Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/191/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6402898796 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6402898796.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému H. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. nad U. XXX, XXX XX S. nad U., naposledy vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, (pôvodne vedenej pod spisovou značkou EX 1625/02 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, Zvolen) v konaní o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 537,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 11Er/1730/2002-26 zo dňa 05. 04. 2013, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., zamieta. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, (pôvodne vedenú pod spisovou značkou EX 1625/02 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) z dôvodu, že oprávnený napriek výzve súdu nenavrhol namiesto súdom povereného a vylúčeného súdneho exekútora žiadneho súdneho exekútora, ktorého by súd mohol poveriť vykonávaním danej exekúcie. Konštatoval, že vylúčený súdny exekútor pokračovať v exekúcii nemôže a skutočnosť, že oprávnený nenavrhol súdneho exekútora, ktorého by súd poveril vykonávaním exekúcie, znemožňuje vedenie exekúcie a je tak dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a následné zastavenie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, po tom, čo už vydal poverenie pre súdneho exekútora. Uviedol, že súd oprávneného vôbec neupozornil, že hodlá posúdiť rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a nevyzval ho na podanie vyjadrenia, čím mu neumožnil vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je podľa oprávneného v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ,,ZoRK“) a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je priamo v rozpore s ústavným právom oprávneného (veriteľa), pričom povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu, preto bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku uviedol, že je platná. Spochybnil dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že poskytol povinnému úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na základe uvedených skutočností oprávnený navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 13CoE/128/2013-59 zo dňa 20. 11. 2013 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len ,,O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. zamietol. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený dovolanie. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Oboer/191/2014 zo dňa 27. 08. 2015 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. novembra 2013 č. k. 13CoE/128/2013-59 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia NS SR uviedol, že z obsahu spisu zistil, že odvolací súd nerozhodol o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (obsiahnutom v odvolaní oprávneného č. l. 33 spisu) a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd podľa súdu dovolacieho odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej konštatoval, že uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. a táto procesná vada je tiež dôvodom, prečo dovolací súd musí napadnuté uznesenie odvolacieho zrušiť, nakoľko rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a rozhodne o ňom. Odvolací súd v zmysle záverov NS SR prezentovaných v citovanom uznesení vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. obsiahnutému v odvolaní oprávneného, doručeného súdu dňa 05. 06. 2013, uvádza, že oprávnený navrhol prerušenie konania a zároveň žiadal, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V uvedenej súvislosti oprávnený ďalej uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. K uvedenému návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že Ústavných súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver o oprávnení a zároveň povinnosti exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Napr. v uznesení IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 Ústavný súd SR uviedol, že „exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. V uvedenom uznesení poukázal Ústavný súd SR aj na ustálenú judikatúru NS SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 01. 1997, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd sa s otázkou preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu už vysporiadal, čo znamená, že nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko konajúci súd môže pri posúdení tejto otázky vychádzať z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR. Po vysporiadaní sa s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd vychádzajúc z dôvodov obsiahnutých v odvolaní oprávneného konštatuje predovšetkým, že odvolacie dôvody (a to vo všetkých častiach odvolania) zjavne majú formulárový charakter, keďže nereagujú na obsah odôvodnenia konkrétneho odvolaním namietaného súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa v preskúmavanom rozhodnutí nezaoberal právnou charakteristikou pôvodného zmluvného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, pri právnej argumentácii súd nekonštatoval spotrebiteľský právny vzťah, neskúmal ani platnosť exekučného titulu, ani existenciu platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, event. rozhodcovskej doložky. Rovnako sú zmätočné aj odvolacie dôvody dotýkajúce sa neprimeranosti úrokov z omeškania a spornosti správnosti výkladu a aplikácie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd sa preto uvedenými odvolacími dôvodmi, smerujúcimi zjavne voči inému súdnemu rozhodnutiu, nezaoberal a z rovnakého dôvodu aj zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a na predloženie navrhovaných prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože tieto otázky zjavne nemajú s daným exekučným konaním vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie žiadny súvis. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku). Okresný súd Žiar nad Hronom právoplatným uznesením č.k. 11Er/1730/2002-19 zo dňa 06. 01. 2013 vylúčil dovtedy povereného súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie. Nakoľko pre exekučné konanie je typická (s určitými výnimkami) zásada dispozičná, ktorá má výhradný charakter procesnej privilégie v prípade dispozičnej voľnosti oprávneného zvoliť si súdneho exekútora, vyzval exekučný súd oprávneného po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vylúčení pôvodne povereného súdneho exekútora prípisom zo dňa 06. 02. 2013, aby v lehote 10 dní navrhol konkrétneho súdneho exekútora, ktorý bude na základe poverenia súdu v exekúcii pokračovať. Predmetnú výzvu okresného súdu prevzal oprávnený dňa 08. 02. 2013 (č.l. 23 spisu), avšak oprávnený nielenže v súdom určenej lehote, ale až do vydania rozhodnutia odvolacieho súdu, ostal v tomto smere nečinný a nesplnil si povinnosť označiť ďalšieho, ním navrhnutého súdneho exekútora. Odvolací súd poznamenáva, že nebol zo strany oprávneného daný návrh súdneho exekútora, ktorého by súd mohol poveriť ďalším vedením exekúcie a keďže doterajší súdny exekútor bol z vykonávania exekúcie vylúčený, bolo odvolaním napadnuté rozhodnutie exekučného súdu jediným procesným následkom vzniknutej procesnej situácie. Exekučný súd tak správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju odvolaním napadnutým uznesením podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.