Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/1021/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213250 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414213250.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu W. E., nar. X.X.XXXX, bytom J., H. C. XX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47234466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 2.879,18 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/190/2014-53 zo dňa 29. 06. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.879,18 € s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne, počítaný od 14.11.2014 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd prioritne konštatoval, že je príslušný vo veci konať a rozhodnúť napriek tomu ,že žalovaný namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom. Zdôraznil, že ust. § 87 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v texte „O. s. p.“ ) umožňovalo spotrebiteľovi, aby podal žalobu okrem všeobecného súdu žalovaného aj na súde, v obvode ktorého má svoje bydlisko. Keďže predmetný spor vznikol zo zmluvy, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy, ustanovenie § 87 písm. f/ O. s. p. umožňovalo spotrebiteľovi, aby podal žalobu na Okresnom súde Žiar nad Hronom, v obvode ktorého má svoje bydlisko. 3. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 23.6. 2006 Zmluvu o úvere č. 6370650, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 663,88 €, ktorú sumu sa žalobca zaviazal veriteľovi zaplatiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 634,67 €, čiže celkovo mal zaplatiť žalovanému 1.298,55 € v 12 mesačných splátkach po 108,21 €, počnúc dňom 20.7.2006, a to na účet veriteľa, alebo v hotovosti mandatárovi. Okresný súd považoval žalovaného za dodávateľa, ak tento pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, podnikateľskej činnosti. Žalobca ako fyzická osoba bol spotrebiteľom, pretože pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, naviac, ak žalobcovi bol poskytnutý spotrebný úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania či podnikania. Žalovaný žalobcovi poskytol finančné prostriedky v hotovosti pri podpise zmluvy, v dôsledku čoho okresný súd následne vyvodil, že ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) a aplikujúc ustanovenia vyššie uvedeného zákona konštatoval, že predmetná zmluva spĺňa podmienku písomnej formy, avšak neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať. Konkrétne konštatoval, že zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z predloženého rozpisu splátok a pokút súd zistil, že žalobca zaplatil v období od 18.7.2006 do 30.9.2014 spolu sumu 3.543,06 €. Ak ale v zmysle uvedeného právneho záveru je nutné považovať poskytnutý úver žalobcovi za bezúročný a bez poplatkov, vznikla potom povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému len skutočnú výšku poskytnutého finančného plnenia, čiže sumu 663,88 €. Rozdiel medzi skutočne poskytnutou sumou 3.543,06 €, ktorú žalobca poskytol žalovanému a sumou, ktorú mal žalovanému, ako veriteľovi vrátiť, teda sumou 663,88 €, ktorý predstavuje sumu 2.879,18 €, je suma, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka. 4. Okresný súd priznal žalobcovi i príslušný úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. 5. V poradí druhým výrokom okresný súd určil, že zmluvná podmienka, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k Zmluve o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 23.6.2006 v bode 19 v znení: „Obidve zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom“, je neprijateľná. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú neprijateľné podmienky, upravené v spotrebiteľskej zmluve neplatné, a najmä ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Vyššie uvedená zmluvná podmienka, obsiahnutá vo výroku napadnutého rozhodnutia, nebola dojednaná individuálne, žalobca nemohol ovplyvniť jej obsah v tejto časti, v dôsledku čoho považuje okresný súd dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, tvoriace súčasť Všeobecných podmienok, za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, ak je v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho je neplatná. 6. Na záver okresný súd konštatoval, že v prejednávanej veci nepovažoval rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava zo dňa 27. 02. 2007 za prekážku veci rozsúdenej, nakoľko bol vydaný na základe neplatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 27/201, 2Cdo 245/2010. 7. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Zdôraznil, že zmluvné strany si môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, v dôsledku čoho je nevyhnutné zmluvu o úvere považovať za zmluvu uzavretú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V dôsledku uvedeného preto konštatoval, že nie je možné hovoriť o absencii obligatórnych náležitostí, keďže ich príslušný zákon nevyžaduje. Zdôraznil, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, pričom v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Preto práve žalobca musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne podstatne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Navyše, argumentácia súdu, ktorou rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje žalovaný za nepostačujúcu a v rozpore s § 157 ods. 4 O. s. p.. Rozhodnutie o určení neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje rozhodnutie so závažnými účinkami, a preto je vágne odôvodnenie takéhoto rozhodnutia neprípustné. Poukázal preto na nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Na záver namietal i nesprávnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov konania, keď náhradu za cestu na pojednávanie dňa 29. 06. 2015, ktorú si právny zástupca žalobcu uplatnil, považuje za trovy konania nehospodárne, ak žalobca mohol využiť služby advokáta v mieste súdneho konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 9. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 10. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 29. 06. 2015. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalovaný dňa 30. 07. 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 04. 12. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol poručením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995). 11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). 13. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi. 14. Prioritne v odvolaní žalovaný namietal charakter zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, ktorú považuje za zmluvu uzavretú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s odôvodnením, že Obchodný zákonník umožňuje, aby si zmluvné strany dohodli, na základe akého zákona sa ich zmluvné strany budú v budúcnosti spravovať. Naviac, aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si účastníci zmluvy dohodli aj v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy. K uvedenej argumentácii žalovaného, ktorý zároveň poukazoval i na doterajšiu súdnu prax, odvolací súd uvádza nasledovné : 15. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 23. 06. 2006, bola uzavretá ako zmluva o úvere, teda zmluva o absolútnom obchode v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Napriek tomu je nutné predmetnú zmluvu považovať okrem toho, že ide o zmluvu o úvere, aj za zmluvu spotrebiteľskú a v tomto rozsahu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s právnym záverom okresného súdu. Tento právny záver vyplýva najmä z toho, že žalovaný ako dodávateľ vystupoval pri uzavretí tejto zmluvy jednoznačne v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, keď pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej, ani inej podnikateľskej činnosti nekonal. Zo zmluvy ďalej vyplýva, že žalobcovi bol úver poskytnutý na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Argumentácia žalovaného v odvolaní, ktorá odkazuje na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, je preto neprimeraná, ak v ním uvádzanej veci bol poskytnutý úver spotrebiteľovi, avšak na výkon povolania. Z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu však uvedená okolnosť nevyplýva a žalobca ako dlžník je charakterizovaný menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a miestom svojho bydliska. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo 660/2010, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 1930/11, podľa ktorého je porušením práva na spravodlivý proces taká interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to i vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá ma podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poukazuje aj na judikatúru ESD, napr. rozhodnutie Johann Gruber proti Bay Wa AG, vec C-464/01, rozsudok súdneho dvora zo dňa 20. 01. 2005. 16. Navyše predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcej dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatváraniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári skôr svedčí o tom, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky, ktoré sú dané buď príjme, (ktoré si však poskytovateľ - dodávateľ sám v predstihu a zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval), alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavuje je spotrebiteľ v tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. 17. Podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 01. 05. 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenie práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktorej bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 18. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 19. V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení odvolací súd poukazuje na to, že predmetná právna úprava prekonala doterajšiu súdnu prax ohľadne aplikácie Obchodného zákonníka na zmluvu o úvere, ktorá bola zároveň zmluvou spotrebiteľskou. Okresný súd správne, ako orgán rozhodujúci o nárokoch spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný prihliadať na ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia, teda aj ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014, ako aj 8MCdo 13/2014). 20. Neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného ktorý namieta, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s § 157 ods. 4 O. s. p. Táto argumentácia neobstojí, nakoľko okresný súd v odôvodnení nepristúpil k odôvodneniu rozhodnutia podľa §-u 114 ods. 5, 153a ods. 1 a §-u 153b ods. 1 O. s. p., v dôsledku čoho je uvedená argumentácia vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu nenáležitá. Nezrozumiteľným je odvolanie aj v tej časti, v ktorej žalovaný namieta (ne)primeranosť odplaty za poskytnutý úver, resp. (ne)primeranosť výšky úrokov požadovaných na základe zmluvy uzavretej medzi stranami sporu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dospel k právnemu záveru o tom, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi, sa považuje za bezúročný a bez poplatkov po tom, ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podrobil prieskumu v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď zmluva v zmysle §-u 4 ods. 2 písm. g) tohto zákona neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov. Okresný súd sa výškou odplaty v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nezaoberal, na základe čoho sa odvolaciemu súdu javí predmetné odvolanie žalovaného za všeobecné, ktoré bolo zrejme predkladané v iných konaniach, v ktorých vystupoval žalovaný ako strana sporu. Hmotnoprávnym dôvodom pre vyhovenie návrhu žalobcu a jeho uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle §-u 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle §-u 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy, (podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov). Nedošlo tak zo strany okresného súdu k ,,všeobecnému určeniu neplatnosti zmluvy“, ako na to poukazoval žalovaný v odvolaní, ale k aplikácii vyššie uvedeného ustanovenia, na základe čoho bol žalobca oprávnený vrátiť žalovanému len skutočne poskytnutý úver. Okresný súd tak dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva vyššie uvedené údaje neobsahovala. V tomto rozsahu žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie nespochybnil. Dôvodne preto okresný súd vyhodnotil, že v prípade, ak žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 663,88 € a žalobca žalovanému zaplatil sumu 3 543,06 €, zaplatil o 2 879,18 € viac, v dôsledku čoho žalovaný prijal uvedené finančné plnenie od žalobcu v zmysle §-u 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ust. §-u 456 Občianskeho zákonníka rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia, teda suma 2 879,18 € s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola získaná, teda žalobcovi. 21. Záväzkovo právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol za splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak a) získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (ak žalobca zaplatila viac, než mu bol úver ako bezúročný poskytnutý), b) protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak okresný ale aj odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere neobsahovala zákonom predpokladané náležitosti, v dôsledku čoho úver, na základe tejto zmluvy, tak okresný ako aj odvolací súd považoval za bezúročný a bez poplatkov, c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym získaním tohto plnenia žalovaným a majetkovou ujmou na strane žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý plnil bez právneho dôvodu. 22. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o posúdenie zmluvy o úvere, ale aj právny záver, že nárok žalobcu na vydanie finančných prostriedkov titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný, je vecne správny, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v jeho prvom výroku potvrdil v celom rozsahu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že námietku žalovaného týkajúcu sa toho, že odôvodnenie predmetného rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle §-u 157 ods. 2 O. s. p., považuje za námietku všeobecného charakteru bez toho, aby sám odvolateľ konkrétne uviedol, v čom považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné. V odvolaní naviac žalovaný nesprávne poukázal na ust. §-u 157 ods. 4 O. s. p.. 23. Žalovaný v odvolaní následne namietal, že rozhodnutie o určení neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje rozhodnutie so závažnými účinkami, a preto je nedostatočné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia neprípustné. Uvedená námietka neobstojí, ak okresný súd v poradí svojim druhým výrokom určil, že zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných podmienka poskytnutia úveru k Zmluve o úvere uzavretej dňa 23. 06. 2006 v bode 19 je neprijateľnou, rozhodol vecne správne. Na základe tohto zmluvného dojednania si veriteľ s dlžníkom dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom Ide o zmluvné dojednanie, ktoré je nielen dojednaním v neprospech spotrebiteľa, ale je uzavreté i v rozpore s § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto dôvodne na str. 6 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2004 Z. z. definitívne normatívne vyriešila doplnením tretej vety tohto ustanovenia, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Aj predchádzajúca súdna prax však konštatovala, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nejde o porušenie ústavných práv veriteľa (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013). Prednostným použitím Občianskeho zákonníka sa nespochybňuje, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, práve naopak, keďže máme stále dva kódexy na požiadanie súdnej praxe sa upresnilo už judikované právne pravidlo, že ak bude možné na vzťahy, ktoré sú upravené aj Občianskym zákonníkom aj Obchodným zákonníkom, použiť Občiansky zákonník, tento sa použije prednostne, teda ide o prípad konkurencie právnej úpravy Obchodného a Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú upravené Obchodným právom, keďže smernice EÚ kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. 24. K vylúčeniu zmluvy o úvere z pod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov by mohlo dôjsť len v prípade, ak by bolo jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime, ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj na výkon podnikania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý spotrebiteľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, vo vzťahu k náležitostiam, k výške zákonom regulovanej odplaty a neposlednom rade k neuvedeniu základného porovnávacieho údaju ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Okresný súd bol preto ex offo povinný podrobiť daný zmluvný vzťah prieskumu a zisťovať, či zmluva obsahuje náležitosti predpokladané zákonom. 25. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. 26. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol v zmysle §-u 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj pokiaľ ide o námietku žalovaného, podľa ktorej nebola náhrada za cestu na pojednávanie dňa 29. 06. 2015 účelne vynaloženými trovami konania, ak v mieste súdneho konania pôsobí množstvo advokátov, preto prostriedky vynaložené na presun advokáta z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť nie je podľa žalovaného hospodárnym konaním žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia boli vynaložené účelne v dôsledku zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa - žalobcu a je len na vôli strany - žalobcu, či si zvolí svojho právneho zástupcu z radov advokátov v mieste svojho bydliska, alebo z iného miesta Slovenskej republiky. Uvedené náklady by v prípade neúspechu v konaní znášal sám. 27. Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným právom strany rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby zákon neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Vychádzajúc z princípu úspechu v spore okresný súd priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania vrátane náhrady nákladov vynaložených na cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou jeho právneho zástupcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 29. 06. 2015. Uvedené rozhodnutie je vecne správne, nakoľko nie je opodstatnené vylúčenie náhrady cestovného a náhrady za stratu času len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu, alebo bydliska strany sporu. K uvedenému právnemu záveru dospel i Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 21/2009 zo dňa 09. 11. 2010, podľa ktorého „postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu tak, ako to mal na mysli § 142 - 150 O. s. p.“ 29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. §-u 296 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovi, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalobcu (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací sú rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).