Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/678/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414205846 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414205846.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO : 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO : 36 613 843, proti žalovanému I. Q., narodeného XX. XX. XXXX, bytom U., Q. armády XX/XX, na neznámom mieste, zastúpeného Bc. Zuzanou Turzovou, zamestnankyňou Okresného súdu Žiar nad Hronom, o 204,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/172/2014-72 zo dňa 15. apríla 2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, v ktorej žalobca navrhoval, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 204,68 € spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 02. 2010 do 20. 08. 2010 vo výške 4,58 €, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 204,68 € od 21. 08. 2010 do zaplatenia v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Okresný súd v konaní zistil, že žalobca si uplatňoval v konaní nárok na zaplatenie finančnej hotovosti na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2011 zo zmluvy uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu splácať 33 000,-Sk v splátkach vo výške 881,-Sk od 20. 9. 2005 do 20. 8. 2010. Konečná splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010. Žalobca si v konaní uplatňoval splátky úveru od 20. 2. 2010 do 20. 8. 2010 v počte 7, teda vo výške 204,68 €. Aj keď z ustanovenia zmluvy o úvere vyplýva, že účastníci uzatvorili zmluvu podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb., teda, podľa Obchodného zákonníka, podľa názoru okresného súdu, v čase rozhodovania treba vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Nie je sporné, že zmluva o úvere je vo vzťahu k žalovanému spotrebiteľským úverom, a preto súd pri právnom posudzovaní návrhu vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa posudzujú aj lehoty pre plynutie premlčacej doby. Orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a na oslabenia nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Na základe uvedeného súd sa z úradnej povinnosti zaoberal otázkou premlčania nároku, a mal za to, že splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010, a preto od 21. 8. 2010 začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práva z predmetnej zmluvy , ktorá bola trojročná a plynula odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčacia lehota teda začala plynúť 21. 8. 2010 a plynula 21. 8. 2013. Žalobca podal návrh na súd po uplynutí premlčacej lehoty až 29. 11. 2014 a z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľa zamietol. 3. Žalovaný mal vo veci úspech v konaní, náhradu trov konania si ale neuplatnil, a preto okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru okresný súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bol potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda, absolútny obchodno - záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá 24. 08. 2005, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8 časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obz. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnym úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami Obz. bez ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR 7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, 2MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30. 10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30. 09. 2014. Ďalej žalobca namietal aplikovanie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Nesúhlasil s tým, aby v danom prípade súd postupoval podľa vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť až 01. 05. 2014. Podľa jeho názoru aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, ale i k porušeniu ďalších práv žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie. 5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 6. Okresný súd o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 15. 04. 2015. Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 27. 07. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutie účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení §-u 470 ods. 1 CPS a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS XX/XXXX). 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí I.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí II.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2, CSP potvrdil ako vecne správny. 9. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné: 11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§§ 52 a nasledujúce OZ), aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 5b tohto zákona. 12. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola aplikácia právnej úpravy na predmetný právny vzťah, ak žalobca namietal, že ,,súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ.“ K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza nasledovné: 13. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej republike totiž v čase uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do slovenského právneho poriadku. 14. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je nesporné a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka. 15. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo, k porušeniu ústavných práv veriteľa. 16. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 17. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od 01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014, 3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je preto správny. 18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 19. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý. 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, v ktorej žalobca navrhoval, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 204,68 € spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 02. 2010 do 20. 08. 2010 vo výške 4,58 €, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 204,68 € od 21. 08. 2010 do zaplatenia v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Okresný súd v konaní zistil, že žalobca si uplatňoval v konaní nárok na zaplatenie finančnej hotovosti na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2011 zo zmluvy uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu č. 222432343, na základe ktorej mal žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu splácať 33 000,-Sk v splátkach vo výške 881,-Sk od 20. 9. 2005 do 20. 8. 2010. Konečná splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010. Žalobca si v konaní uplatňoval splátky úveru od 20. 2. 2010 do 20. 8. 2010 v počte 7, teda vo výške 204,68 €. Aj keď z ustanovenia zmluvy o úvere vyplýva, že účastníci uzatvorili zmluvu podľa § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb., teda, podľa Obchodného zákonníka, podľa názoru okresného súdu, v čase rozhodovania treba vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Nie je sporné, že zmluva o úvere je vo vzťahu k žalovanému spotrebiteľským úverom, a preto súd pri právnom posudzovaní návrhu vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa posudzujú aj lehoty pre plynutie premlčacej doby. Orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a na oslabenia nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Na základe uvedeného súd sa z úradnej povinnosti zaoberal otázkou premlčania nároku, a mal za to, že splatnosť úveru nastala 20. 8. 2010, a preto od 21. 8. 2010 začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práva z predmetnej zmluvy , ktorá bola trojročná a plynula odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčacia lehota teda začala plynúť 21. 8. 2010 a plynula 21. 8. 2013. Žalobca podal návrh na súd po uplynutí premlčacej lehoty až 29. 11. 2014 a z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľa zamietol. 3. Žalovaný mal vo veci úspech v konaní, náhradu trov konania si ale neuplatnil, a preto okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru okresný súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bol potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda, absolútny obchodno - záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá 24. 08. 2005, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8 časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obz. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnym úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami Obz. bez ohľadu na povahu účastníkov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR 7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, 2MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30. 10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30. 09. 2014. Ďalej žalobca namietal aplikovanie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“). Nesúhlasil s tým, aby v danom prípade súd postupoval podľa vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť až 01. 05. 2014. Podľa jeho názoru aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, ale i k porušeniu ďalších práv žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie. 5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 6. Okresný súd o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 15. 04. 2015. Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 27. 07. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutie účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení §-u 470 ods. 1 CPS a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 36/1995). 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí I.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí II.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2, CSP potvrdil ako vecne správny. 9. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné: 11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§§ 52 a nasledujúce OZ), aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 5b tohto zákona. 12. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola aplikácia právnej úpravy na predmetný právny vzťah, ak žalobca namietal, že ,,súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ.“ K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza nasledovné: 13. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej republike totiž v čase uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do slovenského právneho poriadku. 14. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je nesporné a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka. 15. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo, k porušeniu ústavných práv veriteľa. 16. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 17. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od 01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014, 3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je preto správny. 18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 19. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý. 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.