súd musel vyhodnotiť v prospech obžalovaného. Samozrejme značná miera spoluzavinenia zo strany poškodeného viedla odvolací súd k záveru, že trest uložený v zmysle výrokovej časti tohto rozsudku splní zákonom sledovaný účel. U obžalovaného ide o trest skôr výchovný a nejde o osobu narušenú nejakou kriminálnou minulosťou, resp. ide o vzorného občana, u ktorého neboli zistené žiadne protizákonné konania ani v zmysle priestupkov. Na druhej strane zjavne obžalovanému nevyhovuje uloženie trestu zákazu činnosti, odvolací súd však s prihliadnutím na to, že spáchal predmetný trestný čin pretože porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, neprichádza v úvahu uloženie trestu bez uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, keďže v súvislosti s takouto činnosťou došlo k vzniku dopravnej nehody z nedbanlivosti, zavinením aj obžalovaného a k nenapraviteľnému následku v zmysle úmrtia poškodeného ako účastníka cestnej premávky. Na druhej strane nevidel dôvod uloženia takého trestu nad dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, a to poukazujúc aj na ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. Odvolací súd nezistil pochybenie v napadnutom rozsudku vo výroku o náhrade škody, pretože v tejto časti napadnutý rozsudok tiež nemenil. Vychádzajúc z uvedených dôkazov a úvah o nich odvolací súd potom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.