Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/20/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414202882 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414202882.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci navrhovateľa V. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. C. číslo XX, zast. JUDr. Dušanom Klimom, advokátom so sídlom v Žiari nad Hronom, Ul. Sládkovičova 16/61, proti odporcovi Slovenský pozemkový fond, Ul. Búdkova 36, Bratislava, o určenie vlastníctva, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 25. 09. 2014, č. k.: 19C/24/2014-42, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, a to parcely E KN č. XXX evidovanej na LV č. XXX, v súčasnosti podľa geometrického plánu číslo 34611886 - 1/2013 parc. C KN č. XX/X zastavaná plocha o výmere 90 m2, C KN č. XX/X zastavaná plocha o výmere 158 m2 a C KN č. XX/X záhrada o výmere 1066 m2 v katastrálnom území obce A. C.. Tvrdil, že na základe ústnej dohody právnych predchodcov navrhovateľa užíval M. I. od roku 1978 so súhlasom spoluvlastníkov nehnuteľnosť evidovanú v katastrálnom území obce A. C. na LV číslo XXX. Po smrti právneho predchodcu užíva nehnuteľnosti navrhovateľ. Túto nehnuteľnosť užívali v dobrej viere s vedomím dohody právneho predchodcu s ostatnými spoluvlastníkmi, ktorí sú evidovaní na LV č. XXX. Dobromyseľnosť preukazoval tým, že po celú dobu platil riadne a včas daň z nehnuteľností. Odporca žiadal návrh zamietnuť v celom rozsahu. Poukázal na aktuálny LV č. XXX, z ktorého vyplýva, že podielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku je cca 20 fyzických osôb, navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu len Slovenský pozemkový fond. Poukázal na to, že Slovenský pozemkový fond zastupuje v konaniach len neznámych vlastníkov, nie vlastníkov, ktorých možno identifikovať podľa dostupných identifikačných znakov, ako je tomu aj v tomto prípade. Namietal, že držba navrhovateľa nie je oprávnená, pretože nepreukázal existenciu právneho titulu, o ktorý opiera dobrú vieru držiteľa. Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Mal preukázané, že navrhovateľ je jedným z podielových spoluvlastníkov citovaného pozemku. Aplikujúc § 90 O.s.p. poukázal na to, že návrh je potrebné zamietnuť z niekoľkých dôvodov. Navrhovateľ v návrhu neoznačil správny (úplný) okruh účastníkov konania na strane odporcu a označeného odporcu (Slovenský pozemkový fond) označil nesprávne ako účastníka konania, nakoľko tento v konaní zastupuje neznámych vlastníkov, nie je sám vecne legitimovaný, nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. V konaniach o určenie vlastníckeho práva je navrhovateľ povinný označiť úplný okruh účastníkov konania, všetkých vlastníkov uvedených na liste vlastníctva, nemožno označiť len niektorého z nich. Na tom nič nemení ani doručené čestné prehlásenie ostatných podielových spoluvlastníkov, ktorí s vydržaním nehnuteľnosti súhlasili. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Namietal, že okresný súd rozhodnutie odôvodnil neexistenciou pasívnej legitimácie odporcu napriek tomu, že tejto sa sám odporca nedomáhal, pričom súd vyslovil názor, že mali byť žalovaní všetci spoluvlastníci, aj keď s týmto nadobudnutím vlastníctva vydržaním navrhovateľom všetci žijúci súhlasili. Zároveň poukázal okresný súd na to, že návrh mal smerovať aj proti zosnulým alebo neznámym vlastníkom. S týmto prijatým záverom nemožno súhlasiť. Poukázal na § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý mu dáva právo so žijúcimi spoluvlastníkmi mimosúdnou cestou uzavrieť dohodu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva. Toto právo mu nevzniká vo vzťahu k zosnulým, ktorí nezanechali dedičov. Návrh voči žijúcim spoluvlastníkom, ktorí uznávajú navrhovateľovo vlastníctvo dohodou, a chcú ho vysporiadať, bola by nedôvodná. Za zosnulých, ktorí nenechali ani dedičov, o čom mal okresný súd dôkaz, ako správca majetku vystupuje žalovaný odporca. Tento s navrhovateľom písomne komunikoval. Vystupoval ako oprávnená osoba konať za zosnulých. Navrhovateľ poukázal na prípis zo dňa 20. 05. 2013, z ktorého vyplýva, že odporca je oprávnený a vydáva vyjadrenie a vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva. Prípisom zo dňa 16. 01. 2014 odporca pre objektivitu sám odporučil riešiť vec súdnou cestou. V tomto prípise odporca s odvolaním sa na zákon číslo 229/1991 Zb., 330/1991 Zb., 180/1995 Z. z. a zákon číslo 97/2013 Z. z. oprávňuje sa podľa osobitných predpisov pozemky po zosnulých vlastníkoch a neznámych dedičoch spravovať a s nimi nakladať. Tieto skutočnosti vyvracajú okresným súdom prijatý záver o neexistencii pasívnej legitimácie odporcu, resp., že návrh nesmeroval voči žiadnym účastníkom. Namietal, že okresný súd nezdôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, z ktorého pri rozhodnutí svoj záver ustálil. Nepoukázal na žiadne existujúce právne závery, ktoré ho oprávnili k zamietavému rozhodnutiu. Rozsudok prvostupňového súdu obsahuje iné vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie a robia ho nepreskúmateľným. Namietal, že okresný súd podľa § 157 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie nezdôvodnil, neuviedol presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých rozhodol, čím bolo porušené navrhovateľovo ústavné právo podľa článku 46 ods. 1 ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny občianskych práv na riadne a spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie. Súd nerešpektoval ani spôsob, ktorý mu je daný ustanovením § 122 ods. 1 a § 129 O.s.p. na vykonanie dôkazov, keď tieto vôbec nevykonal. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca. Odvolanie považoval za nedôvodné a stotožniac sa s právnym posúdením navrhovateľovho nároku uvedeným v napadnutom rozsudku žiadal odvolanie v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne a v celom rozsahu sa stotožňuje aj s jeho odôvodnením. Námietky uvedené v odvolaní nie sú dôvodné. Navrhovateľ odvolaním popiera stabilnú judikatúru vo veciach určenia vlastníctva nehnuteľností. Odôvodnenie prvostupňového súdu vystihuje základnú podstatu, prečo nárok navrhovateľa nemôže byť v takto podanom návrhu úspešný. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva vydržaním, pričom navrhovateľ poukazuje na súhlasné stanovisko ostatných spoluvlastníkov. Svoj nárok odôvodňuje tvrdením, že už jeho právny predchodca užíval nehnuteľnosť v dobrej viere, pričom po jeho smrti pokračuje v užívaní navrhovateľ. Dobromyseľnosť odvodzuje od toho, že za nehnuteľnosti platí dane. Sám správne poukazuje na skutočnosť, že na nehnuteľnosti sú zapísaní spoluvlastníci, ktorí sú zosnulí a nezanechali dedičov. Tento majetok spravuje odporca, ktorý mal k vydaniu osvedčenia notárom výhrady. Napriek tomu odporca odporučil riešiť nadobudnutie vlastníctva vydržaním prostredníctvom podania návrhu na súde. Návrh navrhovateľa trpí podstatnými argumentačnými nedostatkami, ktoré spočívajú tak v aplikácii hmotnoprávnych predpisov ak aj predpisov procesného práva. Pokiaľ navrhovateľ zvolil na ochranu svojho práva určovaciu žalobu, vzhľadom na to, že ide o určenie vlastníckeho práva, účastníkmi takéhoto konania musia byť všetci, koho sa toto právo dotýka, resp. ktoré bude mať právny dopad na doterajšie majetkové práva, ktoré de facto navrhovateľ spochybňuje, resp. právny stav chce uviesť do súladu so skutočným stavom. Prvostupňový súd na pojednávaní vykonal dokazovanie, okrem iného aj výpisom z LV číslo XXX. Odvolací súd ku dňu rozhodnutia opätovne skontroloval právny stav, pričom zistil to, že nie je zmenený. Odvolací súd na doplnenie a vysvetlenie uvádza, že z listu vlastníctva vyplýva, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, sú zapísané v podielovom spoluvlastníctve 20 - tich fyzických osôb, aj žijúcich, pričom pod poradovým číslom 21 je zapísaný Slovenský pozemkový fond ako správca k vlastníkom pod por. č. 7, 8, 9, 10, 11. Ako titul nadobudnutia je uvedené Rozhodnutie OÚ PPLH v Žiari nad Hronom č.E-2003/00392/318 zo dňa 2.5.2003 Z 635/03 - ROEPvIN. Rozsudok súdu prvého stupňa je v súlade s doterajšou súdnou praxou a vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 173/2006, v ktorom bola riešená otázka účastníkov v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam musí zásadne prebiehať medzi všetkými zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov v katastri nehnuteľností alebo tými, ktorí sú preukázane a platne právnymi nástupcami (dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi) zapísaných vlastníkov, pretože určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania, a nie aj voči tretím osobám. Tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo na jednej alebo druhej strane. Od vyššie uvedených záverov nemal dôvod odchýliť sa ani odvolací súd. Určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania, nie voči tretím osobám. Ak má teda na jeho základe dôjsť ku zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, je bezpodmienečne potrebné, aby bol vynesený v konaní, v ktorom osoby zapísané ako vlastníci boli účastníkmi. Správny je záver súdu prvého stupňa, že Slovenský pozemkový fond nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti uplatneného nároku na vydržanie vlastníckeho práva, pretože týmito sú podieloví spoluvlastníci, ktorí sú zapísaní na LV, hoci sú neznámi. Navrhovateľ pochybil, pokiaľ v návrhu neuviedol úplný okruh odporcov - všetkých podielových spoluvlastníkov spornej nehnuteľnosti. Slovenský pozemkový fond pred súdom zastupuje nezistených vlastníkov, teda aj vlastníkov, ktorí sú síce známi, ale ich pobyt nie je známy. Ide tu o zákonné zastúpenie, teda súd o takomto zastúpení nerozhoduje a so Slovenským pozemkovým fondom koná ako so zákonným zástupcom. Slovenský pozemkový fond teda sám nie je účastníkom konania, ale iba zástupcom účastníka, teda ide o subjekt odlišný od samotného účastníka. Keďže Slovenský pozemkový fond nie je (spolu)vlastníkom dotknutých nehnuteľností, nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný (nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, zodpovedajúcej právu žalobcu), preto ak súd žalobu voči nemu zamietol z tohto dôvodu (z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie), je jeho rozhodnutie vecne správne. Ak teda navrhovateľ označil ako účastníka na strane odporcov iba Slovenský pozemkový fond namiesto všetkých ostatných zapísaných spoluvlastníkov na LV č. XX. ktorí nie sú vôbec označení ako odporcovia a okruh účastníkov nezmenil ani potom, čo mu bolo doručené vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu, v ktorom fond namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie (viď vyjadrenie odporcu zo dňa 05. 08. 2014 na č. l. 36 spisu), nie sú žalovaní všetci pasívne vecne legitimovaní účastníci, z ktorého dôvodu musel byť návrh na začatie konania zamietnutý tak, ako o tom vecne správne rozhodol súd prvého stupňa. Tak, ako to aj vyplýva už z vyššie uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 173/2006, ak sa konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže sa návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie, vyplývajúcej z hmotného práva. Neúplnosť okruhu účastníkov podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe v zásade nie je možné hodnotiť ako neúplnosť návrhu, a teda ako procesnú podmienku, ktorej nedostatok vedie k zastaveniu konania a nie k zamietnutiu žaloby. V zmysle ust. § 5 O. s. p. poučovacia povinnosť súdu je obmedzená iba na poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov a ak je účastník zastúpený advokátom, ako to bolo aj v prejednávanej veci (žalobca je zastúpený advokátkou), nemajú súdy ani túto povinnosť. Poučenie o nedostatku vecnej legitimácie nie je poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný, ani oprávnený poskytnúť. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil účastníka, ktorí nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní, nejde o vadu návrhu, ktorú je súd povinný odstraňovať, pretože vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva a jej nedostatok má za následok zamietnutie žaloby. Postavenie Slovenského pozemkového fondu je dané zákonom 180/1995 Z. z. v § 16 ods. 1 písm. b), v § 19 ods. 3, 6 tohto zákona. Nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že tento sa nedomáhal neexistencie pasívnej legitimácie. Vo vyjadrení k návrhu zo dňa 05. 08. 2014 odporca výslovne namietal nesprávne označenie okruhu účastníkov, keď uviedol „ z výpisu z listu vlastníctva číslo XXX, k. u. A. C. vyplýva, že podielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku je až cca 20 fyzických osôb, pričom navrhovateľ v návrhu označil za odporcu len Slovenský pozemkový fond a aj to nesprávne, nakoľko SPF len zo zákona zastupuje neznámych vlastníkov ako správca“. Prvostupňový súd nikde neuviedol, že návrh na začatie konania mal smerovať proti zosnulým alebo neznámym spoluvlastníkom. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Cdo 10/2010 zo dňa 31. 01. 2011, ktorý poukazuje na povinnosť navrhovateľa pátrať po identifikačných znakoch jednotlivých odporcov. Nie je pravdivý záver, že podľa § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže navrhovateľ uzavrieť mimosúdnou cestou dohodou o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva so žijúcimi spoluvlastníkmi. Nie je pravdou, že toto právo nevzniká voči zosnulým, ktorý nezanechali dedičov. Podľa z. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom Slovenský pozemkový fond spravuje poľnohospodárske a niektoré lesné nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a nakladá s pozemkami, ktorých vlastníci po zápisoch údajov ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) je súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov neboli pred vyhotovením registra evidovaní v katastri. Najčastejšie ide o vlastníkov, ktorí sú evidovaní len v pozemkovej knihe, alebo ktorí neboli za socializmu zapísaní do evidencie nehnuteľností, hoci majú k pozemku listinu (dedičské osvedčenie, zmluvu a pod.) do katastra nehnuteľností nemajú známe trvalé pobyty alebo sídla, alebo vlastníci k pozemkom sú neznámi, alebo vlastnícke vzťahy k pozemkom nie sú podľa katastrálneho zákona evidované v katastri nehnuteľností. Odvolací súd len na okraj dodáva, že pokiaľ by malo ísť o zrušenie podielového spoluvlastníctva a nešlo by o niektorý z dôvodov uvedených v tomto zákone, je potrebné obrátiť sa na súd, kde neznámy vlastník bude zastúpený SPF, súd môže zrušiť podielové spoluvlastníctvo, prikázať vyplatiť primeranú náhradu na účet SPF. Aj v prípade, že ostatní žijúci spoluvlastníci uznávajú nárok navrhovateľa, tento nemôže byť usporiadaný dohodou, nárok by mohli uznať v konaní pred súdom. Navrhovateľ si odporuje, keď žalobou sa domáha určenia vlastníckeho práva vydržaním a na druhej strane poukazuje na to, že spoluvlastníci chcú uzavrieť dohodu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva. Prípis odporcu zo 16. 01. 2014 si navrhovateľ vykladá nesprávne. V tomto prípise odporca jednoznačne poukazuje na spoluvlastnícke podiely vlastníkov N. K., rod. K., M. K., rod. K., B. K., Q. F., rod . I. a B. I., ktoré spravuje SPF. Jednoznačne uviedol, že tieto pozemky je fond oprávnený spravovať a s nimi nakladať podľa osobitných predpisov. Na základe nich je oprávnený aj na vyjadrenie k vzniku vlastníckeho práva vydržaním (zákon číslo 229/1991 Zb., 330/1991 Zb. a zákon číslo 180/1995 Z. z.). Odporca správne namietal, že navrhovateľ nepreukázal dostatočne oprávnenosť držby, teda existenciu právneho titulu (kúpna zmluva, darovacia zmluva, iná zmluva), z ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo. Taktiež neboli predložené listiny preukazujúce začatie oprávnenej držby, jej dobromyseľnosť. Vzhľadom na pochybnosti preto odporca nemohol uznať nárok navrhovateľa a poukázal na to, že posúdenie oprávnenosti držby patrí do právomoci príslušného súdu. Odvolací súd dodáva, že samozrejme len v prípade, že žaloba by bola podaná správne. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje iné vady, konkrétne tieto neuviedol, len všeobecne poukázal na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. o povinnosti súdu náležite odôvodniť rozhodnutie tak, aby sa stal presvedčivým. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie dostatočne podrobne (aj teoreticky) odôvodnil, zaoberal sa len podstatnou skutočnosťou, ktorou je okruh účastníkov konania, teda vecnou legitimáciou, pričom dospel k správnemu záveru, že odporca nie je pasívne legitimovaný v konaní a taktiež účastníkmi neboli všetci tí, ktorí mali byť v konaní zúčastnení. Z tohto pohľadu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že prvostupňový súd rozhodnutie nezdôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie a nepoukázal na žiadne existujúce právne závery. Svoje právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, ktoré, keďže navrhovateľ ich nepochopil, odvolací súd doplnil a inými slovami vysvetlil. Prvostupňový súd v rozhodnutí dostatočne poukázal na skutočnosť, že dokazovanie vykonal výpisom z LV číslo XXX, pričom na strane 3 rozsudku tretia veta je uvedené, že navrhovateľ je povinný označiť úplný okruh účastníkov konania, pričom uviedol, že mal označiť všetkých vlastníkov uvedených na LV. V závere tohto odseku dostatočne zrozumiteľne odôvodnil úvahy, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Prvostupňový súd na základe týchto zistení nemusel skúmať nárok z hľadiska splnenia podmienok vydržania, hoci je zjavné, že tieto i napriek námietke odporcu neboli ani dostatočne tvrdené a preukazované. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov konania. Keďže odporca nedal návrh na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s § 151 O. s. p., odvolací súd mu ich nepriznal. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.