Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/248/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414206236 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414206236.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v právnej veci žalobkyne P. N., nar. XX.X.XXXX, bytom M.T. XXX, XXX XX M.T., zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Eva Segečová, s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 236 817, proti žalovanému Bytové spoločenstvo 192, so sídlom Horná Ždaňa 192, 966 04 Horná Ždaňa, IČO: 37 822 985, zapísané v registri združení Okresného úradu Žiar nad Hronom č. 98/05992, zastúpenému advokátkou JUDr. Luciou Luptákovou, so sídlom Československej armády 198/31, 967 01 Kremnica, IČO: 42 194 881, o zaplatenie 12.376,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 5Cb/24/14-193 zo dňa 20. apríla 2016 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 5Cb/24/14-193 zo dňa 20. apríla 2016 v napadnutej časti prvého výroku, ktorým súd žalobu zamietol a druhého výroku, ktorým zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovaného potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom v prvom výroku zamietol žalobu žalobkyne. Druhým výrokom rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.593,30 Eur. Tretím výrokom rozhodol, že trovy konania na svedočnom, zaplatené z rozpočtových prostriedkov súdu vo výške 23,34 Eur znáša štát. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný bol na základe rozhodnutia Okresného úradu v Žiari nad Hronom zo dňa 11.2.1998 zapísaný do registra združení. Bola uzatvorená Zmluva o spoločenstve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. V čase uzatvárania Zmlúv o dielo a Uznania dlhu bol predsedom bytového spoločenstva D.S. ( E.alobkyne ). Tieto skutočnosti medzi stranami konania neboli sporné, preto súd ďalšie dokazovanie v tomto smere nevykonával. 3. Okresný súd zároveň zistil, že dňa 5.10.2008 bola uzavretá Zmluva o dielo medzi Bytové spoločenstvo 192, Horná Ždaňa č. 192, zastúpené P. N. - predseda bytového spoločenstva a spoločnosťou HORTECH s.r.o., Horná Ždaňa č. 218. Za žalovaného zmluvu podpísala žalobkyňa. Ani tieto skutočnosti medzi stranami konania neboli sporné. Predmetom zmluvy o dielo bola rekonštrukcia plochej strechy a stavebné práce v zmysle Cenovej ponuky zo dňa 28.6.2008. Cena diela bola stanovená na 349.051,- Sk ( 11.586,37 Eur). Zhotoviteľ diela uvedenú sumu fakturoval žalovanému faktúrou č. 080037 zo dňa 25.11.2008, splatnou dňa 9.12.2008. Cena diela bola zaplatená žalobkyňou, a to suma 1.659,70 Eur dňa 2.6.2009 vkladom v hotovosti na účet zhotoviteľa diela, suma 2.900,-Eur dňa 12.8.2009, suma 4.500,- Eur dňa 22.6.2009 a suma 3.244,-Eur dňa 21.9.2009. Tieto sumy boli zaplatené v hotovosti zhotoviteľovi diela, ktorá skutočnosť vyplýva z predložených príjmových pokladničných dokladov. 4. Zároveň okresný súd zistil, že dňa 29.9.2008 bola uzavretá Zmluva o dielo medzi Bytové spoločenstvo 192, Horná Ždaňa č. 195 zastúpené predsedníčkou pani N. a P. F. - PEMA, Žiar nad Hronom, A.Dubčeka 1/9. Za žalovaného zmluvu podpísala žalobkyňa. Ani tieto skutočnosti medzi stranami konania neboli sporné. Predmetom zmluvy bola dodávka a montáž PVC okien. Cena diela bola stanovená na 363.500,- Sk (12.065,99 Eur). Zhotoviteľ diela uvedenú sumu žalovanému fakturoval faktúrou č. 080354 zo dňa 2.12.2008, splatnou dňa 19.12.2008. Cena diela bola zaplatená žalobkyňou dňa 6.3.2009 v hotovosti zhotoviteľovi diela, čo vyplýva z predloženého príjmového pokladničného dokladu. 5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že dňa 21.2.2011 bol uzavretý právny úkon Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý bol zastúpený predsedom spoločenstva D.S.. Žalovaný uznal dlh čo do dôvodu aj výšky v sume 11.586,37 Eur s poukazom na uzavretú Zmluvu o dielo zo dňa 5.10.2008 so zhotoviteľom HORTECH s.r.o. V zmysle bodu III. Uznania sa dlžník ( žalovaný ) zaviazal dlh vo výške 12.304,38 Eur uhradiť veriteľovi - žalobkyni najneskôr do 31.5.2011. Dňa 21.2.2011 bol uzavretý aj druhý právny úkon Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka medzi žalobkyňou a žalovaným zastúpeným predsedom spoločenstva D.S.. V tomto uznaní žalovaný uznal dlh čo do dôvodu aj výšky v sume 12.450,-Eur s poukazom na uzavretú Zmluvu o dielo zo dňa 29.9.2008 so zhotoviteľom P. F. - PEMA Žiar nad Hronom. V zmysle bodu III. Uznania sa dlžník ( žalovaný ) zaviazal uhradiť dlh vo výške 12.450,-Eur veriteľovi ( žalobkyni ) najneskôr do 31.5.2011. 6. Súd bol toho názoru, že pasívna legitimácia žalovaného v konaní bola daná, pričom žalobkyňa sa domáhala zaplatenia finančných prostriedkov v súdnom konaní, ktoré podľa jej tvrdenia požičala žalovanému a ten jej ich v lehote splatnosti nevrátil. 7. Z vykonaného dokazovania okresný súd mal za preukázané, že žalobkyňa nemala oprávnenie za žalovaného uzavrieť uvedené zmluvy o dielo. V čase uzatvárania zmlúv nebola predsedkyňou spoločenstva tak, ako označila v zmluvách a nemala ani prípadné splnomocnenie na uzavretie takýchto zmlúv. Túto skutočnosť nespochybnila ani samotná žalobkyňa, a ani vtedajší predseda spoločenstva D.S., ktorý bol vypočutý v konaní ako svedok, nemal vedomosť o uzatváraní týchto zmlúv. Súd preto dospel k záveru, že obe zmluvy o dielo sú neplatnými právnymi úkonmi, preto nezaväzovali samotné spoločenstvo, na čom nič nemení ani skutočnosť, že práce reálne vykonané boli. 8. Žalobkyňa tvrdila, že so žalovaným uzavrela ústnu zmluvu o pôžičke v období od 6.3.2009 do 21.9.2009, pričom finančné prostriedky požičiavala žalovanému po častiach. Súd konštatoval, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti. Nepreukázala dohodu o výške požičanej sumy, o spôsobe jej splatenia, a ani reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému. Z predložených príjmových dokladov síce vyplýva, že ako platiteľ je uvedený žalovaný, avšak vlastníci bytov, ako svedkovia vypovedali, že nemali vedomosť o takýchto úhradách. Nemali zároveň vedomosť ani o uzavretej pôžičke. Tiež vtedajší predseda spoločenstva D.S., ako svedok uviedol, že nemá vedomosť o uzavretí pôžičky medzi žalovaným a žalobkyňou. Na tejto skutočnosti nič nemení to, že žalobkyňa zhotoviteľom diela vyplatila finančné prostriedky. 9. K uznaniam dlhu zo dňa 21.2.2011 súd konštatoval, že vlastníci bytov nemali žiadnu vedomosť o tomto uznaní. Svedkyňa P. X. uviedla, že podpisovala len prezenčnú listinu zo zasadnutia žalovaného, avšak nepodpisovala žiadny dlh, ani ho neuznala a na zasadnutí sa o žiadnom uznaní dlhu nehovorilo. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že k uznaniu dlhu malo dôjsť dňa 21.2.2011 a zasadnutie bytového spoločenstva sa konalo až následne dňa 1.3.2011, teda žalobkyňa nepreukázala, že zhromaždenie vlastníkov bytov rozhodlo o použití finančných prostriedkov. Keďže žalobkyňa nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke, teda nemohlo následne dôjsť ani k uznaniu dlhu, ktorý neexistoval. Z tohto dôvodu okresný súd považoval obidve uznania dlhu za neplatné právne úkony a žalobu žalobkyne zamietol. 10. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd uviedol, že žaloba bola podaná na súd dňa 22.5.2014 a v zmysle uznania dlhu mal žalovaný plniť do 31.5.2011, preto je zrejmé, že žaloba bola podaná v 3-ročnej lehote, a preto je uvedená námietka premlčania neopodstatná. 11. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a cestovného v celkovej výške 1.593,30 Eur. 12. O trovách konania spojených so svedočným P. F. vo výške 23,34 Eur súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. tak, že svedočné zaplatené z rozpočtových prostriedkov súdu znáša štát. 13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými bola žaloba zamietnutá a žalobkyňa bola zaviazaná na náhradu trov konania zmenil, prípadne aby napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa má za to, že nie je možné súhlasiť s odôvodnením rozsudku, že zmluvy o dielo bez ohľadu na to, že práce boli na základe nich reálne vykonané, sú neplatnými právnymi úkonmi z dôvodu, že žalobkyňa nemala oprávnenie konať za žalovaného, a teda žalovaný zmluvami nie je viazaný. Žalobkyňa tvrdí, že zmluva o dielo vzniká dohodou o jej podstatných náležitostiach, t.j. o predmete a cene. Písomná forma nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. V tomto prípade nie je možné pochybovať o tom, že zmluva o dielo ako taká vznikla. Pre nedostatok písomnej formy vznikla ústnou formou. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu súd má za to, že takto uzatvorená zmluva je neplatný právny úkon. Súd síce poukazuje na to, že aplikoval ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, avšak ich aplikáciu neodôvodnil. Ak súd považoval zmluvy o dielo za neplatné z dôvodu, že nemala oprávnenie konať za žalovaného, potom nie je správna aplikácia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ani § 39 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie naviac pri rozhodovaní nesprávne vyhodnotil dokazovaním preukázanú skutočnosť, a to, že o oprave - rekonštrukcii strechy a výmene okien vlastníci bytov vedeli a súhlasili s ňou všetci vlastníci bytov v bytovom dome, t.j. zhromaždenie vlastníkov bytov, ako najvyšší orgán žalovaného. V konaní nebolo preukázané, že by sa čo i len jeden z vlastníkov snažil rekonštrukciu zastaviť, alebo by prejavoval nesúhlas s ňou. Zhromaždenie vlastníkov bytov sa vždy konalo na neformálnom - rodinnom základe, nakoľko v bytovom dome boli iba štyri byty a vlastníci sa bežne stretávali na chodbe. Keď bolo niečo treba vyriešiť, ad hoc sa o veci dohodli a podľa takejto dohody aj konali. Takáto dohoda existovala aj v prípade rekonštrukcie strechy bytového domu a pri výmene okien na bytovom dome. Keď teda všetci vlastníci bytov o rekonštrukcii bytového domu vedeli už od roku 2008 a súhlasili s ňou a neskôr vedeli aj o tom, že spoločenstvo rekonštrukciu nezaplatilo, potom sa nikto z vlastníkov bytov nemohol vzhľadom na okolnosti, svoje skúsenosti a rozumovú vyspelosť domnievať, že za rekonštrukciu nebudú musieť zaplatiť. Všetci vedeli, koľko finančných prostriedkov je vo fonde opráv, pretože vedeli výšku svojich príspevkov, ktoré stačilo vynásobiť štyrmi. Nie je teda možné po súhlase zhromaždenia vlastníkov bytov hovoriť o neplatnosti zmlúv o dielo z dôvodu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Všetci vlastníci bytov zostali nečinní voči právu osoby, ktorá rekonštrukciu uhradila a iba užívali výhody tohto svojho stavu nečinnosti, opravenej strechy a ich nových okien, pretože boli spokojní, že im cez strechu nezateká a cez okno nefúka do bytov. Žalobkyňa má za to, že práve v tom je možné vidieť konanie v rozpore s dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom, ktoré nepožívajú právnu ochranu. 14. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie aj skutočnosťou, že žalobkyňa nepreukázala uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke, pričom takýto záver nevyplýva z vykonaného dokazovania. Žalobkyňa poukázala na výpoveď svedka D.S., ktorý sa opakovane vyjadril, že vlastníci sa na rekonštrukcii dohodli. Svedok vo výpovedi uviedol, že: „ ona to vyplatila vlastne za spoločenstvo a spoločenstvo jej potom tieto peniaze vráti, a to napr. aj z úveru“. Z tohto prednesu svedka je zrejmé, že peniaze sa mali vrátiť, čo logicky znamená, že predtým museli byť poskytnuté. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že zmluva o pôžičke nevyžaduje písomnú formu. Tiež uviedla, že predsa nikto si nemohol rozumne myslieť, že žalobkyňa zaplatí rekonštrukciu celej bytovky z vlastných prostriedkov. K reálnemu poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyňa tvrdí, že zmluva o pôžičke bola dohodnutá ešte pred začatím rekonštrukcie, t.j. v septembri 2008 a uvedené obdobie od 6.3.2009 do 21.9.2009 bolo obdobím, kedy žalobkyňa v mene spoločenstva uhradila finančné prostriedky. Na vrátenie finančných prostriedkov sa žalobkyňa s vlastníkmi bytov dohodla tak, že dôjde k navýšeniu platieb do fondu opráv, keďže dovtedy platené platby neboli v bankách akceptovateľné na poskytnutie úveru spoločenstvu - žalovanému s tým, že keď bude žalovaný spĺňať podmienky banky , prefinancuje rekonštrukciu z poskytnutého úveru a finančné prostriedky sa vrátia žalobkyni. Toto všetko bolo dohodnuté ešte pred rekonštrukciou a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania. 15. Ku tvrdeniam súdu prvej inštancie, že dve uznania dlhu považuje za neplatné s tým, že nemohlo dôjsť k uznaniu dlhu, ktorý neexistoval, žalobkyňa uviedla, že pokiaľ svedkovia uvádzali, že o uznaní dlhu nemali vedomosť, ich tvrdenia boli účelové. Všetci vedeli, že rekonštrukcia bola platené z finančných prostriedkov žalobkyne v mene spoločenstva. Zároveň poukázala na ustanovenie § 7c ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom a účinnom od 1.4.2010, podľa ktorého predseda rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločenstva, ak nie sú týmto zákonom, zmluvou o spoločenstve alebo stanovami zverené inému orgánu spoločenstva. Podľa názoru žalobkyne právny úkon uznania dlhu je bez akýchkoľvek pochybností úkonom, ktorý prináleží medzi oprávnenia štatutárneho orgánu spoločenstva, teda jeho predsedovi. Právny úkon uznania dlhu nie je zaradený medzi úkony, ktorých vykonanie predseda navrhuje zhromaždeniu na schválenie. Tiež uviedla, že pri úkone uznania dlhu nejde o použitie prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv, ale o uznanie dlhu, ktorý už existuje. O použití prostriedkov z fondu opráv už bolo rozhodnuté 3 roky pred uznaním dlhu, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia, ktorí uviedli, že o oprave - rekonštrukcii strechy a výmene okien všetci vedeli a súhlasili s ňou. Právny úkon uznania dlhu teda môže urobiť iba predseda spoločenstva vlastníkov bytov. Žalobkyňa tiež poukázala na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka s tým, že uznanie dlhu je zabezpečovací inštitút práva, ktorým nevzniká nový záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom. Zároveň uviedla, že z nijakého ustanovenia zákona nevyplýva, že musí ísť o predchádzajúci súhlas zhromaždenia vlastníkov s takýmto úkonom a ani písomný súhlas. To, že následný súhlas zhromaždenia vlastníkov bytov predseda spoločenstva mal je preukázané, keď zhromaždenie sa konalo dňa 1.3.2011, ktorého sa zúčastnila polovica všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome, ktorí po hodine po začatí schôdze schválili uznanie dlhu 100 % -nou väčšinou zúčastnených vlastníkov bytov. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že žiadny z vlastníkov ani v súčasnosti nespochybňuje, že rekonštrukcia bytového domu vykonaná bola, bola aj uhradená zo strany tretej osoby, a že spoločenstvo ju neuhradilo do dňa uznania dlhu a ani potom, a to ani sčasti. Tiež uviedla, že ak sa niektorí z vlastníkov cítil byť poškodený, čo žalobkyňa nepredpokladala, keďže všetci majú vymenené okná a opravenú strechu, má možnosť ochrany práv v súlade s § 7c ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého majú vlastníci možnosť domáhať sa náhrady škody voči predsedovi spoločenstva, čo však neurobili. Až keď sa žalobkyňa začala aktívne domáhať vrátenia finančných prostriedkov, začali sa dohody účelovo spochybňovať. 16. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil v sume 295,72 Eur, ako trovy právneho zastúpenia. 17. Vo vyjadrení uviedol, že súhlasí s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku, že zmluvy o dielo sú neplatné právne úkony, a že žalobkyňa nebola oprávnená zmluvy o dielo podpísať, nebola oprávnená konať v mene žalovaného, a preto právne úkony, ktoré vykonala bez vedomia žalovaného nemôžu byť platné. Zhromaždenie vlastníkov bytov, ako najvyšší orgán bytového spoločenstva nikdy nezasadol, nikdy nerozhodoval o rekonštrukcii, o výmene strechy a výmene okien, ani nikdy nedal oprávnenie žalobkyni, aby konala v mene bytového spoločenstva. Zároveň uviedol, že žalobkyňa nepreukázala existenciu zmluvy o pôžičke tak, ako uviedol súd prvej inštancie. Vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie peňazí, k čomu zo strany žalobkyne nedošlo. Žalovaný tiež poukázal na výsluch všetkých vlastníkov bytov, ako svedkov v konaní, ktorí uviedli, že nikdy o žiadnej pôžičke nevedeli, a že bytové spoločenstvo nikdy neuzavrelo ústnu, alebo písomnú zmluvu o pôžičke so žalobkyňou. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ by zmluva o pôžičke existovala, bola by takáto zmluva existovala v už inom súdnom konaní vedenom pod č.k. 7C 84/2011, prípadne by bola podkladom pre podanie tejto žaloby v konaní. Žalobkyňa si však naopak svoj nárok uplatňovala z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a až neskôr v priebehu súdneho konania zmenila právnu kvalifikáciu. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobkyňa sama v konaní uviedla, že nebol dohodnutý konkrétny dátum splatnosti pôžičky, že sa vlastne nedohodla ani s bytovým spoločenstvom, ale s majiteľmi jednotlivých bytov, nebola spísaná o tom zápisnica a nebolo to prejednané v rámci bytového spoločenstva. Žalovanému teda nie je jasné, aký dlh malo bytové spoločenstvo uznať a prejednať, keď sama žalobkyňa uviedla, že sa s bytovým spoločenstvom o splatnosti pôžičky nedohodla a táto pôžička nebola nikdy v rámci bytového spoločenstva prejednávaná. Žalobkyňa teda v rámci konania nepreukázala reálnu existenciu zmluvy o pôžičke, či už ústnej, alebo písomnej. Z tohto dôvodu tvrdenia po vyhlásení rozsudku o reálnom odovzdaní finančných prostriedkov možno považovať za irelevantné. Žalovaný zastáva názor, že zhromaždenie vlastníkov bytov, ako orgán bytového spoločenstva je iný pojem, ako jednotliví vlastníci bytov. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobkyňa pre bytové spoločenstvo nič nevykonala a žiadne finančné prostriedky bytovému spoločenstvu nepožičala, práve naopak, ešte z účtu bytového spoločenstva peniaze všetkých vlastníkov bytov neoprávnene čerpala. Táto skutočnosť bola preukázaná v súdnom konaní, za čo je momentálne rozsudkom trestného súdu odsúdená. Žalovaný tiež zdôraznil, že spoločenstvo nie je vlastníkom strechy, ani bytov, ani okien na bytovom dome. Vlastníkmi sú jednotliví vlastníci bytov podľa ich spoluvlastníckych podielov. Z tohto dôvodu nie je bytové spoločenstvo procesne vecne legitimovaný subjekt. Žalovaný sa tiež stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že uznania dlhu sú neplatné právne úkony, a to aj pre formálne nedostatky. Zároveň žalovaný poukázal na to, že úkon, ktorým je vážne zasiahnuté do práv jednotlivých vlastníkov bytov, akým bolo práve uznanie dlhu jednoznačne nepatrí medzi úkony, ktoré by mohol predseda bytového spoločenstva urobiť z vlastnej vôle a bez súhlasu a vedomia jednotlivých vlastníkov bytov, tak ako to jednoznačne tvrdí žalobkyňa. Vlastníci jednotlivých bytov preto podali na predsedu bytového spoločenstva p. D.S. trestné oznámenie. V súčasnej dobe mu za jeho konanie bolo vznesené obvinenie. 18. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 19. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 385 ods. 1 CSP ) a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Podľa ustanovenia § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 22. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobkyňou dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd zväčša stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. 23. Z obsahu spisového materiálu založeného v súdnom spise je zrejmé, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 12.376,51 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia a následne titulom vrátenia poskytnutej pôžičky. Svoju žalobu oprela o dve uznania dlhu, ktoré za žalovaného podpísal predseda spoločenstva - E. žalobkyne. Súd prvej inštancie dňa 21.11.2014 vydal platobný rozkaz č.k. 16Rob/401-2014-50, proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa v mene žalovaného uzatvorila neplatné zmluvy so zhotoviteľmi, keďže nebola oprávnená konať v mene žalovaného. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovanému poskytla pôžičku, a že fakticky finančné prostriedky z pôžičky boli žalovanému odovzdané, následkom čoho vyhodnotil za neplatné aj uznania dlhu, keďže nie je možné uznať dlh, ktorý neexistuje. 24. Odvolací súd po preskúmaní veci nad rámec uvedeného súdom prvej inštancie uvádza, že žalovaný je spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov zriadeným na základe zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V zmysle ustanovenia § 7c ods. 1 citovaného zákona je štatutárnym orgánom predseda spoločenstva, ktorý má oprávnenie konať v mene spoločenstva, t.j.v mene žalovaného. Je nesporne preukázané, že žalobkyňa v dobe podpísania obidvoch zmlúv o dielo nebola predsedom spoločenstva. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Obchodného zákonníka - právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú za to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou, alebo zákonom (štatutárne orgány). V danom prípade je síce žalovaný subjektom zriadeným podľa osobitného zákona, avšak ide o právnickú osobu, ktorej štatutárnym orgánom je výlučne predseda spoločenstva. Štatutárny zástupca sa môže dať pri právnom úkone zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou, avšak splnomocniteľ musí udeliť plnomocenstvo v súlade s § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo sa však v danom prípade nestalo, nakoľko predseda spoločenstva D.S.iadne plnomocenstvo žalobkyni na podpísanie zmlúv o dielo neudelil, čo vyplýva z jeho svedeckej výpovede. Z uvedených dôvodov teda súd prvej inštancie správne konštatoval, že uzatvorené zmluvy sú absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dodáva, že úkon urobený neoprávnenou osobou, je úkonom, ktorý odporuje zákonu, a preto je absolútne neplatný a nemôže požívať právnu ochranu. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími dôvodmi žalobkyne, že samotná skutočnosť, že rekonštrukcia, resp. výmena okien boli uskutočnené má vplyv na platnosť uzatvorených zmlúv o dielo. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že výmena okien na bytoch vôbec nespadá do kompetencie spoločenstva, nakoľko okná patria do výlučného vlastníctva jednotlivých vlastníkov bytov. V rozsahu výmeny okien teda žalovaný ani nemohol byť pasívne legitimovaným v konaní. Okná na bytoch totiž nepatria medzi spoločné zariadenia, ani spoločné časti bytového domu, o ktorých prevádzku a prípadnú rekonštrukciu sa stará a zabezpečuje ju spoločenstvo. Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by žalovanému poskytla pôžičku, nakoľko podmienkou pre platnosť zmluvy o pôžičke, a to uzatvorenej písomne, resp. ústne je potrebné, aby požičané finančné prostriedky boli dlžníkovi aj fakticky odovzdané, čo v danom prípade preukázané nebolo. 25. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že sú neplatné aj uznania dlhu podpísané otcom žalobkyne, ako predsedom spoločenstva - žalovaného, nakoľko nie je možné uznať dlh, ktorý v dobe uznania neexistuje. 26. Odvolací súd tiež uvádza, že žalobkyňa je vo výkone trestu z dôvodu, že finančné prostriedky žalovaného z účtu mala použiť pre vlastnú potrebu. V konaní síce nebolo zisťované, v akej výške sa mala takýmto postupom žalobkyňa obohatiť, avšak v prípade, ak by tieto finančné prostriedky boli na účte žalovaného, mohli byť použité na úhradu zaplatených rekonštrukcií a v tom prípade žalobkyňou uvádzaná suma v žalobe, ktorú mala zaplatiť zhotoviteľom, by bola určite nižšia. Z týchto dôvodov odvolací súd zastáva názor, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno preukázania tvrdených skutočností. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny. 28. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).