Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/812/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213509 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414213509.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu P. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. G., ul. E. č. XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/194/2014-73 zo dňa 11. 06. 2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 06683/13 zo dňa 24. 10. 2014. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok podrobil kontrole v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte len ,,zákon č. 244/2002 Z. z.“), ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, ak bola splnená podmienka podania tejto žaloby v zákonnej 30 dňovej lehote. Mal za preukázané, že rozhodcovská zmluva má formulárový charakter, pričom žalobca nemohol podstatne ovplyvniť jej obsah, ak sa do nej dopĺňali len osobné údaje účastníkov a údaje o zmluve o úvere. Rozhodcovskú zmluvu súd posúdil ako neprijateľnú s poukazom na ust. §-u 53 Občianskeho zákonníka a tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy bolo, že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Okresný súd ďalej uviedol, že: ,,Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli spotrebiteľa pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú zmluvu o úvere, keď je tvorené predtlačenými údajmi identifikujúcimi veriteľa, prázdnymi kolonkami pre vpísanie osobných údajov dlžníka, a potom už len predtlačenými dojednaniami špecifikujúcimi rozhodcovský súd a podriaďujúcimi prejednanie všetkých sporov zo zmluvy o úvere jeho právomoci.“ Okresný súd konštatoval, že dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by žalovaný predložil žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že mal možnosť voľby prijať, alebo neprijať návrh na riešenie sporu v rozhodcovskom konaní bez toho, aby svojím rozhodnutím ovplyvnil uzatvorenie samotnej zmluvy o úvere, a že dlžníkovi boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Okrem toho samotný žalovaný určil príslušný rozhodcovský súd, na ktorom sa majú riešiť spory so zmluvy o úvere bez toho, aby žalobca mohol voľbu takéhoto rozhodcu akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. Okresnému súdu tiež neuniklo pozornosti, že sídlo žalovaného a sídlo rozhodcovského súdu je v rovnakom meste (Bratislava), pričom bydlisko žalobcu je vzdialené od sídla rozhodcovského súdu 180 km, čím sa reálne sťažuje uplatnenie jeho práv. Takto uzavretou rozhodcovskou zmluvou, podľa okresného súdu, dochádza k reálnemu narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech žalobcu. V dôsledku uvedeného považoval okresný súd rozhodcovskú zmluvu za neplatnú pre rozpor so zákonom v zmysle §-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože jej účelom bolo odoprieť žalobcovi ochranu jeho práv, ktorá mu mohla byť poskytnutá v konaní, ktoré by sa uskutočnilo na všeobecnom súde. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §-u 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,,O. s. p.“). 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s odôvodnením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poznamenal, že Smernica rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“) nemá priamy účinok na území členského štátu a je záväzná len pre členské štáty, a nie aj pre jednotlivcov. V spore medzi osobami súkromného práva sa nie je možné účinne domáhať ustanovení smernice. Zdôraznil, že predmetná rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalobca mal kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Žalobca mal možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho práv, alebo mal možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že ust. §-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia smernice. Podľa písm. q) ods. 1 prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Poukázal i na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 7Cob/43/2010 a rozhodnutia vydané v Českej republike. Zdôraznil, že medzi stranami bola v predmetnom prípade uzavretá rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera oddelene od zmluvy o úvere, teda jej uzavretie nebolo podmienené uzavretím zmluvy o úvere. Ide o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, ktorá v zmysle §-u 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané predčasne a navrhol, aby bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného konštatoval, že rozhodcovská zmluva nie je nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko v prípade iniciovania sporu zo strany dodávateľa (žalovaného) bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo formulácii zmluvného ustanovenia sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu, a nie až po vzniku sporu. Uvedené jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach stráv v neprospech spotrebiteľa, ak možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany spotrebiteľa možno považovať skôr za akademickú, ak rozsah potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzený, keďže spotrebiteľ peniaze prijal pri podpise zmluvy a naviac spotrebiteľovi jeho zmluvný partner, teda žalovaný, prakticky nanútil podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je nutné považovať aj takú rozhodcovskú doložku, ktorá formálne žalobcovi umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a to z dôvodu, že možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská doložka nie je spôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac rozhodcovská zmluva nespĺňa ani písomnú formu v zmysle ust. §-u 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., nakoľko rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente musí byť podpísaná zmluvnými stranami, alebo ak je aspoň obsiahnutá v dokumente, ktorý je zmluvnými stranami podpísaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. 6. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 11. 06. 2015 s tým, že vec bola predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 17. 09. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). 10. Vyššie uvedené citované zákonné ust. §-u 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne, pričom odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nielen vo výroku, ale aj pokiaľ ide o jeho odôvodnenie presvedčivé a správne. Súd prvej inštancie sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami uplatňovanými v priebehu konania, v dôsledku čoho odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 9 až 11 a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné: 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého je rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami dňa 23. 05. 2012 zmluvou formulárovou, ktorú žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu účastníkov. Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, preto je s ňou súvisiaca rozhodcovská zmluva zo dňa 23. 05. 2012 uzavretá v rovnaký deň zmluvou, ktorá má spotrebiteľský charakter a z jej formulácie, ako aj obsahu je zrejmé, že nebola dojednaná individuálne. Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy pri jej uzatváraní a okresný súd preto správne považoval rozhodcovskú zmluvu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní. Možnosť, aby žaloba voči spotrebiteľovi bola podaná na všeobecný súd je len teoretickou a je vylúčená, pokiaľ bolo medzi účastníkmi zmluvy výslovne dojednané, že v prípade, že dodávateľ ako žalobca sa rozhodne podať žalobcu na rozhodcovský súd, nemôže už spotrebiteľ ako žalovaný uvedenú skutočnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva totiž napriek jej formulácii skutočne alternatívnou nebola. Veriteľ (dodávateľ) podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere už žalobca (spotrebiteľ) nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, naopak, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že len žalobca, teda dodávateľ určuje rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo žalobcovi odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia, či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Takéto zmluvné dojednanie reálne vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, keď nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská zmluva súčasťou viacerých formulárov predložených spotrebiteľovi na podpis, navyše uzatvorená nie v čase ,,zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jeho nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti alebo nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa, preto v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). 12. Ak teda aj rozhodcovská zmluva poskytla spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť bola len iluzórna, pretože trvala len za predpokladu, že spotrebiteľ by vystupoval v postavení žalobcu. Z rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám vopred určil, kto z konečnou platnosťou jeho spor zo spotrebiteľom rozhodne (konkrétny rozhodcovský súd mimo miesta bydliska spotrebiteľa, v mieste sídla veriteľa, ktorý súd má navyše logicky, ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodnutie čo najviac sporov). Odvolací súd preto poznamenáva, že v množstve spotrebiteľských vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačujú istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (veriteľom), čo už samo o sebe vedie k pochybnostiam dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. 13. Okresný súd teda dospel k správnemu záveru, že žalobca dôvodne uplatňoval nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §-u 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 a bolo potrebné tomuto návrhu vyhovieť. Ak odvolací súd vyhodnotil, že žalobca dôvodne uplatňoval nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §-u 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., nebolo potrebné zaoberať sa ďalším dôvodom, na základe ktorého by mal byť rozhodcovský rozsudok zrušený (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z.). 14. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôvody, ktoré by boli významnými a odôvodňovali by iné, resp. také rozhodnutie, na základe ktorého by súd mal povinnosť rozhodnutie okresného súdu zmeniť, príp. ho zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. 15. Na záver odvolací súd poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa pri svojej argumentácii neodvolával na Smernicu rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto vyššie uvedená námietka žalovaného vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia neobstojí. Taktiež je nutné konštatovať, že tak súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací, nie je viazaný rozhodnutiami vydanými všeobecnými súdmi SR tak, ako na ne poukazoval odvolateľ, ak zároveň nejde ani o rozhodnutia, ktoré by predstavovali ustálenú súdnu prax a judikatúru. Navyše aj odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 je nenáležitý, pretože ak aj najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, nejde o rozhodnutie, ktoré by sa priamo vzťahovalo na prejednávanú vec. Ani odvolací súd nespochybnil skutočnosť, že žalobca vedel, že podpisuje rozhodcovskú zmluvu, avšak tak, ako je uvedené vyššie, nemal možnosť meniť jej obsah, a z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade, ak by rozhodcovskú zmluvu neuzavrel, nedošlo by zrejme ani k uzavretiu zmluvy o úvere. Uvedenými právnymi závermi, či rozhodcovskou zmluvou ako bola posúdená okresným súdom, sa však rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, prípadne i Vrchného súdu v Olomouci nezaoberali, preto odkaz odvolateľa na tieto rozhodnutia nie je primeraný. Argument žalovaného, že v prípade prejednávanej rozhodcovskej zmluvy išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku vzhľadom na vyššie uvedené právne závery neobstojí, preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za dôvodné, naopak, napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil. 16. Odvolací súd potvrdil i rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane jeho výroku o náhrade trov konania, ak mal za to, že uvedená náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní pred súdom prvej inštancie, kedy bol v celom rozsahu žalobca úspešný, a ktoré trovy boli priznané aj v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že výrok o náhrade trov konania zo strany žalovaného nebol podľa obsahu odvolania napadnutý, avšak ide o výrok závislý. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 296 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu bol v odvolacom konaní úspešný žalobca, ktorý si do 30. 06. 2016 nárok na náhradu trov odvolacieho konania riadne a včas uplatnil. Odvolací súd tak v zmysle §- u 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania tak, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu a o výške týchto trov rozhodne v zmysle §-u 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).