Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/470/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413216907 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6413216907.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľky I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Z. č. XXX, právnej zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 442,00 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 18C/88/2013-76 zo dňa 04. 02. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 39,93 € na účet jej právneho zástupcu, do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 442,00 € spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 442,00 € počítajúc od 14. 11. 2013 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že účastníci konania uzatvorili dňa 05. 06. 2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol navrhovateľke poskytnutý úver vo výške 200,00 € ( ďalej v texte „zmluva o úvere“ ). Navrhovateľka sa zaviazala tento úver splatiť v 12 mesačných splátkach po 33,00 € počnúc dňom 01. 08. 2009, a okrem sumy 200,00 € sa zároveň zaviazala zaplatiť aj poplatok vo výške 196,00 €. Celkovo tak mala odporcovi zaplatiť sumu 396,00 €. Okresný súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že vyššie uvedená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, navrhovateľka má postavenie spotrebiteľky. Odporca ako právnická osoba, ktorej predmetom podnikania bolo poskytovanie úverov, resp. iných finančných služieb ( dodávateľ ) poskytol navrhovateľke úver, ktorý nebol poskytnutý na výkon povolania, zamestnania alebo podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia aplikoval v prejednávanom prípade ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ( ďalej v texte len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ ) účinného v čase uzatvárania tejto zmluvy a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže úver považoval za spotrebiteľský, Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovoval obligatórne náležitosti tejto zmluvy o úvere. Zmluva však neobsahovala zákonné náležitosti, a to okrem ročnej percentuálnej miery nákladov ani ročnú úrokovú sadzbu, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V dôsledku uvedeného považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľke za úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom čoho mal odporca právo len na vrátenie istiny 200 €. Navrhovateľka zaplatila odporcovi sumu 642,00 €, teda o 442 € viac. Po odpočítaní istiny, ktorú bola povinná vrátiť odporcovi vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie vo výške 442,00 €, na ktorú sumu okresný súd odporcu zaviazal. Pred rozhodnutím vo veci samej okresný súd posúdil námietku premlčania vznesenú v konaní odporcom, ktorú však nepovažoval za dôvodnú, nakoľko z prehľadu úhrad navrhovateľky vyplynulo, že tieto boli vykonávané od 17. 08. 2009 do 20. 06. 2012. Okresný súd konštatoval, že návrh na začatie konania bol na súd podaný včas v priebehu štvorročnej premlčacej lehoty v zmysle § 397 Obchodného zákonníka. Okresný súd priznal navrhovateľke i príslušenstvo v zmysle ust. § 369 Obchodného zákonníka, teda úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 14. 11. 2013, pretože v uvedenom čase už boli vykonávané úhrady zo strany navrhovateľky v prospech odporcu a odporca nevydal bezdôvodné obohatenie ani v lehote, ktorá mu bola určená vo výzve na vydanie takéhoto obohatenia. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1, teda podľa úspechu v konaní. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie odporca. Namietal, že už pred prvostupňovým súdom poukazoval na existenciu prekážky veci rozhodnutej a žiadal, aby súd konanie pre existenciu neodstrániteľnej prekážky zastavil. Odôvodňoval to najmä tým, že nárok bol predmetom konania rozhodcovského súdu, výsledkom ktorého bol rozhodcovský rozsudok vydaný stálym rozhodcovským súdom, ktorý nebol navrhovateľkou napadnutý. Z uvedeného preto podľa neho vyplýva, že disponuje právoplatným a vykonateľným rozhodnutím stáleho rozhodcovského súdu, ktoré je potrebné postaviť na roveň rozsudku vydávaným v konaní vedenom na všeobecných súdoch. Naviac, finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka poukázala na jeho účet predstavujú dobrovoľné plnenie, na ktoré bola zaviazaná právoplatným rozhodcovským rozsudkom. Takéto plnenie preto nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie. Odporca poprel právny status navrhovateľky ako spotrebiteľky, ak zmluva, ktorá bola medzi nimi uzavretá, nie je zmluvou spotrebiteľskou, pretože navrhovateľka vstúpila do právneho vzťahu na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Z tohto dôvodu preto pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádzal čo do účelu z vyhlásenia navrhovateľky. V jeho prípade treba akceptovať aj jeho dobrú vôľu, s ktorou do právneho vzťahu s navrhovateľkou vstupoval. Ak teda navrhovateľka v zmluve o úvere uviedla, a aj podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jej povolania, treba chrániť jeho dobrú vieru a navrhovateľke nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Okresný súd preto na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne vec nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odporcovi neplnila na základe rozhodcovského rozsudku, nakoľko rozhodcovská doložka v znení, ako bola naformulovaná v Zmluve o úvere, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok ničotným paaktom. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo/6/2012, 6 MCdo/14/2012 a trvala na tom, že v prejednávanom prípade neexistuje prekážka res iudicatae. K charakteru zmluvy o úvere, ako zmluvy spotrebiteľskej uviedla, že na predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela, sa vzťahujú ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko vystupovala pri uzatváraní tejto zmluvy ako spotrebiteľka a odporca ako dodávateľ. Konkrétne poukázala na ust. § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona. Zdôraznila, že zmluvu tak, ako bola predložená na podpis, nemohla ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená. Nemala vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje, resp. má spôsobiť, pričom v predmetnej zmluve chýba akýkoľvek údaj o jej zamestnávateľovi, prípadne iný údaj, ktorý by poukazoval na to, že finančné prostriedky boli poskytnuté na účel zamestnania. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/84/2011 s tým, že pre vylúčenie aplikácie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje označenie účelu v zmluve o úvere, ale tento účel vylučujúci daný predpis musí reálne existovať a je nevyhnuté ho patrične preukázať. Vyznačovanie nepravdivého účelu poskytnutia úveru samotným odporcom je jeho bežnou praxou, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Zákona o spotrebiteľských úveroch. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom, ako aj dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Pokiaľ okresný súd o vznesenej námietke premlčania rozhodoval aplikujúc ustanovenia Obchodného zákonníka, nepostupoval vecne správne. Voľba režimu Obchodného zákonníka v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na základe ktorej nie je možné na prejednávaný prípad aplikovať ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka o plynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že nárok navrhovateľky nebol premlčaný ani v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, preto nesprávna aplikácia právneho predpisu vo vzťahu k premlčaniu nároku navrhovateľky nevyvoláva vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 veta posledná Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ustanovenie §-u 5b) zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť až 01. 05. 2014, avšak právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Uvedené vyplýva napr. aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26. 11. 2015. V dôsledku uvedeného možno dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok, vyplývajúci z plnenia zo zmluvy o úvere bez ohľadu na skutočnosť, že k plneniu dochádzalo formou splátok. Premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku začala plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa odporcu, k čomu v prejednávanej veci došlo až poskytnutím poslednej splátky dňa 20. 06. 2012. Ak bol návrh na začatie konania podaný na okresný súd dňa 23.12.2013, bol podaný počas plynutia objektívnej trojročnej premlčacej lehoty ( aj lehoty subjektívnej - dvojročnej ) podľa Občianskeho zákonníka, a nárok navrhovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v celom rozsahu uplatnený včas. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh vo veci samej bol podaný na Okresný súd Žiar nad Hronom na základe návrhu navrhovateľky, ktorá sa domáhala zaplatenia sumy 442,00 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane odporcu. Účastníci konania uzavreli dňa 01. 08. 2009 zmluvu o úvere. Napriek tomu, že ide o zmluvu o absolútnom obchode v zmysle ust. § 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka, uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Tento právny záver vyplýva najmä z toho, že odporca ako dodávateľ vystupoval pri jej uzavretí jednoznačne v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a navrhovateľka vystupovala ako spotrebiteľka, keď táto pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti nekonala. V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy, sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ so spotrebiteľom. Uvedené ustanovenie výslovne konštatuje, koho považuje za dodávateľa a koho za spotrebiteľa, keď v tomto prípade účastníci konania túto charakteristiku spĺňajú. Pre posúdenie, či zmluva o úvere je zmluvou, ktorá má spotrebiteľský charakter, nie je podstatné, či táto bola uzavretá aj v zmysle ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak spĺňa charakteristiku zmluvy spotrebiteľskej v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nemohol prihliadať na námietku odporcu, ak tvrdí, že navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nevystupovala ako spotrebiteľka, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa. Naviac, v prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o zmluvu spotrebiteľskú, má dôkazné bremeno dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je postavenie odberateľa, a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. „Zaškrtnutie“ možnosti spôsobu použitia úveru sama o sebe neumožňuje vyvodiť záver, že nejde o zmluvu spotrebiteľskú. Naviac v zmluve je navrhovateľka označená menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom, číslom občianskeho preukazu, a teda z uvedených údajov nevyplýva, že by navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ak žiadnu obchodnú či podnikateľskú činnosť v tom čase nevykonávala. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poukazuje aj na judikatúru ESD, napríklad rozhodnutie Johann Gruber proti Bay AaAG Wa AG, vec C-464/01, rozsudok Súdneho dvora zo dňa 20. 01. 2005. Uvedené práve závery sa vzťahujú i na zmluvu uzavretú, resp. „zaškrtnutú“ za účelom výkonu povolania. K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní), ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj na výkon povolania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý spotrebiteľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane právnym režimom Zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákonníka, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy ale aj vo vzťahu k náležitostiam, ktoré zmluva musí obsahovať, prípadne k výške zákonom regulovanej odplaty a pod.. V konaní však odporca nepreukázal, že by navrhovateľka pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a uvedené nie je možné vyvodiť len z toho, že v zmluve je konštatované, že predmetný úver je poskytnutý na výkon povolania. Aj z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1930/11 vyplýva, že je porušením práva na spravodlivý proces taká interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to i vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku, teda odporcu. Preukázaním tejto skutočnosti nemôže byť len všeobecný údaj v zmluve o poskytnutí úveru - „na výkon povolania“, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s predmetnou činnosťou odberateľa, teda navrhovateľky vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočností, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostranne adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky, ktoré si však poskytovateľ úveru sám v predstihu a v kľude bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval, prijme alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu, pričom aj z predmetnej zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, sú vypĺňané odporcom. V prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, odporca pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, považovať za dodávateľa. Navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné považovať ju v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy za spotrebiteľku a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu navrhovateľky a jej uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere neobsahovala náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku uvedeného správne považoval okresný súd zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva vyššie uvedené údaje neobsahovala. V tomto rozsahu odporca rozhodnutie prvostupňového súdu nespochybnil. Okresný súd naviac konštatoval, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola vopred pripravená na formulári bez možnosti navrhovateľky ako spotrebiteľky zasiahnuť do znenia jej obsahu, t. j. vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy, preto bol súd ex offo povinný podrobiť daný zmluvný vzťah prieskumu a zisťovať, či zmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonom. Okresný súd naviac dôvodne poukázal na exekučné konanie vedené pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 4Er/1173/2010, v ktorom bol vyslovený okresným súdom právny záver o postavení navrhovateľky, ako spotrebiteľky (podporený i odvolacím súdom), keď práve na základe charakteristiky zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej došlo ex offo k skúmaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Okresný súd správne vyhodnotil, že v prípade, ak navrhovateľke bol poskytnutý úver vo výške 200,00 €, a táto uhradila odporcovi sumu 642,00 €, zaplatila o 442,00 € viac, v dôsledku čoho odporca prijal uvedené finančné plnenie odporkyne v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ust. § 456 Občianskeho zákonníka správne rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia, teda suma 442,00 € s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola získaná - navrhovateľke. K námietke odporcu vznesenej v odvolaní, že v prejednávanom prípade ide o res iudicatae a okresný súd mal konanie zastaviť, odvolací súd uvádza nasledovné: Predmetný rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo zo strany navrhovateľky k plneniu odporcovi, bol už Okresným súdom Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/1173/2010 posúdený ako nulitný právny akt. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie tohto rozhodcovského rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4Er/1173/2010 zo dňa 05. 12. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 05. 2014 bola exekúcia vedená pod sp. zn. Ex14924/2010 vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Podkladom na vykonanie exekúcie bol vyššie uvedený rozsudok stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19. 08. 2010 s tým, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola navrhovateľom ako spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Okresný súd preto dôvodne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že keďže bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, potom je vydaný rozhodcovský rozsudok potrebné považovať za nulitný právny akt, ktorý vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený. Odvolací súd uznáva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku. Uvedené však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2011). Dôsledkom vyššie uvedeného je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby odporcu, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty , z právneho hľadiska považované za neexistujúce. Podľa právnej teórie nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, akoby neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý odporca poukazuje prekážku res iudicatae. Nemožno totiž opomenúť, že v exekučnom konaní, ku ktorému došlo na základe rozhodcovského rozsudku, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie zastavené práve z dôvodu, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) právny akt žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, námietky odporcu neobstoja. Aj v zmysle rozsudku Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23. 04. 2014 (sp. zn. 31Cdo/3309/2011) Najvyšší súd ČR uviedol, že „ak žalovaný, či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom konaní splní na základe právoplatného rozsudku jemu uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením. Ak neexistovala, získava žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie.“ V prejednávanom prípade potom rozhodnutiu exekučného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a túto zastavil práve z dôvodu neexistencie exekučného titulu, ak rozhodcovský rozsudok považoval za nulitný právny akt (nakoľko rozhodcovský súd nemal právomoc na jeho vydanie), možno prisúdiť účinky rozhodnutia, ktorý určil, že v prípade rozhodcovského rozsudku ide o paakt z právneho hľadiska považovaný za neexistujúci. Ohľadne otázky res iudicatae Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 25/2014 uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však rozsudok, ktorý je založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke. Otázka materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku bola posudzovaná v exekučnom konaní a materiálna právoplatnosť bola prelomená exekučným súdom. Stály rozhodcovský súd tak nemal dostatok právomoci na vydanie daného rozhodnutia, nakoľko jeho právomoc bola založená na základe rozhodcovskej doložky, čo sa považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nezakladá právomoc rozhodcovského orgánu na vydanie rozhodnutia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27. 08. 2015 vyplýva, že ak je rozhodcovská doložka absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa na takúto doložku hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto nie je možné prisvedčiť tvrdeniu odporcu uvedenom v odvolaní, že ak sa navrhovateľka domáha vydania plnenia, ktoré bola povinná plniť na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, a na základe ktorého mu plnila dobrovoľne, nejde o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Odvolanie odporcu nie je dôvodné. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní a súčasne trovy právneho zastúpenia vyčíslil v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len „Vyhláška“), preto odvolací súd potvrdil i tento súvisiaci výrok napriek tomu, že odvolaním nebol napadnutý. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná navrhovateľka, preto jej súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu - podanie vo veci samej v zmysle § 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky vo výške 31,54 € + 1 x režijný paušál vo výške 8,39 € v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky. Spolu tak trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 39,93 €, ktoré trovy odvolacieho konania je odporca povinný nahradiť navrhovateľke na účet jej právneho zástupcu v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.