Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/954/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414202046 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414202046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY C.Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne N.C., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. W. XXX/X, Z. B. V., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 160,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9C 172/2015-62 zo dňa 04.08.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 160,66 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 160,66 Eur od 11.02.2014 do zaplatenia, zamietol. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že pokiaľ sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania poukazujúc na uzavretú zmluvu o úvere, ktorá nespĺňala zákonom stanovené náležitosti a treba ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania v konaní pred súdom zo strany žalovaného, keďže žalobkyňa žalobu podala na súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, žalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany sporu dňa 28.09.2006 uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej žalovaný požičal žalobkyni sumu 5000,- Sk. Z prehľadu o splátkach úveru nie je sporné, že pôvodná žalobkyňa uhradila na účet žalovaného celkom sumu 326,64 Eur, naposledy splátkou zo dňa 12.09.2007. Nakoľko žalobkyňa bola fyzickou osobou, údaj uvedený v zmluve o úvere, že finančné prostriedky sú použité na povolanie, nebol ničím dokázaný, pričom súdu je známe, že toto políčko je zaškrtávané len účelovo. Súd konštatoval, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľského úveru, pričom zmluva, ktorú strany sporu uzavreli, neobsahuje základné náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. v zmysle § 4 ods. 2 cit. zákona, a to údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Tento údaj predstavuje jednu z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2, písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere takúto náležitosť neobsahovala, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ustálil, že nie je sporné, že zmluva o úvere náležitosti v zmysle hore citovaného zákona nemá, a preto je tento úver bezúročný a bez poplatkov; znamená to, že ak žalobkyňa si požičala sumu 5000,- Sk, mala v tom období vrátiť iba 5000,- Sk. Z prehľadu splátok vyplýva, že zaplatila 326,64 Eur, teda zaplatila o 160,66 Eur viac, než bola jej zákonná povinnosť. Súd konštatoval, že nie je sporné, že žalovaný túto sumu prijal bez právneho dôvodu, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže v priebehu konania žalovaný vzniesol námietku premlčania, okresný súd poukázal na to, že právo na vydanie získaného majetkového bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať v subjektívnej lehote podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v objektívnej lehote podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo, pričom právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka); najneskôr sa právo na vydanie plnenie z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustálil, že objektívna 3 ročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 12.09.2010 vzhľadom k tomu, že posledné plnenie zo strany žalobkyne bolo realizované dňa 12.09.2007, pričom žaloba na súd bola podaná dňa 24.02.2014, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ pôvodná žalobkyňa a po jej smrti i právna nástupkyňa žalobkyne poukazovala na 10-ročnú premlčaciu lehotu, ktorá mala vyplývať aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov, sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12.11.2011, sp. zn. 7Co/81/2011), tento rozsudok Krajského súdu v Prešove pre rozhodovanie súdu nie je záväzný. Poskytovateľ úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je sankcionovaný tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, poskytovateľ úveru prichádza o výrazné finančné prostriedky, je preto nelogické tvrdiť, že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobkyňa zaplatila na základe uzavretej zmluvy úroky a poplatky, vyvracia to tvrdenie žalobkyne o úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Okresný súd bol toho názoru, že 10-ročná premlčacia lehota v tomto prípade nie je splnená a platí iba subjektívna lehota, ale hlavne objektívna 3-ročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže súd mal za dokázané, že nárok žalobkyne je premlčaný s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, nemohol žalobkyni právo priznať, a preto žalobu v plnom rozsahu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania poukázal na to, že žalovaný mal vo veci úspech, trovy konania si neuplatňoval, súd preto rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, keď mala za to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v prejednávanom spore ide o občianskoprávnu zmluvu, aplikuje sa inštitút premlčania upravený v OZ, konkrétne v § 107 s poukazom na to, že v prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V prípade bezdôvodného obohatenia môže ísť o obohatenie nedbanlivostné alebo úmyselné. V súdenej veci ide podľa názoru žalobkyne o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Poukázala na to, že žalovaný sa pravidelne nachádza v situácii, že v zmysle zákona nemá nárok na ním požadované úroky a poplatky za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to z dôvodu, že jeho zmluvy o úveroch poskytovaných spotrebiteľom nie sú v súlade s príslušnou právnou úpravou. Žalobkyňa predložila zmluvy, ktoré uzatváral žalovaný so spotrebiteľmi v období od rokov 2004 až 2010 s poukazom na to, že ani jedna zmluva neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti na to, aby mohol veriteľ žiadať úroky a poplatky zo zmluvy. Má za to, že je nutné považovať konanie žalovaného za úmyselné, a preto aplikovať na daný právny spor ustanovenia Občianskeho zákonníka o 10-ročnej premlčacej dobe. Na základe dlhoročného konania žalovaného je možné vyvodiť, že je pre neho oveľa prijateľnejšie ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa, neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom obligatórne vyžadované údaje, požadovať od spotrebiteľov nezákonne vysokú odplatu, a to všetko za účelom, aby sa obohatil na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne nemožno požadovať, aby boli schopní posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich podpisu. Predloženými dôkazmi, ako aj rozhodovacou praxou súdov je preukázané, že žalovaný spravidla uzatvára iba imperfektné zmluvy, na základe ktorých prijíma plnenia bez právneho nároku. Takéto konanie je pre neho preukázateľne výhodnejšie, ako dodržiavanie zákona. Konanie žalovaného je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči dosiahnutému zisku dobre premyslené a pre neho ekonomicky výhodné. Žalovaný ako poskytovateľ úverov mal postupovať pri uzatváraní zmlúv s náležitou starostlivosťou a odbornosťou, nakoľko ako subjekt uzatvárajúci tisíce zmlúv si musí byť obzvlášť vedomý ustanovení zákonov upravujúcich náležitosti ním poskytovaných úverových zmlúv. Práve to svedčí o tom, že žalovaný svojou vedomosťou a znalosťou zákona vedel, že tak uzatvorené zmluvy, ako bolo aj v tomto prípade, neobsahujú všetky zákonom vyžadované náležitosti, tým pádom dobrovoľne podstupoval riziko a bol s tým minimálne uzrozumený, že takéto zmluvy bez zákonom vyžadovaných náležitostí sú bezúročné a bez poplatkov. Po celú dobu uzatvárania týchto zmlúv vedome uzatváral zmluvy so spotrebiteľmi, z ktorých podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch nemal nárok na úroky a poplatky. Práve tým, že žalobkyňa uhradila na účet žalovaného aj úroky a poplatky, na ktoré nemal nárok s tým, že žalovaný vedel, že uzavrel zmluvu so žalobkyňou, z ktorej nemal právo na úroky a poplatky, keďže v zmluve absentovali zákonom vyžadované náležitosti, prijatím týchto súm nad rámec istiny sa vedome bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne. Poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012, podľa ktorého „kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa), treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej až detailnej znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci Zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, nemôže mu byť na ujmu.“ Vzhľadom na dlhoročné skúsenosti žalovaného pri podnikaní v predmetnej oblasti, pri zachovaní jeho odbornej starostlivosti pri uzatváraní zmlúv so spotrebiteľmi a najmä pri nutnej znalosti právnej úpravy týkajúcej sa poskytovania spotrebiteľských úverov, musel žalovaný v čase, keď sa bezdôvodne obohacoval na úkor žalobkyne, o tom skutočne vedieť, resp. s tým byť minimálne uzrozumený. V tomto smere poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/938/2012. V ďalšom poukazovala na rozhodnutia Krajského súdu Žilina a okresných súdov SR, ktoré vyhodnotili, že bezdôvodné obohatenie bolo získané žalovaným úmyselne. V ďalšom poukázala na princíp právnej istoty s prihliadnutím na právny názor NS SR sp. zn. 5ECdo/192/2014. Navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v prvej časti výroku a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania. V prípade zmeny rozhodnutia a vyhovenia návrhu, žiadala priznať aj trovy prvoinštančného konania. 3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6. Odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. S prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobkyne, odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol nárok v celom rozsahu zamietnutý z dôvodu premlčania. Odvolací súd záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu premlčania nároku považuje za vecne správny, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaného, skúmal dôvodnosť procesnej obrany žalovaného. Plynutie premlčacej doby právne posúdil podľa ustanovení § 107 Občianskeho zákonníka s tým, že vychádzal z 3-ročnej objektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa v odvolaní namietala voči právnemu posúdeniu žalobného návrhu tvrdiac, že nárok mal byť považovaný za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré mal žalovaný získať úmyselne, v dôsledku čoho bol nárok uplatnený včas v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe a 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nepovažuje za správny a udržateľný názor žalobkyne o úmyselnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Občiansky zákonník napriek tomu, že má vo svojich ustanoveniach vymedzené úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje. Pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby je preto potrebné vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve, keď zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodné obohatil, vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jeho vedomosť, že viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať, by bolo nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný ako úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníka. Žalovaný uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere, pričom z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že zmluvné strany túto zmluvu o úvere uzatvárali v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej sume a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Žalovaný skutočne chcel (čo nepochybne vyplýva z obsahu zmluvy) získať odplatu, avšak táto skutočnosť nedokazuje sama o sebe jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. V čase uzavretia zmluvy dňa 28.09.2006 a ani v čase prijatia platieb od právnej predchodkyne žalobkyne, žalovaný nemohol vedieť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien prijatých za účelom úpravy práv a povinností v spotrebiteľských zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, súd posúdi zmluvu o úvere uzavretú so žalobkyňou ako zmluvu v rozpore so spotrebiteľským právom, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd okrem iného poukazuje na početné zmeny a novely zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy tak v Občianskom zákonníku, ako aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (najmä zákon č. 258/2001 Z. z., neskôr prijatý zákon č. 129/2010 Z. z., zákon č. 250/2007 Z. z.) v jednotlivých obdobiach účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých je značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného ako veriteľa už v čase uzatvárania zmluvy o úvere so žalobkyňou, resp. jej právnou predchodkyňou s úmyslom bezdôvodne sa obohacovať na úkor žalobkyne. 7. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by už v čase uzavretia úverovej zmluvy existoval úmysel žalovaného a že tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Z toho dôvodu je zrejmé, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania je vecne správne, nakoľko nárok bol premlčaný, keď uplynula objektívna premlčacia 3-ročná doba. Odvolací súd poukazuje na to, že až v konaní o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, súd konštatoval, že zmluva o úvere, ktorú uzavrela právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný a ktorá bola predmetom posúdenia okresným súdom, je zmluvou, z ktorej vyplýva povinnosť zaplatiť poskytnutý úver bez poplatkov s prihliadnutím na ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z. z., pričom súd správne konštatoval, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd poukazuje na to, že len všeobecný súd môže zodpovedať otázku, či v prejednávanej veci došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému obohateniu a až následne môže posúdiť otázku premlčania tohto nároku. Súd je teda oprávnený na zodpovedanie otázky, či konkrétnu zmluvu o úvere možno alebo nemožno považovať za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov, a to v dôsledku vykonaného dokazovania a posúdenia konkrétnej zmluvy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu (napriek iným názorom v iných súdnych konaniach, tak ako to v odvolaní uvádzala žalobkyňa) v súdenej veci nebolo preukázané, že by žalovaný sa v tejto konkrétnej veci bezdôvodne obohatil úmyselne, pričom odvolací súd poukazuje v tomto smere už na vyššie uvedené zdôvodnenie svojho názoru. Z tohto dôvodu bolo potrebné s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania posudzovať objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia v trvaní 3 rokov tak, ako správne vykonal právne posúdenie súd prvej inštancie, keď úmyselné bezdôvodné obohatenie v konaní preukázané nebolo. 8. Na záver odvolací súd poukazuje na to, že základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov tak, aby v primeraných dobách svoje práva (nároky) uplatnili a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v konaní pred súdom má za následok, že súd nárok nemôže priznať aplikujúc ust. § 3 ods. 1, tretia veta Občianskeho zákonníka. 9. Z dôvodu vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP. 11. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).