Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/1506/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411206381 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6411206381.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa: M. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom, A. XXXX/XX, A. A., zastúpený Mgr. Viktóriou Hellenbart, advokátkou, so sídlom, Martina Rázusa 23, Banská Bystrica, proti odporcovi: Q.. V. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXXX/XX, A. A., zastúpená Aequitas, s. r. o., so sídlom Dolná 19, Banská Bystrica, IČO: 36 628 841, o návrhu navrhovateľa na zaplatenie 232.357,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 29. 07. 2014 č. k. 9C/158/2011 - 343, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol. M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni na trovách prvostupňového súdu 12.586,- Eur do troch dní na účet právneho zástupcu Aequitas s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná 19. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni na trovách odvolacieho konania 3.248,44 Eur do troch dní na účet právneho zástupcu odporkyne Aequitas s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná 19. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporkyni zaplatenia 232.357,43,- Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne odo dňa 21. 06. 2009 až do zaplatenia, zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania na účet právneho zástupcu Aequitas s.r.o., Dolná 19, Banská Bystrica, vo výške 14.049,17 Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak s odôvodnením, že nárok nebolo možné navrhovateľovi priznať v dôsledku vznesenej námietky premlčania. Keďže odporkyňa mala v konaní úspech, priznal jej v zmysle ustanovenia § 142 os. 1 O. s. p. aj náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ do veci samej a odporkyňa do výroku o trovách konania. Navrhovateľ podaným odvolaním žiadal rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, ak dospeje k záveru, že nie je možné podanému návrhu na začatie konania odvolacím súdom vyhovieť. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že rozhodnutie okresného súdu nie je správne, pretože v konaní bolo nesporne dvoma zmluvami o pôžičke preukázané, že k pôžičke finančných prostriedkov medzi navrhovateľom a odporkyňou došlo. Zmluvy o pôžičke, ktoré boli navrhovateľom predložené a ktorých existenciu odporkyňa nepoprela, je treba považovať za dôkaz o poskytnutí pôžičky peňazí, pretože obsahujú označenie veriteľa, dlžníka, výšku požičanej sumy, teda dôkaz o tom, že kontrakt sa reálne uskutočnil, pretože uvedeným dokladom dlžník písomne potvrdil prevzatie peňazí, ako aj údaj o tom, že pôžička je bezúročná a bola poskytnutá účelovo na stavbu rodinného domu. Bol toho názoru, že nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by splatnosť zmlúv relevantným spôsobom vyvrátil. Keďže odporkyňa zmluvy o pôžičke podpísala, tak potvrdila záväzok vyplývajúci z uzavretých zmlúv. Mal teda za to, že potvrdenie dlžníka o prevzatí peňazí je najvýznamnejším dôkazom toho, že k ich reálnemu odovzdaniu došlo. Okrem toho, okresný súd nesprávne na základe vznesenej námietky premlčania túto aj posudzoval. Z vykonaného dokazovania, a to najmä zo zmlúv o pôžičke vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nebol čas plnenia dohodnutý, preto táto bola povinná splniť dlh prvým dňom po tom, ako o plnenie veriteľ požiadal. Zo spisu je zrejmé, kedy navrhovateľ odporkyňu vyzval na splnenie záväzku vyplývajúceho zo zmlúv o pôžičky, a teda z toho možno vyvodiť, že návrh, ktorý bol na súd podaný, bol podaný v zákonom určenej lehote, a teda tento nárok nemôže byť premlčaný. Okrem toho, okresný súd opomenul aj prejav odporkyne v reakcii na výzvu navrhovateľa na splnenie svojho záväzku zo zmlúv o pôžičke, v ktorom uznala pohľadávku navrhovateľa. Aj táto okolnosť nasvedčuje tomu, že v prípade uznania záväzku zo strany odporkyne nemohol byť nárok navrhovateľa posúdený ako premlčaný. Nestotožnil sa teda s výkladom okresného súdu ohľadom premlčania nároku navrhovateľa. Okrem toho tiež namietol rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania, lebo mal za to, že úkony boli vynaložené nehospodárne, pretože odporkyňa vzniesla námietku premlčania po tom, čo okresný súd vo veci vykonával dokazovanie, a to až na predposlednom pojednávaní. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle podaného odvolacieho návrhu a posúdiť aj to, či vo veci konal zákonný sudca. Na odvolanie navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa, ktorá rozhodnutie okresného súdu považovala vo veci samej za vecne správne. Podľa jej názoru okresný súd správne posúdil otázku premlčania nároku navrhovateľa v zmysle súčasnej platnej judikatúry, pričom s takýmto záverom okresného súdu sa v plnom rozsahu stotožnila. Okrem toho poukazovala stále na to, že zmluvy o pôžičke nikdy nevznikli. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a v priebehu konania nebolo preukázané, konkrétne v akom rozsahu mal navrhovateľ požičať finančné prostriedky odporkyni. Na základe predložených zmlúv zo strany navrhovateľa odporkyni nikdy neboli odovzdané žiadne finančné prostriedky. Taktiež sa nestotožnila s názorom navrhovateľa v podanom odvolaní, že listiny, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ, možno považovať za uznanie dlhu. Tieto listiny neobsahujú zákonné predpoklady pre uznanie dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Za také nemožno považovať ani majetkové priznanie odporkyne, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ. Pokiaľ preto okresný súd z vykonaného dokazovania vyvodil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že nepreukázal nad všetky pochybnosti, reálnu výšku poskytnutej pôžičky z jeho strany ako veriteľa v prospech odporkyne, je správny. O nároku navrhovateľa vo veci na Okresnom súde Žiar nad Hronom konal zákonný sudca, ktorému bola vec v súlade s rozvrhom práce pridelená, preto táto námietka zo strany navrhovateľa nie je dôvodná. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je teda vecne správne a navrhoval ho potvrdiť tak, ako to uviedol už vo svojom písomnom vyjadrení. Pokiaľ však ide o trovy konania priznané súdom prvého stupňa, tak v tomto výroku nepovažoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne. Podľa pripojeného výpočtu k podanému odvolaniu mal okresný súd správne priznať odporkyni náhradu trov prvostupňového konania celkom vo výške 14.180,99 Eur. Pri náhrade trov prvostupňového konania žiadal zohľadniť podrobné dôvody, ktoré sú uvedené v odvolaní ohľadom výpočtu trov a žiadala preto rozhodnutie okresného súdu v zmysle podaného odvolania zmeniť a priznať odporkyni náhradu trov prvostupňového konania vo výške 14.180,99 Eur. Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a tento vo veci samej v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a vo výroku o trovách prvostupňového konania v zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil. V zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odseku 2 až 7 § 213 ods. 1 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní dňa 29. 07. 2014 bolo dané účastníkom poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. o tom, že sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Po tomto poučení zo strany súdu bolo vyhlásené zo strany účastníkov konania a právnych zástupcov, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Zo zisteného skutkového stavu preto krajský súd vychádzal, pretože nezistil dôvod na to, aby došlo k opakovaniu dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa alebo by bolo potrebné vo veci dokazovanie doplniť. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania navrhovateľa do veci samej dospel krajský súd k záveru, že okresný súd v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. S dôvodmi rozhodnutia okresného súdu sa krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje. V podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ vniesol procesnú námietku spočívajúcu v tom, či vo veci rozhodoval na Okresnom súde Žiar nad Hronom zákonný sudca. Túto námietku nepovažoval krajský súd za dôvodnú, pretože uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 05. 2011 č. k. 16NcC/32/2010 - 102 boli z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení sudcovia Okresného súdu Banská Bystrica, na ktorý vec napadla a týmto rozhodnutím bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Žiar nad Hronom. V dôsledku uvedeného rozhodnutia sa vec vrátila Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 30. 05. 2011, pričom tento súd dňa 31. 05. 2011 odstúpil spis Okresnému súdu Žiar nad Hronom, kde bol prijatý dňa 03. 06. 2011 do oddelenia 5Ro/189/2011 a keďže nebolo možné vec vybaviť platobným rozkazom, tak bol spis prevedený dňa 16. 06. 2011 do oddelenia občianskoprávnej agendy, kde dostal spisovú značku 9C/158/2011 a bol pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Žiar nad Hronom Q.. J. M., ktorý vo veci procesne konal a vydal aj rozhodnutie. Námietka navrhovateľa, že by vo veci nekonal zákonný sudca, nie je preto dôvodná. Navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal okresnému súdu, že nesprávne vyhodnotil predložené zmluvy o pôžičke, lebo mal za to, že tieto sú dokladom o tom, že zo strany navrhovateľa boli odporkyni poskytnuté finančné prostriedky vo forme pôžičky. Uvedené zmluvy o pôžičke odporkyňa podpísala, takže ich treba považovať za doklad o tom, že na základe nich boli finančné prostriedky zo strany navrhovateľa odporkyni aj odovzdané. V tejto súvislosti sa však v priebehu konania odporkyňa bránila takým spôsobom, že z jej strany neboli proti podpisom preberané finančné prostriedky. V priebehu konania neboli predložené také dôkazy, ktoré by potvrdzovali tú skutočnosť, že navrhovateľ reálne odovzdával proti podpisu odporkyni finančné prostriedky. Ani vo svojej výpovedi pred okresným súdom toto navrhovateľ nepotvrdil, pretože uviedol, že uhrádzal finančné požiadavky pracovníkom, ktorí realizovali stavbu. Toto v konaní potvrdil aj vypočutý svedok P. B., tak ako to správne okresný súd uviedol aj v dôvodoch svojho rozhodnutia. Tak ako správne konštatuje okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, aj krajský súd má za to, že nebolo v konaní preukázané reálne odovzdanie finančných prostriedkov zo strany navrhovateľa, ako veriteľa, odporkyni, ako dlžníčke. Takýto doklad predložený nebol a ani vypočutí svedkovia tieto okolnosti nepotvrdili. V tejto súvislosti však treba poukázať v tomto smere aj na rozpor v zmluvách o pôžičke, pričom z obidvoch zmlúv jednak zo dňa 08. 04. 2002, ako aj zo dňa 12. 05. 2003, a to bodu I. vyplýva, že predmetom zmluvy je hotovostná, bezúročná pôžička vo výške 3.500.000,- Sk na výstavbu rodinného domu dlžníčky v T., pričom táto suma jej bola vyplatená čiastkovými platbami. Navrhovateľ takéto čiastkové vyplatenie platieb v prospech odporkyne, ako dlžníčky, nepreukázal, pričom vo svojej výpovedi sám potvrdil, že vyplácal pracovníkov pracujúcich na stavbe, ktorí realizovali stavebné práce. Odporkyňa v priebehu konania pred okresným súdom nepoprela, že navrhovateľ poskytol určité finančné prostriedky do výstavby domovej nehnuteľnosti asi v rozsahu 2.400.000,- Sk. Považovala to za investíciu do veci, ktorá už od počiatku výstavby bola v jej výlučnom vlastníctve. V priebehu konania totiž nebola tvrdená a ani preukázaná žiadna osobitná dohoda, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že domová nehnuteľnosť, ktorá bola vo výstavbe na pozemku odporkyne, by bola v podielovom spoluvlastníctve tak navrhovateľa, ako aj odporkyne. V priebehu konania pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní navrhovateľ však namietal, že listom zo dňa 20. 05. 2009 označenom ako „odpoveď na výzvu zo dňa 27. 04. 2009“ odporkyňa uznala nárok navrhovateľa, a tak aj pôžičku, ktorá bola zo strany navrhovateľa odporkyni poskytnutá, a preto tento doklad treba považovať za uznanie dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. S takýmto názorom navrhovateľa v podanom odvolaní sa krajský súd nestotožňuje. Podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Listinu, ktorú označuje navrhovateľ ako uznanie dlhu a ktorá je založená na č. l. 13 spisu, nepovažoval ani krajský súd za doklad o uznaní dlhu, ktorý by spĺňal náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka. K tomu, aby takýto prejav bol platný, sa vyžaduje jednak uznanie predmetu dlhu čo do dôvodu a výšky, ale aj to, že je tu daný prísľub dlžníka, dlh zaplatiť veriteľovi. V tejto súvislosti však je treba poukázať na obsah vyššie uvedeného dokladu, z ktorého vyplýva, že odporkyňa síce mala záujem vysporiadať právny vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou, ovšem jej prísľub zaplatiť nebol jednoznačný v tomto smere, pretože bol viazaný na splnenie určitých podmienok. Okrem toho, aj v samotnom doklade odporkyňa poukázala na to, že sa nejedná o hotovostnú pôžičku, ako to navrhovateľ vo výzvach uvádza, ale išlo o finančné prostriedky, ktoré boli poskytované priamo podľa potreby na výstavbu rodinného domu. Bol teda spochybnený jednak právny dôvod uplatňovanej sumy, ale súčasne zo strany odporkyne nebol daný ani priamo prísľub na zaplatenie sumy, ktorá má byť uznaním dlhu z jej strany vo vzťahu k navrhovateľovi. Neskôr v konaní bola spochybnená aj výška uplatnenej pohľadávky zo strany navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa krajský súd nestotožnil s obranou navrhovateľa, že zo strany odporkyne vo vzťahu k navrhovateľovi došlo k uznaniu dlhu s náležitosťami uvedenými v § 558 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že odporkyňa v priebehu konania pred súdom prvého stupňa pripustila investovanie finančných prostriedkov zo strany navrhovateľa do rodinného domu, ktorého je výlučnou vlastníčkou, v sume 2.400.000,- Sk a vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa, tak správne sa okresný súd touto námietkou premlčania v konaní zaoberal. Je nesporné, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nebola uzatvorená žiadna dohoda ohľadom splatenia finančných prostriedkov zo strany odporkyne vo vzťahu k navrhovateľovi. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Spornou otázkou aj v rámci odvolacieho konania bol použitý výklad v otázke premlčania nároku uplatneného zo strany navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni. Podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Začiatok plynutia premlčacej doby je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou vykonania práva v zmysle actio nata (§ 101 Občianskeho zákonníka). Pod vplyvom skoršej judikatúry (R 28/1984) vychádza prevažná časť právnej teórie z názoru, že pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právnym relevantným spôsobom, je nevyhnutné, viazať začiatok plynutia premlčacej doby už na vznik samotného dlhu. Toto potvrdzuje aj aktuálna judikatúra R 91/2004, Najvyšší súd SR sp. zn. 1Cdo/197/2009, R (ČR) 73/2010, R (ČR) 104/2011. V opozícii k týmto názorom je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008. K názoru, že v prípade, ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu, sa prihlásila aj aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Cdo/25/2003 uverejneného v zbierke rozhodnutí už vyššie uvedené pod č. R 91/2004, v rozsudku sp. zn. 1Cdo/148/2004 zo dňa 16. 12. 2004 alebo v rozsudku sp. zn. 4Cdo/66/2006 zo dňa 26. 09. 2007, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/2634/2008 zo dňa 28. 01. 2011 a v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo/2645/2006 zo dňa 22. 11. 2006, v rozsudku sp. zn. 33Odo/846/2006 zo dňa 24. 07. 2008, v rozsudku sp. zn. 23Cdo/841/2009 zo dňa 18. 05. 2009, v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo/9862010 zo dňa 03. 08.2012. Z vyššie uvedených rozhodnutí je nesporné, že za daných okolností môže veriteľ už od vzniku dlhu efektívne vyzvať dlžníka na plnenie a determinovať tým splatnosť záväzku. Tento úkon je výlučne v jeho dispozícii a počnúc reálnou možnosťou jeho vykonania začína plynúť aj všeobecná premlčacia doba. Je irelevantné, či veriteľ svoje subjektívne právo využije alebo nie. Záver týkajúci sa otázky výkladu premlčania v prípade, ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, ani inak stanovená v tom, že začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu, má zabezpečiť rovnakú obranu obidvoch strán v právnom vzťahu, pretože objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby na plynutie práva, ako tento vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, robí závislým na subjektívnom rozhodnutí veriteľa vyvolať alebo nevyvolať splatnosť dlhu cestou výzvy na zaplatenie podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa preto okresný súd priklonil v otázke výkladu premlčania nároku navrhovateľa k tomu, že v danej veci premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu, tak tento záver považuje aj krajský súd za správny, pričom pri posúdení otázky premlčania vychádzal okresný súd správne zo skutkových podkladov tak, ako tieto vyplývali z obsahu spisu. Pokiaľ teda okresný súd návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol, tak krajský súd považuje jeho rozsudok za vecne správny, a preto ho v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. vo veci samej potvrdil. Aj krajský súd len poznamenáva, že navrhovateľ si mal vložené investície do nehnuteľnosti odporkyne právne ošetriť pred začiatkom ich investovania, pretože obsah zmlúv o pôžičkách svedčí tomuto účelu, ktoré odporkyňa spochybnila, čím sa navrhovateľ vystavil premlčaniu nároku. Je nesporné, že vo veci samej navrhovateľ úspech nemal. Odporkyňa mala v konaní úspech. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. jej preto patrí aj náhrada trov prvostupňového konania. Výrok rozsudku okresného súdu o priznaní náhrady trov prvostupňového konania napadol podaným odvolaním navrhovateľ, ako aj odporkyňa. Pretože odporkyňa vzniesla námietku premlčania až na predposlednom pojednávaní konanom na súde prvého stupňa, tak navrhovateľ žiadal nepriznať náhradu trov konania za tie právne úkony, ktoré predchádzali celému konaniu pred vznesenou námietkou premlčania, pretože boli vykonané nehospodárne a neúčelne a okrem toho tiež namietal priznanie plnej výšky náhrady trov konania za vznesenú námietku zaujatosti. Celkom tak napadli výšku priznaných trov konania, na ktoré bol zaviazaný navrhovateľ. V podanom odvolaní zo strany odporkyne táto žiadala na trovách konania priznať viac, ako priznal okresný súd, teda sumu 14.180,99 Eur z dôvodu, že okresný súd nesprávne stanovil výšku tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci, okrem toho, nesprávne pristúpil k náhrade trov konania za stratu času a taktiež nesprávne postupoval pri uplatnení DPH z jednotlivých úkonov právnej pomoci, ako aj nesprávne postupoval pri výpočte súčtu cestovných náhrad. Žiadala tieto okolnosti v podanom odvolaní zohľadniť a priznať náhradu trov podľa pripojeného odvolania. Z obsahu spisu vyplýva, že hodnota sporu medzi účastníkmi konania bola vo výške 232.357,40 Eur. Hodnota jedného úkonu právnej pomoci podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je 486,29 Eur + 6,64 Eur za každých začatých 3.319,39 Eur. Zo sumy 232.357,43 Eur bolo potrebné odpočítať sumu 33.193,92 Eur, čím dostaneme sumu 199.163,51 Eur. V tejto sume sa suma 3.319,39 Eur nachádza po zaokrúhlení celkom 61 krát. 61 krát 6,649 Eur je suma 405,04 Eur. Po pripočítaní tejto sumy k sume 486,29 Eur dostaneme hodnotu jedného úkonu právnej pomoci vo výške 891,33 Eur. Odporkyni patrí náhrada trov za 10 úkonov právnej pomoci v plnom rozsahu 891,33 Eur, a to za prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie námietky zaujatosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, účasť na pojednávaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom v dni 22. 11. 2011, 22. 12. 2011, za vypracovanie vyjadrenia zo dňa 15. 01. 2014 a ďalej za účasť na pojednávaní pred okresným súdom dňa 10. 03. 2014, vypracovanie vyjadrenia dňa 26. 05. 2014 a ďalšie účasti na pojednávania Okresného súdu Žiar nad Hronom, a to v dni 10. 06. 2014, 13. 06. 2014 a 29. 07. 2014. Za vypracovanie vyjadrenia zo dňa 07. 06. 2011 priznal krajský súd odporkyni len polovičnú úkonu právnej pomoci vo výške 445,66 Eur vzhľadom na obsah podaného vyjadrenia. Za nemeritórne pojednávania na Okresnom súde Žiar nad Hronom v dni 11. 10. 2011, 11. 12. 2012 a 28. 01. 2014 priznal krajský súd odporkyni náhradu vo výške jednej štvrtiny hodnoty hlavného úkonu, teda trikrát po 222,83 Eur, spolu 668,49 Eur. Celkom tak na úkonoch právnej pomoci patrí odporkyni suma 8.913,30 Eur. K jednotlivým úkonom právnej pomoci patrí odporkyni režijný paušál dvakrát po 7,21 Eur = 14,42 Eur, štyrikrát po 7,41 Eur = 29,64 Eur, jedenkrát po 7,63 Eur = 7,63 Eur a sedemkrát po 8,04 Eur = 56,28 Eur. K úkonom teda patrí režijný paušál vo výške 107,97 Eur bez DPH. Hodnota právnych úkonov spolu s režijným paušálom je vo výške 10.135,42 Eur (10.027,45 + 107,97 = 10.135,42). K uvedenému patrí 20 % DPH vo výške 2.027,08 Eur, takže na trovách právnych úkonov patrí odporkyni celkom suma 12.162,50 Eur spolu s DPH. Krajský súd preskúmal námietku odporkyne v podanom odvolaní týkajúcou sa náhrady straty času a túto považoval za dôvodnú, pričom vyčíslenú sumu vo výške 218,42 Eur spolu s DPH považoval za správnu. Okrem toho patrí ešte odporkyni aj náhrada cestovných výdavkov vo výške 170,90 Eur spolu s DPH 34,18 Eur, celkom vo výške 205,08 Eur. Na trovách prvostupňového konania tak odporkyni celkom patrí náhrada trov konania vo výške 12.586,- Eur. Za podané dovolanie, pre neúspech v dovolacom konaní, tento úkon krajský súd nepriznal. Vzhľadom na úspech odporkyne v konaní zaviazal navrhovateľa na náhradu trov konania za prvostupňové konanie v prospech odporkyne vo výške 12.586,- Eur. Preto v tomto výroku krajský súd rozsudok okresného súdu v zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal. Odporkyňa mala v odvolacom konaní úspech a uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania uplatnila celkom za štyri úkony právnej pomoci, a to za odvolanie voči výroku o trovách konania v rozsahu 50 % podielu z tarifnej odmeny vo výške 445,67 Eur + režijný paušál vo výške 8,04 Eur, za vyjadrenie k odvolaniu za jeden úkon právnej pomoci 891,33 Eur, režijný paušál k úkonu 8,04 Eur. Za vyjadrenie k doplneniu stanoviska navrhovateľa vo výške 891,33 Eur, režijný paušál vo výške 8,39 Eur a za účasť na vyhlásení rozsudku v rozsahu 50 % odmeny v sume 445,67 Eur a režijný paušál vo výške 8,58 Eur. Celkom tak uplatnila náhradu trov odvolacieho konania na úkonoch právnej pomoci v sume 2.673,99 Eur. Režijný paušál k uvedeným úkonom 33,05 Eur, teda sumu vo výške 2.707,04 Eur. K uvedeným úkonom však patrí pre právneho zástupcu odporkyne aj 20 % DPH, ktorá z uvedenej sumy predstavuje 541,40 Eur. Celkom trovy právneho zastúpenia odporkyne v odvolacom konaní predstavujú sumu 3.248,44 Eur. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. krajský súd priznal odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 3.248,44 Eur a na ich náhradu zaviazal navrhovateľa. Krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu z vyššie uvedených dôvodov. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.